The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Prof. PhDr., DrSc. Jozef Novák (* 1930)

• born on 22 November 1930 in Vrútky

• he graduated from grammar school in Trenčín in 1950

• between 1950 and 1955 he was one of the first students of the newly opened Archival Studies programme at the Faculty of Arts at Comenius University

• in 1964 he obtained a Candidate of Historical Sciences degree in Auxiliary Historical Sciences.

• in 1966 he was appointed as an Associate Professor of Auxiliary Historical Sciences (he habilitated in 1963)

• in 1987 he was awarded the Doctor of Historical Sciences degree

• on 1 October 1989, he was awarded the Professor’s Degree.

• between 1989 and 1990 he held the office of the Vice-Dean of the Faculty of Arts at Comenius University.

• he retired on 1 September 2000

Jozef Novák sa narodil 22. 11. 1930 vo Vrútkach. Jeho otec, taktiež Jozef, dlhé roky pracoval v obchode u židovského obchodníka Dezidera Kramera. Mama Gizela, rod. Varoššeková, pracovala ako krajčírka.

 

Medzník druhá svetová vojna

Vznik Slovenského štátu priniesol čoraz intenzívnejší antisemitizmus. Syn obchodníka Kramera sa vysťahoval do Palestíny. Začalo sa aj s arizáciou židovského majetku. Pán Kramer mal v týchto ťažkých časoch záujem aby pamätníkov otec, v ktorého mal po dlhých rokoch zamestnávania dôveru, arizoval ich majetok. Okolnosti sa však vyvinuli nakoniec inak. Obchod navštevovali mnohí obchodní cestujúci, väčšina z nich tiež Židia. „Pretože aj môjho otca pokladali za Žida, jeho nos tomu aj trochu nasvedčoval, pýtali sa, či sa tiež nevysťahuje do Palestíny. Za otca odpovedala pani Kramerová: ,Prosím vás veď je to árijec, jeho čas až teraz prichádza.‘“

Jozefov otec takúto reakciu nečakal a urazila ho. Onedlho prišla aj ďalšia. „Kramerov obchod mal dva veľké výklady, ktoré otec pravidelne aranžoval. Bola to zdĺhavá a veľmi tichá robota. Obliekal ich aj pol dňa. Práve pri tejto práci otec počul, ako si v obchode pani Kramerová pred svojou priateľkou povzdychla: ,Najšťastnejšia budem, keď tento árijec z obchodu vypadne.‘“

To Jozefovmu otcovi stačilo, ešte v ten deň navštívil vedúceho predajne Slovenka, ktorý bol na odchode z obchodu. Po dohode s centrálou firmy v Martine, po niekoľkých týždňoch prestúpil do Slovenky ako nový vedúci. Pán Kramer sa príčinu otcovho odchodu nedozvedel. Ďalší osud rodiny bol veľmi tristný a neobišli ich deportácie. Manželia aj ich syn Tibor koncentračný tábor prežili, lenže pán Kramer, krátko po návrate zomrel na následky väznenia. Život vtedy bystrého školáka Jozef Nováka by takmer určite nabral iný smer, keby sa jeho otec stal arizátorom a takmer určite by nevyštudoval vysokú školu.     

Jozef ešte počas vojny nastúpil do piaristického gymnázia v Trenčíne. Gymnaziálne štúdium a najmä pobyt na internáte mali na pamätníka veľký vplyv a zanechali v ňom trvalé dojmy. Skutočnosť, že prebieha druhá svetová vojna, na škole registrovali len cez poplachy. Iná situácia bola pri návrate z internátu domov na prázdniny, napr. krátko pred vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP). „V júni 1944 sme všetci opustili internát a v domácom prostredí sme naraz pocítili vplyv vojny na rodiny. U nás doma vládla veľká nervozita. Upratovala sa pivnica, chystali sa zásoby.“

Začiatkom septembra 1944 veľká časť Vrútok evakuovala. „Otec rozhodol, že pôjdeme do Korytnice. V Ružomberku sme navštívili vedúceho Slovenky, ktorého sa otec opýtal na spôsob a možnosti prepravy do Korytnice. Vedúci ružomberskej predajne Korytnicu neodporúčal, pokladal ju za nebezpečnú a vedel, že je jedným zo sídiel veliteľstva partizánov.“  

Navrhol im kúpele Lúčky, kde sa usadili u rodiny Trnkalovcov, ktorá vlastnila penzión s niekoľkými izbami. Novákovcom prepustili jednu izbu, ďalšiu ukrývajúcej sa staršej židovskej rodine. Jozefova mama ponúkla Trnkalovcom svoje krajčírske služby, čo majiteľka penziónu s nadšením prijala a na revanš ponúkla svoje kontakty na možných zákazníkov. Pobudli tu dlhší čas a domov do Vrútok sa vracali až niekedy na jeseň, po potlačení SNP. Cesta nazad z oázy pokoja v Lúčkach bola strašná. „Išli sme vozom, železničné trate boli zničené, cestou sme videli vojnou spustošenú krajinu a kopec mŕtvol, či ľudí, ale aj koní. Ten pohľad bol skutočne strašný. Keď sme prišli domov, prvá vec, čo som sa dozvedel, bola, že môj rovesník a kamarát zomrel po výbuchu granátu.“

 

Ťažký rok 1945, štúdium archívnictva, začiatok učiteľovania

Rok 1945 bol pre ich rodinu veľmi ťažký a to aj po skončení vojny. Ovplyvnili ich aj udalosti, kvôli ktorým uvažovali aj o odchode z Vrútok. Jozefovu mamu na tri dni uväznili, pamätník spomína pre čo: „z okna sa po maďarsky opýtala priateľky, kde dostať mäso, lebo počula, že nejaké došlo. A toto bol dôvod, že ju zavreli! Že hovorila po maďarsky.“ Otcovi zasa nechceli vydať potvrdenie o národnej a politickej spoľahlivosti. Nakoniec sa rodičia, vďaka ponuke firmy Slovenka, presťahovali do Rožňavy. Už predtým prišli o dve možnosti, taktiež ponuky Slovenky, práve kvôli nevystaveniu dokladu o spoľahlivosti pamätníkovho otca. Jozef pokračoval v štúdiu na piaristickom gymnáziu v Trenčíne, kde v roku 1950 zmaturoval. Vďaka triednemu profesorovi Štefanovi Pozdišovskému sa dostal k práci v trenčianskom župnom archíve, kde mu vypomáhal. Rozhodol sa napokon pre štúdium archívnictva, ktoré absolvoval v rokoch 1950-55 a patril medzi prvých poslucháčov. Ešte v priebehu štúdií ho profesor pomocných vied historických Alexander Húščava prijal za svojho asistenta a od roku 1956 tu prednášal archívnictvo.

Jozef pofebruárový politický a spoločenský systém vnímal ako nespravodlivý; komunisti mohli všetko, ostatní nemohli nič. Ako predsavzatie si dal, že musí študentom vyjadriť, že je iný a nie je komunista. „To bolo veľmi jednoduché, lebo nikdy som ich nijako inak nevolal ako pán kolega a pani kolegyňa, hoci sa súdruhovalo. A so svojimi študentami som si vždy zásadne vykal.“

Päťdesiate roky boli veľmi ťažké a prejavilo sa to aj v podmienkach vysokého školstva. Pomery sa pritvrdzovali aj na ich fakulte. Na zasadnutiach katedry sa stále viac rozoberala práca učiteľov aj správanie poslucháčov. Pribúdali rôzne politické školenia a väčší dôraz sa kládol na ideologický profil učiteľov i študentov a osobitne sa hodnotila spoločenská angažovanosť, všetko z hľadiska marxistickej ideológie. „V tom čase si ma do pracovne pozval profesor Dubnický, vedúci straníckej skupiny na katedre. Usadil ma a veľmi stručne mi tvrdým trnavským nárečím oznámil: ,Každý režim žiada svoju daň. Vy študentov pánujete. Uvážte tento svoj prístup.‘ Podal mi ruku a ja som sa odporúčal.“

Napriek kritike straníckych funkcionárov si počínal naďalej tak, ako bol zvyknutý, aj s rizikom, že ho prepustia. Po roku dostal písomné predvolanie k dekanovi fakulty profesorovi Milošovi Tomčíkovi a ten mu stručne oznámil verdikt nad jeho zamestnaním: „stranícka skupina katedry histórie sledovala moju činnosť a dospela k názoru, že môžem nerušene pokračovať na katedre, k čomu mi zaželal veľa úspechov.“   

Približne v tom istom čase prebiehala na fakulte veľká previerka učiteľov, pretože sa pripravovalo zlúčenie s Pedagogickou fakultou. Filozofická fakulta musela prepustiť toľko učiteľov, koľkých prijímala z Pedagogickej fakulty. Prepustenie hrozilo aj odborným asistentom Jozefovi Novákovi i historikovi Matúšovi Kučerovi. Oboch sa zastal vedúci katedry profesor Miloš Gosiorovský, presvedčený komunista. Toho považuje pamätník za svojho ochrancu a patróna na katedre, napriek tomu, že ideologicky stáli na opačných brehoch. Svoju úlohu zohralo aj to, že obaja pochádzali z Vrútok a profesor Gosiorovský bol veľký lokálpatriot. „Obľúbil si ma, pretože som mal veľmi otvorenú povahu. On bol veľký komunista, ale úžasne spravodlivý. Na tom archívnictve sme boli traja učitelia, všetci nestraníci, to znamenalo, že nemali na nás komunisti žiadny dosah v tom zmysle, že sa nevedeli presvedčiť, či sme škodní či nie. A si mysleli, že sme. Dozvedel som sa, že v súvislosti so mnou na fakultnom výbore strany povedal: ,Ak vyhodíte Nováka, vrátim stranícku legitimáciu.‘“

 

Uvoľnené 60. roky, problémy s kariérnym postupom

Oveľa slobodnejšie boli šesťdesiate roky, tie priniesli profesorovi Novákovi aj jeden z najzásadnejších a najformujúcejších zážitkov života. V školskom roku 1966 – 67 sa stal štipendistom Humboldtovej nadácie v Spolkovej republike Nemecko, kam odchádzal už ako docent po tom, čo sa habilitoval prácou Slovenské mestské a obecné erby. Ročný pobyt v Marburgu bol pre neho mimoriadne užitočný a poučný a dlho z neho žil, nielen ako odborník na heraldiku, ale predovšetkým ako učiteľ. Návrat do Československa spoza železnej opony priniesol aj vtipné momenty. „Počas krátkej návštevy doma – po absolvovaní veľkého výletu humboldtistov od Kielu po Garmisch-Partenkirchen – som navštívil aj pána profesora Húščavu a opýtal som sa ho na novoty v odbore. Hovorí: ,Veľká vec, Polla vykopal papuču z 15. storočia.‘ Svoj údiv som nevedel potlačiť. V tom čase boli zo Slovenska známe iba základy jediného kostolíka z 9. storočia na Bratislavskom hrade, ktoré vykopala Tatiana Štefanovičová. Pritom na spomínanom výlete som navštívil kláštor vo Fulde, katedrálu v Speyeri a ďalšie románske a ranogotické skvosty – a naraz papuča! Svojou reakciou som pána profesora veľmi znechutil a vyprovokoval som u neho takúto poznámku: ,Komunisti majú pravdu, ak nikoho nepúšťajú na Západ. Takýto je potom výsledok.‘“

Veľkým zadosťučinením pre Jozefa Nováka, neopúšťajúceho svoje zásady, bolo, že mu udelili titul univerzitného profesora ešte v období pred novembrom 1989. Jednoduché to však nebolo. V roku 1980 mal na konte už 5 odborných kníh, 6 rokov bol riadnym členom prestížnej Académie Internationale d’Héraldique, už 16. rok docentom a stále sa nemohol uchádzať o profesúru, na rozdiel od niektorých kolegov. Už aj otvorene prejavoval nespokojnosť s neustálym brzdením postupu. Celkový stav mu zreteľne vysvetlil docent Štefan Zelenák: „,Súdruh docent, ty nechceš pochopiť, že na dosiahnutie profesúry sa v profile učiteľa vyžaduje trojjedinosť. Ty si dobrý odborník aj dobrý učiteľ, ale tvoja politická a ideologická angažovanosť nespĺňa požiadavky na profesora.‘“ Podmienkou na získanie profesúry u nestraníkov bolo získanie hodnosti DrSc. (doctor scientiarum – doktor vied). V tomto smere mu veľmi pomohol docent Marián Skladaný, ktorý presadil, aby sa mohli aj s Matúšom Kučerom o túto hodnosť uchádzať. Predsedom komisie pre udeľovanie „veľkých doktorátov“ bol v tom čase profesor Bobok. V jeho kancelárii ležali pamätníkove podklady doslova roky. Avšak najmä vďaka žičlivému postoju a snahe dekana Filozofickej fakulty profesora Jozefa Vladára sa mu podarilo v roku 1987 hodnosť DrSc. obhájiť. Nakoniec mu 1. októbra 1989 bola udelená aj hodnosť univerzitného profesora, na čom ma zásluhu opäť docent Skladaný a manželka Matúša Kučeru Kveta, ktorá na najvyšších straníckych miestach vybavila súhlas s udelením profesúry svojmu manželovi.

 

Dlhoročná úspešná pedagogická kariéra

Spoločenské zmeny v roku 1989 Jozefa Nováka potešili a privítal ich, veľmi ho však mrzelo rozdelenie Československa. Hrdý je najmä na svoju pedagogickú kariéru, na vysokej škole vyučoval mnoho predmetov zahŕňajúcich tzv. pomocné vedy historické, najmä heraldiku, sfragistiku, genealógiu, chronológiu, numizmatiku, metrológiu a paleografiu. Do dôchodku odišiel 1. septembra 2000. Podľa vlastných slov ku študentom vždy volil kolegiálny, benevolentný a láskavý prístup, čo potvrdia mnohí poslucháči, ktorí prešli štúdiom pod profesorom Novákom, pričom si nikdy nedovolili prísť na jeho skúšku nepripravení.