The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Braun (* 1952)

• narodený 1. mája 1952 v Bratislave do židovskej rodiny

• matka bola počas vojny internovaná v koncentračnom tábore

• otec pochádzal z Bratislavy z ortodoxnej židovskej rodiny

• otec sa počas vojny ukrýval v Maďarsku a na Slovensku

• majetky otcovej rodiny boli počas vojny arizované, po vojne dostali časť naspäť

• po nástupe socializmu boli majetky manželov znovu znárodnené a počas Akcie Z boli vysťahovaní na vidiek

• po návrate do Bratislavy – problémy rodičov so zamestnaním pre kapitalistický pôvod

• Juraj bol terčom antisemitských prejavov zo strany rovesníkov

• 1967 – 1970 štúdium na Gymnáziu Juraja Hronca

• 1968 – účastný na tábore židovskej mládeže v Dubrovníku – vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou

• 1970 – 1976 – študoval medicínu

• po ukončení štúdia sa zamestnal na chirurgii v Nitre, neskôr ORL

• 1980 – emigroval s Milanom Wisterom cez Taliansko do USA

• v USA pokračuje v kariére lekára

• 1991 - oženil sa s dcérou preživších šoa z Československa

Život Juraja Brauna bol v rokoch, ktoré strávil v Československu, poznačené povojnovým antisemitizmom. Obaja rodičia pochádzali zo židovskej rodiny, a hoci sa pamätník narodil až po vojne, často na vlastnej koži okúsil protižidovské postoje slovenskej spoločnosti. Antisemitizmus, umocnený nesúhlasom s politickým režimom v Československu, ho priviedol k úvahám na emigráciu do Ameriky.

Dieťa prvomájového sprievodu

„Narodil som sa mame a otcovi, ktorí prežili holokaust. Každý trochu ináč, ale dosť ťažko. A dosť ťažko bolo, i keď sa dopracovali k tomu, aby som sa mohol narodiť.“ Pamätník sa narodil 1. mája 1952 v Bratislave práve v čase, keď sa v meste začal prvomájový sprievod. Mamička mala problém otehotnieť kvôli zdravotným problémom v dôsledku podvýživy po mesiacoch strávených za múrmi koncentračných táborov. „Bola vlastne jediná zo šiestich detí, ktorí prežili koncentrák.“ Okrem nej prežila šoa len jedna z jej sestier, ktorej sa podarilo získať falošné papiere o evanjelickom vierovyznaní. Iná sestra, staršia o rok od mamičky, síce prežila aj pochod smrti, ale krátko po oslobodení umrela na týfus. Pochovaná je nevedno kde, v spoločnom hrobe niekde v Nemecku.

Mamička pred vojnou a počas nej

Jeho mamička Ida sa narodila 8. februára 1925 ako najmladšia zo šiestich detí v Dunajskej Strede. Tam prežila svoje detstvo a dospievanie s rodičmi, ktorí vlastnili obchod s obuvou. Po Viedenskej arbitráži táto časť Slovenska pripadla Maďarsku. „Verili snáď, že to horthyovské Maďarsko ich zachráni, ale trvalo to len do toho júna 1944, a potom všetkých zobrali tiež.“ Mamičkini rodičia boli po príchode do Auschwitzu poslaní rovno do plynu. „A v tomto je tá hrozná tragédia. Že v tej dobe už vlastne bolo rozhodnuté, že Nemci tú vojnu skôr či neskôr prehrajú.“ So smrťou príbuzných sa nikdy úplne nevyrovnala. Mamička pracovala v Auschwitzi v muničnej fabrike, ktorá bola situovaná v soľnej bani pri Wieliczke. Vyrábali tam vojenskú muníciu. Po tom, čo prežila aj pochod smrti, sa po oslobodení vrátila do rodného mesta. Ľudia sa však z jej návratu netešili. Naopak, obávali sa, že budú musieť vrátiť majetky arizované počas vojny. Realita však bola iná. „K majetku sa nikdy nedostali,“ uvádza pamätník.

Otcova rodina

Oteckova rodina pochádzala z Bratislavy. Okrem obchodu s textilom v rodnom meste mali majetky aj v Dunajskej Strede. Otec Mikuláš sa narodil 2. decembra 1920. Pochádzal zo štyroch súrodencov, ale konca vojny sa dožil len otecko a jeho brat Šani. Mikuláš bol pre svoj pôvod vylúčený z obchodnej akadémie a dostal sa do pracovného tábora v Seredi. „Stáli ho to jedny zlaté hodinky za to, aby sa vyplatil, aby sa odtiaľ mohol dostať nejako von. Žil pod nejakými falošnými papiermi najprv na Slovensku, potom v Maďarsku, a tak pendloval medzi krajinami.“ Ukrýval sa u ľudí, ktorí mu poskytovali hoci len krátkodobý prístrešok. Hoci na obdobie vojny spomínal nerád, rozprával pamätníkovi príhodu, ako ho prvýkrát chytili gardisti v Nitre. „Tam ho tak zmlátili, lebo nenosil židovskú hviezdu a mal tuto na čele takú jazvu.“ Otecko sa s jedným z nich stretol po vojne, keď pracoval v papierenskom závode Slovpap. Bývalý gardista sa oteckovi nikdy neospravedlnil.

Strýko Šani

Otcov brat, strýko Alexander, bol jediným z oteckovej rodiny, ktorý si prešiel peklom vyhladzovacích táborov. Dožil sa oslobodenia. Mal veľmi silné náboženské presvedčenie, a preto veril, „že on to prežil, pretože sa modlil stále k Bohu.“ Po vojne sa vrátil na Slovensko, oženil sa a využil prvú možnosť odísť do New Yorku. Jeho manželka pochádzala z veľmi zámožnej a ortodoxnej židovskej rodiny Elefantovcov z Bardejova. Dôvodom ich skorého odchodu z Československa nebola len hrozba nastupujúceho socializmu, ale aj sklamanie zo správania Slovákov k Židom po ich návrate z koncentračných táborov.

V rokoch nádejí i sklamaní

Mamička sa s oteckom spoznala ešte pred druhou svetovou vojnou v Dunajskej Strede. Mikuláš pochádzal zo zámožnejšej a pobožnejšej vrstvy. „Možno keby nebolo vojny, tak asi otec a mama by sa nezobrali.“ Po vojne im boli viaceré majetky vrátené, ale dom, v ktorom predtým žila oteckova rodina, bol zbombardovaný. V prvých rokoch manželstva sa im darilo - vlastnili auto, zamestnávali pani v domácnosti a o polia pri Dunajskej Strede sa im staral dozorca. „Ale trvalo to len 3 roky, do februára 1948. Potom všetko stratili.“ Najskôr museli platiť milionársku daň, následne ich vyhostili z Bratislavy v rámci Akcie Z. Vysťahovali ich niekam na vidiek pri Lučenci. Hoci tam žili len dva či tri mesiace, niesli to vnútorne veľmi ťažko. „Tým, že prežili veľa horšieho za vojny, tak získali určitý taký stoicizmus v živote. Môj otec mal také hlášky, ako napríklad: Čo je to všetko proti tomu, čo sme už stratili v minulosti.“

Návrat domov

Po čase strávenom na vidieku sa im podarilo znovu vrátiť do Bratislavy. Bývali v malej garsónke, a tam si v roku 1952 priviedli aj svojho jediného syna Juraja. Začiatky však neboli jednoduché. Otecka ako bývalého kapitalistu nechceli nikde zamestnať. Našiel si prácu len ako pomocný robotník v prístave. Po rôznych kurzoch sa mu podarilo uchytiť sa ako odbytár v papierenskom priemysle. Mamička sa začala venovať krajčírskemu remeslu - spočiatku doma, neskôr šila pre zákazkové závody Vkus, kým bola doma s malým synčekom. „Mama si pri tom šijacom stroji to zdravie ešte viac narušila.“ Zatúžila však posunúť sa ďalej, a tak začala sama navrhovať oblečenie. V Bratislave na bývalej Molotovovej ulici (dnešná Obchodná) založila prvý salón pre detské oblečenie Mladosť.

Jediný „Židák“ medzi katolíkmi

„My sme ako jedna z mála rodín v Bratislave žili židovsky. Naďalej sme dodržiavali židovské sviatky, nikdy sme nemali vianočný stromček alebo Vianoce. Ja som sa cítil trošku ukrátený ako chlapec.“ Na Zámockej ulici, kde rodina bývala v prvých rokoch jeho detstva, mal mnoho kamarátov z rôznych spoločenských vrstiev vrátane Rómov. Niektorí kamaráti však nemali na neho dobrý vplyv, preto sa rozhodli presťahovať sa na Šoltésovu ulicu do väčšieho bytu. Bolo to v polovici prvého ročníka a pamätník musel okrem bydliska zmeniť aj školu. „Bol som tam jediný Židák a všetci to vedeli.“ Pre svoj pôvod bol častým terčom posmeškov zo strany rovesníkov, fyzických aj slovných útokov. „Deti veľmi rýchlo pochopili, že nie som jeden z nich.“ Dialo sa to v starom domove, rovnako aj v novom. Utíchlo to, až keď išiel študovať na dobré gymnázium, neskôr na medicínu.

Odkrývanie židovstva a túžba odísť

Po ukončení základnej školy v roku 1967 nastúpil na Gymnázium Juraja Hronca so zameraním na prírodné vedy. Bolo to v čase politického odmäku, keď sa aj Židia prestali báť. Mohli sa slobodne stretávať v židovskej kuchyni. „Dovtedy som to židovstvo ukrýval a tajil pred druhými, ale vďaka tomu, čo sa dialo, a že bola taká tá sloboda, a že človek videl, že aj “nežidia” prišli medzi tých židov a podporovali ich...“ Prišiel však 21. august 1968. Pamätník bol vtedy druhákom na gymnáziu a ako študenti verili, že sa Rusi spamätajú a odídu. Menili názvy ulíc, aby Rusov zmiatli, na tanky hádzali kamene, tlačili noviny a tie roznášali medzi ľudí. Niektorí spolužiaci s rodičmi emigrovali. Rodina pamätníka tiež zvažovala odchod za hranice, ale otecko sa akosi bál aj z dôvodu podlomeného zdravia. Mnohí protiruskí profesori a spolužiaci menili s nastupujúcou normalizáciou svoje postoje a presvedčenia. Uvedomil si, že Československo nie je tou krajinou, v ktorej chce žiť. Vtedy sa v pamätníkovi zrodila viera, že keď nie teraz, v budúcnosti sa mu snáď podarí emigrovať.

„Nikdy som sa neangažoval“

Po maturite v roku 1970 sa dostal na štúdium medicíny. Hoci sa spočiatku bránil vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže, okolnosti ho ku koncu prvého ročníka donútili názor zmeniť: buď vstúpi, alebo sa môže so štúdiom rozlúčiť. „Nikdy som nerobil nič iného len to, čo bolo treba. A myslím si, že to druhí o mne vedeli.“ Do Bratislavy po prvom ročníku na hygiene v Prahe prestúpil aj Milan Wister. Od toho momentu sa začala ich spoločná cesta. Pamätník bol v tých rokoch vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou z dôvodu jeho účasti na letnom tábore židovských mladých ľudí v Dubrovníku, ktorý sa konal ešte v roku 1968. Chceli, aby podpísal spoluprácu, že bude donášať informácie o bratislavskom židovstve, o ich možných emigráciách a protištátnych cieľoch. „Nebol som ani zradca, ani nejaký spolupracovník, ale dosť ťažko som to prežíval.“ Medzi Židmi pravdepodobne boli takí, ktorí týmto spôsobom donášali. Vtedy prestal chodiť do židovskej mládeže. Rozišiel sa dokonca so svojím židovským dievčaťom a v kontakte ostal len s Milanom Wisterom. Odmietnutie spolupráce pre neho znamenalo, že sa po skončení štúdia nevedel v Bratislave zamestnať ako lekár.

V „židovskej“ Nitre

Keď v roku 1976 ukončil medicínu, zamestnal sa po známosti na oddelení chirurgie v nitrianskej nemocnici. V Nitre mu však dali pocítiť, že nie je Nitrančan a že je Žid: „No, Židia nám tu budú vládnuť.“ Na vojenčine, na ktorú nastúpil už mesiac po tom, ako sa zamestnal v Nitre, nikomu jeho židovský pôvod nevadil. „Nemal som tú vojnu takú hroznú.“ Ako medik mával služby v civilnej nemocnici, čo mu pomohlo jednak finančne, jednak medicínsky. Po vojenčine sa vrátil na svoje miesto v nemocnici, po pol roku však zmenil oddelenie a začal pracovať na ORL. Tesne pred atestáciou, keď primár oddelenia veril, že sa z neho stane detský laryngológ, sa v ňom ozvala túžba dostať sa za hranice. Prihlásil sa na lekársku misiu do Etiópie, ale primár mu odmietol podpísať súhlas: „Nikam nepôjdeš a budeš tu pracovať!“

Jednosmerný zájazd do Talianska

Juraj s Milanom Wisterom využili šancu kúpiť si lístky na zájazd do Talianska na majstrovstvá Európy vo futbale. „A v tej dobe, keď som si žiadal to povolenie, bol primár na dovolenke. Tak som si od jeho zástupcu žiadal, aby mi to podpísal.“ O jeho odchode vedeli len rodičia. Nevedelo o tom dokonca ani dievča, s ktorým bol pamätník naoko zasnúbený, aby sa ho režim nebál pustiť za hranice. Hoci rodičia niesli jeho odchod z Československa veľmi ťažko, „videli, že tam nemám budúcnosť.“ Matka rozumovo cítila, že mu vonku bude lepšie, ale srdcom cítila, že to bude pre ňu veľmi náročné. Cestou späť z Talianska využili moment, keď sa účastníci zájazdu vybrali navštíviť viedenský Hofburg. Cez hotelové okienko si vzali kufre a od známych si vyzdvihli doklady o štúdiu, ktoré tam pre nich prepašovali. Na cudzineckej polícii si vybavili pasy. Už im nič nebránilo odísť naspäť do Talianska, odkiaľ mali namierené do Ameriky. Pamätník chcel ísť na miesto, ktoré bude čo najďalej od socializmu. „Jasne nám z toho vychádzalo, že Amerika bude to najlepšie.“

Cesta do Ameriky

V Taliansku zotrvali istý čas v utečeneckom tábore, kým im vybavili cestu do Spojených štátov. Celý ten čas sedeli nad knihami a pripravovali sa na skúšky z medicíny, ktoré ich v Amerike čakali. „Bolo to tvrdé, ale vedeli sme, čo chceme.“ Taliani a rovnako aj Američania si preverovali ich židovský pôvod a po štyroch mesiacoch ich napokon poslali špeciálom do USA. Pamätník sa po príchode zabýval u strýka Šaniho v New Yorku asi na tri či štyri mesiace – od septembra 1980 do januára nasledujúceho roku. Čoskoro sa však prejavili rozdiely medzi strýkovou ortodoxnou židovskou rodinou a pamätníkom- Ten v Československu nemohol naplno praktizovať svoje vierovyznanie, čo ovplyvnilo aj jeho praktizovanie viery. Strýko ho prijal ku sebe v nádeji, že príčinou pamätníkovho úteku bola túžba pokračovať v rodinnej tradícii ortodoxného židovstva. Snažili sa ho prerobiť na svoj obraz. „Hovorili, že doktorom som bol aj predtým a budem aj potom, ale teraz musím byť dobrým Židom, a tak jediné, čo som musel robiť, že som sa musel od rána do večera modliť a chodiť do kostola.“

Začiatky za veľkou mlákou

Hneď po nostrifikačnej skúške sa rozhodol odísť za kamarátom Milanom do Brooklynu. Od židovskej organizácie dostávali podporu na jedlo a štúdium so záväzkom, že im to všetko do roka vrátia. „A to boli tie najkrajšie pocity v živote, keď som im to mohol vrátiť.“ Hľadanie práce v novej domovine bolo spočiatku sprevádzané neúspechom. Napokon mu jeden lekár v nemocnici v Brooklyne dal sľub – keď bude chodiť pomáhať na chirurgiu, vezme ho ako rezidenta. Po roku sa dostal na kliniku v Manhattane na oddelenie ORL ako rezident za minimálnu mzdu. Následne si urobil špecializáciu na rakovinu hrtana a krku a plastické operácie uší. Prácu na ORL vykonáva dodnes.

Súkromný život

Hoci sa Juraj nikdy neplánoval oženiť pre svoje tendencie k emigrácii a následne kvôli svojim profesionálnym ambíciám, napokon si v Amerike predsa našiel svoju životnú partnerku. K manželke mu dopomohol jeden doktor, ktorý bol rovnako ako pamätník emigrantom z Československa. Manželkina neter, mladá architekta Helenka z Československa, sa v tom čase chystala na návštevu príbuzných. Aj Helenka bola dieťaťom preživších šoa. Pamätník sa s Helenkou zoznámil v roku 1988. V roku 1991 sa zobrali. Krátko po svadbe sa im narodili tri deti: Dávid, Rozália a Anička.

Dopad úteku na rodičov

Pamätník bol za svoj útek z Československa odsúdený na dvojročný trest. Vyšetrovaniu sa nevyhli ani jeho rodičia. „Moja mama tak plakala na tej polícii.“ Mamička pre synov útek trpela nielen psychicky, ale veľmi sa zhoršil aj jej zdravotný stav. Ťažko znášala, že jej odišiel jediný syn. Policajt ju utešoval slovami: „Neplačte, pani Braunová, veď jemu tam bude lepšie, ako by mu bolo tu.“ Asi po troch až štyroch rokoch dovolili rodičom vycestovať za synom s tým, že ho presvedčia, aby sa vrátil. Mamička aj otecko mali vážne zdravotné problémy a synovou snahou bolo dostať ich do Ameriky. Oni mu však nechceli byť na príťaž. Po dvoch spoločne strávených mesiacoch napokon premýšľali, že by si návštevu zopakovali, prípadne by tam odišli žiť natrvalo. Kým pamätník vybavil všetko potrebné, mamička umrela. Pre otecka sa mu podarilo vybaviť zelenú kartu, ale na cestu si už netrúfal. Zostal v Bratislave. Rodičia sú pre pamätníka dodnes veľkým vzorom. „Keď ja mám nejaké problémy a v živote nejaké ťažkosti, tak si poviem, moji rodičia toho stratili v živote viac.“