Príbeh pamätníka

Juraj Alner

Motto:

„V každom režime žili rôzni ľudia, ktorí prišli do tohto mlyna s inými pohnútkami a zomlelo ich to iným spôsobom. A často to zomlelo aj tých mlynárov.“

 

• narodil sa 23. 7. 1937 v Kladne v rodine textilného inžiniera;
• po krátkej dobe sa s rodinou presťahoval do Ružomberka, kde jeho starý otec viedol textilnú továreň;
• kvôli kresťanskej výchove si ako dieťa neuvedomoval svoj židovský pôvod;
• až do roku 1944 bola jeho rodina chránená vďaka výnimkám Slovenskej republiky pre hospodársky dôležitých Židov;
• po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Juraj s rodičmi musel až do oslobodenia skrývať;
• po skončení vojny žil postupne v Ružomberku, Žiline a Bratislave;
• uchopenie moci komunistickou stranou vo februári 1948 znamenalo začiatok prenasledovania jeho nevlastného otca, ktorý bol zatknutý a odsúdený na mnohoročný trest odňatia slobody;
• Juraj vyštudoval vysokú školu, kvôli účasti na študentskom proteste však bol po jej ukončení umiestnený vo výrobe, aby sa „oboznámil s robotníckou triedou“;
• pracoval ako pomocný robotník v Krupinskej Fatre;
• po návrate zo šesťmesačnej vojenskej služby v Čáslavy bol preložený do Banskej Bystrice, kde získal miesto učiteľa;
• v 60. rokoch prešiel do redakcie Ľudu v Bratislave a angažoval sa v Strane slovenskej obrody;
• po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigroval do USA, odkiaľ sa však kvôli rodine vrátil;
• po návrate ho vylúčili zo Zväzu novinárov aj z redakcie časopisu a musel nastúpiť ako robotník do tlačiarne;
• koncom 70. rokov sa za kurióznych okolností dostal na miesto knihovníka na Vysokú školu múzických umení (VŠMU);
• pôsobenie na VŠMU mu umožnilo aktívne sa zúčastniť prelomových udalostí Novembra 1989;
• od roku 1990 pôsobil ako šéfredaktor Ľudu.

 

Detstvo

Juraj Alner sa narodil 23. júla 1937 v Kladne v rodine textilného inžiniera. Po krátkej dobe sa však s rodičmi presťahoval do Ružomberka, kde Jurajov starý otec viedol textilnú továreň. Bol vychovávaný v tolerantnom a viacjazyčnom prostredí, vo veku štyroch rokov mu zomrel otec. „Môj otec ale predvídal, ešte za svojho života, čo nás pravdepodobne bude čakať, a on si zmenil meno z Adeles na Alner, takže ja už som sa narodil s menom Alner a ešte otec, a jeho rodičia sa dali pokrstiť, čo sa vzťahovalo aj na mňa, ja som tiež pokrstený, takže my sme vlastne mali takúto ilúziu, že to je cesta k záchrane. Fungovalo to prakticky až do štyridsiateho štvrtého, potom už nie.“

Vďaka kresťanskej výchove si ako dieťa neuvedomoval svoj židovský pôvod. „V našej rodine sa Vianoce držali aj s vianočným stromčekom, pretože to bola ľudová miestna tradícia. Spomínam si, že keď som mal štyri roky, tak som mal možnosť si, a to som už musel vedieť písať, pretože som si mal napísať, čo si želám, aby som dostal pod stromček, a keďže tam bol ešte môj otec, tak som mal štyri roky, lebo on potom zomrel. No a pamätám si, že som teda písal asi veľmi nečitateľne, lebo som dostal okrem iného malé detské husle. A nevedel som, čo s nimi mám robiť. Potom vysvitlo, že ja som na ten papierik napísal ,brusle‛ a oni to nevedeli rozlúštiť, no tak mi kúpili husle ... Neboli žiadne návštevy synagógy, nebola žiadna narážka na túto záležitosť, naopak ja som ako malé decko vlastne už bol pokrstený a chodil som v rybárpolskom továrenskom kostolíku miništrovať. Mali sme Vianoce a tak ďalej, takže ja som sa vlastne k svojmu židovskému pôvodu a k svojim židovským prapredkom dopracovával až oveľa neskôr ako dospelý človek, keď ma tie veci začali priamo zaujímať, ale ako dieťa som si vlastne tento aspekt uvedomil len tým, že sme boli prenasledovaní. Ako už mnohí predo mnou povedali, nám vlastne až Hitler pripomenul, že sme Židia.“

Hrôzy vojnových rokov

Vzhľadom na to, že Jurajov starý otec bol jeden z najlepších odborníkov v továrni, bolo mu umožnené získať výnimku a vyhnúť sa tak s rodinou prvej vlne deportácií, ktorá sa prevalila Slovenskom v roku 1942. „Takže my sme prakticky až do štyridsiateho štvrtého roku v tej továrni bývali a vojnové udalosti sa nás týkali viac-menej okrajovo. V lete 1944, samozrejme, všetky výnimky prestali platiť a celý tento pokus o záchranu sa zrútil. Za povstania prišla nemecká armáda a, samozrejme, vtedy už sa nerešpektovalo vôbec nič, takže keď sa môj nevlastný otec dozvedel, že nemecká armáda prišla na územie Slovenského štátu, okamžite sa tá správa rozniesla a bolo to už pripravené, my sme okamžite s nevlastným otcom a s mojou mamou odišli do Súľova, čo bolo blízko.“

Juraj bol nútený skrývať sa s rodinou na rôznych miestach stredného Slovenska až do oslobodenia. Dodnes si uvedomuje, že by jeho rodina neprežila bez obrovskej snahy jeho nevlastného otca a pomoci cudzích ľudí. „Bolo veľmi mnoho ľudí na slovenskom vidieku, ktorí nasadili vlastný život, aby pomohli úplne cudzím ľuďom. Počul som, že mnohí za to brali peniaze, ale neviem si predstaviť také peniaze, za ktoré človek je ochotný dať život vlastne pre cudzích ľudí. Takže musím povedať, že naozaj bolo veľmi veľa takých, ktorí nám a mnohým iným zachránili život s nasadením vlastného života.“

Ako malé dieťa bol konfrontovaný s hrôzami vojny, ktoré mu navždy utkveli v pamäti. „Pamätám si, že sme sa skrývali v jednom dome v pivnici a mali sme také malé okienko na námestie, teda na malý pľac uprostred dediny, a pamätám si, že tam Nemci priviedli ruských zajatcov, ktorí tam sedeli na zemi uprostred námestia, okolo nich nemeckí vojaci. Pamätám si na jednu dedinskú ženičku, ktorá išla po námestí a zrazu vybrala z tašky bochník chleba a hodila ho tým ruským vojakom a pamätám sa, že Nemci ju okamžite zastrelili.“

Povojnové obdobie

Po oslobodení sa Juraj do továrne, kde prežil detstvo, už nevrátil. Dozvedel sa tiež, že nikdy viac neuvidí mnohých svojich blízkych. „Starý otec so starou mamou, ktorí nevládali ujsť do hôr a nevládali sa skrývať, tak ostali doma, a to sme sa až dodatočne dozvedeli, jedného dňa prišlo nákladné auto, v ktorom neboli Nemci, ale slovenskí gardisti, ktorí naložili mojich starých rodičov a proste odvtedy o nich už nikto nič nepočul. Ja som sa oveľa neskôr dozvedel z Arolsenu, kde je archív Červeného kríža, že moja stará mama sa dostala do vlaku, do transportu, ktorý skončil v Ravensbrücku, a že tam vo februári 1945 zomrela. No a o starom otcovi nie sú nikde žiadne záznamy, z čoho som usúdil, že musel zomrieť ešte v transporte, vo vlaku, alebo ak sa dožil toho, že v nejakom tábore vystúpil aj z vagóna, tak išiel asi rovno do plynu, kde už sa žiadne záznamy nerobili.“

Samotné oslobodenie však neznamenalo, že by sa z ich života vytratil strach a nebezpečenstvo. „My sme to zažili priamo, keď sa do toho domu, kde sme boli, dostali nejaké prvé konzervy z americkej pomoci UNRRA, ktorá spočívala najmä v konzervách. Pamätám sa, že tam môj otec ešte s niekým stál pri otvorenom okne a mali v rukách tú konzervu a čítali si anglický nápis. O chvíľu prišla nejaká skupinka ruských vojakov so samopalmi a veľmi tvrdým spôsobom odvliekli otca, aj toho ďalšieho človeka. Ja si pamätám, že vtedy tiahli tou cestou nejaké skupiny domácich ľudí s ruskými vojakmi so samopalmi a dozvedel som sa, že ich využívali na rôzne práce ako kopanie zákopov a tak. To nebol trest, jednoducho kam prišli, tam využívali domácich mužov. My sme sa, samozrejme, báli o otca, čo sa stane. On sa vrátil o pár hodín a potom nám rozprával, že keď si čítali nahlas nápis na tej konzerve, ktorú držali v ruke pred sebou, išla pod oknami nejaká dedinská ženička, ktorá samozrejme nevedela, že to je po anglicky a išla hneď povedať ruskému dôstojníkovi, že tam sú nejakí dvaja Nemci, ktorí majú vysielačku. Nikdy nevidela konzervu, myslela, že je to vysielačka a hovoria po nemecky, tak komandant hneď poslal vojakov, ktorí doviedli týchto dvoch. Mali sme obrovské šťastie, že ten komandant bol inteligentný človek, ktorý vedel jazyky, s ktorým sa dohovorili a ktorému povedali o čo išlo, aj mu ukázali konzervy. A skončilo sa to tým, že komandant sa zasmial a poslal ich domov.“

Po krátkom pobyte v Ružomberku sa Jurajova rodina presťahovala do Žiliny a neskôr do Bratislavy, kde Jurajov nevlastný otec získal prácu ako drevár v Ligne, v Spoločnosti pre zahraničný obchod s drevom.

V krátkom období po skončení druhej svetovej vojny sa Jurajovi podarilo viackrát vycestovať aj za hranice Československa, avšak už onedlho mal zistiť, že sa na dlhé roky jednalo o poslednú možnosť navštíviť zahraničie. „V štyridsiatom šiestom organizoval okrem iného švajčiarsky Červený kríž zvláštny vlak pre československé deti, teda pre deti zo všetkých krajín, kde bola vojna, okrem iného aj pre československé, do Švajčiarska na pobyt do rodín. Spomínam si, že vtedy prišiel obežník z Povereníctva vnútra aj do našej školy a že chodil riaditeľ školy po triedach, a čítal ten obežník, a povedal: ,Deti, spýtajte sa doma rodičov, že kto by mal záujem, aby sa u mňa prihlásil, že môžeme niekoho vybrať potom na túto cestu,‘ a pamätám si, že keď povedal túto vetu, tak že ja som vstal a povedal som, že ja chcem ísť, bez toho aby som sa doma pýtal. Aj som sa skutočne na tú cestu dostal. Takže som takmer pol roka v štyridsiatom šiestom strávil vo Švajčiarsku v rodine, s ktorou mám kontakty po dnes, aj keď som ich päťdesiat rokov nemohol vidieť, pretože hranice boli zavreté, ale sme si dopisovali. Pamätám si, že v štyridsiatom siedmom som s mojou mamou ešte absolvoval s odborármi cestu odborárskym vlakom do Juhoslávie, do Splitu a do Dubrovnika. Zachoval sa cestovný pas mojej mamy, z ktorého vyplýva, že už v tom štyridsiatom siedmom roku v lete nebolo bežné cestovanie, lebo ten cestovný pas bol vystavený výhradne na túto jednu cestu a po nej stratil platnosť.“

Život v komunistickom režime

Zmenu, ktorú prinieslo po februári 1948 uchopenie moci komunistickou stranou, pocítil Juraj takmer okamžite aj v každodennom živote. „V škole sme začínali vyučovanie modlitbou každý deň a potom z jedného dňa na druhý prišla nejaká učiteľka a povedala: ,Dnes už sa nebudeme modliť, dnes budeme začínať vyučovanie Piesňou práce.‛ A zo dňa na deň sme namiesto modlitby potom museli spievať Pieseň práce, takže to bol taký ten viditeľný predel medzi dvoma režimami.“

„Potom sa začala éra komunistického fanatizmu, jednoducho bolo to obdobie, ktoré som niesol veľmi ťažko, pretože tiahli ulicami davy sfanatizovaných mladých ľudí. Napríklad vykrikovali heslá: ,Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku.‛ A ja som bol vždy ten, čo stál na chodníku. Tak znovu som sa snažil vždy niekam zaliezť a zašiť, a keď som videl nejaký dav ľudí, tak som sa vždy niekam skrýval, alebo som niekam ušiel. No bola to davová psychóza, mnohí tomu podľahli a malo to trošku príčinu, samozrejme, aj v konci svetovej vojny, však nakoniec tá ruská armáda sem prišla a vyhnala Nemcov, takže som chápal, že mnohí ľudia sú jej za to vďační. Ja som tiež bol vďačný, lebo my by sme už dlho tiež neboli prežili, takže, ak je dnes debata, že či Stalin a Hitler boli rovnakými vrahmi, tak ja hovorím, že síce boli, ale že vtedy mi bol ten Stalin milší, lebo mi zachránil život.“

Vonkajšie prejavy nového režimu mali najrôznejšie podoby. „Zažili sme v škole obdobie trhania a moja generácia každý rok zažila, že sme na začiatku školského roka dostali učebnice, ktoré sme zdedili z predchádzajúceho roka, ale skoro každý rok sa začalo vyučovanie prvého septembra tým, že prišiel nejaký učiteľ, povedal: ‚Zoberte si učebnicu dejepisu alebo literatúry, alebo niečoho, otvorte si ju na strane štyri. Vidíte tam tú veľkú fotografiu? Tak tú vytrhnite.‛ Tak sme vytrhávali. Najprv sme vytrhávali davistov, Husáka a Clementisa, a Novomeského, potom sme dokonca vytrhávali Masaryka a Beneša, potom sme vytrhávali dokonca Stalina. Proste to bolo také obdobie trhania histórie, kde sme si veľmi presne uvedomovali, ktorá éra sa práve skončila a aká sa začína.“

 

Pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti

Vládu komunistickej strany pocítila Jurajova rodina so všetkou tvrdosťou.  Prenasledovanie nevlastného otca začal síce Juraj jasnejšie vnímať až začiatkom 50. rokov, po sprístupnení dokumentov ŠtB však zistil, že bol objektom jej záujmu už od roku 1948. „Začali prenasledovať napríklad môjho nevlastného otca, sú o tom nejaké záznamy, nevedel som, že sa to začalo tak zavčasu, ale začalo sa to vlastne už okolo toho štyridsiateho siedmeho – ôsmeho roku, v štyridsiatom deviatom už veľmi intenzívne, jeho rodina stihla v štyridsiatom ôsmom emigrovať, môj nevlastný otec bol, možno sa dá povedať, trochu naivný a možno trošku dôveroval režimu, ktorý vtedy u nás bol. On tvrdil, že keď máme za sebou túto vojnovú skúsenosť, takže teraz budeme si budovať jednu veľmi dobrú krajinu, ktorú si urobíme takú, akú ju chceme mať a odmietol emigrovať, takže sme tu uviazli a najmä on na to doplatil. My sme niesli tie sprievodné dôsledky, ale on si to odniesol naplno jedenástimi rokmi vo väzení.

 To prenasledovanie sa začalo oveľa skôr, ja som ho zaregistroval až na jar roku 1951, keď jedného dňa vtrhli k nám domov na Továrenskú ulicu eštebáci, prezreli byt, prvé čo urobili, že zapli rádio, boli zvedaví, či počúvame Slobodnú Európu a usadili sa, a zostali u nás týždeň. Otvárali dvere, brali telefóny, vyberali poštovú schránku a tak ďalej. Ja som sa musel z detskej izby presťahovať do rodičovskej spálne, lebo v mojej detskej izbe spával eštebák. Moja mama s hrôzou zistila, keď mu raz robila posteľ, že si zabudol pištoľ pod vankúšom. No ale teraz s tými pištoľami boli u nás. Po čase, po pár dňoch, keď sa už oni nudili a môj otec sa nudil, tak spolu hrávali karty, čo bola zase taká zvláštna udalosť. Táto epizódka sa tiahla, ako som spomínal, približne týždeň, potom túto skupinu eštebákov vystriedala iná, ktorá spravila veľmi dôkladnú prehliadku bytu. Treba si to predstaviť tak, že úplne všetko vyhádzali zo všetkých skríň, z postelí a tak ďalej. Pretriasali všetky knižky, ktoré tam boli, hľadali, či sú v nich skryté papiere, plno dokumentov nahádzali do nejakého batoha alebo do čoho a odišli s tým. S tým, že prišla zase nejaká iná partia, ktorá tam zasa zostala nejaký krátky čas a potom prišla posledná skupina eštebákov, ktorí u nás nezostali, ktorí iba môjmu nevlastnému otcovi povedali, že musí ísť na výsluch, a že pôjde s nimi. Detail tej epizódky bol taký, že sa moja mama, samozrejme, pýtala, kedy sa vráti. Oni povedali: ‚Nebojte sa, príde onedlho.‛ Ona hovorí: ‚No ja sa pýtam preto, lebo ma zaujíma, či mám pripraviť večeru.‛ A oni na to s úsmevom povedali: ‚Môžete pokojne pripraviť večeru.‛ No a odišli aj s otcom a on sa vrátil o jedenásť rokov.“

Otec o období, ktoré strávil vo väzení, nerád hovoril a Juraj sa podrobnosti o ňom dozvedel až oveľa neskôr. „Bol vlastne dva roky izolovaný na samotke vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci. A že sa snažili, teda tak ako u iných, dostať z neho priznanie, on patril k tým veľmi málo ľuďom, za čo sme ho veľmi obdivovali, ktorý túto hru s eštebákmi nikdy nehral a zatiaľ čo mnohí vtedajší väzni potom prišli na proces a povedali tam verziu, ktorú ich eštebáci naučili o vlastnej vine, a na základe toho ich trebárs odsúdili mnohých na smrť. Tak môj otec, vlastne, aj na procese tvrdil, že je nevinný, a že expertízy, ktoré súd má k dispozícii nie sú v poriadku a žiadal vlastných expertov, ktorí neboli pripustení, takže aj zrejme pri tej poslednej otázke súdu, že: ,Cítite sa vinný alebo nevinný,‛ kde iní hovorili vinný, tak on povedal nevinný. No dostal štrnásť rokov väzenia ... On odmietol amnestiu, on žiadal obnovenie procesu s objektívnymi odbornými analýzami celej tej veci. No a dočkal sa aj obnovy procesu, v ktorom bol vyhlásený za nevinného a ten pôvodný rozsudok bol zrušený. Dostal vtedy aj nejaké odškodné, čo mu, samozrejme, nemohlo nahradiť jedenásť rokov väzenia, nemohlo mu to nahradiť zdravie a boli to jeho najkrajšie roky života. Do väzenia sa dostal, keď mal štyridsaťjeden rokov a domov prišiel, keď mal päťdesiatjeden, takže potom už, samozrejme, nemohol zohnať žiadne zamestnanie.“

V dôsledku uväznenia Jurajovho nevlastného otca prešla celá ťarcha starostlivosti o rodinu na matku. „Každé ráno pred piatou chodila z domu a po pracovnej dobe veľmi neskoro večer sa vracala domov za veľmi malý plat, vtedy boli zásadne malé platy a ešte k tomu ako nekvalifikovaná úradníčka, takže mala sa čo oháňať, a ešte sa dokonca natoľko dokázala odriecť, že som mohol popri tom chodiť do školy a študovať. Takže ona bola nesmierne obetavá a urobila všetko, čo len bolo v jej silách, aby sme to dôstojne prežili.“

Tiež to boli len ľudia ...

„My sme nikdy vlastne nepoznali menovite tých eštebákov, ale tiež to nebola kompaktná masa ľudí, ktorí jednoducho bezhlavo slúžili režimu, boli to ľudia, ktorí sa tam dostali z rôznych pohnútok. Spomínal som, že keď sa k nám nasťahovali na týždeň domov, tak s otcom hrávali karty, lebo niečo robiť museli a spomínal som eštebáka, ktorý v Justičnom paláci viedol po chodbe môjho otca. Prosil nás, aby sme ho neobjímali, lebo príde o prácu, to bol taký prejav ľudskosti. Po čase som tohoto istého, lebo tie tváre si človek zafixuje, videl v Bratislave na križovatke ako riadi dopravu, tak som samozrejme šiel za ním a hovorím: ‚Čo vy tu robíte?‛ To som bol už študent. A on hovorí: ‚No, nemohol som zniesť tú prácu, ktorá tam bola, ja nie som typ, ktorý by mohol prenasledovať ľudí, ja som musel odísť z ŠtB a dal som sa k týmto dopravným policajtom.‛ Takže aj odtiaľ ľudia odchádzali. Jeden zážitok som mal s mojím nevlastným otcom, keď už bol nejaký čas doma a nastúpili sme do nejakého trolejbusu alebo električky v Bratislave a on zrazu začal vykrikovať na niekoho a kývať, že: ‚Nazdar, nazdar.‛ A ja som sa ho pýtal, že koho to zdraví a on hovorí: ‚No to je bachar z Mírova.‛ Hovorím: ‚A to si takto? Však vy sa máte nenávidieť!‛ A on hovorí: ‚No dobre, on tam tak isto trávil tie roky ako ja, ibaže on mohol na noc chodiť za rodinou a ja nie. Ono to v podstate tiež boli ľudia, ktorí to nemali až také ľahké.‛ On im teda odpustil a keďže tam tie roky trávili spolu, tak jednoducho si na seba zvykli ako ľudia. Mal proste tento úžasný ľudský prístup k celej veci. Bachari neboli tí, ktorí robili režim, alebo ktorí rozhodovali.“

Vysokoškolské štúdium a „zoznamovanie sa“ s robotníckou triedou

 

Napriek mnohým problémom sa Jurajovi podarilo dostať na vysokú školu a získať vzdelanie. „Nemôžem povedať, že som patril k tým, ktorí trpeli, lebo vždy sme nejakým spôsobom tie problémy prekonali, do školy som chodil, zmaturoval som, a keď som prišiel na vysokú školu, tak zohrala úlohu jedna drobná okolnosť, a síce moje meno bolo iné než meno môjho nevlastného otca, no a tak ako doteraz, keď je nejaký dotazník a je tam otázka na otca, tak si tam uvádzam otca, ktorý v štyridsiatom prvom zomrel, čiže takto vlastne som sa dostal aj na vysokú školu. Na vysokej škole si, samozrejme, kádrovník veľmi rýchle zistil aj ďalšie súvislosti. Pamätám si, že keď som v päťdesiatom šiestom roku chcel ísť prvý raz od štyridsiateho ôsmeho za hranice, a to do Maďarska, kde som mal tetu, tak ma kádrovník nepustil, kádrovník vysokej školy. No nakoniec som sa prihlásil do Čedoku a s cestovnou kanceláriou na zájazd, dvojdňový zájazd do Budapešti, tak tam horko ťažko potom mi dal tú pečiatku aj on, lebo vtedy aj do Budapešti bolo ťažké chodiť. Takže vlastne prvý raz od štyridsiateho ôsmeho, až v päťdesiatom šiestom som prekročil hranice do Budapešti a nazad.“

V roku 1956 sa Juraj zúčastnil demonštrácie študentov proti školskej reforme, za čo však musel neskôr niesť zodpovednosť. „My sme v tom čase dostávali takzvané umiestenky. Každý, kto skončil vysokú školu, tak bol pridelený na nejaké miesto, kde musel nastúpiť. No a v mojom prípade to bolo tak, že som nedostal umiestenku ako pedagóg, kolegovia išli, dostali umiestenky na rôzne školy, ja žiadnu s tým, že mám ísť na dva roky do výroby, ako to bolo vtedy napísané: ,oboznámiť sa s robotníckou triedou‘. No a ja som sa asi týždeň po promócii ženil prvý raz a s kolegyňou, ktorá dostala umiestenku na gymnázium do Krupiny, tak som jednoducho šiel s ňou do Krupiny. No a jediné miesto, ktoré som tam našiel s týmto odporúčaním, bol pomocný robotník v Krupinskej Fatre, tam sa vyrábali mušty, takže som tam nejaký čas pracoval vo fabrike ako pomocný robotník. .... Jeden čas sme dokonca mali jednu izbu prenajatú v byte eštebáka, ktorý sa tým neskrýval. To bol taký ten drobný človiečik, ktorý bol zamestnaný tým, že každé ráno mal si sadnúť do vlaku a jazdiť po vlakoch a počúvať, čo si ľudia rozprávajú a potom napísať, čo počul a ohlásiť to. Takže my sme sa to priamo od jeho rodiny dozvedeli, lebo to bolo jeho zamestnanie a on sa tým veľmi doma netajil.“

Práca redaktora a vojenský vpád v roku 1968

Po návrate zo šesťmesačnej vojenskej služby v Čáslavy získal Juraj miesto učiteľa – najprv v Krupine a následne v Banskej Bystrici. V roku 1964 však prešiel do redakcie Ľudu v Bratislave. „Vymenil som učiteľovanie za redaktorskú prácu. V 60. rokoch som sa pokúsil, keďže Ľud vydávala Strana slovenskej obrody, taká maličká, som sa pokúsil trošku sa angažovať v tejto malej strane. Vypracoval som dokonca program tejto strany, pretože žiaden nemala, no a potom v šesťdesiatom ôsmom sme sa pokúšali vyjednávať s komunistami o uznaní existencie našej strany. Musím povedať, že sme natrafili na naprostý odpor v čase, keď šéfom komunistov bol už Dubček, ale on teda tvrdo zotrvával na tej pozícii vedúcej úlohy komunistickej strany a komunisti sa vyjadrili asi tak, že keď budú reformy, tak to budú také, aké oni budú robiť a nie také, aké my chceme. No a keď potom vtrhli armády v auguste 1968, tak sme ešte vydávali nejakých desať dní legálne naše noviny. No a keď ma potom kamarát varoval, že idú po nás, a že som zrejme na nejakom zozname tých, po ktorých idú, tak som sa rozhodol emigrovať. No a tuším, že to bolo okolo 1. septembra, keď som s veľkým kufrom pešo išiel z Petržalky na hranice s Rakúskom do Heinburgu a pomedzi ruské tanky a pešo som prešiel hranice, no a dostal som sa do Rakúska. Je to už iný príbeh. Potom som bol v Amerike krátky čas a na otázku, či tam chcem zostať, tak potom som sa rozhodol, že sa vrátim domov, lebo predsa len som tu mal mamu, mal som tu dcéru a bolo mi milšie byť s nimi, než mať nejakú kariéru v Amerike. Takže som sa vrátil a, samozrejme, že ma stihli vyhodiť aj zo Zväzu novinárov, aj z redakcie.  Potom som nastúpil ako robotník do tlačiarne na sedem rokov, potom sa mi podarilo dostať sa za knihovníka na Vysokú školu múzických umení. To bolo v roku 1978. Takže tam sa skončilo moje robotnícke obdobie.“

 

Kuriózna pomoc kádrového pracovníka

Miesto na VŠMU získal za veľmi neobvyklých okolností. „Zavolal ma kádrovník tlačiarne a bol to starý pán, s ktorým sme sa občas stretali na pôde tlačiarne a poznali sme sa, a hovorí, že si moje materiály vyžiadali na VŠMU. A pýtal sa ma, či to myslím vážne, že tam chcem ísť pracovať. Hovorím: ‚Áno.‛ On sa ma pýtal, či poznám kádrové materiály, ktoré mám. Hovorím: ‚Samozrejme, že nie,‛ veď som nemal právo ich ani vidieť. Takže v tom čase nikto z nás nevedel, čo vlastne o nás je v tých spisových obaloch, ktoré opatrovali kádrovníci v zamknutých skriniach, v trezoroch. No a on ma vtedy šokoval tým, že vytiahol z trezoru môj spis. Hovorí, že mi ukáže len tie záznamy, ktoré vznikli po auguste 1968, to znamená tie previerky, ktoré boli potom začiatkom roka 1970 a v tých spisoch sa hovorilo o tom, že som antisovietsky živel a antikomunista, a citovali sa celé strany z mojich článkov, ktoré som predtým publikoval. Väčšina z nich vytrhnuté z kontextu, asi tak, že pol vety, ktorá svedčila proti mne a oznámil mi, že: ‚Azda si nemyslíš, že s týmito materiálmi ťa niekedy v živote ešte niekam zoberú.‛ Hovorím: ,No, tak keď to vidím, tak viem, že ma nikdy v živote nikam nezoberú.‛ No a nato tento starý pán urobil niečo naprosto absurdné. Hovorí: ,To sú len tieto tri papiere, ktoré sú takéhoto charakteru.‛ A on zobral tie tri papiere, išiel k umývadlu, zapálil zápalku, zapálil tieto tri papiere a ten popol, ktorý spadol do umývadla, potom spláchol. Hovorí: ,No a teraz ťa už zoberú.‛ A ja som bol skutočne v šoku, napadla mi len taká praktická otázka: ,Však tie strany sú očíslované, ako to chceš teraz urobiť?‛ A mi hovorí: ,No áno, budem musieť celú noc na tom pracovať, musím všetko prečíslovať a musím to znovu zaviazať tým trojfarebným špagátikom a dať tam znovu pečať, budem sa tým musieť zaoberať celú noc.‛ Hovorím: ,A prečo si to urobil?‛ A on mi na to povedal: ,No ja som už mnohé roky kádrovníkom, teraz idem do dôchodku, ja nemám až také dobré svedomie, chcel som na konci ešte spraviť aspoň niečo dobrého.‛ Mal som šťastie, že som to bol práve ja, na ktorom si on vylepšil svoje svedomie. Doklady potom prišli na VŠMU, kde som sa od kádrovníčky dozvedel, že je tam stále ešte veľa toho, prečo ma neprijmú.“

November 1989 – v centre diania

Pôsobenie na VŠMU mu umožnilo zúčastniť sa aktívne aj na prelomových udalostiach Novembra 1989. „V Novembri osemdesiatdeväť som patril k tým, čo sme veľmi úzko spolupracovali so študentmi, boli sme zabarikádovaní v tej budove tam, potom prišli aj ľudia z VPN, Verejnosti proti násiliu, ktorí nemali svoj priestor, my sme im tam dali miestnosť, takže väčšinou sme tam spolu robili aj tie vystúpenia na námestí.“

Juraj v tomto období dostal ponuku pracovať ako šéfredaktor časopisu Ľud. „1. januára 1990 som potom nastúpil ako šéfredaktor Ľudu. Drobnosť ešte kvôli histórii pripomeniem. Demokratická strana vydávala po vojne denník Čas, ktorý potom zakázali komunisti 24. februára a ďalší deň už vyšli noviny Ľud, ktoré vlastne vydávala taká tá malá skupinka, ktorú komunisti akceptovali ako kamufláž existencie viacerých strán, pod názvom Strana slovenskej obrody, no ja som sa rozhodol, že toho 25. februára v roku 1990 vydám kontinuitne zase ďalšie číslo Času a budem nadväzovať aj číslovaním ročníkov, aj čísiel na to posledné, ktoré vyšlo v 1948 ... Väčšina vtedajších novinárov tvrdila, že teraz bude dobre, lebo sa vrátime do dubčekovských čias, do roku 1968. No ja som tam vystúpil s príspevkom, že nie, že nevrátime sa do dubčekovských čias, nevrátime sa pred rok 1968, vrátime sa pred rok 1948. No a to som teda potom aj nejako sa snažil uplatniť. Takže nejaký čas ešte potom vychádzal denník Čas ako orgán Demokratickej strany.“

Význam pripomínania si minulosti

„Nedá sa paušalizovať, nedá sa hovoriť o tom, že niekto bol príslušníkom nejakej strany alebo nejakej skupiny, a že automaticky bol taký, ako definujeme celú tú skupinu, skutočne sa musíme zaoberať každým človekom osobitne a čo by som veľmi chcel povedať, chýba mi, že mladá generácia veľmi málo vie o tomto období, jednom aj druhom, preto si veľmi vážim úsilie oživovať toto obdobie. Pretože mladí ľudia veľmi ľahko podliehajú rôznym fanatikom, rôznym šialencom, rôznym karieristom, rôznym ľuďom, ktorí ich jednoducho zneužívajú tým, že ich navlečú do nejakých pseudogardistických uniforiem a mladým ľuďom sa to páči.“