The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Sonja Babej-Doelle (* 1945)

• Soňa sa narodila v septembri 1945 v Poprade, Zuzana vo februári 1948 v Levoči

• starých rodičov z oboch strán, ako aj ďalších príbuzných, stratili v období holokaustu

• ich otec Ľudovít a mama Marta v sebe niesli nevypovedanú bolesť z obrovskej tragédie, ktorá ich postihla

• otec MUDr. Ľudovít Dölle sa vypracoval na uznávaného lekára-pediatra

• v roku 1960 bol ich otec Ľudovít odsúdený za údajné branie úplatkov

• niektorí svedkovia zo súdneho procesu po čase priznali, že k výpovedi boli donútení vydieraním zo strany ŠtB

• v roku 1968 sa všetkým členom rodiny podarilo emigrovať z okupovaného Československa

• nový život začali žiť v Spolkovej republike Nemecko a v Kanade

Soňa Babej a Zuzana Kunstadt sú sestry, ktorých detstvo bolo poznačené strastiplným životným osudom ich rodičov, najmä ich otca Ľudovíta Dölle.

Rodina Dölle počas vojny

Ľudovít Dölle sa narodil 20. februára 1915 v židovskej rodine v Budapešti. Jeho židovské meno bolo Elijah. Keď mal približne tri roky, rodina sa presťahovala do Nitry, kde jeho otec Vojtech získal pracovné miesto. V Nitre začal Ľudovít navštevovať aj školy a prirodzene sa naučil po slovensky. Štúdium na miestnom piaristickom gymnáziu ukončil s vyznamenaním a po maturite začal študovať medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 boli na Slovensku po vzore nacistického Nemecka prijímané zákony a vládne nariadenia, namierené proti občanom židovského pôvodu a vierovyznania. Podľa § 38 vládneho nariadenia 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov boli Židia vylúčení z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách, okrem škôl ľudových. Pre Ľudovíta to znamenalo nedobrovoľné opustenie štúdia na lekárskej fakulte. Hoci nemohol pokračovať v štúdiu medicíny, vďaka dovtedy získanému vzdelaniu sa mu podarilo zamestnať sa ako asistent v nemocnici v Nitre. Vďaka tejto práci dostal tzv. prezidentskú výnimku, ktorá ho aspoň dočasne uchránila od zaradenia do transportov smerujúcich do nacistických vyhladzovacích táborov. V Nitre v tomto období stále bývali aj Ľudovítovi rodičia a sestra Anna. Dňa 1. augusta 1943 sa Ľudovít oženil so svojou dlhoročnou priateľkou Martou Rothovou. Marta sa narodila 11. januára 1918 v Bratislave a rovnako ako Ľudovít pochádzala zo židovskej rodiny. Práve vďaka sobášu sa aj na Martu vzťahovala výnimka, ktorá ju mohla zachrániť od tragického osudu, ktorý zasiahol desaťtisíce ďalších Židov na Slovensku. Tragédia holokaustu však v plnej miere postihla ďalších členov rodiny Roth a Dölle.

Martini rodičia, otec Fridrich a mama Šarlota, rodená Steinerová, boli ešte v lete 1942, keď už mali obaja viac 70 rokov, transportovaní vlakom zo zberného tábora pre Židov v Seredi do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Samotný transport trval tri dni a rodičov v ňom dobrovoľne sprevádzal ich najmladší syn Ladislav, ktorý nechcel nechať rodičov ísť samých. Po príchode do Osvienčimu boli obaja manželia hneď pri výstupe z transportu určení na smrť v plynovej komore. Ich syn Ladislav, ako mladý muž, bol využitý na prácu, podarilo sa mu prežiť a po vojne sa z Osvienčimu vrátil. Martin starší brat Karol Roth sa počas vojny ukrýval v Prešove, vďaka čomu sa mu taktiež podarilo prežiť.

Ľudovítovi rodičia, otec Vojtech a mama Regina, rodená Reichenthalová, bývajúci v Nitre, sa počas vojny snažili pomáhať ďalším ukrývajúcim sa Židom. Keď raz niesli skrývajúcim sa jedlo, zadržali ich pravdepodobne príslušníci Hlinkovej gardy a oboch odvliekli na neznáme miesto O ich ďalšom osude sa ani ich syn, ani nikto z príbuzných nič viac nedozvedeli. Je možné, že boli popravení ešte na Slovensku, alebo zahynuli v niektorom z koncentračných – vyhladzovacích táborov. V Nitre spolu s rodičmi bývala aj Ľudovíta sestra Anna, ktorá sa po odvlečení rodičov ukrývala spolu s ďalšími rodinnými známymi na rôznych miestach v lesoch. Po vojne sa jej v Nitre opäť podarilo stretnúť s bratom Ľudovítom.

Nový začiatok

Ešte počas vojny musel Ľudovít opustiť zamestnanie v Nitre a spolu s manželkou sa presťahovali do Dolného Smokovca. Tu sa Ľudovít zamestnal v laboratóriu miestneho sanatória penzijného ústavu. Aj z tohto zamestnania však musel po čase odísť a spolu s manželkou Martou a desiatkami ďalších Židov boli internovaní gestapom v Kežmarku (v priestoroch Kežmarského hradu). Odtiaľto boli nakoniec pravdepodobne koncom vojny prepustení na slobodu. Opäť sa vrátili do Dolného Smokovca, kde Martu po vojne vyhľadali aj jej dvaja bratia Karol a Ladislav Rothovci. Krátko po skončení vojny, v septembri 1945, sa Marte a Ľudovítovi v Poprade narodila ich prvá dcéra Soňa.

Štúdium medicíny Ľudovít Dölle úspešne ukončil až po vojne, v roku 1947 už na Karlovej univerzite v Prahe. Po návrate na Slovensko, kde ho čakala manželka s dcérou Soňou, získal miesto na detskej klinike v Košiciach. Vo februári 1948 sa Dölleovým narodila druhá dcéra Zuzana. Od roku 1955 začal Ľudovít pracovať v Kežmarku, kde sa stal primárom detského oddelenia v miestnej nemocnici.

Napriek tomu, že rodičia pred dcérami nikdy podrobnejšie nehovorili o hrôzach a tragédii, ktoré prežili oni a ich najbližší príbuzní počas vojny, dievčatá cítili, že v sebe nesú veľkú bolesť. Nikdy sa však na vojnové udalosti rodičov nepýtali, ani s nimi o tom nikdy nehovorili. Rodičia dcéram ani osobitne neprízvukovali, že sú Židia. Až keď akési deti Soni v škole nadávali do smradľavých Židov, porozprával im otec doma o ich pôvode. I tak však bolo detstvo v Kežmarku pre Soňu a Zuzanu spočiatku relatívne pokojné. Dievčatá navštevovali miestne školy, chodili do umeleckej školy na hodiny baletu či klavíru, spolu s rodičmi sa niekedy vybrali lyžovať na neďaleké tatranské svahy. Keďže rodičia sa snažili zabezpečiť obom dcéram čo najlepšie vzdelanie, uvažovali o presťahovaní sa do Košíc, ktoré poskytovali lepšie možnosti vzdelávania ako maličký a zapadnutý Kežmarok. V roku 1959 mal už otec Ľudovít zaistené miesto na klinike v Košiciach a v Kežmarku zaúčal svojho náhradníka. Približne v polovici novembra 1959 však Dölleových postihla ďalšia tragédia, ktorá výrazne zasiahla do života rodiny.

Zatknutie a súdny proces

Dňa 17. novembra 1959 krátko popoludní zazvonili v byte u Dölleových dvaja muži, príslušníci Štátnej bezpečnosti. Hľadali otca, ktorí však práve nebol doma. Príslušníci začali robiť v byte domovú prehliadku, počas ktorej sa vrátil aj otec. Odviezli ho na stanicu Zboru národnej bezpečnosti s tvrdením, že ide len o formalitu a otec sa bude môcť čoskoro vrátiť domov. Počas prehliadky zaistili aj niektoré otcove osobné veci. Mama, v snahe udržať dievčatá aspoň čiastočne v psychickej pohode, poslala mladšiu Zuzanu na pravidelnú hodinu klavíra do hudobnej školy. Otec sa však nevrátil domov ani v ten deň, ani počas nasledujúcich týždňov. Keďže rodine nikto nič neoznámil, mama sa na rôznych miestach snažila zistiť, čo sa s otcom stalo, a niekoľkokrát kvôli tomu cestovala do Košíc.

Prvýkrát po zatknutí sa dievčatá s otcom stretli pred súdnym pojednávaním na Ľudovom súde v Kežmarku, ktoré prebiehalo v dňoch 16. a 17. februára 1960. Otec bol v zlom stave, mal vybitý predný zub, čo bolo dôkazom brutálnych vyšetrovacích praktík vtedajšej Štátnej bezpečnosti. Podľa vznesenej obžaloby bol MUDr. Ľudovít Dölle obvinený z vyžadovania a brania úplatkov od príbuzných pacientov vo forme peňazí a rôznych hospodárskych produktov (mäso, hydina, vajcia a podobne). Druhým bodom obžaloby bolo obvinenie z falšovania štatistických údajov o novorodeneckej úmrtnosti. Toto obvinenie sa však nepotvrdilo a obžalovaný bol z tohto bodu obžaloby oslobodený. Svedkovia, ktorí pred súdom vypovedali počas prvého dňa súdneho pojednávania, hovorili o doktorovi Dölle ako o veľmi zodpovednom a svedomitom lekárovi, ktorý si plnil svoje povinnosti a všemožne sa snažil pomáhať svojim detským pacientom. Sám Ľudovít sa vyjadril, že každé dieťa sa snažil liečiť s rovnakým úsilím, a to tak, ako by to boli jeho vlastné deti. Na základe výpovedí svedkov z prvého dňa mala najbližšia rodina určitú nádej, že súd by mohol dopadnúť v Ľudovítov prospech a mohol by byť oslobodený spod všetkých obvinení. V priebehu druhého dňa však vypovedali viacerí svedkovia, ktorých výpovede boli v neprospech obvineného. Je veľmi pravdepodobné, že niektorí svedkovia boli k výpovedi prinútení pod hrozbou rôznych represálií. To potvrdzuje aj skutočnosť, že neskôr sa jedna pani, ktorá na súde vypovedala ako svedok, prišla rodine ospravedlniť. Uviedla, že k výpovedi bola donútená pod hrozbou vyhodenia z práce nej samej, ako aj jej manžela. K vznesenému obvineniu Ľudovít Dölle pred súdom uviedol, že nikdy od pacientov žiadne úplatky, finančné či vecné, nevyžadoval. Niekedy však, po viacnásobnom naliehaní príbuzných, ponúkané odmeny prijal, pretože ich vnímal ako prejav vďaky za vyliečenie detí. Na súdnom procese Ľudovíta zastupoval advokát Dr. Mikuláš Gaško z Košíc, ktorý však aj vzhľadom na charakter súdneho procesu nemohol pre neho dosiahnuť úplné zbavenie obžaloby.

Ľudový súd v Kežmarku nakoniec v rozsudku vynesenom 17. februára 1960 uznal Ľudovíta Dölle vinným z trestného činu prijímania úplatku, ktorý mal spáchať tak, že v období rokov 1954 – 1959 žiadal a prijímal od príbuzných jednotlivých pacientov, ktorých liečil, finančné a vecné úplatky. Odsúdený bol na trest odňatia slobody dvoch rokov nepodmienečne a peňažný trest 12.000 Kčs, ktorý sa v prípade nevymožiteľnosti mal premeniť na ďalších osem mesiacov odňatia slobody. Vedľajším trestom bol aj zákaz vykonávania takej lekárskej činnosti, pri ktorej by prichádzal do kontaktu s pacientmi, na dobu troch rokov. Samotný súdny proces nesie viaceré znaky vykonštruovaného súdneho procesu, aké boli v komunistickej justícii vtedajšieho Československa pomerne časté.

Voči vynesenému rozsudku sa odvolal tak Ľudovít Dölle, ako aj okresný prokurátor. Prokurátor totiž žiadal udelenie vyššieho hlavného trestu odňatia slobody, uznanie druhého bodu obžaloby, udelenie vyšších a prísnejších vedľajších trestov, ako aj prepadnutie veci (osobného motorového vozidla). Ľudovít Dölle sa odvolal voči výške hlavného trestu, voči výške peňažného trestu a voči zákazu lekárskej činnosti. Celá vec tak postúpila pred Krajský súd v Košiciach. Ten na svojom zasadnutí 23. marca 1960 rozhodol o zvýšení vedľajšieho peňažného trestu na 18.000 Kčs, ktorý sa mal v prípade nevymožiteľnosti premeniť na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Ostatné body rozsudku ľudového súdu ponechal krajský súd nezmenené. Týmto rozhodnutím sa Krajský súd v Košiciach fakticky postavil na stranu okresného prokurátora, hoci len čiastočne. Urobil tak aj napriek tomu, že v samotnom rozhodnutí je spomenutých viacero situácií, v ktorých príbuzní pacientov dávali doktorovi Dölle peniaze takým spôsobom, že si to ani on sám hneď nevšimol (napríklad mu peniaze nenápadne strčili do vrecka na plášti). V rozhodnutí krajského súdu je spomenutá aj ďalšia záslužná činnosť, ktorú Ľudovít Dölle ako lekár v Kežmarku vykonával. Podľa viacerých posudkov si MUDr. Dölle plnil svoje povinnosti čo najlepšie, zavádzal na detskom oddelení nové liečebné metódy, často organizoval a viedol školenia a inštruktáže, robil osvetovú činnosť medzi matkami a zvláštnu pozornosť venoval jasliam v okrese. Dokonca aj podľa posudku Krajského národného výboru v Košiciach bol doktor Dölle „vzorným, obetavým a snaživým pracovníkom a priebojne presadzoval všetky smernice, týkajúce sa starostlivosti o matku a dieťa.“ Aj napriek tomu krajský súd rozhodol, ako je uvedené vyššie. Trest odňatia slobody si Ľudovít odpykával v Mládežníckom nápravnom tábore v Libkoviciach v severných Čechách, kde pracoval ako lekár-pediater pre mládež.

Bez otca

Po Ľudovítovom zatknutí a najmä odsúdení musela celú ťarchu zabezpečenia rodiny prevziať na seba jeho manželka Marta. Dovtedy sa starala o domácnosť, avšak po manželovom procese si musela nájsť prácu. Zamestnala sa v sklade so šatstvom. Keďže rodina Dölleových patrila v Kežmarku k lepšej spoločnosti, v zamestnaní sa mnohé spolupracovníčky nad Martu ako manželku primára povyšovali a dávali jej všemožne pocítiť, že jej manžel je odsúdený a vo výkone trestu. Od rodiny sa odvrátili mnohí dovtedajší „priatelia“ a dokonca aj niektorí príbuzní sa báli udržiavať s rodinou otvorený kontakt. Ani bratia Marty, Karol a Ladislav, sa po Ľudovítovom odsúdení k rodine otvorenie nehlásili. Jednou z mála osôb, ktoré sa k rodine Dölleových po procese priznávali, bola otcova sestra Anna Geiger, ktorá sa ich snažila podporiť morálne i finančne.

Otcovo odsúdenie pocítili aj dievčatá, Soňa a Zuzana, v škole; nielen zo strany spolužiakov, ale aj učiteľov. Soni, ktorá mala veľmi husté dlhé vlasy a nosila ich zopnuté do „konského chvosta“, raz jedna z učiteliek „konský chvost“ odstrihla. Tento typ účesu označila ako kapitalistický a buržoázny prežitok a Soni povedala, že ona taký účes nosiť nesmie. Obidve dievčatá si na svoju adresu neraz vypočuli aj rôzne nadávky od spolužiakov, pričom učitelia v takýchto situáciách zväčša vôbec nezasiahli. Našlo sa len pár najbližších kamarátok, ktoré od sestier Dölleových nebočili a rôznym spôsobom im prejavovali súcit a spoluúčasť v trápení.

V lete 1960 sa dievčatám spolu s mamou podarilo otca v Libkoviciach navštíviť. Veliteľ nápravno-výchovného zariadenia udelil otcovi jednodňovú priepustku. Po jednom dni, strávenom s manželkou a dcérami v Prahe, sa Ľudovít musel opäť vrátiť do nápravno-výchovného ústavu. Počas samotného výkonu trestu bola kontrolovaná a cenzurovaná aj vzájomná korešpondencia medzi otcom a rodinou. Staršia dcéra Soňa, ktorá predtým s otcom rada sledovala hokejové zápasy, mu aj počas väznenia do listov písala výsledky niektorých zápasov. Väzenskí dozorcovia, vykonávajúci cenzúru listov, však tieto výsledky vždy vyškrtli, pretože sa domnievali, že ide o akési šifrované informácie. Ľudovít Dölle bol na slobodu prepustený za dobré správanie už v decembri 1960.

Na slobode v neslobode

Z väzenia sa Ľudovít vrátil ako zlomený človek, ktorému vzali česť. Jedným z jeho vedľajších trestov bol aj trojročný zákaz vykonávania takej lekárskej praxe, počas ktorej by mohol prichádzať do styku s pacientmi. Po prepustení na slobodu sa preto vďaka pomoci profesora Póra, lekára-internistu, zamestnal v laboratóriu v Košiciach, kam sa celá rodina Dölleových presťahovala. V období práce v laboratóriu objavil MUDr. Dölle liek, ktorým bolo možné liečiť trombus v oku. Liek bol patentovaný, avšak Ľudovít Dölle nesmel byť uvedený ako autor vynálezu. Po uplynutí trojročného zákazu vykonávania lekárskej praxe dostal Ľudovít lekársky obvod v Košiciach, v ktorom mohol pôsobiť ako pediater. Ordinácia, ktorú mu pridelili, však bola vo veľmi zlom stave, s nevyhovujúcimi hygienickými podmienkami a zlou dostupnosťou.

Staršia dcéra Soňa odišla v roku 1963 študovať na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity do Prahy. Ako dcéra bývalého odsúdeného mala len malú šancu dostať sa na univerzitu. Na prijímacích pohovoroch však zasiahol prof. Eduard Goldstücker. Goldstücker bol známy literárny historik, kritik a germanista židovského pôvodu, ktorý bol začiatkom 50. rokov odsúdený v procese s Rudolfom Slánskym a spol. Už od polovice 50. rokov však bol plne rehabilitovaný a opätovne pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe. Keďže Goldstücker poznal okolnosti, za akých bol odsúdený Sonin otec, počas pohovorov sa jej pred ostatnými kolegami otvorene zastal, vďaka čomu bola Soňa prijatá na univerzitu. Mladšia Zuzana navštevovala v tom období gymnázium v Košiciach a následne študovala na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a na Pedagogickej fakulte v Prešove.

Približne v polovici 60. rokov prebiehala z Československa vlna vysťahovalectva občanov židovského pôvodu do Izraela. V roku 1965 podal žiadosť o udelenie povolenia na vysťahovanie pre celú rodinu aj Ľudovít Dölle, avšak povolenie nedostali. V období všeobecného spoločenského uvoľnenia v roku 1968 sa otvorene hovorilo o nespravodlivých  a vykonštruovaných súdnych procesoch predchádzajúcich dvoch desaťročí, v mnohých prípadoch došlo aj k súdnej rehabilitácii obetí. Z tohto dôvodu aj Ľudovít Dölle v roku 1968 požiadal o rehabilitáciu za nespravodlivý súdny proces z roku 1960. Kompetentné úrady však nechceli robiť okolo danej záležitosti žiadny rozruch, a preto bola Ľudovítovi ponúknutá možnosť odísť na ročný pracovný pobyt do Spolkovej republiky Nemecko. Tu si mal zarobiť peniaze, získať nové odborné skúsenosti a približne po roku sa vrátiť naspäť do Československa. V tom čase však ešte takmer nikto netušil, aké vyústenie bude mať Pražská jar.

Za železnou oponou

Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy, ktorá sa začala 21. augusta 1968, zastihla každého člena rodiny Dölle na inom mieste. Ľudovít Dölle bol na pracovnom pobyte v Spolkovej republike Nemecko, kde pracoval na klinike v meste Leverkusen. Jeho manželka Marta bola práve na liečení v Karlových Varoch. Staršia dcéra Soňa bola v tom čase už dva roky vydatá za lekára Kamila Babeja a bývali v Prahe. Mladšia dcéra Zuzana bola v lete 1968  s kamarátmi na výlete v Rumunsku. Keď sa Zuzana 21. augusta 1968 ráno dozvedela o okupácii Československa, snažila sa telefonicky spojiť aspoň so sestrou Soňou v ČSSR, avšak spojenie nefungovalo. S priateľom Petrom Kunstadtom, jej neskorším manželom, sa im podarilo dostať z Rumunska cez Juhosláviu do Spolkovej republiky Nemecko, kde sa v Leverkusene stretla so svojím otcom. Nakoniec sa do Leverkusenu podarilo koncom augusta prísť aj manželke Marte a po čase aj dcére Soni s manželom. Celá rodina sa tak šťastne dostala preč z Československa, ktorého hranice sa po niekoľkých mesiacoch voľnejšieho režimu začali opäť na dlhých dvadsať rokov nepriedušne uzatvárať. V roku 1971 začala Štátna bezpečnosť voči Ľudovítovi, Marte a Zuzane trestné stíhanie pre nedovolené opustenie republiky. Je paradoxom, že za formálneho obhajcu im bol určený advokát Dr. Mikuláš Gaško z advokátskej kancelárie v Košiciach, ktorý Ľudovíta zastupoval už pri súdnom procese v roku 1960. Za nedovolené opustenie republiky ich Mestský súd v Košiciach 23. apríla 1971 odsúdil v neprítomnosti: Ľudovíta na dva roky odňatia slobody, Martu na osemnásť mesiacov odňatia slobody a Zuzanu na jeden rok odňatia slobody a zároveň aj prepadnutie majetku (ktorý zostal v ČSSR).

Soňa s manželom sa usadili v meste Frankfurt nad Mohanom. Zuzana so snúbencom Petrom sa rozhodli emigrovať do Kanady, ktorá v období po okupácii Československa otvorene prijímala emigrantov z okupovaného štátu. Ľudovít Dölle si po čase otvoril vlastnú prax ako pediater v meste Leverkusen. Po rokoch tak mohli všetci začať žiť nový život v krajinách, v ktorých štátna moc a úrady nevnímali vlastných občanov ako svojich nepriateľov. Nové prostredie im aspoň čiastočne umožňovalo vymaniť sa z tieňa obrovských tragédií, ktoré postihli rodiny Dölleových a Rothových počas druhej svetovej vojny a Ľudovíta Dölle a jeho rodinu v roku 1960. Otec Ľudovít zomrel 14. novembra 1991 vo Frankfurte nad Mohanom. Mama Marta zomrela v apríli 2005 u dcéry Zuzany v Kanade. Po páde komunistického režimu v Československu sa Ľudovít snažil v roku 1991 dosiahnuť súdnu rehabilitáciu. Podľa prípisu sudcu Okresného súdu v Poprade, JUDr. Ľubomíra Barabáša, sa však na trestné činy, za ktoré bol Ľudovít Dölle v roku 1960 odsúdený, rehabilitácia nevzťahuje.