The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miluše Babjaková (* 1941)

• narodila sa 29. mája 1941 v Prahe

• ako dieťa zažila bombardovanie Prahy počas druhej svetovej vojny

• mama mala nemecký pôvod, avšak na rozdiel od svojich sestier sa vyhla odsunu do Nemecka

• v roku 1959 sa po maturite na Vyššej ekonomickej škole v Mladej Boleslavi presťahovala do Košíc, kde sa vydala za svojho manžela Vojtecha Babjaka, ktorý bol Slovák

• pracovala na ekonomickom oddelení Československých štátnych dráh (ČSD) v Košiaciach

• podarilo sa jej vypracovať až na pozíciu ekonomickej námestníčky

• dnes sa aktívne venuje vedeniu a organizácii aktivít spoločenského klubu Českého spolku v Košiciach

Miluše Babjaková sa narodila 29. mája 1941 v Prahe. Jej mama, Olga Retzmanová, bola pôvodom z Bohumína a narodila sa v roku 1912. Milušina babička, Štěpánka Retzmanová, pochádzala z Opavy a starý otec bol pôvodom Nemec z Dolného Sliezska. Keďže z otcovej strany mala mama Olga nemeckých predkov, veľmi dobre ovládala nemeckú obchodnú korešpondenciu, vďaka ktorej sa dostala do vydavateľstva československých pohľadníc v Prahe, kde pracovala ako sekretárka vydavateľa a neskôr sa zoznámila s Milušiným otcom, s ktorým si založili rodinu.

Otec, Jozef Kratochvíl, sa narodil v roku 1907 a pochádzal z regiónu Pojizeří z malého mesta neďaleko Mladej Boleslavy. Spolu s rodičmi a dvoma bratmi tam žili na statku. Milušin starý otec bol totiž akcionárom v neďalekom cukrovare. Neskôr, hoci nemal dokončené vysoké technické učenie, sa zamestnal ako technický úradník na Zemskom úrade v Prahe. Rodičia sa brali ešte pre okupáciou v roku 1939, hoci Sudetonemecká oblasť už bola zabratá, a mamini príbuzní z Nemecka na svadbu nemohli prísť. Rodičia sa spolu nasťahovali do domu na pražských Vinohradoch neďaleko Olšanského cintorína.

Spomienky na druhú svetovú vojnu

Počas druhej svetovej vojny boli prenasledované rôzne skupiny obyvateľstva. Otec pracoval na zemskom úrade a musel podať priznanie, že nemá žiadnych vzdialených židovských predkov. Bombardovanie zasiahlo aj miesta v blízkosti ich bydliska na Vinohradoch. Malá Miluša sa spolu s rodičmi schovávala v pivnici a spomína si hlavne na hrôzu, ktorú prežívali, keď sa neďaleké miesta stali terčom náletov. Dodnes tak s veľkou obavou a strachom reaguje na zvuk sirén. Radosť z konca vojny ľudia prejavovali vítaním vojakov Červenej armády. Aj ako deti veľmi silno prežívali skutočnosť, že vojna sa skončila. I nedávna invázia ruských vojsk na Ukrajinu vo februári 2022 preto pamätníčke živo pripomenula krutú realitu a hrôzy vojny. 

Obdobie pred koncom druhej svetovej vojny na jar 1945 sa pamätníčke spája aj s narodením jej sestry. Keďže ku koncu vojny v Prahe nebolo bezpečne, odviedol otec Milušu spolu s mamou do neďalekého mestečka, kde prečkali koniec vojny na statku a v apríli 1945 sa tam narodila aj Milušina sestra Jiřina. Počas vojny bol v platnosti prídelový systém a potraviny sa dali získať iba s lístkami. Ako deti sa s lístkami zvykli hrávať na obchod, ale stávalo sa aj, že lístky ukradli. V Prahe bol so zásobovaním problém, čo bolo tiež jedným z dôvodov, prečo Miluše spolu s mamou odišli na statok. Neskôr tam mali možnosť vidieť, ako neďaleko tiahnu Nemci, za ktorými potom prišli na autách aj Rusi, ktorí dva týždne prespávali na statku. Keď sa vojna končila a mali odísť, usporiadali veľkú bujarú oslavu, kde pozvali aj celú rodinu. V Prahe oslávili koniec vojny v tradičných českých krojoch pri pražskej Sokolovni. Pamätníčka mala v tom čase štyri roky. Po vojne zvykli chodiť po potraviny aj do tzv. UNRY, čo bol program Organizácie spojených národov na pomoc obetiam vojny v rôznych oblastiach sveta vrátane Československa. Našli sa tam aj na povojnový stav netypické potraviny, ako napríklad grepový džús či rôzne sladkosti.

Život v pohraničí po vysídlení sudetských Nemcov

Keď sa rodina po vojne v roku 1947 kvôli otcovej práci presťahovala do Českej Lipy v pohraničí, dostali pridelený krásny byt v nemeckej vile. Otec bol z Prahy do Českej Lipy preložený kvôli odsunu sudetských Nemcov z tejto oblasti po druhej svetovej vojne. Vybral si pozíciu vedúceho železničného odboru na miestnom Okresnom národnom výbore. V dolnom byte vily býval predseda komunistickej strany v Českej Lipe s manželkou a deťmi. V tejto oblasti s nimi bývali aj nemeckí advokáti a lekári, ktorí mali židovský pôvod. Miluše si spomína najmä na súdržnosť, ktorá po vojne medzi týmito ľuďmi vládla. Táto oblasť vojnou nebola zasiahnutá a okolie bolo veľmi pekne upravené. V Českej Lipe začala Miluše chodiť do základnej ľudovej školy, neskôr, po návrate do Prahy, už pokračovala tam.

V čase, keď navštevovala prvý ročník ľudovej školy, došlo vo februári 1948 v Československu k prevratu. Spomína si, ako ich všetkých poslali zo školy domov skôr. Domov z práce prišiel aj otec a spolu s mamou sledovali, čo sa deje. Do tretej triedy mali deti v škole povinné náboženstvo. V Českej Lipe bol kláštor, v ktorom sa deti stretávali, chodili do kostola a spolu s tamojšími učiteľkami náboženstva chodili na rôzne výlety, počas ktorých navštívili mnoho okolitých kostolov. V záhrade kláštora sa neskôr konalo aj prvé sväté prijímanie. Po tom, ako sa moci v Československu chopili komunisti, bol tento kláštor spolu s množstvom ďalších zatvorený.

Po prevrate nastali zmeny aj vo vyučovaní. „Museli sme trhať stránky. Najprv sme tam mali Masaryka, Beneša, potom si pamätám, že sme museli tieto stránky z učebníc vytrhnúť. Lepil sa tam Gottwald.” Akákoľvek zmienka o predošlom politickom systéme a jeho predstaviteľoch musela byť preškrtnutá. Miluše ani jej spoližiaci tejto situácii nerozumeli a hnevali sa, že ich stále učia inak. I keď doma politiku veľmi nepreberali, pamätníčkina mama sa zúčastnila pohrebu bývalého prezidenta Edvarda Beneša.

Keďže mamka v Českej Lipe nebola spokojná a komunisti hrozili zabratím domu jej brata, presťahovali sa v roku 1950 späť do Prahy. Mama spolu so súrodencami totiž vlastnili dva domy, jeden rodičovský a druhý obýval strýko. Na dolné poschodie vily komunisti nasťahovali predsedu strany s rodinou a tiež mali v úmysle obsadiť aj ďalšie poschodie. Aby tomu strýko zabránil, poprosil sestru, aby sa z Českej Lipy vrátili späť do Prahy a bývali tam. Otec Jozef po návrate chvíľu opäť pracoval v Prahe, no neskôr ho znovu preložili, tentokrát však do Mladej Boleslavi, kam chodil na týždňovky.

Odsun nemeckého obyvateľstva zasiahol aj pamätníčkinu rodinu

Povojnová situácia znamenala pre väčšiu časť mamkiných nemeckých príbuzných nutnosť vysťahovať sa. Keďže to bolo veľmi smutné obdobie, v rodine sa naň spomínalo zriedka. Hoci mama dostala vďaka otcovi české občianstvo, stále sa bála chodiť medzi ľudí, pretože v Českej Lipe v oblasti Sudet, kde niekoľko rokov bývali, bolo aj po vojne stále cítiť nepriateľstvo voči Nemcom. Keďže celá rodina z maminej strany mala nemecký pôvod, aj ich zasiahlo povojnové vysídľovanie z Československa. Milušina babička a mama boli jediné, ktoré mohli ostať. Babičky sa vysídlenie nedotklo kvôli vyššiemu veku a mama Olga si za manžela vzala Čecha. Všetky tri mamkine sestry však museli spolu s rodinami odísť a boli internované v zbernom tábore. Jedna zo sestier, Vilma, bola väznená na Pankráci, a keďže veľmi dobre ovládala ručné práce, vyšívala väzenskej dozorkyni posteľné obliečky. Transportom ju neskôr odviezli do Frankfurtu nad Mohanom v západnom Nemecku, kde sa stretla s manželom, ktorý sa vrátil z vojny. Väčšina veci, ktoré vlastnili, ostala v Československu, nakoľko do transportov si mohli vziať iba určité množstvo batožiny.

Neskôr, už za socializmu v roku 1966, Miluše spolu so sestrou Jiřinou na pozvanie prvýkrát navštívili tety v Nemecku a aj naďalej s nimi potom zostali v kontakte. Druhá zo sestier bola vysídlená do Stuttgartu a tretia do Augsburgu. Počas prvej návštevy prišli so sestrou Jiřinou do Stuttgartu, kde sa povinne museli ohlásiť. Potom dostali na útraty nemecké marky, a taktiež lístky do divadla a cestovné lístky na verejnú dopravu po meste. Ďalšie návštevy v Nemecku však už boli možné iba na základe devízového prísľubu.

Do cesty jej vstúpila láska 

Pamätníčka nastúpila v roku 1955 na strednú školu, vtedy Vyššiu ekonomickú školu do Mladej Boleslavy a musela každý deň dochádzať školským autobusom z obce Brodce, kde bývali na statku. Poobede chodila na hodiny tanca. Voľný čas počas štúdia trávili aktívne v telocvični. Školu a štúdium dnes hodnotí veľmi pozitívne a s vďakou spomína na profesorov, ktorí im dali množstvo vedomostí a odovzdali svoje skúsenosti. Miluše zmaturovala na jar v roku 1959.

Po strednej škole chcela v štúdiu pokračovať ďalej, no do cesty jej vstúpila láska. Spoznala svojho budúceho manžela Vojtecha a zamilovala sa. Bol z Košíc, no v Čechách pracoval ako elektrikár a bol tam i na vojne. Ako hovorí Miluše: „Bol to osud.” Osobne sa stretli iba raz a neskôr si vymenili pár pohľadníc, no o nejaký čas šla Miluše so spolužiakmi na školský výlet do Beskýd, kde sa s Vojtechom opäť stretli. Chlapci totiž dostali z vojny priepustku a vybrali sa na výlet na rovnaké miesto. Riaditeľ ekonomickej školy v Mladej Boleslavy vybavil Miluši umiestenku v Košiciach, kde mala nastúpiť na autobusovú dopravu. Keďže ale v Košiciach začala na doprave reorganizácia, umiestenka bola zrušená. Otec ju bez istého zamestnania do Košíc pustiť nechcel, no nakoniec sa Miluši podarilo nastúpiť na oddelenie účtovníctva v košickej vojenskej nemocnici. V meste teda začala žiť od 1. júla 1959, vydala sa a Košičankou je dodnes.

Život v Košiciach

Oproti Mladej Boleslavi boli Košice veľkomestom. Ľudia sa pravidelne stretávali na korze a centrum po večeroch žilo. Miluše spomína na živé hudobné vystúpenia, preplnené kaviarne a reštaurácie, ktoré dodávali mestu neopísateľnú atmosféru a energiu. V šesťdesiatych rokoch sa Košice postupne začali rozrastať a meniť svoj charakter. Budovali sa železiarne, čo do mesta priviedlo aj nových ľudí, ktorí v nich pracovali. Miluše spomína, že do roku 1960 malo mesto vďaka veľkému podielu maďarského obyvateľstva istý „panský maďarský charakter”, ktorý sa ale postupne s príchodom ľudí z vidieka začal vytrácať a Košice nadobudli inú atmosféru. Za veľmi krátky čas boli vybudované obrovské sídliská, ktoré poskytli bývanie množstvu ľudí. Miluše však ťažko znášala fakt, že Košice akosi stratili svoj pôvodný pôvab a noblesu.

Z obdobia Pražskej jari Miluše spomína aj na verejnú zbierku iniciovanú vysokoškolskými študentmi na tzv. Alweg, počas ktorej sa za niekoľko týždňov vyzbieralo viac ako 5 miliónov československých korún. Išlo o projekt jednokoľajovej visutej dráhy, ktorá mala vo Vysokých Tatrách nahradiť klasickú Tatranskú elektrickú železnicu.

Vpád okupačných vojsk a nástup normalizácie

V auguste 1968 vpadli do Československa okupačné vojská Varšavskej zmluvy. V Košiciach v dôsledku tejto okupácie došlo k streľbe, pri ktorej prišlo o život šesť ľudí. V tom čase mala Miluše tesne pred pôrodom syna Vojtecha, ktorý sa narodil 30. augusta. Spomína, že 21. augusta 1968 bolo v meste nezvyčajne rušno.

Dňa 16. januára 1969 sa zo skľúčenosti z nastupujúcej normalizácie a šíriaceho sa pocitu beznádeje na rampe Národného múzea v Prahe upálil Ján Palach, ktorý obetoval to najcennejšie, aby vytrhol verejnosť z letargie. Miluše bola v tomto čase na návšteve u rodičov v Čechách. Spolu s mamou stáli v deň Palachovho upálenia dole na Václavskom námestí a videli celý sprievod. Neskôr sa zúčastnili aj pohrebu. Aj 16. januára 1970, teda na prvé výročie tejto udalosti, bola pamätníčka už aj s ročným synom u rodičov v Prahe.

Miluše nastúpila do práce krátko po pôrode syna, v januári 1969. Toto obdobie bolo charakteristické straníckymi previerkami. Keďže nikdy nebola komunistka, ale iba kádrová rezerva, previerky sa dotkli aj jej, no podarilo sa jej nimi prejsť. Do začiatku deväťdesiatych rokov sa vypracovala až na pozíciu ekonomickej námestníčky československých železníc. Pamätníčka sa nikdy nestala členkou komunistickej strany. Nastupujúca normalizácia sedemdesiatych rokov bola citeľná. „Ľudia sa jeden druhého začali báť.” Úprimnosť a pohoda sa z medziľudských vzťahov akosi vytratili a ako náplasť mali slúžiť rôzne režimom organizované oslavy pri príležitosti Medzinárodného dňa žien a iných udalostí. Ľudia trávili voľný čas na svojich záhradkách, kde sa v kruhu rodín odpútali od každodenných problémov, čo sa totalitnému režimu nepáčilo. Miluše s manželom mali chatu na Ružíne, v Rolovej Hute, ktorú kúpili ešte v roku 1967 od židovskej rodiny, ktorá odišla do Izraela. Vodná nádrž v tom čase ešte nebola vôbec napustená. Rodina na chate spoločne strávila najkrajšie chvíle. Krátko po napustení nádrže začiatkom sedemdesiatych rokov bolo okolité prostredie oproti súčasnému stavu nádherne čisté a do Rolovej Huty sa chodilo iba vlakom. Manžel Vojtech bol aj nadšeným turistom, rodina preto spolu prešla celé Slovensko.

Predrevolučné pomery a november 1989

V osemdesiatych rokoch sa do Československa vďaka Gorbačovovi začali už aj z východu šíriť nové tendencie a nádej na zmenu. Perestrojka a glasnosť zasiahli ľudí aj na pracoviskách a povzbudili ich do ďalšieho fungovania. V roku 1988 došlo k Sviečkovej manifestácii. Aj napriek tomu, že Miluše nežila náboženským životom, zachytila túto udalosť, no nebola si istá, či má cirkev dostatočný vplyv na to, aby došlo k zmene. Vnímala to tak, že každý vo svojej oblasti robil, čo mohol, aby došlo aspoň k čiastočnému uvoľneniu.

O udalostiach 17. novembra 1989 sa pamätníčka dozvedela od blízkej priateľky. V televízii sledovali dianie na Národnej triede v Prahe, avšak médiá poskytovali chaotické informácie a ľudia nevedeli, čo presne sa deje. V Košiciach neskôr vzniklo Občianske fórum a revolučné zoskupenia sa orientovali viac na Prahu ako na Bratislavu. Skupiny sa tvorili aj na železniciach, kde Miluše pracovala, avšak ako spomína, zvyčajne pozostávali z ľudí, ktorí práci veľa nevenovali a ulievali sa, kde sa len dalo. Na zhromaždení pri košickej Dolnej bráne štrngala kľúčmi spolu s tisíckami ďalších ľudí aj Miluše. Manifestácie sa zúčastnili po práci a rozhodla sa ísť najmä kvôli napätiu, ktoré bolo v spoločnosti už príliš dlho prítomné. Toto rozhodnutie aj napriek rôznym nedostatkom, ktoré sa neskôr vyskytli a dodnes pretrvávajú, neľutuje. Od Nežnej revolúcie mala veľké očakávania, ktoré sa ale nenaplnili tak, ako si predstavovala. Rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1993 aj napriek tomu, že upokojil vtedajšiu situáciu, dodnes považuje za chybu. Ako hovorí: „Každý štát pokiaľ je väčší, sa vie lepšie ubrániť a počínať si, ako malý štát.”

Česi na Slovensku to mali po rozdelení ťažké a mali obavy, že budú musieť Slovensko opustiť. Niektorí Slováci im aj napriek tomu, že dovtedy fungovali ako kolegovia a priatelia, dávali v rôznych situáciách pocítiť, že sú tu cudzí. Zo dňa na deň si museli na návštevy príbuzných v Čechách vybaviť pas. Nevraživosť však onedlho ustála a situácia sa upokojila. Miluše pracovala na železniciach do roku 1995, kedy odišla do dôchodku. Asi päť rokov však ešte pracovala v košickej železničnej nemocnici, kde sa zmenilo vedenie a pamätníčka pomohla dostať situáciu pod kontrolu.

V čase dokumentovania je Miluše dôchodkyňa a teší sa zo svojich vnúčat a pravnúčat. Jej hlavnou aktivitou, ktorej sa zanietene venuje, je vedenie spoločenského klubu Českého spolku v Košiciach. Každý štvrtok sa spolu stretávajú na prednáškach a organizujú rôzne aktivity a podujatia. Spolok vznikol v roku 1993 a s približne dvesto členmi je najväčším zoskupením Čechov na Slovensku. V októbri pravidelne usporadúvajú mesiac českej kultúry. Na štvrtkových stretnutiach preberajú rôzne osobnosti českého spoločenského a kultúrneho života a tiež organizujú záhradnú slávnosť v košickej Botanickej záhrade, ktorú ľudia s veľkou obľubou navštevujú. Problémom je však presvedčiť mladých Čechov a Češky v Košiciach k iniciatíve v tomto spolku. Medzi členmi spolku je tak celkovo veľmi málo mladých ľudí. Pre pamätníčku je životným krédom jej prianie, aby si v budúcnosti ľudia pri pohľade na jej meno vedeli vybaviť aktivity, ktorým dodnes zanietene venuje svoj čas.