The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Babej (* 1932)

• narodený v roku 1931 v Bardejove

• detstvo počas Slovenského štátu prežil v Bardejove

• počas vojny pomáhal partizánom

• po vojne študoval na Strednej vojenskej škole vo Vyškove pri Brne, tam sa naučil maľovať

• po škole pracoval ako zdravotný asistent vo Vojenskej nemocnici v Olomouci

• v roku 1958 zo zdravotných dôvodov odišiel z armády

• pracoval ako maliar v bytovom podniku v Bardejove

• po roku 1989 si založil živnosť

• dodnes maľuje a vystavuje ako insitný umelec obrazy Bardejova z vojnových čias

Michal Babej je rodák z Bardejova. Vyrastal tu, zažil obdobie existencie Slovenského štátu, pomáhal partizánom, prežil vojnu a dodnes maľuje obrazy o tom, ako mesto vyzeralo v čase jeho mladosti. Hneď, ako mi otvoril dvere, ma zaviedol do svojej obývačky, kde na stenách visia jeho obrazy. Okamžite som dostal exkurziu po Bardejove vojnových časov. Na obrazoch bola prvá benzínová pumpa, Židia na trhu, mlyn a ulice, ktoré dnes už neexistujú. Michal Babej začal rozprávať svoj príbeh skôr, ako som sa stihol čokoľvek opýtať.

Detstvo a rodina

Michal sa narodil v roku 1931. Jeho otec, tiež Michal, sa narodil v Tvarožci neďaleko Bardejova v roku 1906. S Michalovou matkou Žofiou sa zoznámil v Bardejove. Žofia sa narodila v roku 1909 a pracovala ako pomocníčka v lekárni U Ružičku – v laboratóriu. Lekárnik Ružička bol polovičný Slovák a polovičný Maďar. Michalov otec do školy nechodil a slúžil na gazdovstve v Gaboltove. Neskôr, za prvej republiky, pomáhal stavať domy v Bardejove. Keď sa zosobášil so Žofiou, zaobstarali si malý statok, ktorý ich mal živiť. Rodičia mali okrem Michala ešte troch synov. Matka už nerobila v lekárni, pomáhala na statku. Michal Babej spomína, že utŕžené peniaze išli častejšie na udržanie malého statku ako na potraviny pre nich. No nežili si zle.

Michal navštevoval školu v Bardejove, do ktorej s ním chodili aj židovskí a rómski spolužiaci. Ako spomína, na dnešnej Ulici Fraňa Kráľa si ľudia pomáhali, požičiavali si náradie aj kone, keď niekto potreboval. Michal hovorí, že aj napriek tomu, že Židia mali pomerne veľa majetku, nikdy sa ním nevystatovali. Keď bolo treba prispieť na výstavbu kostola, štedro podporovali kresťanskú komunitu a rešpektovali aj všetky kresťanské sviatky. V meste boli tri židovské synagógy a žila v ňom asi jedna tretina židovského obyvateľstva. Na námestí pred kostolom sa pravidelne konali trhy.

Život v Bardejove počas obdobia existencie Slovenského Štátu

Pomery sa však zmenili v roku 1939, po vzniku Slovenského štátu. Mesto vtedy smeroval protonotár Gejza Žebrácký, ktorý bol gardista. Michal spomína, že v meste nosili Židia biele pásky ešte predtým, ako začali platiť protižidovské kódexy: „Keď vychádzali zo synagógy na Kláštornej ulici, museli mať na rukávoch biele pásky. Na námestí mali domy a cestou domov ich museli mať. Kláštorná ulica bola vtedy vyložená sosnovými klátikmi. A výborné pivo sme mali v Bardejove. Až do Nemecka ho vozili.”

V meste bolo známe humanistické gymnázium, v ktorom bol počas Slovenského štátu tzv. Katolícky kruh. Stretávali sa v ňom deti a trávili tu voľný čas.

Aj v Bardejove arizovali židovský majetok. Istý Schedorf mal troch synov a jednu dcéru. Pod nimi býval zememerač, gardista. Dohodol sa so Schedorfom, že keď mu daruje dom, vezme si jeho dcéru za ženu. Dal ju pokrstiť na rímskokatolíčku a oženil sa s ňou. Pod domom v pivnici údajne ukryl celú rodinu a prežili tam až do konca vojny. „Hneď ako skončila vojna, Schedorf už predával. On ich zachránil. Mali dve dievčatá a jedného chlapca. Gardisti boli všelijakí,” spomína Michal. „Niektorí ušli, iní prenasledovali partizánov.”

Pán Weiser, sused Babejovcov, mal v Mokroluhu príbuzných, u ktorých sa ukrýval aj s rodinou. Niekto ich však prezradil a gardisti rodinu chytili. Keď ich doviedli do mesta, vypýtali si od Michalovej matky trochu chleba. „Už boli ostrihaní dohola. Vedeli, že už ich odvezú. Weiserova žena povedala mame, že na plot povešala riady a všetko, čo sa dá použiť. Aby si to zobrala. Otec so susedom sa v noci vlámali do jeho domu. Ale nič tam nenašli. Nebol to bohatý Žid. Nebolo to dobré. Nám bolo ľúto,” Takto pán Michal spomína na zatýkanie a transporty Židov.

„V meste žila jedna partizánka a muža mala Žida. Bývali u nej v dome nemeckí vojaci a na povale ukrývala partizánov. Hovorila mi, že nenosila spodné prádlo, lebo Nemci to mali radi. A partizánov nehľadali. “

Počas Slovenského štátu ostali v Bardejove aj štyria Česi. Jeden bol mäsiar, druhý holič, tretí mal čistiareň oblečenia a posledný bol športový nadšenec. Dokonca v Bardejove založil športový klub – ŠK Bardejov. Vstupom do Gardy sa zachránili, lebo inak žandári, bankoví úradníci a učitelia českej národnosti museli mesto opustiť.

V meste v tom čase ešte nebola plná elektrifikácia. Pri evanjelickom kostole bol dieselový agregát, ktorý vyrábal elektrinu pre mesto, a ďalším zdrojom bol starý mlyn. Na dolnom konci námestia stál hotel Republika, postavený z dreva, ktorý mal vlastný zdroj elektriny.

Mesto malo svoj majer, kde prenajímali kone a býky. Vedľa neho mala sklad nemecká armáda. Keď prišli zásoby, Michal s kamarátmi pomáhali vykladať debničky.

Pomoc partizánom

Michal mal kontakty na partizánov. Podľa čísla na debničke vedel, čo obsahuje. Strelivo počas prenosu debničiek kradol a nosil partizánom do lesa. Nikdy sa však s partizánmi osobne nestretol. Vedel, kde má strelivo odniesť, a tam si ho partizáni vyzdvihli. Raz sa stalo, že most, cez ktorý nosil debničky, strážil vojak. Zistil, že Michal má pod košeľou ukryté náboje. „Dostal som poriadne po zadku. Ale v nohaviciach náboje nenašiel. Asi by som si to riadne odskákal,” spomína si na to s úsmevom.

K partizánom sa dostal cez svojho otca. V meste boli zajatí ruskí vojaci a otec pomohol jednému z nich ujsť do lesa k partizánom. Previezol ho na voze zabaleného do starých handier. V Čergovskom pohorí, na Krížoch, mali partizáni postavený zrub. Tam bol aj doktor, ktorý ich liečil.

Nemecká armáda v Bardejove

V kasárňach mali nemeckí vojaci techniku a opravovali ju tam. Raz na jeseň prišla veľká voda a techniku im zatopila. Vojaci sa na tom zabávali, kým neprišli ich velitelia. Potom museli techniku z vody vyťahovať. Istý nemecký vojak chodieval k Michalovým rodičom na raňajky. Pracoval ako mechanik pri kanóne, ktorý bol umiestnený v meste. Prežil štyri obsluhy kanónu. Jedného dňa ich tento vojak zobral ku kanónu a nechal ich sa na ňom voziť dookola. Deti to veľmi bavilo. Michal spomína, že to bol veľmi slušný človek: „Nemci neboli zlí, boli to vysoko kultivovaní ľudia. Zlí boli ich prisluhovači. Ukrajinci, Belgičania, to boli zlí ľudia.”

V poľnej kuchyni na ich dvore varili jedlo pre vojakov na fronte. Odvážali ho na Duklu, odkiaľ zasa privážali zranených a mŕtvych dôstojníkov. Tam Michal často videl mŕtvych vojakov. Nebol to príjemný pohľad.

Na svojho otca z tohto obdobia nemá veľmi dobré spomienky: „Otec ma nemal veľmi rád. Nechodil som do krčmy a nepil som. Chcel som ísť do kláštora.” Michal raz ukradol Nemcom kožu na topánky, tešil sa, že konečne nebude chodiť bosý. Otec však z kože dal urobiť topánky jeho bratovi.

Bardejov počas vojny zažil aj bombardovanie. Takto na to spomína Michal: „Mesto bolo dvakrát bombardované. Prvýkrát to bolo omylom. Nemecké lietadlo letelo do Poľska, ale pokazila sa mu bombovnica, a tak pilot zhodil bomby a trafil pri tom aj mesto. Bomba dopadla na Kačurikov dom. To bol policajt. Mal políčka, a tak skoro ráno odišli z domu. O deviatej na dom spadla bomba. Našťastie tam nikto nebol. Druhá bomba spadla do potoka. Ostala tam taká jama, že keď tadiaľ išiel kôň, bolo mu vidieť iba hlavu. Ďalšie tri bomby boli fosforové. Našťastie ich zaliala voda a nič zlé sa nestalo.”

Druhé bombardovanie sa takmer stalo osudným pre Michalovu rodinu: „Druhýkrát bombardovali mesto Rusi. Chceli bombardovať nemocnicu, ale mali zlé súradnice. A tak zbombardovali ulicu. Ja som bol vtedy v lese na drevo. Keď som sa vracal, začali strieľať z guľometov. S otcom sme si ľahli pod voz, aby nás netrafili. Potom sme zazreli dym. Jedna bomba dopadla na strechu kostola, no našťastie nevybuchla. Moja mama práve vtedy prešla cez tú lavičku na ulici Pod lipkou, keď tam začali padať bomby. Ľahla si na lúku a prečkala to tam. Potom sa vrátila domov.”

Oslobodzovanie mesta

V synagóge na hradbách mala Slovenská armáda proviantný sklad. Keď vyhlásili Slovenské národné povstanie, vojaci sklady otvorili a nechali ľudí, aby si odtiaľ zobrali, čo potrebovali. Dokonca vyzbrojili zbraňami z kasárni povstalcov, ktorý sa pridali k partizánom.

Pred príchodom frontu nasťahovali do mesta všetkých, ktorých Nemci vysťahovali z frontovej línie: „Veľmi veľa ľudí vtedy prišlo, nič nemali, iba čo stihli zobrať. Ľudia im pomáhali s jedlom, aj ich ubytovali. Všetko tam museli nechať. “

V januári 1945, keď Nemci ustupovali z Dukly, podmínovali most do Bardejovských kúpeľov a do Zborova. V Lukavici už boli ruské kanóny a strieľali do mesta. Jeden projektil trafil strom pri moste a zabil dvoch nemeckých vojakov, ktorí ho strážili. Ďalší projektil zase vletel do uličky v meste. Rusi postupovali popri rieke. Bola to jediná schodná cesta. Všetko naokolo bolo zamínované. Vojaci si v ešusoch varili kávu a jedlo. Nezdržali sa v meste dlho a postupovali v oslobodzovaní ďalej. Do Bardejova prišla sovietska armáda tou istou cestou, ako počas prvej svetovej vojny – cez Kalváriu.

Pri ústupe armády vypálili aj hotel Republika. Nemci chceli od prevádzkara alkohol a 20-tisíc slovenských korún, aby hotel nepodpálili. Keď nič nedostali, rozsypali po hoteli fosfor a zapálili ho.

„Bývalí gardisti ušli do lesa pred Rusmi a z lesa sa vrátili s červenými páskami, že sú partizáni. A takto to tu ide až doteraz. Dnes povedia tak a zajtra je to inak,” komentuje Michal situáciu po oslobodení mesta. „Bol tu jeden pán – meno nepoviem, lebo jeho syn ešte žije – bol gardista a robil riaditeľa banky. Po vojne robil tiež riaditeľa banky. Ten, kto vládol, vládne zase. To sa opakuje.”

Po prechode frontu sa bol Michal Babej prejsť s kamarátom smerom na Lukavicu. Mali tam nejaké pozemky a cestou k nim zbadali na poli ležať dvoch chlapov, oblečených v bielych plášťoch. Prišli k nim bližšie. Boli to nemeckí vojaci. Jeden z nich mal pri sebe sliepku. Chceli sa zachrániť, no Rusi ich zabili. Chlapci sa rozhodli, že vojakov pochovajú. Pôda bola zamrznutá, a tak sa vrátili domov po náradie. Keď sa vracali, videli gardistu Hortulányho, ako im odrúbal nohy a zobral im čižmy. „My sme plakali, keď sme to videli,” spomína na túto situáciu Michal.

Od Zborova prišla do mesta Československá armáda s generálom Ludvíkom Svobodom. Prišlo sa na neho pozrieť veľa ľudí. Po prvej línii prišla do mesta čata ženistov, ktorí odmínovávali okolie. „Pod lipkou žila jedna staršia žena a chovala kozy. Jeden ruský vojak k nej chodil na mlieko. Povedal to svojim kamarátom, a tí sa tam vybrali, keď pásla kozy. Keď tam vojak neskôr prišiel, našiel ju skrvavenú na zemi v dome. Vojaci ju znásilnili. Odviezli ju do nemocnice a zachránili. Keby tých vojakov udala, zastrelili by ich. Ona to však neurobila. “

„V lese som našiel guľomet. Chodil som tam na lístie a ukryl som ho. Potichu som ho doviezol domov. Keď bol koniec vojny, s bratom sme ho vytiahli na pôjd, vytiahli sme rebrík, aby za nami neprišiel otec, pripravili sme si bedničku nábojov a strieľali sme. O dva dni nám ho vojaci zobrali.”

Niektorí Židia sa po vojne vrátili. „Kde sa skrývali, neviem,” hovorí Michal, „veľa sa ich však nevrátilo. Boli aj takí, ktorí Židov ukryli a potom ich postupne zabíjali a pálili. Aby mali ich majetky. Po vojne ich potom súdili. Dokázali im to. V Lukavici sa podarilo nejakým Židom zachrániť. Pásli kravy a chodili do kostola. Aby ich neodhalili.”

Život po vojne

Po vojne sa Michal Babej dal na štúdium. Chcel robiť remeslo, no nakoniec začal študovať Strednú vojenskú školu vo Vyškove pri Brne. Riaditeľ vojenskej školy bol sochár, a ten priviedol Michala k umeniu: „To umenie človeka ukľudňuje.“ Po škole pracoval ako zdravotný asistent. Chcel študovať medicínu na vysokej škole v Hradci Králové, no prijímačky boli náročné a kvôli zdravotným problémom sa svojho sna nakoniec vzdal. Ako zdravotný asistent pracoval vo Vojenskej nemocnici v Olomouci. Kvôli zdravotným problémom sa nakoniec v roku 1958 vrátil do Bardejova. „Nebol som dlho v armáde. Smrdelo to tam vojnou. A ja som bojovať nechcel ísť.”  Po návrate sa venoval renovácii obrazov v kostoloch, neskôr pracoval na bytovom družstve v Bardejove a po roku 1989 si založil so synmi živnosť a pracovali spolu.

„Umenie mi ostalo,” hodnotí Michal Babej. Ako insitný umelec maľuje obrazy Bardejova z 30. rokov dvadsiateho storočia. V Bardejove mal niekoľko výstav a na jeho obrazoch môžete vidieť dnes už neexistujúce domy a ľudí, ktorí v meste žili počas vojny.