The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miloslav Blaho (* 1926)

• narodený 15. 10. 1926 v Necpaloch, okres Martin

• v Žiline vychodil základnú školu a následne reálne gymnázium

• štúdium evanjelickej teológie na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte

• po úspešnom ukončení štúdia teológie ešte dva roky pokračoval v štúdiu psychológie na Slovenskej univerzite v Bratislave (dnešná UK)

• 1951 ordinovaný v Tisovci

• 1951 - 1953 pôsobil ako evanjelický kaplán v Martine

• 1952 sa oženil so stredoškolskou profesorkou Martou Blahovou, rod. Ferjancovou

• 1953 administrátor Evanjelického cirkevného zboru vo Vlčanoch, následne jeden rok ako seniorálny kaplán v Púchove

• 1955 - 1970 ako námestný farár v Evanjelickom cirkevnom zbore Sása

• 1954 preložený ako seniorálny kaplán do Zvolena

• 1970 mu bol odobratý štátny súhlas na výkon služby a pôsobil rok v Evanjelickom cirkevnom zbore Zemianska Olča

• 1971 - 1990 ako námestný farár v Evanjelickom cirkevnom zbore Košeca

• 1990 - 2001 v Evanjelickom cirkevnom zbore Považská Bystrica

• 1992 - 2001 zároveň senior Turčianskeho seniorátu ECAV

• od 2001 na dôchodku v Žiline

Čas nezastaviteľne beží, uniká, a život i dielo ľudí a hlavne určitých osôb či osobností odchádza do minulosti. Ostáva po nich - aspoň dočasu - len ich dielo a spomienky. (Miloslav Blaho).

Miloslav Blaho sa narodil 15. 10. 1926 v Necpaloch v okrese Martin rodičom Jánovi Blahovi a Anne Blahovej, rod. Matisovej. Krátko po jeho narodení sa rodičia presťahovali do Žiliny, kde otec pôsobil ako krajčír a matka bola bez zamestnania, ako žena v domácnosti. V Žilne žili veľmi skromne, otec bol niekedy aj dlhšiu dobu bez roboty a mali aj problémy s bývaním, často sa v rámci Žiliny sťahovali. Okrem Miloslava sa im narodili ešte dve deti, Margitka a Janko, ale obe po jednom roku zomreli, ešte v Necpaloch: „Musím povedať, že som mal veľmi dobrého otca, mama bola síce nevyučená, ale pri otcovi sa naučila šiť a sama mu potom pomáhala.“ Otec odchádzal do roboty veľmi skoro ráno, domov sa vracal na obed a potom až večer alebo v noci. Na mamu spomína ako na odvážnu ženu, ktorá sa vedela dobre obracať aj v ťažších sociálnych podmienkach: „Mala taký zvláštny dar, že vedela veľmi dobre vychádzať s ľuďmi aj z nižších sociálnych vrstiev a ľudia na ňu dali, vážili si ju veľmi.“

Detstvo a mladosť v Žiline.

V Žiline Miroslav vychodil základnú školu a následne reálne gymnázium. Už ako študent gymnázia sa zúčastňoval aktivít evanjelickej mládeže pri Evanjelickom cirkevnom zbore v Žiline, čo vyústilo do neskoršieho rozhodnutia ísť študovať evanjelickú teológiu na bohosloveckú fakultu do Bratislavy.

Zlomovým momentom sa podľa neho stal príchod kaplána Ondreja Antala, ktorý v evanjelickom cirkevnom zbore v Žiline rozprúdil mládežnícky život: „Pozakladal mládežnícke krúžky v Žiline, ja som sa do toho tiež zapojil a bol som iniciátorom mnohých vecí, ktoré tam boli, hrali sme aj divadlá a tak ďalej. Antal veľmi krásne rozprúdil mládež, to bolo v tridsiatom ôsmom alebo siedmom.“ Miroslav bol aj náruživým členom organizácie Sokol: „Som chodil do Sokola a cvičieval, a jeden rok som vyhral v Ľubochni v Hviezdoslavovej vile, na to mám veľmi dobré spomienky, tam som sa veľmi dobre cítil. Potom ho zakázali v tridsiatom ôsmom.“

Venoval sa aj divadlu, najradšej si spomína na hru Smutné dni Jeruzalema o babylonskom zajatí Židov. Hra bola ich reakciou na rozpad Československa. Ďalšou záľubou, ku ktorej sa dostal viac-menej náhodne, bola hudba. Miloslav v cirkevnom zbore začal hrať na organe-harmóniu, ešte predtým sa naučil od jedného suseda, „cigáňa Farkaša,” hrať na husliach. Hudba sa stala jeho celoživotnou vášňou.

„Tak nám Pán Boh pomáhaj - kresťanom katolíkom!“

6. októbra 1938 Miroslav Blaho v Žiline zažil vyhlásenie autonómie Slovenska a s tým spojené zhromaždenie. Zvedavý chlapec sa tiež pripojil k sprievodu. Ako sotva dvanásťročný ešte nevnímal všetky pokriky, ale jedno si zapamätal: „Videl som v zástupe svoju mamu aj s pani Albrechtovou, tiež evanjeličkou, mama ma chytila za ruku a išli sme až na námestie. Z radnice Jozef Tiso začal rečniť, rečnil dvadsať alebo aj viac minút a celú svoju reč zakončil - to je také pamätné, to som si zapamätal: ,Tak nám Pán Boh pomáhaj, kresťanom katolíkom!‛ Do toho ale sa na seba pozreli pani Albrechtová s mojou mamou, mama ma chytila za ruku a už aj sme šli z námestia preč.“

Odvtedy začal Miloslav pociťovať, čo v praxi znamená „Tak nám Pán Boh pomáhaj - kresťanom katolíkom”. Či už na ľudovej škole alebo na gymnáziu bol väčšinou jediným evanjelikom a hlavne „echt“ Žilinčania, silní katolíci, mu dávali veľmi najavo, že je luterán, a nebrali ho ako rovnocenného.

Miloslav priznáva, že sa často cítil osamotený, čo považoval na jednej strane za výhodu, na druhej strane za nevýhodu. Hovorí, že to boli hnusné časy. Mal problémy aj počas maturity: „Ja som dvakrát maturoval. Naše gymnázium bolo obsadené nemeckými vojakmi, my sme sa učili v saleziánskom ústave. Potom po novom roku nám dali na vedomie, že 5. marca budeme mať maturity. Ja som šiel na maturitu medzi prvými. Keď som išiel na rad, mali sme za predsedu hlavného inšpektora z ministerstva, tuhý katolík, veľký ľudák. Aj sa ma spytoval, čo chcem byť, a ja som už vtedy bol prihlásený na teológiu. Potom, keď nám hovorili výsledok, trvalo dlho-dlho, kým sa skončila porada klasifikačná a pani profesorka moja konečne odtiaľ vyšla so slzami v očiach, tak som hneď vedel, že tam boli problémy. Ona vlastne presadila to, že mi ten človek nemohol dať prepadnúť.“

„Vstávajte hore, sú tu partizáni“

Druhú svetovú vojnu študent Miloslav veľmi nevnímal, mal množstvo aktivít, ktorým venoval väčšinu času. Osobne vojnové peripetie pocítil až počas Slovenského národného povstania, ktoré ho zastihlo ako účastníka kurzu vedúcich evajnelickej mládeže v Liptovskom Hrádku. Vtedy nastali pohnuté časy. Jedného skorého rána prišli partizáni, ktorí im povedali, aby radšej odišli preč. Miloslav ďalším účastníkom oznámil: „Vstávajte hore, sú tu partizáni.“

Mládežníci ukončili kurz a vydali sa na cestu: prešli cez kopec do Dovalova, kde prespali, a na druhý deň sa presunuli do Kraľovian a odtiaľ najatým kočom až do Sučian, kde Miloslav prenocoval u známych. Na druhý deň išiel pešo cez Martin až do Necpál aj s kuframi: „V Martine som sa schoval do priekopy, akési nemecké lietadlo robilo nálet, videl som aj nemecké lietadlá-šťuky, ktoré robili nálet na Strečno, to bolo strašné.“ V Necpaloch, u strýka, otcovho brata, strávil asi týždeň.

Miloslav Blaho spomína, že v tom období nastala v rámci Slovenska skutočne masová migrácia ľudí. Počas ďalšieho putovania stretol aj Dominika Tatarku, ktorý bol v tom čase učiteľom v Martine.

Jedného dňa počul kanonádu, ktorej intenzita sa stále stupňovala. Miloslav usúdil, že to neveští nič dobré, a rozhodol sa odísť do Zvolena, kde bol kaplánom jeho známy zo Žiliny Ondrej Antal. Chcel prejsť z Necpál do Turčianskych Teplíc a odtiaľ do Banskej Bystrice. „Ale keď som prišiel z Necpál pod Blatnický hrad, tak už išli ľudia od Mošoviec, že tam útočia Nemci, tak som popri Blatnickom hrade prešiel do Gaderskej doliny a v Gaderskej doline ma zobral vojenský transport, ktorý nás zobral až do poslednej horárne v Gaderskej doline.“ Ďalej prešiel do Tureckej, kde jedol asi najlepšie bryndzové halušky v živote. Potom sa dostal na Staré Hory, Uľanku, až napokon doputoval k Antalovi do Zvolena.

Na tretí deň jeho zvolenského pobytu zrazu večer niekto zazvonil a Miloslav počul známy hlas: „Vybehol som chytro, bola to mama s mojím bratrancom z Necpál. Mama šla peši s mojím bratrancom cez Krížnu až do Zvolena, kde sme museli prenocovať a ráno sme šli do Banskej Bystrice.“

Z Bystrice nemal práve najlepší dojem, videl tam stáť celý rad nečinných tankov, ktoré sa podľa neho mohli využiť v ťažkých bojoch v Turci: „Tí pohlavári Povstania, tí sa tam povaľovali po Banskej Bystrici a chudáci po tých bojiskách hynuli.“ Do SNP sa zapojila aj jeho najbližšia rodina, strýc a bratranec v Povstaní zahynul. 

Zo Žiliny neprichádzali žiadne správy a Blahovci netušili, čo sa stalo s otcom a s ich bytom. Mysleli už aj na najhoršie. Ani londýnsky rozhlas neposkytoval presné správy. Napríklad o situácii v Žiline informoval, že sú tam ťažké boje a že sa tam rabuje, ale nebola to celkom pravda, ako Blahovci zistili po návrate domov.

V Banskej Bystrici sa im podarilo nastúpiť vojenské auto. Cestou späť do Necpál však vystúpili a jednu noc prenocovali v Revúcej u istej pani, ktorá bola sama a ubytovávala viacero ľudí z Povstania.

V Necpaloch sa dozvedeli, že neďalekú Belú už napadli Nemci. V Necpaloch pritom boli ešte partizáni. Keď ich zbadal strýc, zalomil rukami a skonštatoval: „Len vy ste nám tu ešte chýbali!“ Rodina sa tu zdržala asi dva dni a rozhodla sa ísť ďalej. Prišli do neďalekých Žabokriek, a tu zrazu: „Halt!“ S mamou sa narýchlo dohodli na spoločnej verzii príbehu: „A síce tak, že keď robili útok na Belú, všetko utekalo do dolín, tak sme ušli aj my, lebo sme nevedeli, čo a ako. A on reku: ,A kde ste spali?‛ Ja, že v senníku. A on: ,To musíte byť aj hladní.‛ A rozkázal, aby nám dali mlieko aj chleba, tak sme si zajedli, a hneď sme sa zobrali, že ideme do Martina.“ Do Koštian ich dokonca odviezlo nemecké auto, potom do Martina museli dôjsť peši.

„V Martine, pred Tatrabankou, prihrmel pásový voz, šofér zoskočil a kričal: ,Do Žiliny kto chce cestovať, nech nastúpi.‛ Ja som za ním prišiel, že my by sme chceli ísť s matkou do Žiliny. Spýtal sa nás, či chceme ísť aj nazad do Martina. Ja, že nie, tak že - nasadnite.“ Miloslav prežíval úzkosť hlavne pod Strečnom, ale nakoniec bez ťažkostí aj s mamou dorazili do Žiliny a celí šťastní našli v dielni otca. Miloslav hovorí, že tento pocit sa jednoducho nedá popísať!

Doma sa však dlho nezdržal a hneď utekal do kostola. Istý čas v kostole aj prespával a tu ho zastihol aj koniec vojny: „Spali sme s kamarátom dole v pivnici na fare, počuli sme ten hurhaj a prišli pre pána biskupa Ruppeldta, aby išiel na námestie vítať ruských vojakov. On už mal vyše šesťdesiatky, učil sa ešte po rusky, aj počúval ruský rozhlas.“

Nová etapa života po vojne

Po skončení vojny v roku 1945 nastala pre Miloslava nová kapitola života. Začal študovať na bohosloveckej fakulte v Bratislave: „Bolo to pre mňa dačo nové. Ja som dovtedy ani v Bratislave nebol.“ V roku 1946 sa zapísal popri štúdiu teológie aj na filozofiu, čo považuje za veľmi dobrý krok, ktorý mu rozšíril obzory a neostal tak len na uzavretom „teologickom piesočku”. Štúdium ho veľmi bavilo a stále sa cítil študijne nie celkom vyťažený. Popritom sa venoval aj štúdiu slovenčiny a francúzštiny. Vždy si našiel čas aj na čítanie, z ľahšej literatúry ho veľmi bavili „verneovky”, na ktoré nedá dopustiť, ale aj cestopisy. Najviac ho ovplyvnila ruská literatúra, hlavne Dostojevskij. Z filozofov najviac študoval Masaryka, aj sám seba označuje ako masarykovca. Na svoj vek bol Miloslav veľmi sčítaný, mal toho načítané množstvo. Napriek bohatým študijným aktivitám mal čas aj na študentský spoločenský život: „Pre mňa najväčší význam mala filozofia, lebo som tam spoznal moju manželku, dlhší čas sme schádzali, chodili sme na koncerty, do divadla, na prednášky.“  

Z ďalších aktivít treba spomenúť funkciu predsedu Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov, ktorú vykonával v rokoch 1947 až 1950: „To bola vtedy veľmi aktuálna ustanovizeň a naše centrum bolo v Ženeve. Jeden raz ma tak prekvapili, to bolo v štyridsiatom siedmom v jeseni, v novembri. Mali sme práve valné zhromaždenie, mali byť aj voľby... Kamarát Ivan Šenšel mi hovorí: ,Prosím ťa, choď, nájdi si nejaké miestečko a priprav si reč, lebo si kandidátom na predsedu Kuzmányho kruhu...‛“

V rámci aktivít Kuzmányho kruhu akademici robili zbierky, pomáhali chorým ľuďom a počas jednej akcie - zbierky - sa podarilo zo Ženevy zohnať 120 gramov streptomycínu pre ťažko chorého pacienta vo Vyšných Hágoch. Venovali sa aj ďalším záslužným čnoostiam. Miloslav hovorí, že počas pôsobenia na vysokej škole bol nielen „kuzmánovec”, ale aj „štefánikovec”: „Menovali sme sa štefánikovci, lebo to bol ten Štefánikov domov, čo je na Svoradovej ulici, tam sme my, teológovia, chodili na raňajky, obed aj večeru.“                              

Februárový prevrat v r. 1948 Blaho veľmi nevnímal, mal dosť vlastných aktivít, ktorým sa venoval, ale ako veriaci evanjelik a kuzmánovec s ním nesúhlasil. Už vtedy bol vydaný dekrét, že budú musieť Kuzmányho kruh rozpustiť, čo sa napokon aj stalo. Členovia Kuzmányho kruhu sa rozpŕchli: „Každý svojou pošiel stranou, to bola škoda, ale kedykoľvek sme sa niekto stretli, tak sme boli kamaráti, lebo sme sa poznali.“ Miloslav vnímal aj to, že kvalita výučby po komunistickom prevrate rapídne klesla a všade bol pchaný samý marxizmus-lenininizmus, vedecký materializmus a podobne. Miloslav štúdium aj prerušil kvôli zdravotným ťažkostiam rodičov, ale nakoniec ho predsa  ukončil. Po úspešnom skončení štúdia teológie ešte pokračoval dva roky v štúdiu psychológie na Slovenskej univerzite (dnešná Univerzita Komenského, pozn.) v Bratislave.

Ordinovaný bol 15. júla 1951 v Tisovci: „Ten ročník v ktorom som bol ja ordinovaný, ten sa rozdelil na dvoje, medzi nami bolo prvá ordinovaná žena - Darinka Bancíková. Bola tam skupina, ktorá nesúhlasila, aby žena bola farárkou, tak nechceli byť s ňou ordinovaní. Tí boli v Bratislave, tých ordinoval Ruppeldt, a my v Tisovci, tam ordinoval Čobrda. Mne to pripadalo trošku také zvláštne, že ja, Žilinčan, som nešiel k Ruppeltovi, ale k Čobrdovi... Ja som mal určité výhrady k Ruppeldtovi vtedy, práve aj pre toto.“ 

V duchovnej službe

Od 1. augusta 1951 bol pridelený za evanjelického kaplána do Martina, kde pôsobil ako nemocničný kaplán, čo malo aj výhodu, že mal zadarmo stravu a celkovo menšie výdavky na živobytie. Veľmi sa mu tam páčilo a nič mu nechýbalo, mal byt a v roku 1952 sa oženil so stredoškolskou profesorkou Martou, rod. Ferjancovou.

Hovorí však, že tam prišiel v najhorších časoch, keď prebiehali najväčšie zápasy medzi cirkvou a komunistickou mocou. Komunisti tvrdo tlačili aj na evanjelickú cirkev a išlo im hlavne o to, aby prišla o zborový dom. Aj Miloslavovi sa vyhrážal pre jeho postoje nejaký miestny komunista: „Nebojte sa, my ideme tak ako tie naše tanky!“ Vtedy bolo ešte verejným tajomstvom, že sa v Martine vyrábajú tanky. Spomína si aj na jedno smutno-smiešne „kázanie” komunistického pohlavára proti cirkvi, kde použil vetu: „Naša strana a vláda je proti akémukoľvek špiritizmu, a toto je špiritizmus!“ Ani nevedel, aký je rozdiel medzi spiritualizmom a špiritizmom. Aj kvôli konfliktom s komunistickou mocou Miloslav v Martine dlho pobudol len dva roky.

V roku 1953 bol preložený do Vlčian ako administrátor evanjelického cirkevného zboru a následne do Púchova, kde jeden rok pôsobil ako seniorálny kaplán. Dovolil si nesúhlasiť s nadriadeným, a tak bol v roku 1954 preložený ako seniorálny kaplán do Zvolena. Na pôsobenie vo Zvolene nespomína najlepšie a vydržal tu opäť len rok. Od roku 1955 do roku 1970 pôsobil ako námestný farár v Evanjelickom cirkevnom zbore Sása: „Lenže tam som mal riaditeľa školy, jedného bývalého veľkého ľudáka, gardistu. Potom bol riaditeľom školy a musel si nejaké zásluhy robiť. Skoro z každého zasadnutia školskej rady išla dáka zápisnica proti mne, čo si on robil zásluhy po stránke politickej...“

Raz mu zavolali, že mu musia zobrať štátny súhlas. Miloslav to pripisoval aj tomu, že sa nikdy nikomu nepoklonkoval a vždy si stál za svojim názorom. Za zadosťučinenie považoval, že mal priazeň cirkevníkov - obyčajných ľudí. V roku 1970 mu teda bol vzatý štátny súhlas na výkon služby a Miloslav nevedel, na čom je. Nakoniec pôsobil rok v Evanjelickom cirkevnom zbore Zemianska Olča s ubezpečením, že všetko sa časom hádam vyrieši. Neskôr aj dostal možnosť pôsobiť tu ako námestný farár. V tomto ťažkom období mu veľmi pomohla rodina Filovcov, ktorá ho u seba ubytovala a pomáhala mu. Miloslav sem totiž dochádzal, nemal tu možnosť vlastného bývania, čo nakoniec rozhodlo, že tu neostal pôsobiť v ďalšom období.

Od roku 1971 do roku 1990 pôsobil ako námestný farár v Evanjelickom cirkevnom zbore Košeca, ktorý bol nazývaný aj „trestný” cirkevný zbor. Na služby božie mu chodilo maximálne 10 – 12 ľudí. „Ja som biskupovi vždy povedal otvorene svoj názor na veci. To nebolo práve najvhodnejšie. Počnúc od toho pôsobenia v Martine som bol proskribovaný.“ Problémy v práci mala aj Miloslavova manželka Marta. Spočiatku pôsobila ako učiteľka a korektorka v Martine, neskôr dostala miesto vo Zvolene na gymnáziu a napokon učila aj v Krupine. Pod tlakom vrchnosti sa však musela tohto zamestnania vzdať a vykonávať mohla len nekvalifikovanú prácu. Ďalšie pokusy o zamestnanie vo svojom odbore končili pre Miloslavovu manželku zväčša vetou: „Pani Blahová, nehnevajte sa, ale nemôžeme vás zamestnať.“ Nakoniec ju zamestnali ako nekvalifikovanú robotníčku v druhom poschodí pod zemou v zbrojovke v Dubnici: „Ráno, keď tam prichádzala, bola tma... a keď odchádzala odtiaľ, zase tma. Ja som ju, chuderu, obdivoval.“ Nakoniec ju aspoň preradili do podnikového archívu, v ktorom spravila zbrojovke poriadok. Takisto aj ich deti - syn Miloslav a dcéra Marta - mali problém dostať sa na školy, na ktoré chceli. Mali nálepku farárskych detí. V Košeci Miloslav zažil priamo v cirkevnom zbore vyzvedačov, ktorí hlásili, čo sa tam deje, hoci sa zväčša tvárili a správali najzbožnejšie.

Tu nakoniec zažil aj zmenu režimu a Nežnú revolúciu v roku 1989. Bol odhodlaný aj s manželkou odísť do penzie: „Telefonoval mi pán biskup Koštiaľ, aby som nastúpil do Považskej Bystrice, aby som ešte vydržal... On chcel, aby som mal aj trošku krajší pohľad na tú svoju duchovnú službu, nakoniec nás presvedčil s manželkou, že sme sa rozhodli, že do tej Považskej Bystrice ideme.“ Svoju duchovnú službu teda zavŕšil v Evanjelickom cirkevnom zbore Považská Bystrica v rokoch 1990 až 2001. V rokoch 1992 až 2001 pôsobil zároveň ako senior Turčianskeho seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV). Aj v novej dobe zažil ľudskú závisť a neprajnosť, a to aj od ľudí, od ktorých to nečakal: „Ja som 50 rokov slúžil v duchovnej službe a z toho väčšina bola taká, že som bol proskribovaný. Chceli ma síce aj do niektorých zborov, aj do Žiliny ma chceli, aj do Turca, ale nechceli mi dať súhlas.“

Od roku 2001 je na zaslúženom dôchodku a býva vo svojom byte v Žiline. Manželka, ktorá mu bola celoživotnou oporou, zomrela 11. júla 2008.

Súčasnú dobu a situáciu vo svete považuje za veľmi vážnu: „Ja viem pochopiť mládež vo všetkých jej dnešných problémoch! Preto, lebo chápem jedno: že táto doba je mimoriadne vážna! Hovorí sa o kríze, ale to je kríza nie hospodárska a finančná. To je predovšetkým kríza duchovná, morálna a sociálna. To vždy ide dohromady. No a preto sa dnes stále akosi hovorí o tom, že treba zmeniť toto, treba toto.... Áno, bude treba, ale to nie je otázka jedného roka alebo len niekoľkých mesiacov, to je otázka celej určitej doby, kým sa vykryštalizuje a kým sa celá životná atmosféra nezmení.“

Súčasnú dobu považuje za príliš materialistickú a konzumnú. Budeme si musieť zvykať na úplne nový spôsob života. Pokoj a stabilná doba tak skoro bez ujasnenia si hodnôt a bez upustenia od prílišného materializmu a konzumu podľa Miloslava nebude. Záleží aj na mladých ľuďoch, k čomu sa priklonia a ako sa budú v živote realizovať. Práve tu vidí v súčasnosti úlohu kresťanstva: „Kresťanská cirkev má veľkú úlohu dokázať, že tie základy, na ktorých je postavená, sú skutočne životné. Lebo my sme dnes stratili vôbec tie životné hodnoty. My dnes nevieme presne určiť, čo je mravné a čo je nemravné. Cez toto prejsť je potrebné, aby sme sa duchovne obrodili, a tu má kresťanstvo veľkú úlohu.“

Miloslav Blaho prispieval do viacerých cirkevných i mimo cirkevných časopisov a aktívne spracúval niektoré historické fakty týkajúce sa významných osobností slovenskej histórie, ako napr. biskupa ECAV Fedora Rupeldta, skladateľa prof. Dr. Ivana Hrušovského, básnika Milana Krausa a iných. „Predovšetkým som sa však snažil s plným nasadením a svojimi schopnosťami venovať službe duchovného pastiera v cirkevných zboroch, kde som pôsobil.“