The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Babiak (* 1929)

• narodený 24. 12. 1929 v Hontianskych Nemcoch

• po februári 1948 hospodárstvo zabraté do družstva

• 1. októbra 1951 - 8. 12. 1953 služba v Pomocných technických práporov (PTP)

• 36 rokov šofér výrobne Stredoslovenských konzervárni a liehovarov v Krupine

• od 1989 na dôchodku, žije v Hontianskych Nemciach

Jozef Babiak sa narodil 24. decembra 1929 v Hontianskych Nemciach: „Maminka mi hovorila, že ešte navarila, navečerali sa a o jedenástej som sa narodil.“ Boli piati súrodenci - Jozef bol prostredný. Pochádzal z roľníckej rodiny, žili na blízkom majeri a mali svoje hospodárstvo – 20 hektárov pôdy. Chovali kone, kravy a ovce. Ľudia tu žili podľa Jozefových spomienok v harmónii ako jedna komunita: „Ja ako osemročný som pásol 60 oviec. Žilo sa nám veľmi dobre, všetci sme tam boli ako jedna rodina. Mali sme slobodu, robili sme si svoje, všetko ručne. Narobili sme sa, ale práca nás bavila.“

Cez druhú svetovú vojnu

Počas druhej svetovej vojny bol front štyri týždne aj blízko Hontianskych Nemiec. V dedine boli ubytovaní nemeckí vojaci, ktorí sa ale správali korektne. V okolitých lesoch bola aj menšia partizánska jednotka, ktorú Jozef ako pastier oviec poznal. Keď bolo porazené Slovenské národné povstanie (SNP), podmínovali a vyhodili do vzduchu most na železničnej trati Zvolen-Šahy: „Štyria partizáni sa chceli dostať na Oremov Laz, kde bolo výcvikové stredisko. Most vyhodili večer a prišli po mňa, aby som ich tam zašikoval, čo je vyše 20 kilometrov. Tak som ja ako chlapec išiel s nimi až na Senohrad a až do polnoci sme tam išli. A keď sme čosi zbadali, dáke svetlo, tak sme sa schovávali.“

Pre Jozefa, ktorý mal vtedy 15 rokov, nastali celkovo ťažké časy. Osemnásťročný brat Ján odišiel, lebo by ho boli zobrali vojaci, a otec bol chorý, takže chod hospodárstva ostal na Jozefových jeho pleciach. Jeho otec Peter sa obával, že ustupujúca armáda bude rabovať a postupujúca bude obyvateľstvo chrániť. Realita však bola nakoniec opačná. Nemeckí vojaci nezobrali nič, dokonca Jozefovej rodine vrátili kone, ktoré im zobrali a využívali. Prichádzajúca Červená armáda, na ktorú sa obyvateľstvo tešilo a vítalo ju, sa však zväčša pod vplyvom alkoholu dopúšťala rôznych neprístojností a rabovania. Keby nebolo zásahu veliteľa, opitý ruský vojak by možno zastrelil aj Jozefovho otca, keď sa od neho domáhal ďalšieho alkoholu.

Zabavený traktor a nástup do baní v PTP

Po vojne sa Jozef s bratom rozhodol, že pre uľahčenie práce na hospodárstve kúpia traktor. Peňazí však nemali dosť, tak si naň museli zarobiť. Na koňoch chodili do hory a vozili drevo za každého počasia: „Podarilo sa nám zarobiť, tak sme kúpili traktor – Zetor 25. Dohodli sme sa, brat robil cez deň na traktore a pomáhal ľuďom, a ja som oral v noci.“ Obom bratom, ktorí sa nebáli roboty, sa tak darilo, že si mohli dovoliť kúpiť aj druhý traktor.

Prišiel však február 1948 a k moci prišli komunisti. Neďaleko pri Krupine zakladali strojovú stanicu, do ktorej mali súkromní vlastníci odovzdať svoje poľnohospodárske stroje: „Prišli aj k nám, že odkúpia traktor. Ja im hovorím: ,Reku viete, prepáčte, ale my traktor na predaj nemáme. Choďte do Brna, tam majú úplne nové traktory a tento máme už druhý rok!‘ Ale oni, že to musia od nás odkúpiť. ,A koľko dáte, my sme dali 140 000, vy koľko dáte?‘ A oni, že peniaze nemajú. ,No ale tak vy nie ste kupci, vy ste zlodeji! Vy kradnete! A šmykajte z dvora!‘ Odišli a o chvíľu prišli s náčelníkom Bezpečnosti: ‚V mene zákona vás vyzývam, dáte, alebo pôjdete aj vy s nami!‘ Maminka sa pustila do plaču. Hovorí mi: ,Nechaj tak, nech nám to aj zoberú.‘ Človek krvopotne robí, si to kúpi a potom ti to zoberú? Keď odchádzali, povedal: ,Však sa my o teba postaráme!‘“

Čo to znamenalo, Jozef pochopil neskôr. Hospodárstvo im zobrali do družstva a Jozefa čakala trestná služba v Pomocných technických práporoch (PTP). Pri odvode v Krupine si všimol, že si ho špeciálne zapísali, a 1. októbra 1951 narukoval na Libavu, kde mali trojtýždňový poradový výcvik a žili v otrasných podmienkach: „Bývali sme v skladoch a vo válove, kde sa dobytok napájal, sme sa umývali. Mali sme aj nočné poplachy a pochody okolo 20 kilometrov.“

Nakoniec skončil v baniach v Ostrave, kde po piatich mesiacoch absolvoval aj vojenskú prísahu. Bývali v drevených barakoch a sociálne a hygienické podmienky boli na hranici únosnosti. Najhoršia bola práca v bani, na ktorú „pétepáci“ neboli pripravení. Pracovali na tri zmeny. Jozef si pamätá, že do bane ich vodili ako väzňov. Jeden ozbrojený vojak na začiatku sprievodu, druhý na konci. Pracovalo sa aj v sobotu a niekedy chceli, aby pracovali aj v nedeľu: „Ja som povedal, ak tu mám byť dva roky, ja skočím radšej do šachty, ja toto neprežijem. No ale ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu, tak som robil. A vždy nám hovorili: ,Ak budete dobre robiť, budete dobrí pracovníci, pôjdete skorej do civilu!‘“

Jozef mal šťastie, že bol zvyknutý tvrdo robiť. Zvykol si aj na prácu v bani a nerobili mu problém ani náročné normy. Prípadné zdravotné ťažkosti lekár odbil konštatovaním „simulant“. Jozef takto dostal zápal obličiek a na istý čas skončil v nemocnici. Mnohým chlapom v najlepších rokoch zničila služba v PTP zdravie, ďalších zmrzačilo a stali sa aj smrteľné úrazy. Jozef za najväčšie šťastie považuje to, že sa „pétepáci“ zomkli a držali spolu: „Skamarátili sme sa a sme boli ako jedna rodina, ako bratia.“ Spomína si na veľmi dobrého veliteľa roty, východniara poručíka Vilčeka, aj na vyslovene hlúpych politrukov. S nimi mal Jozef často konflikty a výmeny názorov, hoci – ako priznáva – na vlastnú škodu, ale nechcel sa vzdať svojho presvedčenia. Pamätá si hlavne na čatára Žampu, s ktorým má mnoho zväčša absurdných príhod. Raz si nechal Jozefa predvolať, že sa s ním potrebuje porozprávať: „Prišiel som k nemu: ,Súdruh čatár, prišiel som na váš rozkaz!‘ On: ,Vy ste Slovák? Tak s váma nemluvím!‘ Ja som ostal zarazený, veď on si ma zavolal, a to, že som Slovák, už vedel aj predtým. Ani som mu nič nepovedal a odišiel som.“

Kamaráti ho potom upozorňovali, aby si dával pozor, mal totiž status, že je „nepreverený“ a slúžil „na neurčito“: „Raz sme išli do krčmy a ja som uvidel obraz Stalina na stene. A my sme hovorili: ,Za tohto vraha sme tu! To je on tomu na vine!‘ Tak som zobral ten obraz a rozbil som ho v krčme, kde bolo kopec ľudí. A hneď to hlásili na veliteľstvo. Prišla hliadka – kamaráti chceli, aby som ušiel, ale baníci, čo som s nimi robil, ma poznali. Politruk mi potom vraví: ,Soudruhu, co ste to udělali? Vy ste potupili největšího člověka na světe. Počas války by vás to stálo gulku, ale v čase míru a budování socialismu 15 let vězení.‘ Veliteľ útvaru kapitán Ján Nový mi vraví: ,Chodte do kasární, verdikt se dovíte večer u rozkazu.‘Dostal som 21 dní ostrého väzenia.“ Toto väzenie však znamenalo, paradoxne, príležitosť oddýchnuť si od veľmi namáhavej práce. Raz prišiel do väznice veliteľ útvaru: „My sme tam boli štyria a hrali sme karty. A on otvorí basu a hovorí: ,A co tady je basa anebo rekreační středisko?‘ Ale usmial sa, lebo on bol citovo založený človek.“ Boli to absurdné situácie, ktoré ilustrujú nenormálnosť doby a aj ľudovú armádu počas komunizmu.

Propaganda aj počas Vianoc

S propagandou a agitovaním nedali pokoj ani na Vianoce: „Bol Štedrý večer, prvé Vianoce v PTP. Večera bola pekne pripravená v jedálni, aj ryba bola. A čo bol politický dôstojník celého útvaru, Kopřiva sa volal, začal rečniť: ,Soudruzi, jedné gruzínske noci narodil se soudruh Stalin!‘ A takéto somariny. A keď skončil, tak poprial dobrú chuť. A kamarát Lojzo Jurkáček mi vraví: ,Chceš tú stalinskú večeru? Ja ju nechcem!‘ Tak sme vstali od stola a išli sme na izbu. Mali sme balíčky z domu, a tak sme večerali. A tento politický prišiel za nami, že prečo sme nevečerali. A Lojzo sa ho spýtal: ,Súdruh kapitán, a čo dnes oslavujeme: narodenie Krista, alebo narodenie Stalina?‘ Že: ,Narodenie Stalina!‘A Lojzo: ,Ale Stalin sa narodil 21. decembra a dneska je 24. decembra!‘ A potom mu začal vysvetľovať aj ďalšie súvislosti marxizmu-leninizmu, že ten politruk ostal hotový z toho! Potom bohužiaľ chodil za ním, aby išiel za politického!“

Jozefov kamarát, pôvodne z kňazského seminára, vedel o komunizme viac ako hlavný politruk útvaru. Na jeho odpoveď politrukovi si pamätá dodnes: „Súdruh kapitán, viete, čo je idealizmus a komunizmus? To je oheň a voda, tie dve veci sa neznesú, mne dajte pokoj!“ Počas Vianoc dostávali hromadné priepustky určené do kina, ale chodili na ne do kostola. Tu stretli a salutovali aj hlavnému veliteľovi útvaru, kapitánovi Jánovi Novému z Českých Budejovíc, ktorý sa na nich len chápavo usmial. Komunistická moc mala s prevýchovou „pétepákov“ problémy a podľa Jozefových slov to na nich nemalo žiaden vplyv: „My sme boli tá generácia, o ktorej museli vedieť, že nás neprerobia! Živnostníkov, hospodárov, študentov. Zmeniť takých dospelých, cez dvadsaťročných ľudí, čo zažili niečo iné, ako čo nám oni tvrdili a dokazovali, to nebolo možné.“

Dôstojníci – vojaci z povolania, ktorí slúžili či už aj počas medzivojnového Československa, alebo počas Slovenského štátu –, sa správali zväčša korektne a ľudsky. Už spomínaný poručík Vilček si Jozefa obľúbil a chcel zariadiť, aby ho preradili z PTP ku klasickému útvaru: „Dopočul sa, že nás mali na Donbas odvážať. Zaujímal sa o to, ako sme žili doma a čo som ja mal s politikou, a povedal, že ja sem nepatrím a zruší mi klasifikáciu E. Spísal to na papier, dal mi štyri dni mimoriadne voľno, aby som išiel domov a aby mi to potvrdili na obci. Ja som prišiel na výbor, prečítali to a len pozerali jeden po druhom, to boli všetko známi, my sme sa všetci v obci poznali, a hovoria mi: ,My ti to nemôžeme teraz podpísať, to musí ísť služobným postupom, my ti to pošleme úradne!‘ Keď som sa vrátil do kasární, veliteľ ma už čakal: ,Daj ten papier!‘ Ja: ‚Nemám, povedali mi, že to pošlú poštou.‘ On: ,Už ťa oklamali!‘ Ja: ,Reku nie, to sú všetko známi, skoro rodina.‘ Ale mal pravdu! O týždeň ma zavolal. ,Pod sem!‘ Napísali na zadnú stranu, že to nepodpíšu, že uvedené sa nezakladá na pravde. Ja som ostal ako drevený, až som sa rozplakal.“ Jozef bol z postoja svojich známych z rodnej obce zdrvený a aj po návrate domov mu bola situácia veľmi nepríjemná. Kompetentní ľudia sa mu vyhýbali a pri náhodnom stretnutí uhýbali pohľadom.

Problém s odchodom do civilu

Ako „nepreverený“ a politicky nespoľahlivý mal Jozef problém dostať sa do civilu. Bolo to preňho o to ťažšie, že do PTP odchádzal už ako ženatý a mal aj syna. Jeho kamaráti z roty či útvaru odchádzali do civilu a Jozef tam ostával. Keďže bol medzi kamarátmi veľmi obľúbený, chceli ho zo sebou zobrať a podľa jeho slov sa dokonca postavili veliteľovi, ktorý ich chcel „umravniť”. Jozefovi sa stal pri rozlúčke aj úraz ruky, skončil v nemocnici a lekár a veliteľ mu zariadili, že už nemusel fárať. Ako skúsenému hospodárovi mu dali na starosť hospodárske zvieratá, ktoré tam mali. Režim tu bol voľnejší a Jozefovi sa niekoľkokrát podarilo dostať domov na dovolenku. Keď raz cestoval, prestupoval v Žiline, kde čakal na vlak domov. Išiel do reštaurácie, kde si k nemu prisadol jeden elegantný pán. „Hovorí: ,Ja som prišiel, lebo vidím, že ste nejaký nervózny, a vojak ľudovodemokratickej armády by nemal byť nervózny. Kde slúžite?‘ Ja: ,To je vojenské tajomstvo! Ale ak poznáte uniformy, tak viete, kde.‘ My sme mali totiž čierne výložky na vychádzkových uniformách. Pýtal sa, odkedy a prečo som tam. Ja som mu odpovedal v krátkosti a otvorene. A že: ,Prečo si nepošlem žiadosť do civilu?!‘ ‚Ja som si už tri poslal a ani jedna odpoveď, lebo to muselo ísť podľa služobného postupu k politickému a ten moju žiadosť neposlal, nechal si ju v stolíku.‘ On: ,Ale teraz už pošle, len ju napíšte.‘ Vytiahol doklad –námestník armádneho generála Čepičku.“

O koho išlo, si už Jozef presne nepamätá, aj keď si s daným človekom ešte neskôr písal a je mu dodnes vďačný a zaviazaný. Po návrate z víkendovej dovolenky však napísal žiadosť, v utorok ju poslal a o pár dní prišla na veliteľstvo odpoveď, aby bol okamžite prepustený do civilu. Mal však veľký strach a navyše netušil, aká bude situácia po návrate domov, takže sa nakoniec sám upísal na ďalšiu prácu v bani. Mal však šťastie, odrobil už len pár mesiacov, zmluva sa dala zrušiť a takisto aj ako klasifikácia E – politicky nespoľahlivý.

Konečne do civilu

Nakoniec sa 8. decembra 1953 konečne dostal do civilu a vrátil sa domov. Celkom šťastným návratom sa to však nedá nazvať. Tunajší komunistickí funkcionári nebrali do úvahy zrušenie politickej nespoľahlivosti a k Jozefovi sa stále správali ako k nepriateľskému živlu. Mal sa problém zamestnať: „Keď nastúpil komunizmus, do výboru sa dostali ľudia neschopní, ktorí to zneužívali, vyvyšovali sa a robili svinstvá. Jednoducho chceli len škodiť.“ Jozef mal možnosť získať zamestnanie v Lesostave vo Zvolene, kde potrebovali šoférov, ale musel to potvrdiť úrad práce, ktorý mu súhlas nedal. Na Jozefovo naliehanie, že ako živiteľ rodiny zoberie hocijaké zamestnanie, odvrkli, že ich to nezaujíma. Nakoniec sa však zamestnal a 36 rokov pracoval zo začiatku ako závozník, potom šofér výrobne Stredoslovenských konzervárni a liehovarov v Krupine. Práca ho veľmi bavila a precestoval celé Československo.

V roku 1968 počas obrodného procesu ho presviedčali, aby vstúpil do strany, čo Jozef rezolútne odmietol: „Mňa komunisti nivočili, v bani som robil, zobrali nám všetko, čo sme mali, a ja mám teraz vstúpiť do strany?“ dodnes neveriacky krúti hlavou. V prelomovom roku 1989 odišiel do dôchodku: „V novembri bol prevrat a na Vianoce som mal šesťdesiatku a šiel som do dôchodku. Navyše sa mi narodil vnuk!“ Pád komunizmu ho veľmi potešil, z celkového vývoja je však sklamaný: „Nie je taký zákon, ktorý by postihol aj mocných. Mali by sa tam dostať normálni ľudia, ktorým by záležalo na občanoch, nie len na svojom bohatstve a kariére. Dôležitá je vzájomná dohoda a spolupráca, rešpekt k druhému. Vedieť spolu žiť, vzájomne si pomáhať a slušne vymieňať názory.“

V roku 1950 sa oženil, s manželkou Máriou mal troch synov. O jeho dobrom srdci a povahe svedčí aj to, že ďalšieho syna si adoptoval a manželku, ktorá bola ťažko chorá a na vozíku, 13 rokov opatroval. Na už aj tak ťažkom životnom osude sa kruto podpísalo, že dvaja jeho synovia zomreli. Jozefovi pomáhala s ťažkým osudom vyrovnať sa aj jeho hlboká viera a takisto poctivá tvrdá práca, ktorej sa nikdy nebál: „Viera mi dala veľa, človek si vie vážiť ľudí, nevie byť zákerný a druhému zle priať. Mňa to udržiava pri živote.“ V súčasnosti žije ako vdovec v Hontianskych Nemciach a aj v pokročilom veku je aktívny a zúčastňuje sa akcií Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS). Potešilo ho, že bol spolu s ďalšími jedenástimi bývalými „pétepákmi“ 6. septembra 2017 v Žiline pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP vyznamenaný medailou ministra obrany SR II. stupňa.