The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mojmír Božík (* 1962)

• narodený 26. februára 1962 v Liptovskom Mikuláši

• v prvom ročníku základnej školy sa začína venovať ľadovému hokeju v rámci organizovaného hokeja v Liptovskom Mikuláši

• v roku 1980 prechádza do košického hokejového klubu a do federálnej ligy

• reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v rokoch 1980, 1981, 1982, 1986, 1987 a 1990

• v roku 1988 sa zúčastnil s mužstvom aj Zimných olympijských hier v ľadovom hokeji v Calgary

• absolvoval povinnú vojenskú službu v Dukle Trenčín

• po páde komunizmu pôsobil v dvoch fínskych hokejových kluboch, ale aj vo Švédsku či Francúzsku

• do Košíc sa vrátil v roku 2000

• s manželkou Vierkou vychovali dve deti

• v súčasnosti pôsobí v košickom hokejovom klube na administratívnej, respektíve manažérskej pozícii

V oblasti hokeja pôsobí už viac ako 50 rokov. Počas svojej športovej kariéry začínal najskôr v rodnom Liptovskom Mikuláši, podstatnú časť profesijného života však prežil v Košiciach. Skúsenosti však zbieral aj vo fínskych tímoch Jokerite Helsinki a Kokkolan Hermes, jednu sezónu absolvoval vo švédskom Mora IK a pôsobil aj vo francúzskych kluboch Reims či Anglet. Zúčastňoval sa mládežníckych ale aj seniorských reprezentácií, hral vo federálnej lige. Ako sám hovorí pri spomienke na hokej v Košiciach, partia 80. rokov 20. storočia zanechala silnú stopu a teší ho, že v tradícii sa pokračuje.

Mojmír Božík sa narodil v Liptovskom Mikuláši 26. februára 1962 rodičom Inocentovi a Apolónii. Obaja rodičia pracovali pre miestnu textilnú fabriku, ktorá zamestnancom poskytovala bohatú infraštruktúru, vrátane bytových domov. Rodina vyrastala v jednom z nich – pamätník spomína, že túto kolóniu bytov nazývali „Textilka“.

Život pamätníkovej mamy sa začal v roku 1932 na Orave v obci Zábiedovo a aj keď podľa slov Mojmíra Božíka mama o svojom živote príliš nerozprávala, žili typický oravský život – mali svoje malé hospodárstvo, pracovali v lese a obrábali polia.

Pamätníkov otec sa narodil približne v roku 1930 viac ako 200 kilometrov južnejšie – jeho rodiskom sa stala obec Maňa pri Vrábloch. Pamätníkov starý otec bol mlynárom a taktiež žili bežný dedinský život. Práve k životu v Mani sa Mojmírovi Božíkovi viažu detské spomienky, keďže práve u starých rodičov Jakuba a Márie často trávil prázdniny. Pamätník spomína, že otcove detstvo sa točilo okolo pomoci v domácnosti. Po absolvovaní ľudovej školy odišiel otec za vzdelaním do Ružomberka – stal sa špecialistom na tkáčskych strojoch a zamestnal sa v textilnej fabrike v Liptovskom Mikuláši. „Mama sa prišla učiť z Oravy na Liptov za detskú sestru a robila v jasliach - vtedy fabrika poskytovala komfort čo sa týka bývania, škôlok a podobne pre zamestnancov,“ priblížil pamätník s tým, že mama už mala syna Jána z prvého manželstva – jej prvý manžel však tragicky zahynul a neskôr sa stretla so svojím druhým manželom Inocentom, s ktorým mala deti Ctibora, Mojmíra a Jelu.

Na detstvo v Liptovskom Mikuláši spomína pamätník napríklad aj prostredníctvom športovísk, ktoré mala fabrika v správe, ale aj cez výlety do prírody, ktoré sa snažila rodina absolvovať každý víkend. Navštevoval základnú školu Okoličné, čo bolo približne dva kilometre pešo od bydliska. Práve ku školským začiatkom sa viaže aj invázia ruských vojsk v roku 1968, na ktorú si spomína takto: „Ako deti sme boli pri ceste, dokonca jedna kamarátka rátala tie transporty, koľko áut prešlo. Videli sme vojenské autá, ale to nebezpečenstvo sme si nejak neuvedomovali.“

Na základnej škole zažil pamätník veľa srandy, no takisto spomína, že v prvej triede mal učiteľ aj trstenicu. Veľkým pozitívom však bolo športové vyžitie. Pamätník spomína, že vďaka dobrému učiteľovi na športovej výchove prešli všetkými športami – od atletiky po gymnastiku a vo všetkých športoch sa organizovali mestské, krajské i celoslovenské kolá.

Zažil aj pionierske tábory – takmer každé prázdniny, pričom destináciami bolo napríklad okolie Prievidze či Pravna. „Západniari chodili k nám a my na západ,“ spomína Mojmír Božík na dvoj- či trojtýždňové pionierske tábory.

V súvislosti s prvými letmi do vesmíru v 60. rokoch 20. storočia pamätník spomína, že tie sledovali všetci. Jeho brat dokonca zbieral aj známky s témou kozmonautiky a zbierka to bola podľa jeho slov veľká. Uvádza, že vtedy bolo známok veľa a bežne sa predávali v novinových stánkoch.

Impulz k hokeju prišiel od suseda

Sused v bytovke, v ktorej rodina Božíková bývala, bol hokejový rozhodca, ktorý pracoval v organizovanom klube Liptovského Mikuláša. Práve on vnukol pamätníkovmu otcovi myšlienku, či by sa Mojmír nechcel venovať hokeju. Malý Mojmír bol v tom čase prvákom na základnej škole a hokej ho začal baviť. Ako spomína, korčuľovať sa učil každý sám, pretože zimy na Liptove boli tuhé a prírodný ľad bol všade. Korčuľovať sa mohli dokonca aj na ihriskách, o ktoré sa starala fabrika a vylievala tam ľad. V súvislosti so školou si spomína aj na uhoľné prázdniny, keď sa školy nestíhali zásobovať uhlím a tak sa každý rok stalo, že keď nasnežilo či bol tuhý mráz, žiakov nechali aj týždeň doma.

Pamätník opisuje, že do výberov si tréneri deti vyberali tak, že ich chodili pozerať na jazierka a rieky, kde sa korčuľovali a kde už samé nadobúdali istú korčuliarsku zdatnosť. Na tréningoch sa následne zdokonaľovali v technike. Tréningy boli podľa slov Mojmíra Božíka najmä cez víkend, občas aj v strede týždňa. Deti však samé trénovali každý deň, keďže ľad mali všade naokolo a tak sa mohli rozvíjať a trénovať každý deň.

 S udalosťami zo sveta hokeja bol pamätník v kontakte vďaka rádiu, keďže televíziu v tom čase nemali. Uvádza, že počúvali rozhlasovú reláciu S mikrofónom za hokejom a ako deti pravidelne počúvali aj reportáže česko-slovenskej hokejovej ligy. Spomína aj na školské turnaje, ktoré sa robievali medzi školami – z nich sa následne postupovalo do krajských aj celoslovenských súťaží.

Pamätníkovým vzorom v hokejovej oblasti bol Jan Suchý z Jihlavy, no vzory mali aj v Liptovskom Mikuláši. Začínal hrať pri Antonovi Kalouskovi a na hokejové začiatky v rodnom meste spomína v dobrom. Ako sám hovorí, mal dobrých trénerov, dobrý kolektív a dostal tu potrebné základy.

Pamätník sa hokeju venoval na klubovej úrovni a figuroval takisto vo výberoch kraja – výbery prebiehali za stredoslovenský, východoslovenský a západoslovenský kraj. Išlo o výber dorastu približne 15- až 16-ročných mladých hokejistov. „Boli turnaje medzi stredom, západom a východom a výberom Bratislavy. Tam sa spravil výber Slovenska. V Čechách to bolo to isté – z toho sa formovalo družstvo Československa do kategórie trebárs 16-ročných,“ spomína Mojmír Božík. Na základnej škole v rámci vyučovania ešte individuálny študijný plán mať nemusel, keďže na turnaje ho škola uvoľňovala. Počas stredoškolského štúdia, ktoré pamätník zameral na mechanika meracích a regulačných prístrojov v Liptovskom Hrádku, už individuálny študijný plán mať musel, keďže od 16 rokov bol vybraný do družstva seniorov a tréningy bývali doobeda. Na vtedajšiu hokejovú ligu spomína takto: „Chodilo veľa ľudí, štadióny boli plné. Boli veľké derby Mikuláš – Zvolen. Úroveň si myslím, že bola taká, ako dnes slovenská extraliga. Vlastne dnes slovenská extraliga sú tímy, ktoré kedysi hrali v Slovenskej národnej lige, ktorá mala v tej dobe, myslím, veľmi slušnú úroveň. Vo federálnej lige boli najskôr len tri tímy – Slovan Bratislava, Košice a Dukla Trenčín.“

V hokejovom klube v rodnom meste pôsobil pamätník do sezóny 1978-1979 a na sezónu 1980-1981 už bol angažovaný v Košiciach, kde si aj dokončil štvrtý ročník strednej školy.

V maturitnom ročníku do Košíc

V kolónii, kde vyrastal Mojmír Božík, žil aj Pavol Matis, ktorý sa stal športovým manažérom košického hokejového klubu. V tom čase robil skauting pre výber do Košíc a keďže sa poznal s rodičmi pamätníka, prišiel ku nim domov a povedal, že o Mojmíra majú záujem a aby prišiel do Košíc. V tom čase pamätník pôsobil v mládežníckych reprezentáciách a musel sa posunúť vyššie, aby sa udržal v reprezentáciách Československa do 20 rokov. Prešiel teda do Košíc a do federálnej ligy. Bol napríklad súčasťou tímu reprezentácie na Majstrovstvách Európy v ľadovom hokeji do 18 rokov v roku 1980. „Bolo to v Hradci Králové, kde sme získali striebornú medailu a boli sme silný tím. Aj tam mi dali základ, aj to boli začiatky mojej vážnej reprezentácie, kde sme sa posúvali o kategóriu vyššie do československej reprezentácie do 20 rokov.“ Československý tím s Mojmírom Božíkom zožal úspech aj na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji hráčov do 20 rokov v roku 1982, kde si vybojovali opäť striebornú pozíciu.

Pamätník ďalej spomína, že v Košiciach mali mladí hokejisti vytvorené veľmi dobré podmienky. Dvaja spoluhráči dostali byt a mali zabezpečenú aj stravu. Aj keď boli Košice väčšie mesto ako Liptovský Mikuláš a pamätník si naň zvykal dosť dlho, napokon sa v metropole východu usadil. 

Reprezentant za hranicami Československa

V čase príchodu pamätníka do Košíc zvykol bývať košický hokejový tím na úrovni federálne ligy podľa slov pamätníka na chvoste. Hrali o záchranu, mužstvo sa vyvíjalo a budovalo dlho. Na veci nepridala ani povinná vojenská služba, na ktorej sa museli prestriedať dve generácie na dva roky. Mojmír Božík sa dostal do Dukly Trenčín, kde boli podľa jeho slov vytvorené veľmi dobré podmienky, ktoré tvarovali a výkonnostne posúvali hráčov. Keď sa vrátili v roku 1984-1985 späť do Košíc, celé to vygradovalo: „Stretli sme sa spolu, spravil sa titul a odvtedy sme hrali špicu federálnej ligy, kde sme potom získali druhý titul. To bol taký míľnik v košickom hokeji, ktorý ten trend a históriu budoval na tej úrovni, že sa od Košíc čakalo, že budú hrať len špicu. Tá tradícia vlastne pokračuje.“ Ako dodal, do sezóny šli skromne – ako mladí chlapci túžili hrať dobrý hokej, túžili po víťazstve a úsilím, ktoré na tréningoch vyvíjali, sa k titulu dopracovali. Úspech bol vnímaný veľmi pozitívne. Sezóna bola podľa pamätníka vypredaná na každý zápas, lístky nebolo možné zohnať. Vypredané boli aj zápasy, ktoré hralo mužstvo nielen vonku, ale aj v Čechách.

Počas socializmu však neexistovalo povolanie športovec – spoločne so svojimi spoluhráčmi boli zamestnaní vo Východoslovenských železiarňach. Do práce fyzicky nechodili, no boli tam evidovaní a výplatu dostávali ako bežní zamestnanci. Železiarne podľa jeho slov zamestnávali všetkých hráčov.

V roku 1986 zažil Mojmír Božík prvé Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji v rámci A tímu. Konali sa v Sovietskom zväze a mužstvo Československa si medailu domov neodnieslo. Rok na to sa majstrovstvá konali v Rakúsku, kde československí reprezentanti vybojovali bronzovú medailu. Ako dodal, každé majstrovstvá mu utkveli v pamäti. Na uvedenom šampionáte bol gólmanom československého tímu Dominik Hašek. „Na Hašeka si pamätám veľmi dobre. Bol to jeden líder, ktorý veľkou mierou prispel k tomu, aby sme mali medailu. Stále vymýšľal, ako ten puk chytiť. Stále hľadal ten spôsob – v tomto bol špecifický a preto to dotiahol tak ďaleko. Lebo stále premýšľal, ako to chytanie vylepšiť.“ Finálové zápasy týchto majstrovstiev sveta patrili Švédsku, Kanade, Československu a Sovietskemu zväzu. Pamätník uvádza, že Švédi ani Kanada neboli v tej dobe až takým súperom. Lídrom a najťažším súperom na každom šampionáte boli podľa jeho slov jednoznačne Rusi.

V roku 1988 sa Mojmír Božík zúčastnil aj Zimných olympijských hier v ľadovom hokeji v kanadskom Calgary, kde síce mužstvo skončilo na 6. mieste, išlo však o veľký zážitok. „Bolo to v krásnom prostredí, nejaká novovybudovaná vysoká škola, jedálne, kde bolo všetko jedlo 24 hodín k dispozícii. Telocvičňa pre študentov bola taká ako zo sci-fi pre nás v tom čase. Človek tam videl tých špičkových športovcov bežne pri raňajkách či obede,“ spomína na atmosféru olympijskej dediny pamätník a dodal, že obrovskou škodou bolo, že sa nedostavil športový úspech.

Turnaje trvali podľa jeho slov dva týždne – vrátane prípravy tri týždne až mesiac. Počas nich mali v zahraničí vyhradený čas aj na prehliadku miest. Na turnajoch a zájazdoch im robil spoločnosť agent, ktorého však ako mladíci veľmi nevnímali. Mysleli si, že ide o vedúceho z telovýchovného hnutia.  

Mojmír Božík bol draftovaný do Kanady, no emigrovať nechcel a ponuku neprijal. Skauting v tom čase zvykli robiť na majstrovstvách, kde lákali hráčov na emigráciu. „Človek sa tou myšlienkou zaoberal, ale obetovať rodinu kvôli emigrácii – to neprevážilo. My sme tu mali v Československu veľmi dobré podmienky, ako hráči reprezentácie, aj vo federálnej lige v Košiciach.“

Novembrové udalosti otvorili nové príležitosti

Novembrové udalosti roku 1989 pamätník vnímal – podľa jeho slov každý čakal, čo príde a aké to bude. Spoločnosť tým žila. Práve udalosti okolo Nežnej revolúcie sa Mojmíra Božíka dotkli pozitívne – otvorilo sa cestovanie a mohol absolvovať zahraničné angažmá bez emigrácie. Na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v roku 1990 v Zürichu, keď československé mužstvo získalo bronz, oslovili pamätníka skauti a ponúkli mu zmluvu s Jokeritom Helsinki, ktorú podpísal ešte na začiatku majstrovstiev. Do Fínska odišiel Mojmír Božík s celou rodinou.

S manželkou Vierkou sa pamätník spoznal v Košiciach – ona študovala v Košiciach právo a ešte počas štúdia sa im v roku 1984 narodil syn Mojmír. V tom čase musel pamätník dokončiť povinnú vojenskú službu, no vďaka podmienkam, ktoré klub vytvoril, nemali problém sa adaptovať. Dostali byt, manželka dokončila školu a zaradila sa do pracovného života. Druhé dieťa – dcéra Petra, sa narodila práve v roku 1990, keď sa rodina sťahovala do Fínska pre zahraničné angažmá. Syn v tom čase začal chodiť do školy, no prvé štyri ročníky ho vyučovali doma. Život v Helsinkách bol niečím úplne novým. Klub Jokerit Helsinki postúpil do najvyššej súťaže. Vo Fínsku strávila rodina dva roky. Pamätník opisuje, že prvý rok sa tím nejako zachránil a na ďalší rok už získali titul Fínska. „Z posledného klubu sa z Jokeritu vypracoval špičkový fínsky klub, veľa hráčov sa dostalo aj do NHL. Som rád, že som mohol byť súčasťou aspoň dva roky, pretože na konci druhej sezóny som sa zranil,“ opisuje pamätník s tým, že rodina si spočiatku na život vo Fínsku musela zvykať a prekonať aj jazykovú bariéru, napokon si však našli aj priateľov a stretávali sa s ústretovosťou. V tom čase však podľa slov Mojmíra Božíka hokej v Jokerite nebol ešte na takej profesionálnej úrovni, čo sa tréningov týka – tie totiž hráči absolvovali večer o pol deviatej, keď prichádzali zo zamestnaní. Postupom času sa zjednotili a za posledné roky sa vypracovali podľa neho na špičku svetového hokeja.

Po zranení sa dostal Mojmír Božík do fínskeho tímu Hermes Kokkola. Ďalšou zastávkou bolo Švédsko a tím Mora IK, kde pôsobil jednu sezónu, následne jednu sezónu odohral v Poprade. Po Poprade strávil pamätník štyri roky vo francúzskych tímoch HC Reims a Anglet Hormadi – bolo to v rokoch 1996 až 2000. Svoju profesionálnu kariéru zakončil v Košiciach, kde sa vrátil na prelome milénií. Pracovať v košickom hokejovom klube chcel ako tréner, na čo sa aj pripravoval. Klub bol ale v tom čase podľa jeho slov vo veľkých problémoch – železiarne šli do konkurzu a klub sa zachraňoval v lige. Prehovorili ho preto, aby pomohol ešte ako hráč. Na pozícii hráča zotrval pol roka a potom klub spoločne s pánom Selvekom zachraňoval ako tréner, čo sa mu aj podarilo. Neskôr ho poverili funkciou generálneho manažéra v klube, v ktorej zotrval približne dva roky. Z nej prešiel na pozíciu manažéra mládeže, popri ktorej sa venoval aj trénovaniu. „Myslím, že vedenie U. S. Steel Košice malo veľký záujem, aby prebralo ako generálny sponzor hokej v meste, čo sa aj stalo a myslím si, že veľmi napomohli tomu, že hokej sa zachoval. Postavil sa štadión, hokej v Košiciach beží, žije a oni sú hlavní sponzori dodnes a držia ten hokej tak, aby fungoval pre ľudí v Košiciach.“

Trénerstvo na ľade zanechal Mojmír Božík pred šiestimi či siedmimi rokmi. Momentálne sa venuje administratívnej, respektíve manažérskej práci v klube. Aj keď v oblasti hokeja pôsobí už viac ako 50 rokov, rád spomína na staré časy. „Učíme sa stále a vnímame nové veci – tieto technológie ovplyvňujú aj dianie v športoch, čiže beriem to ako súčasť vývoja v živote. Všetko sa zdokonaľuje, či výstroj, hokejky, korčule – odľahčuje sa to, zmenšujú sa štadióny, technika korčuľovania je iná. Vnímam to pozitívne, je to súčasť vývoja života a hokeja.“ Ako dodal, je rád, že aj on sám mohol prispieť svojou troškou k určitému rozvoju košického hokeja a jeho histórii aj k hokeju v rámci Československa – to už však podľa neho musia hodnotiť iní ľudia.  

Počas svojho života sa riadi heslom: keď chcete ľahko žiť, musíte ťažko pracovať. Rovnako prízvukuje, že pri športe by sa nemala klásť na prvé miesto vidina peňazí – človek to musí predovšetkým chcieť a mať z toho radosť a potom všetko príde.