The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Zuzana Bartová, rod. Špitzerová (* 1934)

• narodila sa v Žiline 8. januára 1934

• keď sa Hitler dostával k moci, rodičia Zuzany sa rozhodli, že už ďalšie dieťa mať nechcú

• v čase vojny absolvovala ľudovú školu pri kláštore vincentiek v Žiline

• od 2. februára 1945 do 30. apríla 1945 sa Zuzana s mamou skrývala v Žiline v rodine Gajdošíkovcov

• mamin brat bol pre pokus o útek z Osvienčimu zastrelený pravdepodobne na jar 1945; starí rodičia pravdepodobne zahynuli cestou do koncentračného tábora v roku 1944

• 30. apríla oslobodili Žilinu ako jedno z posledných miest na Slovensku a rodina sa vrátila do svojho domu, kde počas vojny sídlili Nemci

• 1970 manžela vyhodili z fakulty marxizmu a leninizmu počas previerok v KSČ

• 2016 prichádza o manžela

Zuzana Bartová sa narodila v Žiline 8. januára 1934 v rodine židovských lekárov. Práve ich povolanie bolo jedným z dôvodov, ktoré im neskôr zachránili život. Zuzana bola ich jediné dieťa a keďže sa v tom čase už dostával k moci Hitler, jej rodičia sa rozhodli, že ďalšie dieťa už do takého sveta neprivedú. Mama Zuzany Bartovej Alžbeta Spitzerová, rod. Grossmannová, mala v roku narodenia dcéry tridsaťšesť rokov, bola to detská lekárka. Otec Šimon Spitzer mal tridsaťdeväť rokov a bol všeobecným lekárom. Obaja pracovali v súkromnej ordinácii. Šimon Spitzer vlastnil dokonca aj auto, čo nebolo vtedy takou samozrejmosťou, a tak im to poskytovalo možnosť liečiť ľudí aj v okolí Žiliny. Liečil aj rodinu významného výtvarníka Vincenta Hložníka, ktorý venoval rodine za láskavú starostlivosť pár svojich diel. V rodine Zuzaninho otca bolo 9 detí.

POVOLANIE IM ZACHRÁNILO ŽIVOT

Keďže rodičia Zuzany Bartovej boli zaneprázdnení svojim zodpovedným povolaním, o Zuzanu sa starali opatrovateľky. Prvý jazyk, ktorý sa naučila, bola nemčina a až v roku 1939 rodičia najali opatrovateľku, ktorá ju naučila po slovensky. Prvá opatrovateľka, pani Kolínska, ktorá žila v Žiline, sa o Zuzku starala do dvoch rokov. Potom prišla Elza, Nemka zo Sudet, ktorá sa o ňu starala do 4 rokov a posledná sa volala Paula Stolárová, bola z Topoľčian a starala sa o Zuzku až do školského veku.

Keď mala Zuzka 6 rokov, začala chodiť do židovskej školy v Žiline. V roku 1942 ju dali rodičia tajne pokrstiť ako katolíčku, aby ju uchránili pred deportáciami. Pokrstená bola v byte rodinného priateľa Ing. Fridnera. Rodičia však boli po celý život ateisti. Keď Zuzanu otec odprevádzal prvý deň do školy, povedal jej: „Vieš, v tej škole budeš počuť niečo o Bohu. Never tomu.“ Ateistkou ostala dodnes, hoci je kresťanom vďačná.

Jej otec bol zo silne veriacej židovskej rodiny, čo mohlo spôsobiť jeho vzoprenie sa voči náboženstvám, priznáva Zuzana. Ako dieťa bola síce rodičmi vychovávaná v ateistickej viere, no v druhom polroku 2. ročníka začala chodiť do dievčenskej ľudovej školy pri kláštore vincentiek (známy žilinský „Sirotár”). Na rok 1942 si spomína ako na ťažký, mala osem rokov a jej rodičia boli v tom čase v zbernom tábore, z ktorého ľudí odvážali do koncentračných táborov v Poľsku a v Nemecku: „Rodičia mali dobrých známych a priateľov, ktorým poskytovali medicínu a liečili ich deti. Boli medzi nimi aj významní pohlavári Hlinkovej gardy a Hlinkovej ľudovej strany, dá sa povedať, že ich chránili. Detaily samozrejme nepoznám, lebo som bola malá a hlúpučká.” Zo zberného tábora, kde boli jej rodičia 4 týždne, sa dostali v lete roku 1942 práve vďaka tomu, že mali vznešené povolanie. Zo zberného tábora ich prepustili aj vďaka úplatku.

Doma v tom čase tajne počúvali zahraničný rozhlas. Informácie o Hitlerovi a vtedajšej situácii sa opakovali dookola, a Zuzana ako malé dieťa tak zanevrela na Nemecko, že nakoniec odmietala nemčinou aj hovoriť. Rádio bolo pre Židov vtedy zakázané.

Do Sirotára Zuzka chodila až do vypuknutia SNP. Hneď na druhý deň prišli do Žiliny Nemci a obsadili ju. Boli posledné dni letných prádznin: „Vtedy rodičia vedeli, že pomoc spoluobčanov nebude nič platná, lebo Nemci si robili, čo chceli, a taktiež vedeli, že je nutné sa skryť. Ukryli sa v okolí Žiliny v dedine u chudobnej tety na povale. Pravdepodobne mali aj nejaké peniaze, ktoré za to zaplatili. Starí rodičia z maminej strany sa tiež skrývali v blízkosti Žiliny. A tam nejaký miestny hovoril do rozhlasu, že všetci Židia sa musia hlásiť. Starí rodičia by to ani neurobili, lebo sa tam cítili bezpečne. Bol však s nimi manželský pár a muž z toho páru ich presvedčil, že sa musia prihlásiť, že sa im nič nestane. Tak sa prihlásili.“ Mali však už vyše 70 rokov a naložili ich do transportu smerujúceho do okupovaného Poľska. Zuzana si myslí, že neprežili ani cestu do koncentračného tábora.

STRACH VO VLAKU

Počas zimy 1944 dcéru rodičia schovali trenčianskom kláštore u rehoľných sestier de Notre dame. Zuzana uvažuje, že sa jej otec poznal s nitrianskym biskupom alebo s niektorým iným vysokopostaveným katolíckym kňazom, ktorého liečil, a ten jej pomohol, aby ju do tzv. kláštornej ľudovej školy vzali. Zuzana Spitzerová tam teda chodila oficiálne pod svojim menom a chodila aj na klavír. Bývala na internáte s desiatimi dievčatami a jednou mníškou, ktorá na nich dávala pozor. Koncom januára 1945 rodičia dostali upozornenie, že tam už nie je bezpečne, že Nemci vedia o nej a ešte jednej dievčine z Nového Mesta nad Váhom, tak si Zuzana jedného dňa, na príkaz vojaka slovenskej armády, ktorý prišiel po ňu do kláštora, zbalila opäť pár najdôležitejších vecí do batohu. Vojak ju šiel odviesť k mame do Žiliny. Tá si medzičasom našla úkryt v rodine Gajdošíkovcov v malej izbe pri kuchyni: „Cestou vlakom ma však spoznala známa, ktorá sa nahlas pred všetkými opýtala: Nie si ty Spitzerová?´ Vlak bol napraskaný, sedelo sa aj na záchode,“ spomína si Zuzana na detaily ohrozujúcej cesty. Vojak si len položil prst na ústa, zvedavá žena a spolucestujúci pochopili a stíchli.

KEĎ PRIŠLO GESTAPO

V čase od 2. februára 1945 do 30. apríla 1945 sa Zuzana spolu s mamou skrývali u Gajdošíkovcov. Otec ostal v Svederníku. V byte bývala aj ich 17-ročná dcéra, ktorá mala doma hromadu časopisov a ktoré si Zuzana za čas ukrývania stihla prečítať. Jedného dňa prišli do domu gestapáci. Zastavili sa o poschodie nižšie, kde hľadali podozrivé osoby: „Mama mi hovorila, lebo ja som sa až triasla od strachu: „Neboj sa, nič sa nám nestane!“ A tak aj bolo. Ja som verila mame aj predtým, ale odvtedy som mame verila až do smrti každé slovo. Takže sme mali veľmi dobrý vzťah. Mala 94 rokov, keď umrela.“

STRÝKO SA CHCEL POPRECHÁDZAŤ, NAMIESTO TOHO SI HO VZALO GESTAPO

Keď Nemci bombardovali Žilinu, matka s dcérou a ostatní obyvatelia bytovky sa skrývali v pivnici. Bombardovanie sa neopakovalo, ale Žilina bola oslobodená ako jedno z posledných miest až 30. apríla 1945. Rodina sa vrátila do bytu, v ktorom predtým bývali Nemci, „a ten bol dosť znečistený a boli tam aj ploštice. Vtedy sme sa tiež dozvedeli, že starí rodičia sa vzdali Nemcom a mamin brat zahynul v koncentračnom tábore. Jeho manželka sa síce vrátila, no zmizlo veľa ľudí z rodiny. Avšak malá trojčlenná rodina ostala pohromade.“

Matkin brat zahynul pravdepodobne na jar roku 1945, keď chcel ujsť z koncentračného tábora v Osvienčime. Pôvodne sa s manželkou skrýval v Trenčíne, ale bol to právnik, veľký búrlivák, a hoci mali Židia zákaz vychádzania po deviatej hodine, on sa rozhodol, že sa chce prejsť. S manželkou mali aj falošné rodné listy, no jeho výzor na neho upozornil a gestapáci mu rozkázali vyzliecť sa, čím potvrdil svoj židovský pôvod. Odviedli ho spolu s manželkou na transport do Osvienčimu. Zuzanin strýko mal v tom čase 36 rokov. Búrlivá povaha ho donútila k tomu, aby sa vzoprel aj v Osvienčime. Pokúsil sa o útek, avšak neúspešne. Nemci ho pri úteku zastrelili. Jeho manželka sa vrátila, po čase sa vydala a život prežila v Košiciach.

O KRUTOSTIACH NECHCELI ROZPRÁVAŤ

Teta Zuzany Bartovej, mamina sestra Oľga Deutschbergerová (nar. v r. 1900), a jej dcéra Eva (1924) žili s rodinou v Lučenci, ktorý po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadol Maďarsku. Deportácie Židov tam začali v roku 1944. Mnoho Slovákov utekalo do Maďarska, kde sa cítili bezpečnejšie, čo však netrvalo dlho. Zuzaninu tetu Oľgu s dcérou Evou transportovali do Osvienčimu, kde ich rozdelili. Oľga sa ocitla na „likvidačnej” strane, odkiaľ sa jej ale podarilo ujsť. Obe sa z Osvienčimu vrátili. O krutostiach nechceli rozprávať, chceli na ne čo najskôr zabudnúť: „Niečo povedali, ale to najhoršie si nechali pre seba.“ Po vojne si aj so strýkom Eugenom Deutschbergerom zmenili meno na „Dub“. Sesternica Eva po roku 1969 emigrovala do západného Nemecka, čo Zuzana Bartová dodnes vníma ako absurdné.

Svokra Zuzaninej dcéry Eleny, Alžbeta Šťastná, rod. Kleinová, bývala vo Veľkom Mederi, ktorý tiež pripadol Maďarsku. Podobne ako tetu s dcérou, transportovali aj Alžbetu v roku 1944 do Osvienčimu. Prežila to vďaka práci v nemeckom meste Augsburg (Luther) v továrni na výrobu lietadiel, a tak si zachránila život. O krutej minulosti však odmietala hovoriť.

SPOLUŽIAČKA MI NADÁVALA DO ŽIDOVIEK, DALA SOM JEJ FACKU

Po vojne Zuzana pokračovala v štúdiu v Sirotári na námestí v Žiline, kde boli počas prenasledovania ukryté aj ďalšie židovské deti: „Toto všetko som asi dosť rýchlo zabudla, vyhnala z hlavy,“ spomína Zuzana z odstupom času. Chodila vtedy do piatej triedy a mala 11 rokov. Po skončení piatej triedy urobila prijímaciu skúšku na gymnázium. V septembri roku 1945 sa dostala na osemročné gymnázium s latinčinou, kde ju prijali medzi seba, ale našla sa spolužiačka, ktorá jej vynadala do Židoviek. Zuzana si to však nenechala a dala jej facku. Spolužiačka vraj ani neprotestovala a hneď ju odprosila.

ŠTUDENTSKÉ ČASY PO VOJNE

V roku 1951 otec Zuzany Bartovej dostáva miesto na povereníctve zdravotníctva, kde sa stal neskôr šéfom sekcie a trojčlenná rodina sa odsťahovala do Bratislavy. Zuzana sa netešila, pretože v Žiline mala príjemné sociálne zázemie a prosila rodičov, aby ju tam nechali aj zmaturovať. Tí však nesúhlasili a otec ju zaviedol do dievčenského gymnázia na Dunajskej (teraz je tam maďarské gymnázium). Na zápise dcéry sa stretol so svojou známou-matematikárkou, s ktorou spoločne študovali v Budapešti, čo tiež predurčilo budúcu cestu Zuzany a jej pozitívny vzťah k matematike. Na gymnáziu v Bratislave zmaturovala v roku 1952.

Zuzanini rodičia si priali, aby po dievčenskom gymnáziu nasledovala ich cestu a taktiež šla študovať medicínu. Keďže však Zuzana chcela mať rodinu a na svojich rodičoch videla, akí boli celý život rozlietaní a zaneprázdnení, ona si zvolila elektrotechnické inžinierstvo na technickej univerzite v Bratislave, kde po štúdiu zotrvala najprv ako asistentka a neskôr ako odborná asistentka. Kandidátsku prácu obhájila v čase, keď už mala tri deti. Z Katedry teoretickej a experimentálnej elektrotechniky sa oddelila Katedra merania, kde sa Zuzana neskôr stala docentkou a učila elektrické meranie. Dnes však ako 83-ročná žena priznáva, že vždy vlastne chcela študovať žurnalistiku.

MYSLELA SI, ŽE BRATISLAVU V AUGUSTE 1968 OBSADILI AMERIČANIA

S manželom sa zoznámili na straníckej schôdzi a vzali sa v roku 1957. So svadbou nesúhlasili jej rodičia, pretože Jaroslav mal od detstva veľké problémy so zrakom. Budúcej Zuzaninej svokre sa zasa nepozdávalo, že je židovského pôvodu. Keďže antisemitizmus vládol aj po vojne, bolo občas ťažké priznávať sa k vierovyznaniu, aj keď Zuzana po maturite verejne vyhlásila: „Ostávam bez vierovyznania.“ Napriek nesúhlasu rodičov z oboch strán sa napokon s Jaroslavom vzali.

Zuzana vstúpila do komunistickej strany ako študentka. Otec bol jej členom už od prvej ČSR a matka do nej vstúpila krátko po vojne. Dlho nechceli veriť rodinnému známemu, ktorý kritizoval komunistov, komunistickú stranu i Sovietsky zväz. „Postupne sa ukázalo, že má pravdu,“ priznáva Zuzana.

Dňa 21. augusta 1968 Zuzana vstala a naložila prádlo do práčky, keď zazvonil telefón. Jej mama ešte pracovala na Mýtnej v detskej ambulancii, hoci mala už 70 rokov. Strachovala sa do telefónu: „Obsadili nás!“ Zuzana na to spomína so smiechom, lebo si v tej chvíli myslela, že sú to Američania. S manželom vtedy bývali na Ulici československých parašutistov: „Na Račianskej ulici boli tanky, ľudia boli zdesení, že sa Rusi vyhrážali, že bola napätá situácia, ale neverili, že nás obsadia. Spoliehali sme sa na Dubčeka.“

Po roku 1968 už ľudia nechceli byť v komunistickej strane: „Pomer k marxistickému učeniu - to sa nezlikvidovalo hneď, predsa len sme boli s tým spojení, ale k tomu, čo sa robilo v medzinárodnom meradle, sme mali celkom negatívny názor. Potom sme si aj začali všímať, čo sa deje, začali sme sa zaujímať a prijímať tie informácie a došlo nám, že sme boli klamaní. Asi aj sami sme boli trochu hlúpi, keď sme tomu veľmi verili a nepočúvali sme negatívne správy, ktoré tvrdili, že to nie je celkom tak, ako sa hovorí.“

MANŽEL BOL RÁD, ŽE HO VYHODILI ZO STRANY

Zuzanin manžel učil v 60. rokoch marxisticko-leninskú filozofiu na Katedre marxizmu a leninizmu. Po 1968 obaja „vytriezveli“. Manžela vylúčili zo strany a vyhodili z univerzity, pretože „počas Dubčeka“ poukazoval na chyby strany. Ako vedúci katedry bol vôbec jeden z prvých, ktorého vylúčili a vyhodili zo školy. V roku 1970 sa uskutočňovali veľké previerky v celom Československu.

Jaroslav Barto bol chorý, mal problémy so zrakom, ku koncu života už skoro nevidel ani nepočul. Rok dostával penziu a nakoniec dostal miesto vo Výskumnom ústave ekonomiky poľnohospodárstva a výživy. Ako sociológ sledoval pomery na vidieku, čo ho veľmi bavilo. „Manžel pracoval až do 62 roku a zo zdravotných dôvodov šiel do dôchodku. Nevidel dobre. Moja pomoc už nebola dosť na to, aby mohol vedecky pracovať.“ Manžel Zuzany Bartovej študoval v Prahe na filozofickej fakulte a v Čechách to bolo oveľa tvrdšie ako na Slovensku. „Keďže manžel mal mnoho priateľov z vysokej školy, veľa z nich muselo odísť na najtvrdšie, najhrubšie práce. Manžel bral všetko ľahšie, lebo bol rád, že ho zo strany vyhodili, hovoril, že keby bol ostal, by sa mu to veľmi bridilo, že musel vykonávať špinavú robotu.“ Manželia uznali, že komunizmus pre nich nie je to pravé: „Precitnutie bolo u každého iné a u niekoho k tomu ani nedošlo.“

VŽDY CHCELA MAŤ VEĽKÚ RODINU

Zuzana s humorom spomína, že sa vede nevenovala tak dobre a ani s takým veľkým zanietením, pretože rodina vždy presahovala akékoľvek ostatné záujmy. Tá totiž bola vždy na prvom mieste, aj keď bola slobodná, aj keď bola vydatá. Aj vtedy, keď mala možnosť rozhodnúť sa medzi profesionálnou kariérou a rodinou, vyhrala rodina. Keď hovorí o rodine, neochvejne a s láskou, žiaria jej oči a hlas sa jej naplní nehou.

S manželom spolu strávili 59 rokov a vychovali tri deti, Juraja, Elenu a Martina. Všetci majú svoje deti. Spokojná stará mama má 5 vnučiek a jedného vnuka. Iniciatívna je aj ohľadom ich životných plánov. Vždy sa u babky zastavia, aby s ňou prehodnotili dôležité životné rozhodnutia.

Posledné roky bola Zuzana svojmu manželovi nápomocnou, starostlivou a trpezlivou partnerkou: „Už ako poloslepý človek urobil docentúru, urobil kandidatúru,“ pomáhala mu aj s publikáciou o česko-slovenských vzťahoch, ktoré vydalo nakladateľstvo EPOCHA v roku 1968, okrem toho prepisovala texty na stroji a konzultovala s ním na rôzne odborné témy.

„Na výchovu detí mali s manželom spoločný názor, na niektoré politické názory taktiež, avšak on ku koncu života už nevedel, aká je situácia a mal pocit, že teraz vládnu kapitalisti a nadával na nich, ale už si predstavoval, že je mladší o 10 rokov a že je všetko celkom iné. Ale manžel by nikdy nikomu neublížil... Žili sme dobrý život.“

V SÚČASNOSTI

Zuzana Bartová sleduje politickú situáciu pozorne. Hovorí o nej so skepsou, no najväčšiu dôveru vkladá do prezidenta Andreja Kisku. „Každý ide za svojimi záujmami. Každý chce len veľa zarábať a mať vysokú funkciu.“ Aj tí, ktorým pôvodne verila, ju sklamali. „Súvisí to so životom ľudí na celom svete, ako sa to deje u nás. Ľudia sa navzájom čoraz viac nenávidia. Nielen spoluobčania, ale aj medzi národmi. Nielen V4, ale ani s Čechmi sa už tak nemáme radi. Atmosféra je nepriateľská.“

Má počítač, komunikuje cez maily, ale odmieta facebook, nie je ochotná diskutovať v internetových debatách, robí sa jej zle od žalúdka z ľudí, ktorí sa v nich napádajú. Vie si labužnícky vychutnať dobrú kávu a pravidelne má na stolíku Denník N, Sme a časopis .týždeň. Snaží sa byť slušným človekom, ktorý fandí rodine a pomáha jej za každých okolností. S iskrou v očiach si spomína na slová: „Milujte sa a množte sa!“ S najväčšou naliehavosťou v očiach však opakuje, že si nepraje, aby sa ešte raz dialo niečo podobné ako holokaust.