The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Pavol Abrhan (* 1959)

• narodil sa 25. júla 1959 vo Vrábľoch v katolíckej rodine

• starí rodičia z otcovej aj maminej strany prešli združstevňovaním a museli vstúpiť do družstva

• detstvo prežil v Nových Zámkoch

• bol vychovaný v tradičnej katolíckej viere, odmalička navštevoval bohoslužby

• v šesťdesiatych rokoch bol členom skautského oddielu

• študoval na Strednej priemyselnej škole a Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre

• už počas štúdia sa zoznámil s Františkom Mikloškom, Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym z katolíckeho disentu a tajnej cirkvi

• v osemdesiatych rokoch organizoval púte, rozmnožoval zakázané knihy a šíril samizdaty

• bol sledovaný ŠtB a bol evidovaný ako nepriateľská osoba

• po Nežnej revolúcii sa stal aktívnym politikom

• poslancom NR SR bol štrnásť rokov až do roku 2016

• v súčasnosti sa venuje mame, mládeži, knihám a priateľom

Pavol Abrhan sa narodil 25. júla 1959 vo Vrábľoch. Rodičia pochádzajú z dedinky Vlkas v okrese Nové Zámky. Otec Pavol sa narodil v roku 1932. Pochádzal z piatich detí. Vyštudoval na novozámockom gymnáziu a neskôr pôsobil ako učiteľ v obci Černík. Starý otec Vincent z otcovej strany bol poľnohospodár, vlastnil a obhospodaroval neveľké pozemky. Mama Alžbeta sa narodila v roku 1937. Pochádzala z rodiny desiatich súrodencov. Jej otec pôsobil ako kostolný otec v obci Vlkas. Obe rodiny boli katolíckeho vierovyznania. Mama mala ekonomické vzdelanie. V roku 1962 sa presťahovali do malej manzardky v Nových Zámkoch, aby nemuseli dochádzať za prácou. Neskôr získali dvojizbový byt na novom sídlisku. V roku 1964 sa mu narodila sestra Katarína.

Združstevňovanie

Starého otca Vincenta nazývali kulakom, lebo nechcel vstúpiť do družstva. Aby ho donútili zmeniť názor, zadržali ho. Strávil asi dva dni na vtedajšom ONV (Okresný národný výbor) v Nových Zámkoch. Jeden z otcových starších bratov musel ako syn kulaka slúžiť v PTP (pozn.: Pomocné technické prápory boli pracovné útvary Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954. Boli v nich zhromažďovaní občania v brannom veku, tzv. politicky nespoľahliví, ktorí boli využívaní na ťažké a nebezpečné práce). „V jednom období ho (pozn. starého otca Vincenta) nazývali aj kulakom, lebo nechcel vstúpiť do družstva. Z rozprávania to, čo som počul, tak jeden zo starších bratov otcových bol aj v PTP, lebo keď nastúpil na vojnu, tak potom z dediny prišlo nejaké udanie, že otec nechce vstúpiť do družstva, no tak ho preradili do PTP“. Starý otec pod tlakom vyhrážok, že deti nebudú môcť študovať, nakoniec do družstva vstúpil. Všetko museli odovzdať: pozemky, kravy aj kone. Otec pamätníka musel odísť zo školstva. Zamestnal sa ako úradník v podniku Reštaurácie a jedálne v Nových Zámkoch. Rovnako sa v tom období vyhrážali aj maminej rodine. Nakoniec sa aj jej rodina rozhodla vstúpiť do družstva.

Šesťdesiate roky

Voľnejšie šesťdesiate roky umožnili deťom a mládeži vybrať si medzi pionierskou organizáciou a skautingom. Pamätník sa stal členom skautského oddielu. Chodieval tam rád, bavilo ho získavať vedomosti z rôznych oblastí. Učili sa prvú pomoc, viazať uzly, chodili na výlety. Po roku 1968 bol však skauting zrazu zakázaný. Ako dieťa to vnímal s nevôľou, mal skauting rád.

Roky normalizácie

Rodičia vnímali vývoj po obsadení Československa negatívne. Vzali však na vedomie, že taká je doba. Navonok proti režimu nevystupovali, doma sa však o situácii rozprávali. Svojej viery a bohoslužieb sa za žiadnu cenu neboli ochotní vzdať. „Mama možno skôr bola taký bojovnejší typ, otec nebol, veď to bolo asi vidieť aj v tom, že sa nenechal vylúčiť zo školstva, radšej sa tomu nátlaku podvolil. Čiže oni v tomto (si povedali) dobre, taká je doba, a z toho dôvodu to, čo sme rozprávali doma, bolo iné. Ale do školy... tam bola veľmi jasná tá dvojkoľajnosť. Bola jedna vec, ktorej sa nemienili a nechceli vzdať nech sa deje, čo sa deje, a to bola viera, to bola návšteva bohoslužieb atď. Ale všetko ostatné bolo priestorom na kompromis a na dohodu, lebo rodina a zabezpečenie rodiny je viac. Mali túto skúsenosť (pozn. združstevňovanie), nakoniec sa im aj po tom šesťdesiatom ôsmom akože potvrdila, že proste ten zápas alebo boj s týmito mocnosťami môže byť aj tragický.“ 21. august 1968 zastihol pamätníka na dedine u babky. Ľudia pred národným výborom podpisovali akési podporné stanoviská za Dubčeka. V Nových Zámkoch si pamätník spomína na steny popísané protiruskými nápismi. Rodičia boli sklamaní, pretože obdobie pred vstupom okupantov dávalo väčšiu náboženskú slobodu a priestor na sebarealizáciu.

Detstvo a dospievanie

Pamätník navštevoval materskú škôlku na ulici Flengera a potom základnú školu na Devínskej ulici v Nových Zámkoch. Detstvo mal úžasné. Vyrastal ako dedinský chlapec, všetky prázdniny i víkendy trávil na dedine. Pásol husi, vozil sa na traktore. Detské roky boli plné zážitkov, kamarátov, futbalu, športu. Veľký vplyv na neho mali učitelia Mikovič, Pantuček či Krasko. Odmalička chodil s rodičmi do kostola a z rodín oboch rodičov dostal výchovu v duchu tradičnej katolíckej viery. V puberte ho výrazne ovplyvnili kapláni, ktorí ho pozvali miništrovať. Viedol s nimi dlhé rozhovory a postupne si začal uvedomovať svoju vieru a životné hodnoty. Vytvorili mu priestor pre hľadanie odpovedí na základné životné a spoločenské otázky. Okrem duchovných aktivít sa venovali aj športu, hrávali spolu futbal, venovali sa turistike, chodili na výlety. Darilo sa im vytvárať ostrovy slobody, kde mohli diskutovať o akýchkoľvek témach. V tomto prostredí sa začal dostávať ku knihám nielen s náboženskou tematikou. Toto obdobie významnou mierou formovalo jeho ďalšie postoje a životné smerovanie.

Stredná škola na stavebnej priemyslovke

Stavebnú priemyslovku v Nitre mu odporučil kamarát. Pamätník študoval odbor Technické zariadenia budov. Každodenne dochádzal z Nových Zámkov do Nitry. Nezvyčajné bolo, že o ideológiu sa na škole nestarali. Pamätník nemusel byť členom SZM a nechodil ani do prvomájových sprievodov. Cez víkendy sa stretával s kňazmi, chodili spolu na pivo alebo kofolu, prípadne po omši zostali na fare, uvarili si čaj a veľa sa rozprávali. Prostredníctvom kňazov sa dostával ku knihám, väčšinou s náboženskou tematikou a tiež k prvým samizdatom. Spomína si na knihu Sonina rada o režimom prenasledovanom veriacom dievčati žijúcom v Rusku: „Vtedy sme hovorili, že to je päťročná kniha, lebo keď ťa chytia, že ju máš, tak dostaneš päť rokov.“

Vysokoškolák

Pôvodne študovať na vysokej škole nechcel, hoci rodičia ho prehovárali. Sami vysokú školu nemali a priali si, aby ich syn vyštudoval. Pre štúdium sa napokon rozhodol potom, čo mu krstný otec naznačil, že bez vysokej školy bude musieť narukovať na dvojročnú základnú vojenskú službu. Prihlásil sa na Vysokú školu poľnohospodársku.

Tajná cirkev a katolícky disent

Už počas štúdia sa zoznámil s Františkom Mikloškom, Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym z katolíckeho disentu a tajnej cirkvi. Mali naňho zásadný vplyv. Organizovali stretnutia pre vysokoškolákov, ktorí sa po skončení školy vrátili do svojho domovského prostredia a ďalej zakladali krúžky vo svojom vlastnom okolí. Takto sa postupne tvorila celoslovenská štruktúra podzemnej cirkvi. Stretnutia pozostávali z niekoľkých častí: začínalo sa duchovnou časťou – modlitbou, ďalšia časť bola organizačná, na ktorej sa organizovali napr. púte či iné stretnutia veriacich. Prostredníctvom týchto stretnutí sa distribuovali samizdaty a tajná literatúra. Takto sa organizovala v roku 1984 aj púť do Šaštína. Zvyčajné Nočné adorácie sa zmenili na Nočné programy mladých, kde vystupovali so svojimi príhovormi. V roku 1984 prišla požiadavka na návštevu pápeža. Pamätník písal scenáre príhovorov pre Nové Zámky: „Pána Boha stretneme aj v bežnom živote, len si to mnohokrát neuvedomujeme. Stačí si pomyslieť, že Boh je láska a potom ideš a počuješ Petra Nagya a spieva: Láska je tu s nami, a zrazu je to už taká súvislosť, že tie (veci) z bežného sveta sme zakomponovali do tohto (príhovoru). Musím povedať, že aj eštébákov to hodne štvalo, lebo chodili aj do Šaštína a kamerovali, filmovali, takže pamätám si tú príhodu, keď sme spievali v kruhu a došli eštébáci a pýtali občiansky preukaz od toho gitaristu, ktorý tam hral. No a všetci, čo boli okolo, tak dávali občiansky, že aj mňa si zapíš, aj mňa si zapíš. Tak potom hodili rukou a odišli preč. Čiže boli aj takéto udalosti.“ Informácie o miestnych aktivitách z regiónov sa odovzdávali do Bratislavy a odtiaľ sa posielali za hranice Československa. Toto zabezpečovali František Mikloško, Július Brocka a ďalší.

V roku 1985 sa konala púť do Velehradu, kde bol vypískaný vtedajší minister kultúry. Pamätník v tom istom roku organizoval v Nových Zámkoch stretnutie mládeže. Pozvali aj spevokoly z okolia. Boli neustále pod dozorom Štátnej bezpečnosti. Neskôr začali chodiť aj na súdne procesy s obvinenými, ktorí vystupovali proti režimu. V roku 1988 režim zaistil a súdil františkánov, ktorí prevážali zakázanú literatúru. Aj tohto procesu sa pamätník zúčastnil. V roku 1989 to bol súdny proces s tzv. bratislavskou päťkou. Dnu na pojednávanie sa však nedostal. Keď dokráčal k Justičnému palácu, eštébáci ho naložili do auta a zobrali za Bratislavu, kde ho vyložili a nechali tam.

V roku 1988 sa konali voľby. Pamätník sa však na nich nezúčastnil s tým, že pôjde voliť, až keď budú slobodné voľby, dovtedy nie. Na výsluchy ho zobrali dvakrát: raz kvôli Sviečkovej manifestácii a druhý raz kvôli púti v Nitre.

Vypočúvanie štátnou bezpečnosťou

Pamätník pracoval na Meliorizačnej správe. V roku 1988 býval v paneláku v jednoizbovom byte. V jeden deň ktosi zazvonil, a keď vyzrel von oknom, uvidel policajné auto. Neotvoril im, ale telefonicky oznámil Lojzovi Marekovi a Gabike Petríkovej, že sú tu policajti. Medzitým policajti odišli, zanedlho však opäť niekto zazvonil. Policajné auto už vonku nestálo. Keď otvoril, vo dverách stál uniformovaný policajt. Zobrali ho na políciu, kde ho vypočúvali. Pýtali sa ho na jeho kontakty, s kým sa stretáva a odkiaľ mal informácie o chystanej sviečkovej manifestácii. Pamätník spolu s Katkou Poláčekovou totiž pred touto manifestáciou lepil v Nových Zámkoch plagáty. Prostredníctvom nich pozývali verejnosť na toto zhromaždenie. Pamätník odmietol do zápisnice vypovedať a čokoľvek podpisovať.

Sviečková manifestácia 25. marca 1988

Až do roku 1988 sa aktivity, na ktorých sa zúčastňoval a ktoré organizoval, týkali náboženskej slobody. V marci 1988 sa však uskutočnilo verejné vystúpenie nielen za náboženskú slobodu, ale po prvýkrát sa týkalo aj občianskych práv a slobôd. Do histórie vstúpilo ako Sviečková manifestácia. Pamätník sa dva dni pred 25. marcom schovával u Antona Seleckého a Vladimíra Jukla v Bratislave, lebo sa obával, že ho zaistia. Večer sa dostal na Hviezdoslavovo námestie, kde už ozbrojené zložky začali polievať ľudí. Policajnými autami sa tlačili a narážali do davu. Dostal sa až k fontáne pred Národným divadlom, kde zaspievali pápežskú hymnu a pomodlili sa jeden desiatok. Potom už prišlo vodné delo a začalo do davu striekať. Veriaci však už akciu považovali za ukončenú, lebo programom akcie bolo zaspievať a pomodliť sa. Spolu s Gabikou Petríkovou prešli celí mokrí na Hlavnú stanicu a vlakom sa dostali domov do Nových Zámkov.

1989, nepriateľ socialistického štátu

Pamätníka evidovala ŠTB ako nepriateľskú osobu. Dozvedel sa to až po Nežnej revolúcii, hoci, samozrejme, vedel, že je neustále sledovaný. Neskôr požiadal UPN o informácie zo zložky, ktorú na neho viedla štátna bezpečnosť. Dozvedel sa však, že bola z Nových Zámkov presunutá do Levíc a tam bola skartovaná. V roku 1989 cítil, že kruh sa uzatvára. Doma na písacom stroji prepisoval zakázané knihy cez kopírovací papier a takto rozmnožil aj desať kópií naraz. V kníhviazačstve pri Kalvárii ich dal zviazať a na stretnutiach s ľuďmi zo svojho okruhu ich rozdal. Takto sa šírili ďalej. Pre samizdaty chodieval v noci do Bratislavy, kde od Silvestra Krčméryho prevzal 20 – 30 kusov a na stretnutí ich opäť rozdal ďalej. Pre pamätníka bolo veľmi dôležité to, že mal podporu u rodičov. Rovnako mal podporu od svojich babičiek: „Nikdy nezabudnem na tú vetu a teraz si ju mnohokrát pripomínam: - Vnúčik môj, ja nerozumiem tomu, čo robíš, ale modlím sa za teba, aby to všetko dobre dopadlo - a preto to hovorím, že teraz si to pripomínam, lebo každý vek má asi nejaké svoje výzvy. A tá mladosť je dôležitá, aby človek v mladosti dokázal snívať, a nielen snívať ale aj tie sny uskutočňovať. Už keď sme starší, už dneska akože dokážem snívať, ale tie skúsenosti a životná prax mnoho snov mi vyretušuje, povie, že - no chlapče, toto sa nedá, to proste nejde. Ale spoločnosť potrebuje aj idealistov, tí ju posúvajú dopredu. Neviem, či by som dneska dokázal robiť to, čo vtedy, lebo už mám iné životné skúsenosti. Človek je aj pohodlnejší, čím je starší, ale v tom mladšom veku ideálov a takej sily je to prirodzené. A mne sa zdá, že je to dôležité, aby každá tá generácia si ten svoj zápas dokázala zvládnuť.“

Nežná revolúcia – 17. november 1989

V novembri bolo svätorečenie Anežky Českej v Prahe. Organizátorom bol Augustín Navrátil a pamätník sa angažoval pri zbere podpisov. So skupinou katolíkov okolo Augustína Navrátila sa mu podarilo vycestovať do Ríma. Pred odchodom hovoril Gabike Petríkovej, že jedna z možností je aj tá, že sa z Ríma už nevráti. Vážne uvažoval o emigrácii. Keď však z Ríma pozorovali, ako padol Berlínsky múr, cítil, že sa veci dali do pohybu a rozhodol sa vrátiť. Rakúsko-slovenské hranice prekročili 17. novembra 1989. Na ďalší deň bol už s prejavom na námestí v Nových Zámkoch a krátko na to v Trnave. Odvtedy sa pamätník pohyboval v otvorenom verejnom priestore. Stal sa tajomníkom KDH, zakladal kluby a začali prípravy na prvé slobodné voľby.

Deväťdesiate roky

Prvý snem KDH sa uskutočnil vo februári 1990 a pamätník sa stal členom predsedníctva. Veľmi skoro bol konfrontovaný s novým fenoménom deväťdesiatych rokov – nacionalizmom. Zápas s Mečiarom bol pokračovaním pamätníkovho celoživotného zápasu za život v pravde a slobode. V roku 1992 členovia KDH odmietli hlasovať za vznik Slovenskej republiky, pretože nechceli niesť zodpovednosť za Mečiarove vládnutie. V roku 1998 bol pamätník súčasťou projektu SDK a významnou mierou prispel k víťazstvu proeurópskych demokratických síl na Slovensku. Počas volieb v roku 1998 niesol zodpovednosť za paralelné sčítanie hlasov. Výsledky volieb oznámili na tlačovej konferencii spolu s Mikulášom Dzurindom v skorých ranných hodinách, päť hodín pred oficiálnym zverejnením výsledkov Štatistickým úradom. Paralelné sčítanie hlasov zabránilo volebným podvodom a zabezpečilo regulárnosť parlamentných volieb. V roku 2002 sa stal poslancom NRSR za KDH. Zostal ním nepretržite 14 rokov.

Súčasnosť

O politiku sa stále zaujíma a KDH zostáva jeho srdcovou záležitosťou. Politické ambície nemá, ale snaží sa pomôcť, radiť novému vedeniu. Voľný čas venuje najmä svojej mame a práci s mládežou v rámci kaplánom založeného Spoločenstva detí a mládeže. Venujú sa futbalu. Majú registrovaných 120 futbalistov v detskom a mládežníckom veku. Nachádza si čas aj pre knižky a stretnutia s Františkom Mikloškom, ako aj s ďalšími bývalými kolegami z parlamentu.