The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Adame (* 1943  †︎ 2021)

• narodený 6. septembra 1943 v Kšinnej

• z rozprávania si pamätá na SNP

• vplyvom prostredia inklinoval k východu

• základnú vojenskú službu absolvoval na česko-rakúskych hraniciach

• bol vypočúvaný, odovzdal kandidátsky preukaz do strany

• po vojenskej službe pracoval v Štátnych lesoch

• po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa zriekol členstva v strane

• opäť bol vypočúvaný a prenasledovaný

• pracoval v bani, neskôr v Kazachstane

• počas nežnej revolúcie bol zamestnaný v Bratislave, zmenu vítal

• súhlasil s rozpadom Československa

• spoluzakladateľ miestnej organizácie strany SDSS Alexandra Dubčeka

• Ivan Adame zomrel v roku 2021

Ivan Adame sa narodil 6. septembra 1943 v Kšinnej. Rodičia Ondrej a Mária ho priviedli na svet v najťažších časoch druhej svetovej vojny. Rodina sa živila poľnohospodárstvom, mali 1,5 hektára pôdy. V domácnosti pomáhali aj všetky štyri deti, aby vyžili. Obec Kšinná sa nachádza v Uhroveckej doline, kde bolo v čase Slovenského národného povstania silné partizánske hnutie. Otec Ondrej tiež pomáhal partizánom. Veľa času strávil v horách. „Mama spomínala, že v chalupe sme mali v izbe hrady a tam pribité kliny. Na nich bola plachta uviazaná a kolísal ma Nemec. Nemci spali v chalupe a na povale partizáni. Báli sa, aby nezačali jeden po druhom strieľať,“ spomína pamätník na rozprávanie z detstva, keď bola dedina obsadená Nemcami aj partizánmi zároveň. Často sa stávalo, že domy rabovali gardisti, ktorí asistovali Nemcom pri zverstvách na civilnom obyvateľstve. V neďalekých Bánovciach mali nemecké jednotky velenie a počas razií v obciach brali chlapov na výsluchy. Pamätník spomína, že zobrali aj jeho otca. Rozdeľovali ich na tých, ktorí pôjdu na výsluchy, a na tých, ktorých prepustia domov. Otec sa našťastie dostal do skupiny prepustených a s ostatnými chlapmi sa pobral šťastne domov. Jeden pred odchodom ešte aj ukradol Nemcovi tabak, spomína dnes pamätník s úsmevom na vojnové časy. Na dvore nachádzali náboje, ktoré tam pozabúdali alebo odhodili nemeckí vojaci. Zo spomienok rodičov si ešte pamätá, že za zvukov mínometov si ako malé dieťa spieval. Pamätník si aj v ťažkých časoch zachovával bezstarostnosť a životný nadhľad. 

Školské časy a inklinovanie k východu

Pamätník vychodil základnú školu v rodnej Kšinnej. Učenie ho príliš nebavilo, najradšej zo všetkého mal literatúru - najmä básne. Matematika nepatrila k jeho obľúbeným predmetom. Po skončení základnej školy sa  v Dubnici nad Váhom vyučil za sústružníka. Tam sa po prvý krát stretol s pánom Dubčekom, rodákom z Uhrovca. Pamätá si, že všetci ho obdivovali a uznávali. Pamätník po vzore rodičov a vďaka vplyvu prostredia inklinoval k východu. Zo spomienok a rozprávania o SNP mal v úcte všetko, čo sa spájalo so Sovietskym zväzom. Chlapci, z okolia Uhrovca a hôr, sa hrávali na partizánov. Ostatní z iných oblastí mali úplne iné životné vzory. Keď v roku 1958 prišlo združstevňovanie majetkov, pamätník mal iba 15 rokov. Pamätá si, že mnohí ľudia to privítali. „Kde boli hory, tu bol tvrdší ten chlebíček. Tak tí ľudia komunistom verili, takému tomu spravodlivému, že toho chleba bude. Veď po válke stačilo, len aby bol národ najedený,“ spomína na spájanie majetkov a začiatok hospodárenia na spoločnom. Jeho rodičia odovzdali do družstva dobytok a 1,5 hektára pôdy. Mama na družstve pracovala. Pamätník si počas školy tiež privyrábal - aby mal na prilepšenie na štúdium a aby aspoň trochu odbremenil rodičov.

Stráženie hraníc a prvé vyšetrovanie

Po skončení školy sa zamestnal ako sústružník v Dubnici nad Váhom. O rok neskôr narukoval. Pamätníka v 1962 na dva roky odvelili na základnú vojenskú službu do Lipna pri Českých Budějoviciach. Vojenský útvar mal za úlohu strážiť česko-rakúske hranice. Absolvoval poddôstojnícku školu a stal sa z neho čatár. Aj tu využil svoj básnický talent a nadhľad - okolie zabával rýmami vzhľadom k aktuálnej situácii. Niekedy sa však dostal aj do nemilosti nadriadených. Vedel, že sú sledovaní, pretože v tom čase o rôznych donášačoch nebola núdza. Vo voľnom čase, počas vychádzky, šiel s kamarátmi na zábavu do vedľajšej dediny, kde sa zoznámili s rakúskymi dievčatami. Vo všetkej počestnosti s nimi pretancovali večer a ráno ich už čakalo vyšetrovanie. „Ráno o ôsmej hodine tam už boli „dvojkári“ ma vyšetrovať. Ja som bol vtedy ako kandidát do strany. Mal som kandidátsku preukážku do komunistickej strany. ‚Ste nám tu vyprávali, že sme najvernejší synovia národa, aby mohli robotníci robiť, aby mohli rodičia spávať v kľude, že sme boli vybraní a nemáte mi dôverovať, ja si nezaslúžim byť v strane!‘ som tam ten preukaz dal a hneď bolo po schôdzi,“ popisuje pamätník, ako sa ľahko zbavil straníckej „kariéry“. Síce inklinoval k východu, ale stranícke veci sa mu nepozdávali. „Oni vlastne tí dvojkári potrebovali len robotu, niekoho namočiť a nervy mu žrať. Vyšetrovali ma a potom sa už bojíte aj niečo povedať,“ spomína na bizarnú situáciu, kedy vlastne poriadne ani nevedel, z čoho ho obvinili. Jeho otec dostal v tom čase vyznamenanie za účasť v SNP. Ani tento fakt nepresvedčil jeho nadriadených. Pamätník si spomína aj na prípad, kedy im cez hranice ušiel jeden muž. Na jednom oceňovanom JRD sprevádzali politickú delegáciu. Chlap sa obliekol do montérok, pričom si jedna strana myslela, že je od tajných, a druhá strana bola toho názoru, že prišiel nový robotník. A zrazu ho nebolo. Stávali sa aj také ojedinelé prípady, hranice sa neustrážili.

August 1968

Pamätník sa z vojny vrátil v roku 1964. O tri roky neskôr, v máji, sa oženil. Za ženu si vzal Drahomíru zo Závady. Dva roky tam ostali bývať. Zamestnal sa v stavebnom podniku a jazdil na nákladnom aute. V noci z 21. augusta sa mu sníval sen, že vidí prelietavať stíhačky so znakom hákového kríža. Ráno však prileteli stíhačky s iným znakom. „Potom som sa prebudil, to bolo v stredu ráno. Som pustil rádio o piatej hodine, som išiel na autobus a už dávali, čo sa stalo. Pravda, tak to bolo také veľké prekvapenie. Zmrazilo to. Mal som vtedy 25 rokov a robil som závozníka. My sme chodievali do Ladiec pre cement. V Dubnici na hornom konci nás zastavili Rusi. Ja som mal obrúčku, lebo žena chcela, aby som ju nosil. A ja som nechcel, lebo mi zavadzala. Ja som ju chytil a dal do baganče. Všelijaké reči o nich išli. Bola panika, že budú zatvárať, ženy znásilňovať. Nechcel som tomuto veriť, lebo veď červená armáda, pravda...“ zamyslí sa nad príchodom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Nechcel veriť tomu, že červená armáda, ktorá nás vyslobodila spod fašizmu, nás prišla obsadiť. Pamätník bol sklamaný, akým smerom sa hýbe politika. „Vtedy som robil v tom stavebnom podniku a tam sme boli všetci za toho Dubčeka. A potom sme tú pesničku spievali – Tichá voda do Dunajka padala, keď sa družba so Sovietmi viazala. Dnes už tečie do Dunaja naša krv, lož je pravdou, nie je to tak ako prv. Tichá voda do Dunaja padala, naša vlasť je spojencami šliapaná. Priateľstvo, čo naveky nám sľúbili, rozstrieľali, zničili a spálili. Začali sme za Dubčeka šťastne žiť, Novotného krivdy chceli napraviť. Rozkvitla nám naša Lipka zelená, ožila nám hrdosť rokmi gniavená,“ zarecituje pamätník na jeden dych. V tom čase už býval v Uhrovci neďaleko Dubčekovho rodného domu. Spomína si, že po auguste 1968 sa ľudia začali báť. Mnohí sa od svojho rodáka odvrátili.

Previerky a problémy s režimom

Po pritvrdení režimu sa zmenili podmienky aj v jeho zamestnaní. Pamätník prvýkrát položil kandidátsky preukaz ešte na vojne. Ako správny robotnícky syn však neskôr do strany vstúpil, aby „budoval socialistickú vlasť“. Spomína, ako ho dva roky preverovali: „Prvá otázka bola, že aký mám názor na vstup spojeneckých vojsk. A ja hovorím, že nemajú tu čo hľadať. Druhá otázka, zase ten prísediaci hovorí: ‚Koľko spravili tu zloby, koľko spravili tu zloby, museli tu vojská prísť s tankami zachraňovať!‘ A ja im na to hovorím, že pána Dubčeka myšlienky sú správne a ja jeho myšlienkam verím. Čože ten Dubček chcel spraviť aké škody?!“ popisuje pamätník previerky v práci. Vtedy preukaz vrátil druhýkrát. Okrem neho vrátili preukazy aj riaditeľ miestnej školy a učiteľ. Nosili mu knižky so „správnym“ obsahom, aby sa napravil, no nečítal ich. „Odporučili mi aby som si prečítal knihu Ako sa kalila oceľ“ a že o mesiac prídu ku mne. Slovo dodržali, prišli presne na deň. Ja som ale ostal vo svojich názoroch ešte pevnejší. Nič nedosiahli. Ponúkali mi na okrese dobrú prácu s funkciou, no nezradil som,“ dopĺňa pamätník. „To bolo také obdobie. Si predstavte, aj vlastní kamaráti, čo som mal, mi hovorili, že čierna ovca. Každá sa vraj sama odstráni z košiara, že odíde. To ako nás, čo sme opustili stranu,“ spomína na ťažké časy. Bál sa však hlavne o deti, aby mohli študovať. „Jedného dňa prišla žena a hovorí – ‘Ivo, za mnou jeden prišiel, navádzal ma do strany.‘ Žena, čo si spravíš, to si spravíš, mne ništ nehovor, ja nechcem o tom počuť. Ale v kútiku som bol aj trochu rád, že keď aj otec je takýto, aspoň žena to ‚zachráni‘,“ spomína na náročné obdobie po auguste 1968.

V máji 1969 zomrel Štefan Dubček, otec Alexandra Dubčeka. Pochovali ho v Uhrovci. Pamätník v tom čase už s rodinou býval v Uhrovci. Pamätá si, že všetci sa k Dubčekovi báli prísť a pozdraviť ho. Vtedy už bol pozbavený funkcií. Boli s ním len evanjelický farár a starosta obce. Ľudia sa len z obďaleč smutne dívali. Z veže kostola sa zase ďalekohľadmi dívali tajní. Pamätník spomína, že pri jeho odchode Štefan Škorec zdvihol ruku a nahlas prehlásil: „On sa ešte vráti, Boha vašeho, a nebude to ani dvadsať rokov trvať!“ Aj sa to splnilo, Dubček sa do politiky vrátil takmer presne po 20 rokoch.

Ťažké roky a závan zmeny

Pamätník odišiel, zmenil zamestnanie. Šiel pracovať do Štátnych lesov a neskôr do bane v Ostrave. „Najhorší boli tí, čo sa vzdali. Lebo tí, čo ich vyrazili, tak ich vyrazili a hotovo. Ale ja keď som sa sám vzdal, som bol v inom priečinku. Predstavte si, do tej bane, aj tam som mal pomaly problémy,“ popisuje ťažkosti so systémom pamätník. V hĺbke 1250 metrov pod zemou odpracoval tri ťažké roky. Neskôr sa mu naskytla príležitosť odísť do zahraničia. Opäť zmenil profesiu. Od roku 1983 pracoval ako tesár pri výstavbe nových sídlisk v Kazachstane pri Bajkonure. Po zahraničnej pracovnej skúsenosti sa vrátil na Slovensko a od roku 1989 pracoval na výstavbe nemocnice Rázsochy v Bratislave. Tam ho zastihla aj Nežná revolúcia. „Aj na námestie sme chodili a štrngali sme. Boli sme tam ako sú tie internáty v Slávičom údolí pre vysokoškolákov. Zišli sme dole, že čo sa deje, čo sa robí. My sme tam robili jednu fušku. No a potom sa to tak zomlelo. Ten týždeň. A na tom námestí si predstavte, taký strach som dostal naraz. To dupotalo! A ja som si myslel, že idú po nás s tankami. Kde uhnúť? Ani dýchať sa nedalo, ani dýchať,“ spomína na revolučné dni pamätník.

Na počesť Alexandra Dubčeka

Pamätník bol ako hrdý občan Uhrovca aj pri zakladaní miestnej organizácie Dubčekovej Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Stal sa jej tajomníkom. „Sme to zakladali v Štúrovom dome. Prišla pozvánka, aby som sa tam zúčastnil. Ȏsmi sme boli. Hneď som tam dostal funkciu tajomníka. Ja som začal vyprávať tento prípad, čo ako mi vtedy spravili a ťažko mi veru bolo. Keď sa tá situácia zvŕtala, ja som sa o seba nebál, ale o deti. Tri deti mám, schopné, zdravé. A do učenia že sa nedostanú. Ja som už v strane nebol, s nimi som skoncoval, ale to priťahovanie, priťahovali furt. Toho vyhodili, toho vyhodili. Jak spravili tú riečicu, ako to preosiali všetkých. Ten, ktorý stranu nechával, alebo ho vyhodili,“ spomína na jeho prvý dobrovoľný vstup do strany. Vtedy si pospomínal na všetky krivdy, ktoré pozažíval kvôli tomu, že nechcel byť straníkom v minulom režime. Pamätal si, koľko posmechu a pokrytectva sa mu ušlo aj od kamarátov. V tom čase zložil aj ďalšiu báseň na počesť ich predsedu. Pamätník sa stal aj členom Nadácie Alexandra Dubčeka. Alexander Dubček však v novembri 1992 tragicky zahynul, nadácia sa pretransformovala do Spoločnosti Alexandra Dubčeka a pamätník sa už viac politicky neangažoval. Neskôr pôsobil aj v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov, robil správcu mohyly na Jankovom vŕšku.

Pamätník a prítomnosť

Rozpad Československa zažil v Čechách. Uvítal samostatnosť našej krajiny. „Uvidíme, ako to pôjde. Česi hovoria, že doplácajú na nás, Slováci, že zasa na Čechov. Keď sa rozdelíme, uvidíme. Ja som bol za to rozdelenie. To je márne, ešte sme tí Slováci predsa len trochu dole,“ zamýšľa sa nad našou samostatnosťou pamätník. V období tvrdého mečiarizmu veril, že nad krajinou treba držať pevnú ruku. Neskôr jeho pracovné kroky opäť viedli do zahraničia. Päť rokov pracoval v Budapešti na stavbe. Počas svojho života precestoval 19 krajín sveta a tvrdí, že aj preto jeho manželstvo tak dlho vydržalo. S manželkou Drahomírou spolu prežili krásnych 49 rokov a vychovali tri deti. Vo veľkej úcte uchováva aj spomienku na svoju mamu, ktorá založila a dlhé roky viedla veľmi úspešný folklórny súbor Bukovinka v Kšinnej. „V dvadsiatom storočí bol mier, boli aj vojny. Odjakživa nebol národ spokojný, nebol rovnako nasýtený ani hladný,“ hodnotí žoviálny básnik pohnuté dvadsiate storočie. S nadhľadom a humorom jemu vlastným neustále ukladá do rýmov svoj pohľad na svet. Čoskoro mu jeho viac ako sto básní života vyjde aj knižne.