The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Berky Mrenica (* 1962)

• +narodený 4. júla 1962 vo Zvolene +ako dieťa sa presťahovali do Bratislavy, kde žije dodnes +nezabudnuteľnou spomienkou sú pre neho husle, ktoré dostal keď mal len štyri roky +detstvo prežil v Rusovciach, neskôr sa presťahovali do Karlovej Vsi +úspešne absolvoval odbor husle, na bratislavskom konzervatóriu +otec, Ján Berky starší, bol významným slovenským huslistom +pamätníkova snaha o presadenie jazzu do otcovej hudby +matka aj sestra boli hudobne nadané, sestra sa úspešne venovala hudbe aj v profesii +Rómovia boli podľa pamätníka kedysi nositeľmi folklóru, dnes to už nie je pravda +podľa Jána, politika nie je pre muzikantov-avšak je potrebné mať vhodných mecenášov +Ján je človek zásadne proti akýmkoľvek extrémistickým prejavom +revolúciu v roku 1989 prežil v Nemecku, kde koncertoval +po revolúcii boli ako Diabolské husle v Nemecku veľmi žiadaní +za svojho života sa nestretol s extrémnym rómskym rasizmom +preslávili ho Diabolské husle +veľkým snom Jána Berkyho je založenie vlastného rádia

„Posadili ma na stôl, zahral som na veľkých husliach, chlapi mali čo piť a ja som mal plno čokolád; a bolo dobre.“ To je len jedna z mnohých spomienok na krásne detstvo Jána Berkyho Mrenicu mladšieho, známeho huslistu, primáša, virtuóza a hudobného skladateľa. Je aj dôkazom toho, že Jánovo detstvo bolo plné neobyčajných zážitkov zo zájazdov s jeho o nič menej slávnym otcom, Jánom Berkym Mrenicom starším.

Ján Berky Mrenica sa narodil 4. júla 1962 vo Zvolene v rodine so silnými očovskými koreňmi. Vyrastal však v Rusovciach, mestskej časti Bratislavy: „My sme boli panské deti, žili sme v Rusoveckom kaštieli ako väčšina sľukárov.“ Potom sa presťahovali do Karlovej Vsi.

Pre svoj štíhly vzhľad dostal Janko prezývku „Cverna“, ktorá s ním putovala značnú časť jeho života.

K hudbe inklinoval odmalička. A to nielen pre vzor svojho otca, ktorý bol známym huslistom, ale aj pre drobnosti, ako boli nedeľné obedy, počas ktorých počúvali hudbu z rádia, predovšetkým ľudové piesne.

Základom jeho úspechov však bol talent, ktorý zdedil nielen z otcovej, ale aj z matkinej strany. Kým sa rodina nezačala rozrastať, mama sa venovala najmä spevu. Nezabudnuteľnou spomienkou a štartom do sveta hudby boli detské husličky, ktoré dostal, keď mal len štyri roky.

Rodina počas detstva Jána Berkyho Mrenicu bývala v Rusovciach, v kaštieli na treťom poschodí (otec Ján Berky bol primášom malej kapely SĽUK-u a neskôr koncertným majstrom orchestra a SĽUK sídlil v budove kaštieľa). V Rusovciach chodil do tretej triedy základnej školy, ktorú dokončil v Karlovej Vsi.

Ján absolvoval odbor husle na bratislavskom konzervatóriu u profesorky Šestákovej. Jeho otec a matka veľmi dbali na výchovu svojich detí a to sa týkalo aj jeho študijných výsledkov. Očakávali od neho, že bude dobrým a svedomitým žiakom, ktorý si plní svoje školské povinnosti. „Nikdy som neovládal rómsky jazyk, rodičia ma k tomu neviedli napriek tomu, že po rómsky vedeli.“

Známym sa stal najmä v súvislosti s orchestrom Diabolské husle, ktorého bol súčasťou. Dnes má krásnu rodinu, ktorú tvorí manželka Vierka, bývalá speváčka, ktorá momentálne učí v škôlke, a talentovaná dcéra so záujmom o spev.

 

Korene Jánovej rodiny a rómskej folklórnej hudby

Ján Berky pochádza z klasickej päťčlennej, rodiny, ktorú tvorili matka, otec a sestry Anina a Eva. Otcovi je venovaná samostatná kapitola v tomto príbehu.

Jánova mamička pochádzala z troch súrodencov, a keďže im veľmi skoro zomrela matka, musela aj ona pomáhať so starostlivosťou o rodinu a domácnosť. Vyštudovala konzervatórium v Brne a bola veľmi talentovanou žiačkou. Spievala dokonca v brnianskom ľudovom orchestri, keď však otehotnela, musela svoje aktivity ukončiť. Ján si spomína, že kým jeho a sestru poriadne nevychovala, neodišla do práce. Až neskôr sa rozhodla pracovať v jasliach s deťmi.

Berky spomína aj na ďalšiu rodinu: „Moja stará mama z otcovej strany zomrela náhodnou guľkou slovenského vojaka počas druhej svetovej vojny. So starou mamou z maminej strany som strávil veľmi veľa času. Keď si na ňu spomeniem, vždy mi napadne chlieb so slivkovým lekvárom a večný úsmev na jej tvári.“

Spomína si aj na to, že starý otec z maminej strany nebol len vychýreným muzikantom, cimbalistom, ktorý dokonca vyrábal nástroje či hral na viole, ale bol aj jedným z partizánov vo Zvolenskej Slatine. „Rómovia, ktorí tam žili, neboli len muzikanti. Oni žili národom.“

Žiaľ, všetkých otcových strýkov, ktorí prevažne pochádzali z Očovej a Dúbravy, transportovali do koncentračných táborov, odkiaľ sa vrátil len jeden, Janko Klinec.

Janko sa neskôr stal legendou slovenského folklóru. Bol to multiinštrumentalista, hral na cimbale, kontrabase, husliach. „Nanešťastie mal nehodu, zlomil si ruku a musel ju mať v sadre. Ale nik mu sadru nedal dolu, mal ju na ruke pridlho, takže ruka vyschla a už nedokázal hrať ako predtým. Ale vynašiel sa a na kontrabase stláčal struny krkom!“

 

O rómskych muzikantoch

Rómski hudobníci boli podľa Berkyho inštrumentálne zruční a mali bohatú hudobnú fantáziu. Mali tiež svojskú variačnú techniku (teda noty, ktorými sa „cifruje“ hlavná melódia). „Traduje sa taký vtip, že keď zjednávali svadbu, pýtali sa starého Klinca, to je ten, čo hral na base krkom, že čo stoja. On hovorí – s ciframi za tisíc, bez cifier za päťsto.“

„Hovorilo sa, že v Podpoľaní to bolo tak, že na každých päť kilometrov už boli v hudbe rozdiely. Čo kraj, to iné hudobné prevedenie. Rómski muzikanti boli nositelia folklóru, čo sa však už dnes, žiaľ, nedá povedať.“

Najlepší muzikanti boli takí žiadaní, že ľudia kvôli nim odkladali svadby, ak nemohli prísť zahrať.

 

Vyhradenie politického názoru a zmienka o rómskom rasizme

Ján si pevne stojí za názorom, že politika nikdy nebola pre muzikantov. „Ak by muzikant bral politiku, nefungovalo by nič, nebol by Mozart, Beethoven.“

Zároveň však hovorí o kompromise, pretože ak má hudba fungovať, ak majú vznikať piesne či albumy, musí tam byť nejaký mecenáš. Znamená to, že je nutné spolupracovať s finančnými inštitúciami, ako sú banky a podobne.

Zdôrazňuje aj svoj odpor voči všetkým extrémistickým prejavom. Kedysi mal na benefičnej akcii konflikt so zvolenským predstaviteľom ĽSNS. Netají sa negatívnym názorom na Tisa a jeho činy. Z jeho slov bol cítiť aj strach z aktuálneho politického diania.

Ján dokonca zistil, že v období pred revolúciou jeho otca sledovala ŠtB, keďže kvôli hudbe často cestoval za hranice. Ani jeho rodinu teda neminuli praktiky komunistického režimu.

„Raz sa otec vrátil z koncertovania pred Štedrým večerom, ktorý sme vždy trávili ako rodina spolu. Priniesol množstvo ovocia. Moja sestra bola vtedy veľmi chorá, a tak museli hneď ísť do nemocnice. Mama jej dala mandarínky a sestra ich ponúkala aj pacientom, ktorí s nimi sedeli v čakárni. Ale niekto závidel, ako sa máme dobre, a udal otca, že propaguje Západ. Aj takéto veci sa diali.“

Po páde Berlínskeho múru v roku 1989 chodievali koncertovať do Nemecka. Keď sa Nemci zjednotili, najmä vo východonemeckej časti krajiny nastal „hlad po kultúre“. Diabolské husle boli vtedy veľmi žiadané, hrali temperamentne a to sa Nemcom páčilo. Pre nemecké publikum vymysleli celý program. Boli veľmi populárni, keďže v tejto časti Nemecka sa ľudia s rómskym folklórom veľmi nestretli.

V Nemecku prišli do kontaktu aj so slávnymi československými umelcami, napríklad s Helenou Vondráčkovou či Karlom Gottom.

Ján sa v detstve s rasizmom osobne nikdy nestretol. Až neskôr v dospelosti sa aj jeho dotklo niekoľko nelichotivých narážok na jeho rómsky pôvod. Spomína aj urážlivé pokriky z hľadiska typu „zahrajte Načo pôjdem domov!“ V zmysle si Róm, tak hraj, čo ja chcem. „Nejde síce o nejaké rasistické prejavy, ale ako profesionálneho hudobníka sa ma to dotýka“.

 

Jánov slávny otec

Ján Berky spomína, že ako dieťa chodil hrávať s kapelou svojho otca. Ten bol preňho niečo ako guru. Opisuje ho ako fantastického, zodpovedného a veľmi pracovitého človeka. Pamätá si na to, ako veľmi dbal na školské výsledky svojich detí, a takisto na jeho neraz prísnejšiu výchovu.

Aj keď bol Ján takmer dospelý muž, musel vždy po deviatej hodine večer, keď sa skončila zábava, zavolať otcovi z najbližšej telefónnej búdky, že ide domov a je v poriadku.

Ako hudobníka ho začal vnímať, až keď začal navštevovať konzervatórium a venoval sa hudbe už na vyššej úrovni. Stalo sa, že aj počas štúdia musel otec Jána usmerniť v oblasti hudby, keďže sa aj on takmer nechal zlákať na cestu bigbítu, teda rockovej hudby, a dokonca si kúpil elektrickú gitaru značky Jolana.

Ján Berky starší vyštudoval hudobnú školu vo Zvolene a radil sa medzi očovských muzikantov. Ak sa chcel ako dieťa naučiť hrať, musel chodievať k potoku, keďže doma na to veľa priestoru nedostal. Mal veľké šťastie na učiteľa, ktorý ho prihlásil do súťaže detských talentov, vďaka čomu sa dostal do popredia.

Z jeho rodiska pochádza množstvo kapiel, dokonca by sme mohli hovoriť o generácii muzikantov. Boli to napríklad hrochotská, ponínska, očovská kapela či o nič menej známi Hriskovci, z ktorých pochádzala Jánova matka. Všetci si vzájomne konkurovali.

„Vo svojom čase nebol nejakou brutálnou legendou, ale bol pracovitý. A aj on mal vo svojej pracovnej kariére šťastie na ľudí. Pracoval s takými, ako sú Ivan Krajčík či Oldo Hlaváček, ktorí mali rovnaké pracovné nasadenie ako on.“

Na konci 60. rokov združenie SĽUK-u tvorili tri kapely – Rinaldova (Rinalda Oláha), kapela Paľa Bertoka a Jánovho otca. Spomína, že vystúpenia sa vždy začínali predskokanmi, ktorí boli považovaní síce za slabších muzikantov, ale ich technika bola napriek tomu stále na dobrej úrovni.

Ján starší veľmi bazíroval na tom, aby jeho koncerty vždy mali dušu. Chcel, aby sa muzikanti „prepotili až k trenkám“, aby na pódiu dali zo seba všetko.

Ján si pamätá, že keď mal šesť rokov, vďaka otcovi už vystupoval v relácii Torta, kde si aj zahral. Až keď reálne študoval hudbu, začal s otcom pravidelne hrávať, čo musel v škole šikovne tajiť, keďže riaditeľovi konzervatória sa takéto aktivity študentov nepozdávali.

Ján spomína, ako vždy chcel do otcovej hudby presadiť viac jazzu, dokonca dochádzalo aj k výmene názorov kvôli akordom. Dnes by už viac vecí urobil inak, keďže zistil, že otec mal pravdu a že v jednoduchosti je krása. „Oco to robil, ako cítil.“

Jánov otec vydal množstvo albumov, z ktorých mnohé sú menej známe či dokonca širokej verejnosti neznáme. Veľmi známy album bol z roku 1980, ktorý vytvoril v spolupráci s Jankou Kocianovou. Pomerne často pracoval s Rinaldom Oláhom a Jurajom Farkašom. Boli to veľmi progresívni a inovatívni umelci, ktorí pri úpravách ľudových piesní predbehli svoju dobu.

Žiaľ, Ján Berky starší v roku 1992 dostal porážku, potom už nemohol plnohodnotne hrať, lebo zasiahla jeho pravú ruku. Raz si ešte verejne zahral na Agrokomplexe – jeho syn ťahal sláčik.

Po porážke sa o neho starala jeho verná manželka, ktorá ho nikdy neopustila. O ich naviazanosti a nádhernom pute svedčí aj to, že vo veku 69 rokov, len s trojmesačným odstupom, Jána v roku 2008 navždy opustili.

 

Snaha o splnenie sna

Veľkým snom Jána Berkyho mladšieho je založenie rádia so štúdiom, kde by sa vysielalo naživo. Má predstavu o slovenských kapelách, ktoré by sa tam chodili odprezentovať či už v modernej, alebo aj vo vážnej hudbe. Dokonca sa o tom zmienil aj štátnemu tajomníkovi ministerstva kultúry, ktorému sa tento nápad páčil, ale v čase pohltenom koronakrízou je to zatiaľ neuskutočniteľné.

V súčasnom modernom koncepte folklóru je pre Jána zvučným menom napríklad Stano Palúch, ktorého si veľmi váži. Podľa jeho názoru je už v slovenskej folklórnej hudbe občas cítiť viac rumunského nádychu či príliš veľkej divočiny. „Niekedy to už príliš smrdí Balkánom.”

Hovorí, že je dôležité hudobníka rozpoznať a Palúcha rozpozná medzi ďalšou tisíckou hudobníkov. Považuje za smutné, že dnes sa už vo folklóre vytráca pokora a cit, duša, ktorá je pre hudbu veľmi dôležitá. Skôr sa dostávajú do popredia naivné a infantilné texty, na čom padá rómsky folklór. Gro a základ dnešnej rómskej hudby je „samohrajka“ (klávesový nástroj, používaný v zábavových kapelách), z čoho je sklamaný.

Aktuálne počas koronakrízy už odmieta sledovať televíziu, z ktorej sa dozvedá len nepríjemné informácie, pokiaľ ide o kultúru. Keďže je od hudby odrezaný, s úsmevom podotkol, že sa pustil do hrania Playstation a svoje hudobné nápady sa snaží realizovať doma a sám.