The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Natália Krnáčová rod. Lassovská (* 1937)

• narodila sa 17. apríla 1937

• 1944 – 1945 rodičia v rodinnom dome pomáhali partizánom a ukrývali ich

• 1945 prechod frontu prežila v Kremnici

• 1948 – 1951 zmena režimu a znárodnenie rodinného majetku

• 1952 – 1954 zamedzenie strednej školy a triedne prenasledovanie

• 1955 otec (aj) pod tlakom politických útokov umrel na infarkt

• 2019 žije v Hriňovej

Životný príbeh Natálie Krnáčovej je úzko spojený s úctou k vlastnej rodine a vzťahom k predkom. Natália sa narodila 17. apríla 1937 ako štvrté dieťa Jána Lassovského[1] a Hildy Göllnerovej v Detve, rázovitom mestečku na strednom Slovensku. Komu priezviská oboch rodičov nezapadajú do regiónu, ktorý je známy ako kolíska slovenských tradícií, má správny pocit.

V žilách mi koluje podnikateľská aj umelecká krv

Natáliin otec Ján pochádzal z majetnej rodiny Lassovských, ktorí na strednom Slovenku žili už niekoľko generácií. Svojou pracovitosťou, umom a podnikateľskými vlohami sa postupne vypracovali medzi elitu nielen Detvy, ale aj širšieho regiónu. „Naše priezvisko bolo veľmi zriedkavé vôbec na celom Slovensku. Doma hovorili, že pochádza z Poľska a že prišlo s nejakým rehoľníkom, ktorý sa tu usadil a založil si rodinu.“ Ján Lassovský spravoval rodinný veľkostatok, do ktorého patrila poľnohospodárska pôda o výmere vyše 70 hektárov, vlastný mlyn, liehovar a obchod. „Otec chcel byť zverolekárom, ale starý otec mu nariadil, že ako najstarší preberie rodinný podnik. Ale aj tak, prečítal o zvieratách veľa kníh, tak sa im rozumel a veľa ľudí sa za ním chodilo radiť, keď bolo dačo zle s kravou alebo s ničím iným.“ Dá sa povedať, že rodina prekročila tieň regiónu a mala akýsi európsky formát: „Otcova sestra Mária žila v Pešti, tak aj my sme s rodičmi doma hovorili po maďarsky, aby sme sa vedeli dohovoriť. Jeho brat Karol bol zasa hvezdár, študoval v Oxforde a odišiel do Ameriky, kde aj dožil.“ 

Natáliina stará mama Margita Lassovská, rodená Holeschová, vyrastala v Banskej Bystrici. Jej otec Adolf, známy architekt, bol blízkym priateľom maliara Dominika Skuteckého. A práve Margita ako 17-ročné dievča stála ako modelka majstrovi Skuteckému pri tvorbe jeho najslávnejšieho obrazu Trh v Banskej Bystrici, hoci identita tajomnej slečny s červeným slnečníkom bola pripisovaná maliarovej manželke Cecílii. „Stará mama sa aj hnevala, keď ľudia hovorili, že je tam namaľovaná jeho žena. Pamätám si, ako hovorila: ‚Kdeže to mohla byť ona, veď to bola taká malá židuľa [Židovka, pozn. ed.]!‘“ Umelecké sklony prastarého otca Adolfa, ktorý tiež amatérsky maľoval, sa prejavili v jeho vnukovi a bratrancovi Natáliinho otca Dionýzovi Holeschovi, ktorý sa stal známym maliarom. Ten svoje prvé akvarely maľoval aj v Detve, práve počas návštev svojich príbuzných Lassovských. Nemenej významný pôvod mala Natália aj z matkinej strany. Tá pochádzala z viacgeneračnej rodiny banskobystrických lekárnikov Göllnerovcov.

Manželom Jánovi a Hilde sa postupne narodili štyri dcéry: v roku 1925 Magdaléna, o rok neskôr Katarína, o ďalšie tri roky Zuzana a nakoniec v roku 1937 Natália. „Všetky sestry dostali také obyčajné mená, iba ja panské. To preto, lebo ma pomenovali po druhej starej mame, ktorá medzitým umrela.“ Hoci bola rodina zabezpečená, rodičia dbali na kvalitné vzdelanie a láskavú výchovu svojich dcér. Staršie sestry, ktoré vyrastali v 30. rokoch, však mali iné možnosti ako najmladšia Natália: „Sestry mali ešte aj svoje vychovávateľky a doma sa pravidelne konverzovalo svetovými jazykmi, aby sme nemali nikde problém. Ja som však začala chodiť do školy cez vojnu a štúdiu sa už nedalo tak osobitne venovať.“ 

Vojna a ohrozenie mladého života 

Druhú svetovú vojnu Natália prežila ako malé dievča. Jej spomienky siahajú najmä na koniec konfliktu a prechod frontu. V podpolianskom katolíckom kraji ľudia väčšinou inklinovali k vládnej ľudáckej strane a keďže Ján Lassovský sa so svojimi príbuznými k jej stúpencom neradil, bol pre domácich gardistov podozrivý. Natáliin otec bol presvedčený demokrat, a preto sa ochotne pripojil k podpore odboja. „Naši zo svojho obchodu materiálne podporovali francúzskych partizánov, ktorí boli istý čas aj u nás. Pamätám si jedného, čo sa volal Adolf. Keďže mal meno ako Hitler, nechcel, aby sme ho volali jeho krstným menom, preto sme mu začali hovoriť Pepo.“ Francúzski partizáni sa v dome Lassovských cítili dobre jednak preto, lebo tam bývali šarmantné dospievajúce Natáliine sestry, ale tiež, že im tam rozumeli v ich materčine. „Partizáni sa dobre cítili pri našej mame, lebo ona sa po francúzsky učila ešte v škole. Aj ona bola rada, že si s nimi mohla precvičiť jazyk, lebo nemala s kým trénovať.“

Po odchode partizánskej skupiny z Detvy sa však „Pepo“ do domu Lassovských ešte vrátil. „Tento Pepo k nám prišiel a mal omrznuté nohy! Mama sa ho opýtala: ‚Kde si bol doteraz?‘ On: ‚Jedna žena ma držala v tých kopencoch, kde sú vonku uložené zemiaky!‘ Tam bol asi tri týždne schovaný, aby ho nenašli Nemci. Keď tá žena išla na zemiaky, tak mu tam hodila mlieko alebo niečo na jedenie. Tak asi mu tam omrzli tie nohy.“ Pepo následne vyhľadal poľnú nemocnicu, kde na vlastné oči videl, aké sú praktiky sovietskeho zdravotníctva. „V nemocnici ‚liečila‘ jedna Ruska. Nosila gumené rukavice, ktoré po operácii vyplákala v potoku, zavesila ich na žinku a potom robila! – Tie ruky a nohy pílila ako divá! Pritom mala v hube cigaretu!“ Francúzsky partizán sa zľakol, a preto ušiel k Lassovským, čím si zachránil nohy a možno aj život. Natália ďalej spomína: „Neviem, ako to mama vedela, ale tie nohy mu vyliečila petrolejom! Na to potom Pepo nezabudol. Keď prechádzal okolo, tak našej mame doniesol veľkú kyticu.“

Ján Lassovský bol vďaka tomu, že výborne ovládal cudzie jazyky, prospešný pre odboj aj pri ďalších udalostiach. „Otec raz počul rozprávať sa nemeckých dôstojníkov o tom, že vyšlú medzi partizánov svojich dvoch agentov v civile, ktorí sa budú tváriť, že sa ku nim chcú pridať. Preto to odkázal horárovi, ten partizánom, a tí lesy opustili. Zostal tam len jeden, ktorý nemeckým agentom uveril, a keďže nevedel, kadiaľ partizáni išli, zastrelili ho.“ Natáliin otec prejavil hrdinstvo aj v ďalších príhodách, na ktoré spomínali v Detve viacerí. „Bol ešte jeden chlap, mojej kamarátky otec, ktorý bol aktívny komunista. Niekto ho udal a Nemci ho chceli zastreliť. A vtedy sa ho otec zastal, že to nie je žiadny komunista, že pracuje u neho a že ho dobre pozná. Ale to klamal, lebo robil v takej malej bryndziarni, ale tak ho zachránil.“

Prechod frontu bol reálnym ohrozením pre všetkých, preto otec rodiny poslal na niekoľko týždňov svoju najmladšiu dcéru s jej starou mamou do Kremnice. Očakával totiž, že tam nebude toľko nebezpečenstva, ako mohlo byť v Detve. „Veru to tam bolo aj pokojné. Len keď Nemci odtiaľ odchádzali, podpálili zámocký kostol. My sme boli ukryté v pivnici a celá horiaca strecha nám spadla pred dvere! Našťastie jedna pani aj s mužom vyšla von, tak tá zavolala pomoc, že sme tam zasypané.“ Natálii ani jej starej mame sa teda nič nestalo. Domov sa 8-ročné dievča vracalo práve v deň svojich narodenín. „Pamätám si, že keď sme išli cez Lieskovec, tam bolo od bojov mnoho zbúraných domov.“

Znárodnenie a prenasledovanie rodiny

Život Lassovských sa po vojne nakrátko upokojil. Ako rodina, ktorá sa v lokálnom spoločenstve snažila vždy pomôcť, mala v Detve v povojnových turbulentných rokoch silné postavenie. Situácia sa zásadným spôsobom obrátila po februári 1948, keď sa zmenili celospoločenské pomery. Veľkostatkári Lassovskí boli reprezentantom novej elity tŕňom v oku práve pre svoje majetky. Znárodnenie sa dotýkalo Natáliinho otca, ktorý bol najväčším detvianskym „kulakom“. Samotné vzatie majetku malo veľmi smutný priebeh. „To bola hotová rabovačka. Otca poslali niekde preč, a tí ľudia začali naraz všetko brať. Ešte aj mlyn rozobrali! A brali tí ľudia všetko, ako sprostí! Jeden niesol takú širokú gurtňu, že mu to bude na podrážky.“ Prebratie majetku bolo jednoducho verejnou krádežou.

Najväčšiu bolesť otec ako hlava rodiny aj podniku zažil neskôr, keď sa z jeho poľnohospodárskeho veľkostatku stal štátny majetok. „V našom dome potom otvorili textilku. Urobili ju z maštale, ženy tam ručne tkali rôzne látky a otcovi to nechali, aby to viedol, ale ani to sa im nepáčilo, aj to zrušili!“ Transformácia podniku do štátnych rúk spôsobila odchod pôvodných zamestnancov. „Jediný, kto tam zostal, bol Štefan Melich, ktorý sa staral o kone. Vravel nám, že zostal len preto, lebo sa bál, že bez neho ublížia tým koňom. Tak kvôli nim zostal.“ Podľa slov najmladšej dcéry Ján Lassovský veľmi trpel, keď videl, ako sa mu jeho životné dielo a práca jeho predkov rúca pred očami. „Ešte sa im ponúkol, že bude ten poľnohospodársky podnik riadiť a že pomôže, aby jeho dovtedajšia práca nevyšla nazmar. Ale zbytočne, boli to veľmi závistliví ľudia a poslali ho preč.“ Okrem toho Jána Lassovského neustále prenasledovali, a tým sa mu zhoršil zdravotný stav. Po troch rokoch od znárodnenia umrel v relatívne mladom veku, ako 63-ročný.

Prenasledovanie rodiny nebolo len v majetkovej sfére, dotklo sa aj samotnej Natálie. Jej sestry ešte počas druhej svetovej vojny a krátko po nej študovali na vyššej dievčenskej škole a na gymnáziu, najmladšia si však vyberala ďalšie štúdium už v novom režime. Teda, vyberali jej ho iní. „V škole som sa neučila zle a na strednú som chcela ísť na farmáciu a stať sa lekárničkou. Riaditeľovi však prišiel prípis, že pôjdem na učilište, že moje miesto je vo fabrike. Tak som chodila na učňovku do Zvolena. Ešte aj tam prišiel papier z detvianskeho národného výboru, aby ma vylúčili, ale riaditeľ sa ma zastal. Takí sprostí boli tí Detvania! Zákerní komunisti! A koľko sa tým ľuďom náš otec napomáhal!“ Natália nakoniec odbornú elektrotechnickú školu doštudovala v Košiciach a po dvoch rokoch v Bratislave sa vrátila do rodného mestečka ku svojej mame.

Matka piatich detí

Zakrátko sa Natália vydala za Lumíra, syna architekta, ktorý na Podpoľaní projektoval cesty a mosty. Manželstvo však nebolo šťastné. A hoci sa z neho narodila dcéra Helena, po niekoľkých rokoch sa pár rozviedol. „Keď sme išli z rozvodu, tak som mu povedala: ‚Poď, ešte si sadneme na pohárik. Za to, že sme rozvedení, nemusíme sa na seba hnevať.‘“ Natália sa po rokoch v práci zoznámila s vdovcom Petrom, ktorý sa sám staral o tri maloleté deti. Po čase sa k nemu s dcérou nasťahovala a následne sa za neho aj civilne vydala. Do novej rodiny sa narodilo ešte jedno dieťa, syn Mikuláš. „Ja som mala deti veľmi rada, aj o manželove som sa starala ako o svoje. Učila som ich básničky, riekanky, dobre sa nám žilo.“ Po smrti prvého Natáliinho manžela sa Krnáčovci po vyše tridsiatich rokoch spolužitia zosobášili aj cirkevne.

Na životnom príbehu Natálie Krnáčovej a celej rodine Lassovskej možno ilustrovať, ako násilné presadzovanie ideológie ničí nielen životy jednotlivých osôb a rodín, ale ako tiež odstránilo elity a osobnosti, o ktoré sa spoločnosť v ťažkých chvíľach mohla oprieť. Prozaická závisť majetku a postavenia však prežíva všetky režimy a generácie. Ako však vypovedá pozitívne nastavenie pani Natálie, nad to sa dá povzniesť len cestou odpustenia.

 

[1] Pôvodné meno Lassovszký si rodina poslovenčila v 30. rokoch na Lassovský.