The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jolana Blau (* 1938)

• narodila sa 27. apríla 1938 v Bánovciach nad Bebravou

• v roku 1941 boli jej otec, teta a strýko deportovaní do Osvienčimu, otec neskôr zahynul v Majdanku

• Jolana bola v roku 1942 spoločne s matkou a babičkou umiestená v pracovnom tábore Nováky

• po vypuknutí Slovenského národného povstania se v roku 1944 dostali na čas na slobodu a ukrývali se v lesoch medzi partizánmi, opät ich ale chytili a na jeseň boli odvezené do Terezína, kde se dočkali konca vojny

• po vojne sa Jolana s mamou a babičkou odsťahovala do Prahy, kde vyštudovala obchodnú školu; v dvadsiatich rokoch se po prvý raz vydala

• po augustovej invázii v roku 1968 emigrovala i s päťročnou dcérou Simonou cez Rakúsko do USA

• po niekoľkých rokoch sa v USA Jolana Blau po druhý raz vydala za Vojtěcha Blaua, českého emigranta a jedného z najslávnejších obchodníkov s perzskými kobercami a tapisériami

• dnes žije v New Yorku

„Päťdesiatpäť rokov som už tu, neuveriteľné. Môj život bol riadne bohatý, veľa som prešla, prežila, a tak nakoniec som tu, ale som rada tak, ako som!“

Druhá svetová vojna a holokaust na vlastnej koži

Jolana Blau, za slobodna Weiserová, sa narodila 27. apríla 1938 v Bánovciach nad Bebravou do rodiny so židovským pôvodom. Bola jediným dieťaťom svojich rodičov, Berty Popperovej a Ludvika Weisera. Z matkinej strany mala Jolana tetu Teréziu a strýka Jána, ktorí obaja zahynuli v koncentračných táboroch. Starí rodičia sa venovali podnikaniu, keďže kedysi vlastnili malú pekáreň v rodnom meste. Ludvik pochádzal z Mukačeva. Spolu s kamarátmi si Slovensko vyhliadli ako miesto, kde by si mohli nájsť prácu a zarobiť nejaké peniaze. Ludvik sa venoval výrobe a predaju klobúkov, čo neskôr naučil aj svoju lásku Bertu.

„Mala som tri mesiace, keď odcestoval do Mukačeva a bol tam asi tri mesiace. A potom ja som tam ako šesťmesačná šla s mojou mamou.“ Keď sa situácia začala výrazne zhoršovať a vypuknutie druhej svetovej vojny bolo na spadnutie, Jolanin otec sa ako Maďar musel na istý čas vrátiť domov. I keď za ním neskôr prišla aj jeho manželka s dcérou, nezostali tam. V roku 1940 sa postupne všetci traja vrátili do Bánoviec nad Bebravou, kde sa aj napriek nepriaznivým životným podmienkam snažili viesť ako-tak pokojný život. Netrvalo dlho a zdanlivý pokoj sa zmenil na peklo. Transporty do koncentračných táborov boli v plnom prúde a mladá rodina Weiserovcov nebola výnimkou. Matkina sestra Tereza putovala do Auschwitzu a jej brat Ján spolu s manželkou do koncentračného tábora Majdanek. Žiaľ, nikomu z nich sa nepodarilo prežiť. Jolana s matkou a milovanou babičkou boli transportované do pracovného tábora v Novákoch. Išlo o špecifický tábor, kde boli židia skôr vyberaní, než náhodne umiestňovaní. Kým Berta pracovala v dielni na výrobu klobúkov, babička mohla zostať s vtedy len štvorročnou Jolanou a venovať sa jej. Berta sa totiž v tábore ocitla spolu s najlepšou priateľkou Alžbetou Štálovou, ktorá bola tiež manželkou jej bratranca. Keďže Alžbeta šiť nevedela, Berta šila aj za ňu, čím zachránila nielen jej život, ale aj život Alžbetinho osemročného syna Igora. Berta tak mala dvojitú službu, až kým sa jej priateľka sama nenaučila šiť. V tábore sa dokonca nachádzali i školy či divadlo. V Novákoch ešte existovala aká-taká korešpondencia s vonkajším svetom, a tak sa časom dozvedeli, že Jolanin otec zahynul. Aj preto sa Berta dohodla s miestnym väzňom, že ak sa im podarí prežiť, vezmú sa a po vojne začnú spoločný život. Dokonca od neho dostala aj zásnubný prsteň, ktorý však svoj účel nenaplnil.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli všetci väzni z pracovného tábora v Novákoch prepustení. Matkin snúbenec vzal s nimi aj svoje dve sestry, ktoré sa tiež nachádzali v tábore, a rozhodli sa, že sa budú skrývať, kým sa vojna neskončí. Úkrytmi sa pre nich stali jaskyne, lesy, ale aj skrýše miestnych partizánov. Keď potrebovali zohnať jedlo, schádzali aj do obcí, kde najskôr preverili situáciu, či sa tam nachádzajú Nemci, a až potom si dovolili zaklopať na dvere pohostinstiev. Onedlho práve pri jednej z takých obhliadok boli Jolana s matkou zadržané políciou. V októbri 1944 boli odvedené na policajnú stanicu, na ktorú si Jolana nezachovala dobré spomienky. Mala len šesť rokov a prvýkrát zostala sama na cudzom mieste a navyše zatvorená v tmavej kotolni. Bertu by miestni policajti pravdepodobne znásilnili, ale podarilo sa jej vyhovoriť na syfilis, vďaka čomu sa zachránila. Odtiaľ boli obe odvedené do tábora v Seredi, kde čakali dva týždne na transport. Veľmi sa báli, že cieľovou stanicou bude Auschwitz, a preto sa Berta osmelila na to opýtať mladého nemeckého vojaka, ktorý ich uistil, že budú transportované do Terezína. Rozhodne to neznamenalo záchranu, ale zostala im aspoň nádej. Nasledovala cesta nákladným vlakom v neľudských podmienkach do koncentračného tábora Terezín. Bývali v biednom baraku blízko vlakovej trate, a preto videli prichádzať i posledný vlak z Osvienčimu, odkiaľ vyberali už mŕtve telá alebo položivých ľudí, ktorí už tiež pripomínali mŕtvoly. „Nechcela som veriť, že niekto môže takto existovať, a to viem, že bolo pre mňa najhoršie.“ Berta bola spočiatku pridelená k skupine žien, ktoré pracovali v práčovni. Po incidente s kufrom, z ktorého si dovolila vybrať oblečenie pre seba a Jolanu, bola z celkom pohodlnej pracovnej pozície v teple premiestnená do záhrady zbierať zemiaky. V apríli 1945, tesne pred oslobodením, sa ocitla aj v pekárni, kde pomáhala piecť. V tom čase sa jej zlomil spomínaný snubný prsteň, čo v nej vyvolalo obavy o snúbenca a jeho sestry. Zlé predtuchy sa naplnili a neskôr sa dozvedeli, že všetci boli zastrelení. V Terezíne však Jolaninu matku oslovil iný muž, Leo Robiček, pôvodne z Prahy, ktorý sa do Berty zaľúbil. Hrôzy koncentračného tábora sa im nakoniec podarilo spoločne prekonať a boli oslobodení 8. mája 1945.

Život v Prahe cez študentské časy až po prvé manželstvo

Jolanina matka sa síce túžila vydať za snúbenca Leva, do Prahy však zatiaľ nechcela odísť. Ich prvé kroky po oslobodení smerovali domov, do Bánoviec nad Bebravou. Najprv sa dostali vlakom do Bratislavy, kde mali šťastie a stretli na trhu rodáčku z Bánoviec, ktorá im prezradila, že ich babička je už doma a nevie sa dočkať ich návratu. „Nechcelo sa nám veriť, že ona sa mohla zachrániť.“ Hoci ich domov nakoniec odviezol voz poháňaný kravami, boli rady, že sa im to vôbec podarilo. Keďže celý ich majetok bol arizovaný, susedia im ponúkli izbu, v ktorej bývali takmer rok. Žiaľ, po návrate ich nečakali dobré správy. Z rodiny nik okrem nich neprežil a Jolanina matka sa tiež dozvedela, že jej kedysi najlepšia priateľka, ktorej zverila do opatery hodnotné veci, klamala, keď jej ich mala vrátiť. „Rusi to vzali a myši zjedli,“ vyhovárala sa. I keď vojna skončila, antisemitizmus v Bánovciach nepoľavil. Aj preto sa všetky tri rozhodli predsa len odísť do Prahy.

Matkin nastávajúci manžel ich už netrpezlivo očakával a ubytoval ich v dome, ktorý mu ostal po príbuzných, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. Hneď po vojne sa tak stal majiteľom veľkého domu, kde bolo ubytovaných 48 rodín. Ponuku emigrovať do USA dostali spoločne ešte pred komunistickým prevratom, ale keďže sa im spočiatku vodilo dobre a ani babičkin zdravotný stav nebol najlepší, odmietli. Neskôr si to vyčítali. O dom prišli až v roku 1951, keď bol zoštátnený. Jolana, ktorá základnú školu začala navštevovať už v Bánovciach nad Bebravou, prestúpila na obchodnú školu v Prahe, kde už nikdy antisemitizmus necítila. Otčim Leo pracoval v Motokome a mama časom prešla od profesie predavačky k práci kuchárky na židovskej obci. V roku 1954 sa Jolana stala študentkou Ekonomickej školy Resslovej v Prahe. Po jej ukončení, teda o dva roky neskôr, začala pracovať v Československej banke na Příkopě. Spočiatku sa venovala obchodným dokumentom v nemeckom a francúzskom jazyku, neskôr prešla do zmenárne. „To som mala osemnásť, keď som začala pracovať.“ Napriek vtedajšiemu režimu mala Jolanina rodina v porovnaní s vojnou relatívne pokojný život, našťastie už bez strachu, že oň prídu.

Jolaniným prvým manželom sa stal Vratislav Gregora, s ktorým sa spoznala v bare Lucerna. Krátko na to vystrojili svadbu a v roku 1963 sa im narodila jediná dcéra, Simona. Nebolo to však šťastné manželstvo a mladá Jolana mala pocit, že v živote stagnuje. Rozhodla sa preto rozviesť. „Nikdy to nechápal, že som sa s ním rozviedla,“ konštatuje.

Pomaly sa blížila Pražská jar a Jolana nemohla uveriť, že sa spoločenská situácia uvoľňuje. Mala však podvedomé obavy, že Sovieti to nenechajú len tak. V banke bolo odrazu veľké množstvo cudzincov a aj miestni sa mohli nadýchnuť, začať cestovať. Platilo to aj pre Jolanu, ktorá čoraz častejšie navštevovala známych vo Viedni. Ani len netušila, že obdobie uvoľnenia je na konci a čaká ju veľká rodinná tragédia. V roku 1967 zomrela milovaná babička a len o rok neskôr stratila aj mamu Bertu, ktorá bola onkologickou pacientkou. Ešte pred matkinou smrťou však požiadali o vysťahovanie do USA, kam Berta túžila odísť spoločne s dcérou a vnučkou a začať nový život. Pre jej zlý zdravotný stav však cestovateľské plány museli odložiť. Po smrti najbližších mala Jolana už len dcéru Simonu, ktorej chcela dopriať život v slobodnej, demokratickej krajine.

Jolana a jej americký sen   

Len niekoľko dní po smrti jej milovanej matky prišiel ďalší šok. 21. augusta 1968 o štvrtej ráno Jolane volal kamarát a vystrašeným hlasom oznámil, že Československo napadli Sovieti. Spočiatku si myslela, že ide o nevydarený žart, alebo že je kamarát opitý a nevie, čo rozpráva. Obvolala ďalších priateľov a zistila, že mal pravdu. „Nikto nevedel, čo bude, kedy oni zavrú tie hranice, tí Rusi!“ Jolana vycítila, že teraz je ten správny čas emigrovať. Nečakala a utekala do banky overiť situáciu. Vďaka práci v bankovom sektore mala mnoho priateľov na ambasáde, a tak sa jej podarilo vybaviť vízum do Viedne. Konala veľmi rýchlo, pretože sa bála, že hranice z ničoho nič zavrú a už sa im prejsť nepodarí. Zbalila len dva kufre a susedom odkázala, že keď odíde, môžu si z jej bytu zobrať, čo chcú. Síce s veľkými obavami, ale predsa len to zvládli. Keď sa ocitla tridsaťročná Jolana s päťročnou dcérou na vlakovej stanici vo Viedni, až vtedy začala racionálnejšie premýšľať, čo s nimi bude a kam sa podejú. Našťastie mala od svojej mamičky kontakt na jednu známu, ktorej okamžite zavolala. Tá ich prichýlila a nechala u seba prespať, kým si nevybavia víza do vysnívanej Ameriky. „To bolo fantastické. Každý bol k nám taký dobrý!“ Pri vybavovaní dokladov im pomohla aj židovská organizácia Hadassah. Aj vďaka nej boli nakoniec úspešné a odcestovať do New Yorku sa im podarilo 6. decembra 1968.

Po príchode do New Yorku mala Jolana plán, že zložia hlavy u strýka, ktorý tam žil už dlhé roky. Žiaľ, jeho manželka s ich pobytom nesúhlasila, nemohli tam ani len dočasne prespať. Mala však aj záložný plán a kontakt na bratranca z druhého kolena, ktorý im poskytol ubytovanie v Brooklyne, vo Williamsburgu. Jolana bola vďačná, že jej dcéra má zatiaľ strechu nad hlavou, avšak v tomto prostredí nebola spokojná. Susedia boli až príliš pobožní a mali zaužívané striktné pravidlá. Asi po mesiaci začala pracovať. Znovu jej pomohla organizácia Hadassah, ktorá jej najprv zohnala prácu predavačky, keďže Jolana nechcela hneď pracovať v bankovom sektore. Narazila na majiteľa, ktorý nemal v láske ženy a dostávala príliš nízky plat. Znovu oslovila Hadassah, ktorý jej vybavil stretnutie s Klausom Lelkovičom v banke na štyridsiatej štvrtej Wall street. „Tam som pracovala štyri roky,“ spomína Jolana, ktorá tu mala na starosti komunikáciu s cudzincami a starala sa o ich financie.

Konečne bola spokojná. Neubehol ani rok a spoznala sa so svojím druhým manželom, Vojtechom Blau. Poznali sa ešte z Československa, zo židovskej obce v Prahe, kde sa prvýkrát stretli, keď mala Jolana len šestnásť rokov. V tom čase bol medzi nimi až príliš vysoký vekový rozdiel, 16 rokov, a Vojtech bol ženatý so svojou prvou manželkou. Krátko na to bol na päť rokov zatvorený v Jáchymove kvôli kontaktom s obchodníkom zo západného bloku. Keď ho pustili von, nečakane sa stretol s Jolanou na Václaváku, kde ich spoločný priateľ konečne oficiálne predstavil. Vojtech emigroval do USA oveľa skôr. Spočiatku pracoval ako záhradník, ale po návšteve kamaráta, ktorý tam bol na svadobnej ceste, sa rozhodol opäť vrátiť k svojmu pôvodnému remeslu - predaju kobercov, s ktorým mal z domova bohaté skúsenosti. Jolana sa s ním stretla v Amerike znovu úplnou náhodou cez spoločných známych. Tak veľmi sa zamilovala, že sa rozišla so svojím vtedajším priateľom Petrom a s Vojtechom začala nový život. S prácou v banke skončila a všetci sa spoločne presťahovali do Manchestru. So svojím druhým manželom túžila mať aj dieťa a druhú dcéru Andreu porodila vo veku 38 rokov. Jolana však nechcela byť len ženou v domácnosti a svojmu manželovi aj napriek povinnostiam v domácnosti či voči deťom, pomáhala ako účtovníčka. Starala sa aj o kontakty a stretnutia s klientmi. „My sme predávali do Bieleho domu!“ spomína Jolana, ktorá skutočne žila svoj veľký americký sen. Len nedávno, pred ôsmimi rokmi, prišla do USA s dvoma kuframi a zrazu pije šampanské v Bielom dome. Známu blue room, modrý salónik, dodnes zdobí jeden veľký a niekoľko menších kobercov z predajne Vojtecha Blau. Veľkým zážitkom bola aj spolupráca s Andy Warholom, od ktorého Jolana dodnes vlastní portréty Vojtecha a ich dcéry. Na istý čas sa známy umelec stal ich verným zákazníkom.

Je to už 23 rokov, čo Jolanin manžel Vojtech podľahol onkologickému ochoreniu. Svoju rodinu zabezpečil a okrem samotnej predajne im nechal 50 vzácnych kobercov, ktoré sa Jolane podarilo predať cez aukciu a finančne sa tak postarať o budúcnosť svojich dcér. Jolana dodnes vlastní obchod, ktorý nesie meno jej nebohého manžela Vojtecha Blau. Vedie ho však staršia dcéra Simona spolu so svojím manželom, ktorý sa rovnako venuje umeniu. Jolana sledovala vývoj spoločenskej situácie v rodnej krajine, v Československu. Po Nežnej revolúcii Prahu navštívila niekoľkokrát, avšak nikdy nad trvalým návratom neuvažovala. Na záver príbehu, sa Jolana rozhodla podeliť o svoje životné motto: „Ja sa riadim tým, že je vždycky lepšie byť k niekomu dobrý, než si povedať, no ja ťa nechcem vidieť, ja s tebou nechcem hovoriť. Ak niekto odo mňa niečo potrebuje, ja som tu vždy pre neho.“