Ján Gronský

„Mal som obrovské šťastie, čo má jeden z desať miliónov ľudí. Predstavte si, ja som skoro v prvej vlne za obrovského dažďa sedel na nákladnom aute. Nohy…, že ma nekopli do riti, to sa čudujem, lebo som mal nohy pred tým šoférom, čo mal vidieť? A s tým som vošiel do Ružomberka ako osloboditeľský vojak. A teraz si predstavte. Ja som mal vždycky jeden obrovský sen. Že bude nedeľa, svietiť slnko, my vyjdeme z kostola hore na rynku, a potom vždycky bolo korzo, celé mesto korzovalo a tak ďalej. A ja takto korzujem. A teraz si ale predstavte! Ja som prišiel, strašně pršalo. Ja som bol tak zmoknutý, že mi tie čižmy museli rozrezať, zaschli. A na druhý deň svietilo slnko a ja som korzoval. Chápete to? Po skoro jeden a pol roku. Ja ešte dneska by som plakal dojatím nad sám sebou. Rozumiete, to bolo úžasné! Pochopiteľne, malo to jednu velmi tragickú stránku. Ja som myslel, že idem k mame. A dozvedel som sa, že moju mamu v novembri 1944 gestapo zavrelo ako ,partizane mutter‘ a odviedli ju na nádražie. A keď ju viedli, tak jej matka, tá babička, bola v nemocnici. Sa tam liečila niečo. Mala 78 rokov. Keď videla, že jej dcéru vedú Němci, tak vybehla von v papučiach a v župane a začala robiť velký krik. Tak ju Nemci tam dali tiež. Dali ich do vagónov. Babička bola mŕtva eště niekde u Trnavy, tam ju vyhodili von. My sme našli potom ten hrob, kde ju... zahrabali sme ju po vojne. Matku odviezli do Ravensbrücku a odtial sa už nevrátila.“

„V januári 1944 prišiel ten prokurátor a povie: ,Prosím Vás, schovajte si tie deti, lebo ja mám rozkaz ich všetkých zavrieť. Do 14 dní, ja to budem preťahovať, ja ich musím nechať všetkých zavrieť. Nevedelo sa čo, ponúkol sa veliteľ žandárskej stanice, lebo zástupca veliteľa, nadporučík Spišiak a povedal, že on nás schová v Tatrách u nejakej finančnej stráže. Ale pretože môj otec bol v Budapešti, kde mal dve vydaté sestry… Jemu tam bolo celkom dobre, pretože jeho kamarát bol Ištván Horthy, to bol Horthyho syn, lebo moj otec bol v uhorskej armáde. Tak sa rozhodlo, že pôjdeme do Maďarska. Vo februári 1944 sme sa vybrali. Nešli sme v Ružomberku na nádražie, lebo tam bol jeden špiceľ. Išli sme peši do Rybárpoľa, do najbližšej stanice, odtiaľ do Vrútok a tak ďalej, niekam u Nitry. Tam sa nás ujali nejakí prevádzači. A u Nových Zámkov sme prešli načerno hranice. Ale po všetkých štyroch. Dvadsaťdva stupňov pod nulou… Každý si niesol nejaké bágle. Teraz sme přišli k takému malému potôčiku. A to sa muselo vstať a ani to sme si neboli istí, či ho preskočíme. A keby sme ho nepreskočili, tak s mokrými nohami, čo ďalej? Nikto nevedel ani blafnúť maďarsky. To bolo maďarské územie. Bola nás skupina asi osem ľudí. Baba nás viedla. Tak sme sa plížili, tam boli stromy, tak kapesnými nožami a neviem čím ešte, také brezy tam boli, tak sme si urobili taký mostík, a cez to sme prešli. Lebo to bola rovina. Teraz sme prišli k Novým Zámkom, tam boli maďarskí žandári. Teraz všetci sme sa tvárili, že ako sa potrebujeme vycikať, tak všetci na cintorín. A tá baba, čo nás viedla, pred cintorínom, pred múrom, tam šli tý žandári, tak zdvihla sukne a začala cikať. No tak tí žandári proste sa… Teraz sme prišli do Nových Zámkov na nádražie a vliezli do vlaku. No a to viete. Moja sestra, dvadsaťdvaročná. Tam boli maďarskí vojaci. A hned na ňu: ,Ej….´ Tá nevedela ani blafnúť, to bolo veľmi blbé. Tak sme sa dostali do Maďarska.“

„Viezli ho na takej lafete, v sklenenej truhle a na takých tých mačacích hlavách. Ja som tam bol. A jedna babička volala: ,Pozrite sa, chudák velebný pán, ako ho to natriasa.´ A jeden idiot ešte zakričal: ,Nech žije Andrej Hlinka!´ Dodneska na to spomínam. Hodža tam prišiel, ako predseda vlády, tam boli všelijakí ministri a skauti, harcéri poľskí a tak dalej, Hlinkovo mesto. Oni ho pochovali pôvodne na cintoríně, ale mezitým postavili v Ružomberku mauzoleum, obrovským nákladom, je to tam dodneska, a tam ho umiestnili. A na to premiestnenie do toho mauzolea přišla celá slovenská vláda. A ešte sa pamätám, moj otec to všetko fotografoval a každému členovi slovenskej vlády ešte urobil album, lebo všetci tam boli vyfotení. On bol veľmi prispôsobivý chlap. Úprimne povedané, on mal strach. Pretože na Slovensku tie protižidovské zákony neboli pôvodne rasové, ale potom dostal od prezidenta absolutnú výnimku, bol ,čestný árijec´, tak všetko dobré. Tak ja si na to pamätám, ako urobili toto, jak ho tam umiestnili. Potom Hlinku z toho tesne pred koncom vojny niekam odviezli a nikto nevie, kde je.“

„Iný krát tam sedíme. Takto sedí Leonard, takto ja, takto Husák. A tam sú dvere. Sedíme, niekto zaklepe a vojde taký typický slovenský sedliak, s červenou tvárou od tej prírody, viete. Nenapodobiteľné. Aj oblečením. Na hlave mal kšiltovku, to oblečenie nebudem opisovať, to nechám nejakému literátovi. A s ním dvaja chlapci, tak sedem desiať rokov, viete, takí chlapci. Otvoria sa dvere, ja sa obrátim, tam je chlap, ten strhol čiapku, postavil sa do pozoru, zasalutoval, mal holú hlavu, a zakričal: ,Súdruh Husák, Jozef Bača, lebo aké meno z Dolnej Hornej, prišiel som ťa navštíviť.‘ Ten Husák nepovedal slovo. Takto sedel proti nemu. Ja som ho pozoroval. Kukal na neho, kamenná tvár a vraví: ,Nepametám sa.‘ A ten mu vraví: ,No, súdruh, nepametáš sa, povstanie a tam a tam, kde sme boli…‘ Teraz mu líči všelijaké… ,Nepamätám.‘ Vstal, ja som mal chuť zakričať: ,Súdruh Bača, ja som tam bol tiež, ja sa na teba pamätám, to som rád, že ťa vidím.‘ Vstal, išiel k nemu, jeden chlapec tu, druhý tu od toho chlapa, povedal: ,To sú tvoji chlapci?‘ On vraví: ,Áno, to sú moji chlapci.‘ To bolo vidieť, že tý chlapci od narodenia nič nepočujú, len o veľkom Husákovi. A príde k tomu pravému, poklepal ho po rameni a povedal: ,Pekní chlapci. Ale nehnevaj sa, my máme prácu.‘ Obrátil sa k nemu chrbtom a už nič.“