Viera Boronkayová

Videla som tanky na Černovej, ak vieš ako sa vchádza do Ružomberka, lebo my sme tam bývali, tak tam stáli tie jednotky. Úplne mladulinkí chlapci to boli, 18 roční, čo im dávali tety, naše známe, vodu a jesť, mlieko, ani nevedeli kde sú. Bolo to zvláštne. Môj starý otec bol tak sklamaný, až plakal. Lebo to bola generácia, ktorá verila, že nás tí Rusi oslobodili a pomohli nám dostať sa z druhej svetovej vojny, a že to budú naši podporovatelia a bratia a nám nikdy neurobia to, čo nám urobili. Môj otec to už bol iná generácia, mal na to názor, že to bolo jedno z najväčších svinstiev, čo sa nám stalo a rozvoj Československa mohol napredovať niekam inam, nie byť v ten rok zastavený.

"Pre mňa už vôbec bolo vtipné, že ja som sa do toho Radošinského naivného divadla dostala, pretože už chýry o Radošinskom naivnom divadle, keď ja som prišla do Bratislavy boli. Vlastne Radošinské divadlo založil Stanko Štepka a Milan Markovič, ktorí pôsobili v učiteľských novinách. Ja som prišla k nim do redakcie, tam sme sa zoznámili, potom som im zaspievala a dostala som sa do- Ja som vlastne ani v podstate nevedela, aké úžasné teleso to je. Veľmi sa mi páčila poetika inscenácií, takisto revolta, ktorá v RND bola. Neskutočný Stano Štěpka a neskutočný Milan Markovič, pani Kolníková, keby som ich všetkých mala vymenovať, asi by som na to potrebovala strašne veľa (času). Mala som česť stretnúť sa s prvými členmi Radošinského divadla. Bola som najmladšia, veľmi som si to vážila."