The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marianne Bergida (* 1943)

• narodila sa 11. decembra 1943 v Košiciach ako druhá dcéra zámožnej židovskej rodiny Friedrichovcov

• pred deportáciou z košickej tehelne na jar 1944 ju zachránila jej vychovávateľka Eržike, matka so sestrou zahynuli v Auschwitzi

• otec prežil Auschwitz a bol oslobodený v Mauthausene

• otec sa po vojne stal predsedom košickej židovskej obce a počas roku 1949 organizoval vysťahovania do Izraela

• otec protestoval proti zoštátneniu synagóg komunistami, za čo ho v januári 1950 zatkli a obvinili s vlastizrady, na základe vykonštruovaného súdneho procesu strávil tri roky vo väzení

• Eržike zachránila malú Mariannu pred detským domovom

• koncom roku 1953 otca opäť zatkli a poslali na jeden a pol roka do Jáchymových uránových baní

• proti vôli režimu sa Marianne nakoniec podarilo po maturite absolvovať Pedagogický inštitút

• v júni 1965 mala sobáš v košickej synagóge, čo bola v Košiciach prvá židovská svadba po vojne

• otec sa po súdnej rehabilitácii v decembri 1965 legálne vysťahoval do Nemecka

• odvtedy bola pravidelne predvolávaná na výsluchy ŠtB, zvažovali vysťahovanie

• po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy okamžite emigrovali za otcom do Nemecka a usadili sa pri Stuttgarte

• pracovala ako učiteľka, v 90. rokoch sa intenzívne venovala natáčaniu svedectiev s preživšími holokaustu pre Spielbergovu Shoah Foundation

• má dve deti, šesť vnúčat a dnes žije v Mníchove

„V roku 1943 určite nikto v židovských rodinách nechcel mať dobrovoľne deti,“ hovorí Marianna Bergida, ktorá sa narodila ako druhá dcéra zámožným manželom Oľge a Alexandrovi Friedrichovcom 11. decembra toho roku v Košiciach.

Otcova rodina sa prisťahovala do Košíc zo Spiša a bola veľmi ortodoxná, hovorila po nemecky a vlastnila obchod so zmiešaným tovarom. Starý otec sa po smrti svojej manželky na španielsku chrípku v roku 1920 opäť oženil s Józsi a narodili sa im ešte dve deti. Pri nedávnej rekonštrukcii synagógy na Puškinovej ulici boli na stene odkryté nápisy v maďarčine: „Tu sme a nevieme, kam nás vezú.“ Jeden z nich je podpísaný Józsi a jej dcérou Lily. Obe zahynuli v Auschwitzi. „Po vojne otec ako predseda obce sedával na lavici hneď pri tom mieste a nevedel, čo bolo za jeho chrbtom,“ dodáva Marianna.

Alexander navštevoval maďarské gymnázium, slovenčinu vtedy ešte neovládal, a preto musel po vzniku Československej republiky v roku 1918, rok pred maturitou, s viacerými spolužiakmi z gymnázia odísť. Tajne pokračovali v privátnom štúdiu a maturitnú skúšku absolvovali v Miškolci. Následne Alexander študoval v Nemecku, kde získal doktorát z chémie. Až na dohováranie starého otca  sa v roku 1926 vrátil do Košíc a spolu sa dohodli, že nemusí pracovať v rodinnom obchode, ale založí chemickú továreň.

Matkina rodina viedla vyhlásený košický veľkoobchod s textilom Kreisz a Mann. Obchodovali s prvotriednym tovarom, mali vlastných obchodných cestujúcich a sídlili na dnešnej Hlavnej ulici. Zámožná maďarská rodina Kreiszovcov patrila do neologickej židovskej komunity.

Rodičia sa poznali už pred otcovým odchodom do Nemecka: otec bol o 14 rokov starší a doučoval Oľgu matematiku. Po jeho návrate do Košíc už bola mladou ženou a otec vedel, že raz bude jeho manželkou. Ortodoxní Friedrichovci však neboli jeho výberom nadšení a svoju nevestu nikdy plne neakceptovali. Otec v Nemecku preštudoval Hitlerov Mein Kampf, preto tušil blížiace sa nebezpečenstvo a chcel odísť z Európy. Pre svoju budúcu manželku a jej matku pripravil cestu do Palestíny: „V každom hoteli na ne čakali kvety, veľmi sa snažil, aby sa im tam páčilo.“ Ale matkina rodina nevidela dôvod na odchod. Po sobáši v roku 1935, ktorého sa Friedrichovci nezúčastnili, prehováral otec svoju mladú manželku, aby odišli do Palestíny spolu, ale ona nechcela opustiť Košice a svoju rodinu. Firma Friedrich Farby a Laky prosperovala a otec spolu so svokrovcami postavil na tú dobu moderný mestský dom s priestrannými bytmi, veľkými izbami, ústredným kúrením a luxusnými kúpeľňami, kam sa všetci nasťahovali. Dva roky po svadbe sa narodila Judita. Rodičia zamestnali pomocníčku v domácnosti, Alžbetu Stephanyovú – Eržiku, ktorá pochádzala z Gelnice a mala nemecké školy. V domácnosti sa však neosvedčila a rodičia ju chceli prepustiť. Ale malá Juditka si ju veľmi obľúbila, a tak sa stala jej vychovávateľkou.

Záchrana v košickej tehelni

Po prvej Viedenskej arbitráži v novembri roku 1938 pripadli Košice Maďarskému kráľovstvu. O necelé dva roky bol otec odvelený ako príslušník židovských pomocných pracovných oddielov maďarskej armády. Začiatkom roku 1943 ho jedinýkrát navštívila matka a výsledkom tejto návštevy bola Marianna. Eržike sa v týchto ťažkých časoch chcela vrátiť domov do Gelnice, ale nakoniec sa ostala o mamičku s Juditkou starať. V čase Marianninho narodenia bol už otec opäť doma.

V marci 1944 prevzali Nemci v Maďarsku moc a hneď v prvých dňoch uväznili otca a starých otcov Friedricha a Kreisza spolu s ďalšími významnými predstaviteľmi Košíc v budove dnešnej veterinárnej fakulty. „Oznámili, že keď sa budú v meste diať proti Nemcom sabotáže, tak budú všetci zastrelení,“ vysvetľuje Marianna. Už v apríli sa začalo so zhromažďovaním košických Židov v tehelni, kde sa ocitli aj Marianna s Juditkou a mamičkou s kompletným príbuzenstvom. Eržike im nosila jedlo. Jedného dňa uložila do prázdneho košíka niekoľkomesačnú Mariannu a vyniesla ju von z tehelne: „Hovorila mi, že chcela zobrať so sebou Juditku, ale že s mamičkou veľmi plakali. Mamička hovorila, že 6-ročná Juditka to zvládne, a ostala tam,“ dodáva smutne. Obe boli deportované do Auschwitzu, ako aj otec so starými otcami priamo z väzenia: „Už sa nikdy nestretli.“ Eržike dostala od matky adresu nežidovskej rodiny v Budapešti, tá sa však bála ich prichýliť. Marianna dodnes netuší, ako sa o ňu Eržike postarala a čo jej dávala jesť, mala len štyri mesiace. Nakoniec sa bezradná Eržike ocitla v maďarskej dedine Albertirsa asi 50 km od Budapešti: „Stála na jednom moste a okolo padali bomby. Len ma držala a hovorila si, že tak obidve zomrieme.“ Zbadali ich však miestni a odviedli k sebe domov. Eržike vydávala Mariannu za svoju dcéru, pomáhala v domácnosti, a tak prežili vojnu.

Otec sa dostal z Auschwitzu do viacerých koncentračných táborov, až bol oslobodený Američanmi v Mauthausene. Keď sa po zotavení vrátil do Košíc, čakal, koho z rodiny ešte stretne. Cez Červený kríž sa dozvedel o Eržike s Mariannou a okamžite sa po nich vydal pátrať. Ale svojej mladej manželky s Juditkou a svojich rodičov sa už nikdy nedočkal.

Alexandrova sestra Rozália podľahla v Bergen-Belsene po oslobodení škvrnitému týfusu, prežila jej dvanásťročná dcéra Júlia, ktorú si po vojne adoptovala americká rodina, o čom vtedy nikto nevedel. Prežil aj jeho štrnásťročný synovec Štefan, ktorý sa so svojím otcom ukrýval v Budapešti. Ten sa však jedného dňa nevrátil a chlapec sa sám pretĺkal mestom zmietaným terorom násilných nyilašovcov (Strana šípových krížov). Po vojne sa rozhodol odísť za príbuznými do Ameriky. Z celej rodiny Kreiszovcov je Marianna jediná, ktorá prežila: zahynula jej mamička so sestrou Juditkou, starí rodičia, matkini súrodenci aj sesternica.

Po nacistickom terore prišlo komunistické peklo

Nasťahovali sa do pôvodného bytu: Eržike sa starala o malú Mariannu a o domácnosť a otec rozbehol firmu, ktorú napriek jej devastácii Nemcami rýchlo postavil na nohy. Hneď po návrate sa stal predsedom židovskej náboženskej obce. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 a po vyhlásení štátu Izrael v máji 1948 začali v roku 1949 Židia húfne opúšťať Československo. Otec aktívne organizoval štátom povolené vysťahovania košických Židov a s Mariannou mali odísť s poslednou skupinou: „Už sme mali aj pripravený pas.“ Avšak k ich ceste nikdy nedošlo. V Košiciach bolo päť synagóg a komunisti okamžite začali s ich postupným zoštátňovaním. Keď malo prísť na zhabanie synagógy na Zvonárskej ulici, otec opäť protestoval a dostal sa do konfliktu s oblastným tajomníkom Komunistickej strany Slovenska Ladislavom Priesolom: „Za týždeň ho uväznili.“ Zatkli ho na ulici v januári 1950 v Bratislave, kde bol na služobnej ceste. Vzápätí vtrhli do košického bytu tajní a hľadali otcov pas ako dôkazový materiál jeho styku so „sionistami“: „Prišlo veľa cudzích chlapov, prezerali všetky skrine, zásuvky, papiere. Pas nenašli. Zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu: koberce, porcelán, rádio. Bola som na dvore, prišiel jeden pán a zobral si otcovu motorku. Robil to tak samozrejme...“ spomína si Marianna.

Vzápätí sa k nim nasťahoval manželský pár, o ktorom si celý čas mysleli, že sú tajní, a Eržike s Mariannou dovolili obývať len jednu izbu. „Mohli sme používať WC, ale kúpeľňu a kuchyňu nie,“ dodáva. Aj do reprezentačného bytu po starých rodičoch sa nakvartírovali vysokopostavení straníci. Eržike si našla prácu účtovníčky v obchode s nábytkom: „Často sedela pri stole, počítala peniaze a plakala, lebo nemala z čoho kúpiť jedlo,“ hovorí pamätníčka.

Po trinásťmesačnej vyšetrovacej väzbe, počas ktorej sa nekonečnými výsluchmi a prerušovaním spánku snažili otca prinútiť k priznaniu, začalo zinscenované a zmanipulované súdne pojednávanie. Obvinili ho z velezrady a z kontaktov s americkými sionistami: „Za velezradu bol, samozrejme, trest smrti. Hovoril im, že prežil Osvienčim a že to nikdy nepodpíše. Zaujímavé, že o tomto mi rozprával, ale o koncentráku vôbec nie.“ Preto boli predvolaní zmanipulovaní svedkovia, ktorí sa vopred naučili svoje výpovede. Pred trestom smrti ho nakoniec zachránil svedok, ktorý odmietol proti nemu svedčiť. Otec sa k nemu obrátil s tým, aby zvážil, že prežil koncentračné tábory, že stratil celú rodinu, že sa jeho malá dcéra dostane do detského domova, a vyzval ho, aby zopakoval svoju výpoveď. Na to ju svedok označil za nepravdivú a priznal, že bol k výpovedi donútený a že otca vôbec nepozná. Nakoniec ho odsúdili „len“ na štyri roky väzenia, proti čomu sa odvolal a trest bol skrátený o jeden rok.

„V Košiciach z ampliónov vždy vysielali správy a počula som, že hovoria o mojom ockovi. Aj v novinách o ňom písali, ale ja som tomu vôbec nerozumela a Eržike mi nič nevysvetlila. Ale mala som z toho strach,“ spomína Marianna.

Po prepustení otca v novembri roku 1952 mu bolo naznačené, že ak sa vráti do Košíc, Priesol sa postará o jeho opätovné zatknutie. Ostal v Prahe, kde ho mohli Marianna s Eržike po troch rokoch úplného odlúčenia aspoň navštevovať. Vrátili im rádio, koberce a porcelán, motorku, samozrejme, nie. Avšak režim si s otcom len zahrával: „Dúfali, že za ten rok nájdu dôkazy o jeho kontaktoch so Západom, že ho môžu zavrieť na dlhšie, lebo mu dovtedy nemohli nič dokázať.“ Presne o rok ho zatkli opäť a poslali na jeden a pol roka do Jáchymovských uránových baní. „Z bytu opäť odniesli koberce, rádio a porcelán,“ dodáva. Otec o Jáchymove nikdy nehovoril.

Eržike vodila malú Mariannu na všetky židovské sviatky do synagógy, oslavovali spolu Vianoce a chodievali sa pozrieť do kostola na jasličky. Vianočný stromček zdobili aj po otcovom návrate. Eržika ju v týchto časoch zachránila druhýkrát, tentoraz pred detským domovom. „Toho som sa veľmi bála,“ spomína pamätníčka.

Šikana pokračovala aj po otcovom prepustení

Otec sa vrátil do Košíc v lete 1955. „Pamätám sa, že som vynášala smeti a on stál zrazu pred bránou,“ hovorí dojato. Koberce, porcelán a rádio dostali síce späť, ale otec sa snažil o navrátenie celého domu. Opäť mu radili, aby zabudol na minulosť, lebo veľmi ľahko ho môžu zavrieť tretíkrát. Chcel získať späť aspoň svoj vlastný byt a vysťahovať z neho cudzích ľudí. „Oni sa zase hnevali, že nebyť ich, nemali by sme ani tú izbu, akí sme nevďační. Možno to bola pravda,“ hovorí Marianna dnes. Otec sa predsa len rozhodol súdiť a na veľké prekvapenie súd vyhral. Ešte ten rok sa musela cudzia rodina skutočne vysťahovať.

Po ukončení gymnázia začala Marianna chodiť so svojim budúcim manželom Ivanom, ktorý bol jej spolužiakom a ktorého poznala už z detstva z košickej židovskej komunity. Napriek vynikajúcemu prospechu nebola v záverečnom ročníku odporučená na vysokoškolské štúdium. Rozhodnutie muselo padnúť na najvyšších miestach, keďže všetci učitelia ju navrhovali, len riaditeľ bol rozhodne proti. Vzápätí ju triedna učiteľka informovala o novootvorenom Pedagogickom inštitúte v Košiciach. V deň prijímacích skúšok, keď čakala s ďalšími uchádzačmi na preskúšanie, prišla k Marianne neznáma pani, chytila ju za ruku a odviedla do vedľajšej miestnosti. „Neurobila som žiadnu skúšku a bola som prijatá. Neviem, ako sa tá pani volá, neviem, kto ju poslal. Bola to pekná vec,“ rozpráva dojato. Štúdium so špecializáciou matematika-chémia ukončila v roku 1964.

Prvé miesto dostala na učilišti VSŽ. U žiakov a kolegov bola veľmi obľúbená, ale jej pôvod ju nakoniec dobehol aj tu. „Dovtedy som otvorene o sebe hovorila, že som Židovka, aby som nemusela počúvať blbé reči. Ale predsavzala som si, že tu to nepoviem, aby ma nestrčili hneď do nejakej zásuvky,“ vysvetľuje. Jedného dňa v zborovni emotívne zareagovala na antisemitskú poznámku svojej kolegyne: „Ostali úplne ticho, dovtedy som nikdy nezvýšila hlas. A odvtedy vedeli, že som Židovka.“ Kolegovia sa s ňou prestali rozprávať, niektorí sa jej pýtali, či má doláre alebo či naozaj existovali koncentračné tábory, a v rozvrhu mala zrazu v strede dňa voľné hodiny.

V polovici 60. rokoch nastalo mierne spoločenské uvoľnenie a režim začal povoľovať vysťahovanie do Izraela. Marianna s otcom, ako aj Ivanova rodina si tiež podali žiadosť, avšak márne, povolenie nedostali. V tom roku bol otec súdne rehabilitovaný a malo mu byť vyplatené odškodné. On však namiesto toho žiadal o navrátenie svojho pasu a o možnosť legálneho vysťahovania. Viackrát dostal zamietavú odpoveď, ale nevzdával sa: „Hrozili mu, že ak bude opäť žiadať o pas, tak to bude mať následky. A on požiadal ešte raz a na prekvapenie všetkých ho dostal.“

Medzitým sa v júni 1965 Marianna s Ivanom zosobášili. Najprv na radnici a o týždeň na to v synagóge na Zvonárskej ulici – bola to prvá židovská svadba v Košiciach po vojne. V jednom zo slávnostných príhovorov ich označili ako zázračné deti: „Vôbec mi vtedy nenapadlo, že tým myslia, že sme zázrakom prežili.“ Aj Ivan sa narodil v roku 1943. Otcovo rozhodnutie prišlo v decembri 1965, mal už 63 rokov. „Povedal nám, že si zbalí jeden kufor a odíde ešte cez Vianoce, bohvie, čo si zmyslia. Za dva dni odišiel. Hneď po Vianociach ma volali na políciu na výsluch,“ spomína. Otec odišiel do Nemecka, keďže absolvoval nemecké školy a perfektne ovládal reč. Mariannu volala ŠtB na výsluchy často, napríklad keď nerozumeli, čo myslel otec v listoch, ktoré otvárali.

Po invázii v auguste ‘68 okamžite emigrovali

Veľký problém nastal, keď otec v dopise Mariannu požiadal, aby mu poslala kópiu publikácie, v ktorej popísal svoj zlepšovací návrh pre Magnezitku. Za sekretárkou, ktorej Marianna telefonovala, prišli na druhý deň eštebáci a hrozili jej obvinením z priemyselnej špionáže. Tajní prišli do školy aj za Mariannou, ktorá bola v tom čase krátko pred pôrodom, a tiež sa jej vyhrážali: „Ja som sa začala smiať, že otec to nezabudol, keď prešiel cez hranice. Tak mi to vysvetlili. Že si mám dávať pozor a že môžem byť za to aj uväznená. Otcov známy, právnik, mi povedal, aby som to brala veľmi vážne, že mi môžu hocičo strčiť do vrecka.“ Výsluchy pokračovali, Marianna ich prestala brať na ľahkú váhu a začala sa báť. Pritom sa už písal rok 1967. „Vtedy sme začali šepkať vo vlastnom byte a začali sme rozmýšľať o vysťahovaní,“ dodáva.

S jednoročným synom navštívila otca v Düsseldorfe a na jar roku 1968 sa za ním na pár dní dostal aj Ivan. Absolvoval vopred dohodnutý pohovor v IBM. Firma prisľúbila, že mu podržia miesto do konca roku.

Medzitým však 21. augusta vpadli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. Marianne v tých dňoch vyberali v nemocnici krčné mandle: „Ráno o štvrtej vošla sestrička, aby sme všetci vstali, že prišli Rusi. A my sme sa smiali, že to je vtip.“ S manželom okamžite požiadali o vycestovanie na pár dní do Viedne, čo bolo vtedy bezproblémové. „Prišla som domov, zbalili sme dva kufre. Bolo to dobrodružné, nevedeli sme, či ostane otvorená hranica. Neverila som tomu, keď sme prešli na Západ. Celý vlak bol plný ľudí,“ popisuje chaotickú situáciu. „Na nástupišti stáli ľudia a plakali. Vo Viedni sa rozprávalo len česky a slovensky,“ dodáva. „Hneď som zavolala oteckovi, a ten sa rozplakal, nebol schopný rozprávať.“ O tri dni im zaobstaral potrebné dokumenty. „Nikdy som si nemyslela, že ostanem v Nemecku. Neznášala som, keď otec rozprával s Eržikou po nemecky, fyzicky som tú nemčinu nemohla počuť.“ Preto zvažovali Kanadu, ale Ivan dostal nakoniec prácu vo výskumnej centrále IBM pri Stuttgarte s tým, že o pár rokov ho vyšlú do Ameriky. „Boli sme aj veľmi otvorene prijatí ako Židia, tak, ako sme na Slovensku nikdy neboli,“ uznáva dnes. Aj keď nie sú veriaci, aktívne sa zúčastňovali života židovskej náboženskej obce v Stuttgarte: „Je to naša identita.“

Po čase sa naučila po nemecky, nechala si uznať vysokoškolské diplomy a okamžite jej ponúkli miesto učiteľky. V roku 1974 Ivan bol vyslaný na rok do USA. Zvažovali tam zostať, ale nakoniec sa kvôli otcovi vrátili: „Vtedy sme si priznali, že sa v Nemecku cítime dobre,“ dodáva.

Otec zomrel náhle na akútnu leukémiu v roku 1980, pravdepodobne v dôsledku ťažkej práce v uránových baniach. Odkedy žil v Nemecku, neúspešne hľadal svojho synovca Štefana a neter Júliu. Tá v roku 1990 z čista-jasna nadviazala s Mariannou kontakt. „Keď vystúpila z lietadla, hneď som vedela, že je to rodina. Bolo to rozprávkové,“ spomína nadšene. „Poznala všetkých príbuzných, o ktorých som ja len počula, bola o 11 rokov staršia. Nikdy nespoznala moju mamu, ale poznala moju sestru.“ Júlii sa potom podarilo vyhľadať aj Štefana, bol však celý život poznačený tým, čo prežil sám ako dieťa v Budapešti.

Preživší holokaustu jej pomohli zvládnuť vlastné traumy

Koncom roku 1994 ju oslovila štuttgartská židovská obec, aby natáčala pre Spielbergovu Shoah Foundation svedectvá preživších holokaustu: „Najprv som nesúhlasila, celý holokaust bola pre mňa jedna strašná čierna diera.“ Nakoniec sa nechala prehovoriť aj s nádejou, že jej práca môže pomôcť spracovať vlastné traumy a minulosť. Eržike a otec o tých hrozných časoch nikdy nerozprávali a o svojej mamičke vedela veľmi málo. „Len že bola veľmi pekná a že bol do nej veľmi zamilovaný, ale nechcel o nej rozprávať a Eržike tiež nie. Vždy hovorila, že sa vráti, ale ja som vedela, že nie,“ dodáva smutne.

Práci sa intenzívne venovala tri roky a nahrala príbehy 70 preživších, najviac v celom Nemecku. Až potom sa pustila do študovania otcovej písomnej pozostalosti a dozvedela sa väčšinu faktov o svojej rodine. V tomto čase našla náhodou v USA vzdialených príbuzných, ktorí poznali otcovu rodinu. Oslovila Jad Vašem, aby získala pre svoju záchrankyňu Eržike – Elisabethu Stephanyovú – ocenenie Spravodlivý medzi národmi. V ‘68-om ju chceli zobrať so sebou: „Nechcela ísť s nami, pritom bola Nemka. Mala mi aj za zlé, že sme odišli. Bola veľmi dobrá a mala ma strašne rada, ale bola veľmi tvrdohlavá,“ usmieva sa. Do košického bytu sa po emigrácii nasťahovali manželovi rodičia a Eržike žila s nimi. Neskôr komunisti dom zbúrali a oni dostali dva byty vedľa seba.

Zo Slovenska má dodnes zmiešané pocity

Manželia boli po emigrácii odsúdení v neprítomnosti za ilegálne opustenie republiky. Koncom 70. rokov uvažovali o legalizácii svojho pobytu a vyplatenia sa zo zväzku s ČSSR: „Mala by som taký strach tam ísť, bola som si istá, že nepôjdeme, či s legalizovaním, alebo bez.“

Prvýkrát sa vrátili do Košíc na 30. výročie maturity v roku 1990: „Strašne som sa bála. Nemala som tam žiadne pozitívne pocity. Dcére som povedala, že ak sa nevrátime, tak má zavolať Havlovi,“ smeje sa. Odvtedy sa vrátili viac ráz, dvakrát s rodinami syna a dcéry, ktoré sa živo zaujímajú o rodinnú históriu. Dnes žijú s manželom v Mníchove pri synovej rodine.

Súčasnú situáciu počas pandémie jej pomáha zvládať jej celoživotný postoj: nemá nereálne priania, je spokojná s tým, čo má, a snaží sa to maximálne využiť. Na záver dodáva: „Je veľmi dôležité, aby mladí vedeli, čo sa dialo. Musia si dávať veľký pozor, aby sa nenechali ovplyvniť nepravdivými teóriami, aby nerobili tie isté chyby ako ich rodičia a starí rodičia, majú byť empatickí. Žiaľ, ľudia sa nechajú veľmi ľahko manipulovať a nepoučia sa z minulosti. Idú za manipulátorom, ktorý sa chce dostať k moci a ľudia ho nezaujímajú. Stále sa to opakuje.“