The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Bartusz (* 1933)

• narodený 23. októbra 1933 v Kameníne

• následky druhej svetovej vojny pocítil na vlastnej koži, keď sa dlhší čas musel ukrývať v pivnici

• po vojne študoval v Prahe za akademického sochára

• 1961 manželstvo s Máriou (rod. Vnoučkovou) a odchod za prácou do Košíc

• 1970 vyhral sochársku súťaž na pamätník krompašskej vzbury

• v roku 1990 otvoril si vlastný ateliér slobodnej kreativity na VŠVU v Bratislave

• v roku 1998 spoluzakladal Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach

• dnes stále tvorí a žije v Košiciach ako emeritný profesor

Juraj Bartusz sa narodil v roku 1933 v obci Kamenín na juhu Slovenska. Jeho otec bol betonársky majster, ktorý si založil vlastnú firmu. Tá veľmi dobre fungovala a živila celú rodinu, až kým neprišla druhá svetová vojna.

Zmiznutie židovskej spolužiačky Ester Rosenblom 

Počas vojny Juraj Bartusz navštevoval kamenínsku základnú školu v okrese Nové Zámky, ktoré v dôsledku Viedenskej arbitráže pripadla Maďarsku. Obec Kamenín mala vtedy približne 2 000 obyvateľov. Mladý Juraj sa zahľadel do svojej židovskej spolužiačky Ester. Keď boli napokon židovské rodiny deportované do koncentračných táborov aj z Maďarska, veľmi silno to pociťoval i mladý Juraj. Táto spomienka sa mu hlboko vryla do pamäti. Ester už nikdy viac nevidel, no často na ňu spomínal najmä pri svojej umeleckej práci a snažil sa v pamäti hľadať jej podobu.

Vojnový Kamenín

Dramatické oslobodzovanie Slovenska na prelome rokov 1944 a 1945 neobišlo ani obec Kamenín: „Všetky budapeštianske mosty boli vyhodené do vzduchu. Jediná obchádzka bola cez most v Kameníne. Mali sme najsilnejší most zo všetkých. Ťažká technika mohla prejsť jedine cezeň, a tak sa oň zvádzali veľké boje. Raz Rusi chceli zabrať most a vytlačili Nemcov, potom zase Nemci vytlačili Rusov. Most to však nakoniec prežil, pretože bol železobetónový,“ spomína pamätník.

S príchodom sovietskych vojsk do Kamenína sa paľba ozývala na všetkých stranách. Úplne prvý dom v obci patril Bartuszovcom a jeden z vhodených granátov vybuchol v strednej časti ich rodinného domu, kde bola pracovná dielňa. V zasiahnutej časti sa našťastie nikto nenachádzal a celá rodina výbuch prežila. Bartusz spomína, že ako posledná z domu stihla vybehnúť mama, ktorá práve piekla v kuchyni. Keď sa opätovne vrátili pozrieť do dielne, vôbec ju nespoznávali.

Dom Bartuszovcov nemal vlastnú pivnicu, čo bol pri bojoch a ukrývaní problém. Bartuszovci sa museli skrývať u susedov, ktorí pivnicu mali. Prvý úkryt našli na dolnom konci, ale boje sa presúvali stále bližšie a bližšie, tak sa presunuli medzitým k susedom na vyšší koniec, ktorý bol bezpečnejší a vzdialenejší od bojov. Najdlhšie skrývanie trvalo až dva mesiace. V pivnici, v úkryte, sa vymieňali životu dôležité informácie, napríklad aj to, že rabovania nemeckých vojakov sa nemuseli príliš obávať, pretože tí mali prísnejšie tresty i za kradnutie.

Raz Jurajova mama piekla koláče a išla ponúknuť úplne mladých nemeckých vojakov, ktorí prišli na vojnu. Boli veľmi ostýchaví, najprv sa nechceli ani rozprávať, ani sadnúť si s miestnymi. Následne dostali rozkaz cez vysielačku a odišli. Jurajov brat ich na druhý deň našiel mŕtvych v priekope v tanku. Jurajov brat Július odoslal ich rodinám vojenské známky a v roku 1947 prišla nemecká návšteva do Kamenína pozrieť sa na ich hroby.

Súčasťou vojny bol aj nútený odchod obyvateľov na front. Jurajovho otca v noci odvliekli kopať zákopy a celé dva mesiace ho rodina nevidela. Niektorí sa však z kopania zákopov nevrátili vôbec.

Znárodnenie otcovej firmy dohnalo otca k samovražde vo väzení

Krátko po skončení vojny sa k moci v Československu dostala komunistická strana. Proces znárodňovania sa nevyhol ani menším súkromným firmám. Pri kladení odporu voči znárodneniu rodinnej firmy Bartuszovho otca zatvorili do štúrovského väzenia. Pre otca bolo jeho zaistenie naozaj veľkým šokom. Juraj Bartusz na toto obdobie spomína: „Otca chceli dostať preč z jeho vlastnej firmy a aj sa im to podarilo. Z väzenia sa ale napokon už nevrátil. V ich väzení nebola kuchyňa a raz väzni prechádzali cez mesto do nejakej štúrovskej jedálne. A keď prechádzali cez rušnú ulicu, buď keď išli na obed alebo z obeda, jednoducho skočil pod auto. Proste to nevydržal. On bol Štúrovčan, on sa tam narodil a poznali ho ako poctivého človeka. Teraz bol vo svojom rodnom meste s putami na rukách.“

Oficiálne správy o otcovej smrti hovorili o tragickej smrti počas cesty na obed: „Povedali, že sa pošmykol. Ale tí, ktorí to videli, vedeli, ako to bolo. Štúrovo nebolo veľké mesto, tam každý každého pozná, tak takúto potupu ťažko niesol.“

Sochárstvo Juraja Bartusza

Mladý Juraj v roku 1950 spolu s bratom Julom absolvoval talentové skúšky na umeleckú strednú školu v Prahe. V štúdiu sa mu darilo a napokon dokončil aj vysokú školu s titulom akademický sochár. Po škole sa oženil so spolužiačkou Máriou Vnoučkovou a hľadal si prácu. Na radu známych Bartuszovci odišli žiť do Košíc, kde sa Juraj zamestnal na propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach. Mladému umelcovi ale práca na oddelení propagácie nestačila, tak skúšal rôzne sochárske súťaže. Po prvej vyhratej súťaži v roku 1970 na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal sa na plný úväzok sochárom. Potom prišli ďalšie zákazky, z tých väčších napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.

Percentá zo stavby na umelecké dotvorenie dnes chýbajú

„Práce v Košiciach pre sochárov bolo strašne veľa, dokonca bratislavskí sochári k nám chodili robiť. Tak veľa zákaziek tu bolo, aby ste mali predstavu.“ Pražskí výtvarníci z týchto zákaziek žili tiež, ako spomína Juraj Bartusz. Veľa práce v Košiciach bolo vďaka zákonu, ktorý zabezpečoval minimálne 2% z rozpočtu verejnej výstavby pre výtvarné dotvorenie stavieb. Tento zákon podľa Bartusza dnes chýba, aj preto sa výtvarníkom na Slovensku ťažšie pracuje. V zahraničí veľmi dobre profituje napríklad mesto Chicago, ktoré dotácie na umenie nepovažuje iba za výstrelok, ale pravidelne dáva určitú časť na podporu kultúry. V Chicagu sa preto nachádza umenie aj od svetoznámych umelcov, napríklad „Cloud Gate“ od Anisha Kapoora. Táto realizácia vo verejnom priestore a investícia do umenia sa mestu vracia a profituje zo záujmu návštevníkov o kvalitné umenie vo verejnom priestore.

Slabým sa darilo za čias socializmu

Za komunistického režimu sa propagoval jediný oficiálny štýl – socialistický realizmus, ktorý vo výtvarnom umení nepovoľoval nič uvoľnené ani abstraktné. Umelci, ktorí sa odvážili tvoriť svojím vlastným jazykom, patrili na zoznam „zakázaných umelcov“ a oficiálne nemohli nič vystavovať. Výtvarníci si tak organizovali utajované výstavy a iné tajné umelecké stretávania, ktoré sa však nezaobišli ani bez následných výsluchov na Štátnej bezpečnosti. Juraja si predvolali za „nepovolené vystavovanie v zahraničí“ v roku 1973. Pred výsluchom ho nechali dosť dlho čakať. Vyšetrovatelia mu neskôr vysvetľovali, že jeho umelecké dielo neprešlo ideologickou komisiou, za čo mohol autor ísť aj do väzby. Vo vyšetrovni sa ale Juraj odvolal na to, že nevedel, že takéto potvrdenie na vystavovanie v zahraničí je potrebné, keďže ho na to nik neupozornil.

Juraj Bartusz na oficiálnych výstavách príliš nevystavoval: „V Bratislave boli oficiálne výstavy. Vedel som, že ani Jankovič ani Meliš tam nemohli vystavovať a potom už ani Bartusz nemohol vystavovať. Bolo to také obdobie, že slabým umelcom sa veľmi dobre darilo. Pomáhalo im najmä, keď vstúpili do komunistickej strany. Dostali toľko práce, že nestíhali všetko robiť. Neprajem vám toto obdobie, čo sme my zažili. Ale nemalo vplyv na to, že ja som vyhrával sochárske súťaže.“ 
 
Deväťdesiate roky, nové začiatky

Po revolúcii na viacerých vysokých umeleckých školách nastala situácia, že profesori z predošlého režimu na vysokoškolskej pôde neboli vítaní. Taká istá situácia nastala aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Nastala potreba nových profesorov. Na pozvanie Jozefa Jankoviča a Juraja Meliša začal vo vlastnom ateliéri v Bratislave učiť aj Juraj Bartusz. Založil Ateliér slobodnej kreativity. Spolu s predtým zakázanými sochármi Jankovičom a Melišom položili na VŠVU základy sochárstva.

Bartusz bol potom na VŠVU vymenovaný za profesora. V roku 1998 sa rozhodol založiť Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach, aby mladí talentovaní ľudia ostali koncentrovaní aj v „metropole východu“. Dnes žije a šťastne tvorí v Košiciach so svojou terajšou manželkou, spisovateľkou Janou Bodnárovou.