The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alena Bugárová (* 1936)

• narodená v roku 1936

• navštevovala základnú školu v Piešťanoch od roku 1942

• v roku 1947 nastúpila na 9-ročnú dievčenskú meštiansku školu

• v roku 1951 začala štúdium na Pedagogickom gymnáziu v Trenčíne

• Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave začala študovať v roku 1955

• pracovať začala v roku 1957 na škole v Holíči

• v tom istom roku sa presťahovala do Bratislavy, začala pracovať v Poľskom kultúrnom stredisku

• svadbu mala v roku 1958 s Jozefom Bugárom

• syn Peter sa narodil v roku 1960 a syn Matej v roku 1961

• pracovať začala po materskej v roku 1964 na škole na ulici Červenej armády v Bratislave

• v roku 1877 začala pracovať v Slovenskej národnej galérii

• odišla do dôchodku v roku 1991, presťahovala sa do Nitry

• o 10 rokov sa presťahovala naspäť do Bratislavy

Alena Bugárová sa narodila sa v Piešťanoch 24. februára 1936. Jej rodina pochádza z Čiech. V roku 1936 sa jej rodičia prisťahovala do Piešťan kvôli práci. Alenin otec ako nožiar totiž v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch stratil prácu. Povedal si, že na Slovensku je remeselníkov tohto typu určite menej ako v Prahe. Preto hľadal uplatnenie práve tam.

 

Starí rodičia z Čiech

 

Otcovi rodičia boli roľníci. Bývali v obci Charvatce pod Řípem. Alenin otec, Jozef Ulrich, bol posledný zo 7 detí. Jozefov otec, okrem toho, že hodpodáril, bol aj pracovníkom v cukrovare, jeho manželka bola v domácnosti. Jeden z Jozefových bratov, Anton Ulrich, ktorý sa neskôr usadil v Martine, bol počas 1. svetovej vojny na ruskom fronte. Vedel krásne maľovať a venoval sa reštaurovaniu obrazov. Robil asistenta v Matici slovenskej, kde kreslil divadelné kulisy. Z vojny si nezabudol priniesť reprodukcie obrazov, ktoré potom využil aj keď pripravoval svadobný dar pre Jozefa. Do oválneho rámu im namiesto náboženskej tematiky nakreslil romantickú krajinu s levom a pastierom.

 

Alenina mama Helena, rodená Klainová sa narodila ako nemanželské dieťa. Jej mama od nej odišla čoskoro po narodení do služby do Prahy, aby sa uživila. Pracovala tam ako slúžka a upratovačka. Helena ostala so svojimi tetami a neterami v obci Doksy pri Kladne. Do školy ju matka nechcela posielať, a po základnej škole musela nastúpiť hneď do práce. Helena to svojej matke nikdy neodpustila a keď prišla už v pokročilom veku na návštevu k dcére do Piešťan, stále bola táto téma príčinou ich sporov. Helena jej nevedela zabudnúť, že jej nezabezpečila vzdelanie. Aj napriek tomu Helena dychtila po vedomostiach, našla si prácu v tlačiarni a celý život mala záľubu v knihách. 

 

Helena Alene spomínala, ako videla prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka viackrát naživo. Pošťastilo sa jej to vďaka tomu, že dedinka Doksy sa nachádza blízko Lán, kde sa nachádzalo Masarykovo dedinské sídlo, v ktorom aj v roku 1937 umrel. Častokrát prechádzal okolím a stretával sa s dedinčanmi na prechádzkach na koni. Počas vojny zas Helena počúvala Jana Masaryka, keď mala pustený rozhlas s pravidelným vysielaním na BBC. Vášnivo počúvala jeho príhovory, aj keď to bolo zakázané.

 

Nožiarske remeslo

 

Alenin otec Jozef sa vyučil za nožiara ešte počas monarchie. Profesionálnym nožiarom u ktorého získal prax bol jeho najstarší brat, ktorý býval v Sudetoch. Alena má stále odložený výučný list, ktorý dostal Jozef v nemčine.

 

Alenini rodičia sa zoznámili v pražskej robotníckej spoločnosti. Celé skupiny spolu trávili voľný čas, chodili napríklad trampovať. Trávili spolu celé víkendy v prírode. Vznikali tam trampské pesničky, ktoré boli obľúbené aj v povojnovej dobe. Jozef a Helena sa zosobášili v roku 1931. V tom čase sa ale začínala ekonomická kríza, Aleninho otca prepustili. Za to, čo mal našetrené, si nakúpil základné nástroje a hodlal si založiť vlastnú nožiarsku živnosť. Drahé elektrické mašiny odkúpil z druhej ruky od skrachovanej dielne.

 

Nožiarske remeslo spočívalo najmä v oprave hotového tovaru. V Piešťanoch sa rýchlo roznieslo, že je Jozef otec pracovitý remeselník a preto mal veľa roboty. Výroba nožov v tomto čase už bola priemyselná. Na remeselníkov ostala údržba nožov, nožníc, korčulí, atď. Doménou Aleninho otca boli lekárske nástroje z nemocnice. Skalpely a iné nástroje si nechávali brúsiť iba u Ulricha. Nože vedel aj veľmi dobre repasovať.

 

Príchod do Piešťan

 

Jozef sa so svojou manželkou Helenou rozhodol skúsiť šťastie na Slovensku. Bolo to aj preto, že aj jeho ďalší dvaja bratia sa usadili s vyučenými remeslami na Slovensku. Jeden – Anton Ulrich, ako maliar a reštaurátor v Martine a druhý – Rudolf, ktorý sa písal po česky s ypsilonom – Ulrych, ako krajčír v Trenčíne. Do Piešťan prišli v roku 1936. V meste vôbec nemali problémy s tým, že sú inej národnosti: „Páčilo sa rodičom v Piešťanoch veľmi, lebo vôbec tam neboli nejaké národnostné trenice, že aha tí Čehúni tu prišli zbohatnúť alebo čo. Také tam nemali. Mali ich veľmi radi, obidvaja sa snažili hovoriť perfektne po slovensky.“ 

 

Alenin otec sa vedel dohovoriť aj po nemecky, čo sa hodilo počas 2. svetovej vojny. V Piešťanoch boli vtedy nemeckí vojaci a pravidelne sa tam vyskytoval aj Hitlerjugend, s ktorými sa rozprával po nemecky. Bola to dobrá reklama, pre jeho nožiarsky biznis, preto nemal o prácu núdzu. Nemčinu chcel Jozef naučiť aj svoju manželku: „Prosím ťa, nauč sa aspoň pár slov po nemecky. Ja sa naučím po nemecky, až keď Nemci vyhrajú, potom bude dosť času,” spomínala pamätníčka na rodičovské prekáračky. 

 

Počas vojny

 

V Piešťanoch bývali v byte vedľa dielne, kde žili do roku 1941. Keď vznikla Slovenská republika, českých zamestnancov vtedy odsúvali preč zo Slovenska naspäť do Čiech. Po jednom českom úradníkovi vtedy dostali nový byt, kde bývali až kým si v 60. rokoch nepostavili dom. 

 

Alenini rodičia si po príchode na Slovensko vybavovali pasy. Boli vedení ako cudzinci, s povolením k pobytu. Takto boli vedení aj v kritickom roku 1941, ale mali v meste dobrú povesť a nikto ich teda neposielal do Čiech naspäť. Vďaka nepostrádateľnému remeslu ich žiadosť o povolenie k pobytu, ktorá sa predlžovala na rok, predĺžili. V roku 1942, keď išla Alena prvýkrát do školy, požiadali aj o slovenské občianstvo. 

 

Horšie to bolo cez vojnu s príbuznými, ktorí skoro všetci ostali v protektoráte. Komunikovať vtedy mohli len písomne, čo bolo cez vojnu tiež sťažené. Keď sa Alenina mama v roku 1946 rozhodla cestovať do Čiech, navštíviť svoje milované tety, tak sa ponosovali na to, koľko rokov ju nevideli a trpeli samotou.  

 

Príbuzní v Čechách si mysleli, že na Slovensku bolo za vojny lepšie a závideli im. Jozefov brat, ktorý žil v Sudetoch, sa musel odsťahovať bližšie k rodine, keď Sudety pripojili k Nemeckej ríši.

Po vojne Alenini rodičia pozývali českú rodinu do Piešťan. Lákali ich na pekné kúpeľné prostredie a prírodu, ale prichádzali tam za celé roky len zriedkavo.

 

Alenina sestra Anna bola vojnové dieťa, narodila sa v roku 1941. Mama vtedy chytila depresiu: „Bože môj, do vojny sa nám narodí dieťa, a ako to vychováme a nebude nič,“ parafrázovala matkine starosti Alena. Tak sa vtedy jej matka trápila, až dostala žalúdočnú nervózu. Ťažko ju potom dávali po vojne dokopy. 

 

Počas vojny Alenin otec vybudoval úkryt u nich v pivnici, pretože sa bál, čo sa stane, keď tadiaľ bude prechádzať front. Alena si pamätá ako sa tam s nimi chodili schovávať aj susedy a boli noci, kedy ich tam bolo aj 10. Alena si aj v detskom veku uvedomovala, že si vo vojnovej dobe musí dávať pozor a môže sa stať niečo zlé. Jej matka bola stále nervovo vypätá, a preto mala slabé mlieko a museli zháňať pre sestru Annu ryžu, aby ju nakŕmila ryžovým odvarom.

 

Keď mala Alena 3 alebo 4 roky, išli na prechádzku na Kúpeľný ostrov. Už vtedy bola zhovorčivou mladou dámou: „Išli sme po ulici a práve vtedy bol na liečení Vojtech Tuka, ktorý bol istý čas vo väzení, tie politické tieto sme samozrejme vôbec nevedeli, ale proste bol tam už vypustený z väzenia na liečení, bol tam sa zrekreovať v Piešťanoch a tiež išiel na prechádzku s tou svojou suitou opatrovateľov, spoločníkov, no a pretože on bol taká dosť fyzicky výrazná, či zaujímavá postava, taký bielovlasý, chudý, v čiernom a vyzeral ako taký černokňažník, tak ja také slušné dievčatko som mu tak zamávala, keď sme sa mali stretnúť tie skupiny a zakričala som: Nazdar strejdo, po česky samozrejme.” Mama ju radšej rýchlo odtiahla, aby ich nedostala do problémov. 

 

Z čias vypuknutia SNP je známa príhoda z Piešťan, kedy pár letcov naštartovalo lietadlá a prileteli do Banskej Bystrice, pomôcť povstaniu. 

 

Nemci z Piešťan začali ustupovať až na Veľkú noc v apríli 1945, kedy sa k mestu blížil front. Nacisti vyhodili do vzduchu obidva piešťanské mosty, aby po nich nemohla prejsť sovietska armáda. Alenin otec bol vášnivý fotoamatér, a keď vyhodili do vzduchu mosty, išiel si to o 6 ráno vyfotiť. Všetky otcove fotky, na ktorých zachytával hlavne Piešťany, venovali neskôr Balneologickému múzeu.

 

Komunisti zrušili otcovi živnosť

 

V roku 1942 nastúpila Alena na základnú školu v Piešťanoch. Túto masarykovskú základnú školu (dnešný Floreat na Krajinskej ulici) postavili na konci 30. rokov. Alena si pamätá na liate dlážky z červeného xylolitu, po ktorých sa kĺzali. Bola postavená v baťovskom štýle a pamätníčka nikdy nezabudne na to, ako v Slovenskom gardistovi počas vojny písali, článok o tom, ako slovenský štát buduje a pri tom spomenutá ich škola. Doma len neveriacky krútili hlavami nad lžou, ktorú ľudácka propaganda ponúkala obyvateľom. 

 

Prvé roky základnej školy absolvovala Alena ešte za slovenského štátu s vyučovaním náboženstva. Rodičia neboli nábožensky založení, ale aby nevytŕčala z radu, dali ju pokrstiť a absolvovala aj 1. sväté prijímanie. V roku 1947 nastúpila Alena na 9-ročnú dievčenskú meštiansku školu. Nachádzala sa v budove v centre mesta pri cintoríne.

 

Rodiny sa znárodnenie dotklo až po roku 1960. Keď sa zistilo, že socialistické hospodárstvo nefunguje, živnostníkov začali likvidovať tiež. Aleninmu otcovi zobrali živnostenský list v roku 1961. Podnik miestneho hospodárstva v Moravanoch mu ponúkol, že keď chce ostať pracovať na svojich strojoch, bude im musieť odovzdávať 35 percent zisku. Ponúkali mu aj polosúkromné podnikanie, ale podmienky boli ešte horšie. Nakoniec jeho prevádzku preložili pod technické služby okresu Trnava, pretože Piešťany v tej dobe patrili do okresu Trnava.

 

Komunistický prevrat v roku 1948 vnímala veľmi intenzívne, keďže v tom čase nastúpila na strednú školu: „V 51. roku som nastúpila na pedagogickú školu, do toho Trenčína, teda Pedagogické gymnázium, ktoré malo za úlohu vychovávať socialistických učiteľov. Čiže sme mali toľko ateistickej výchovy…” Najprv sa jej štúdium zameriavalo na výučbu detí na prvom stupni. Keď nastúpila v roku 1955 na Vyššiu pedagogickú školu do Bratislavy, vybrala si učiteľstvo matematiky a výtvarnej výchovy. 

 

V časoch vykonštruovaných procesov s triednymi nepriateľmi štátu v 50. rokoch sa Alenin otec bál, či nezlikvidujú jeho nástroje na opravu nožov. Môže to znieť absurdne, ale Jozef mal pred očami prípad otca Kornela Földváry, ktorý bol hodinár v Trenčíne a v rámci procesov mu zlikvidovali hodinárstvo a bol aj vo väzení. Nástroje Aleninho otca však pre štát neboli zaujímavé, aj napriek tomu sa v tomto období bál, či nepôjdu aj po ňom. 

 

V roku 1956 sa Alena zúčastnila aj na známom Študentskom karnevalovom sprievode v Bratislave. Bol usporiadaný so zámerom odviesť pozornosť študentov a na „odventilovanie“ ich potenciálne revolučných nálad. Po kritike kultu J. V. Stalina sa totižto začínali aktivizovať a prejavovať nespokojnosť so zlými podmienkami na internátoch a s výučbou, ktorá bola neprimerane dlhá. 

 

Alena najprv bývala na internáte v Horskom parku a potom na Belojanisovej ulici. Oproti internátu v Trenčíne, ktoré bolo pri kláštore, pre ňu bratislavské internáty predstavovali prepych. V Trenčíne totiž mali izby s 8 až 10 posteľami. Alena si pamätá, aj ako si vtedy musela vziať na internát kufor s perinami. 

 

Manželstvo

 

Školu skončila v roku 1957. Hneď dostala umiestenku na prácu do Holíča. Tam bývala na internáte ľanových závodov, ale pracovala tam iba štvrť roka. Potom sa presťahovala do Bratislavy, kde začala pracovať v Poľskom kultúrnom stredisku. Túto prácu vzala aj preto, že mala štátnicu z Poľštiny. Spravila si ju preto, že na Vyššej pedagogickej škole bývala na internáte s mnohými Poliakmi, ktorí študovali väčšinou na farmácii. Boli hlavne zo Sliezska. Obzvlášť si rozumela s kamarátkou Hankou Guňkou, s ktorou bola na izbe. Keďže mala moravsko-poľský dialekt, rozumeli si. 

 

V tom čase sa stretla aj so svojim budúcim manželom Jozefom Bugárom. „Na jednej vernisáži som sa stretla s úplne neznámym človekom, vysvitlo že bude z nás pár.“ Bol čerstvým pracovníkom filmových laboratórií v Bratislave, ktoré vtedy začali fungovať ešte na ulici Červenej armády (Grösslingová ulica). Narodil sa maďarskému otcovi a sliezsko-nemeckej matke v Bratislave. Veľmi skoro sa z neho však stala sirota. Bez rodičov, ktorí boli pred tým robotníci dostal štipendium a vyštudoval FAMU, kameru a filmovú techniku v Prahe. Skončil s vyznamenaním. Na Slovensku bolo vtedy dostatok kameramanov, a preto Jozef dostal prácu v laboratóriách. 

 

Svadbu mali v roku 1958 a bývali v byte, ktorý dostala Alena od poľského konzulátu. V roku 1960 sa im narodil prvý syn Peter. Potom ich prichýlila manželova matka na bytovom sídlisku vedľa Gottwaldovho námestia (Námestie slobody) v období, keď sa pamätníčke zhoršil zdravotný stav. V roku 1961 sa im narodil druhý syn Matej. Alena vtedy ostala 3 roky na materskej. Pamätala si, že nebola veľmi platená, iba niekoľko mesiacov dostávala materskú. Ostala ale doma dlhšie, až do roku 1964, lebo synovia mali časté zdravotné problémy. 

 

Po materskej dovolenke nastúpila Alena na základnú školu na ulici Červenej armády (terajšia Grösslingová). Učila tam hlavne výtvarnú výchovu, lebo matikárok bolo na škole dosť.

 

Idite damoj!

 

Alena si spomínala na vpád vojsk Varšavskej zmluvy takto: „Bývali sme vtedy na Belehradskej ulici za Steinovým pivovarom. Na konci Malinovského viedla trať na tú filiálku a tam na tú trať sa nasáčkovali vojenský vlak, ktorý viezol tanky ruské, takže sme mali tam ulicu zastavanú tankami a po Račianskom mýte, to je blízko nás a Trnavskom mýte, tam sa premávali títo vojaci.“

 

Bolo to nebezpečné obdobie najmä pre jej malých synov. Hlavne Peter s partiou chlapcov chodili pozerať sovietskych vojakov a snažili sa s nimi komunikovať. Dokonca liezli na tanky a raz sa ich vojaci pýtali, či nemajú aj sestry. Rodičia mali strach, aby sa im niečo nestalo. 

 

Pamätníčka v tom čase akurát robila vodičák a spomínala si, že nebolo jednoduché kľučkovať na skúšobných jazdách pomedzi tanky. Na škole mali veľmi uvedomelého riaditeľa, ktorý si na prvý deň nového školského roku 1968/1969 zobral vyšívanú slovenskú košeľu pod oblek a povedal: „Ideme ďalej aj napriek vstupu vojsk.“ Učilo sa potom úplne normálne, aj napriek neistote, ktorá zavládla.  

 

Rodina Bugárovcov v tom čase odoberala české Literární noviny, aby mali blízko k svojim koreňom a českej kultúre. Vďaka novinám vedeli, čo sa v Čechách deje. Boli tam články autorov, ktorí potom boli v disente.

 

Normalizácia v galérii

 

V 70. rokoch prišiel do školy obežník. Učitelia v ňom mali podpísať, že nesúhlasia s Chartou 77. Vtedy sa jedna kolegyňa prihlásila, či im dajú prečítať o čom vlastne tá Charta je, aby vedeli, čo majú podpísať. Nakoniec sa kvôli zmätkom Anticharta u nich na škole nepodpisovala. Alena si nepamätala, či niekto z ich školy bol straník. Československo-sovietske vzťahy utužovala len jedna pani učiteľka, ktorá s deťmi chodila navštevovať aj ruskú posádku na Leninovom námestí (dnešné Jakubovo námestie) v rámci oslavy Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Alena pracovala na škole na Grösslingovej ulici 13 rokov. 

 

Potom odišla v roku 1977 do Slovenskej národnej galérie. „Vtedy sa architekt Dedeček, teda skončil s dostavbou toho bielo-červeného odporného premostenia, čo tam ostalo doteraz a otvárali nové expozície a že teda potrebujú, aby tam už aj obsluhujúci personál bol v plnom počte, že tam potrebujú lektorky, pretože treba tých návštevníkov, tie davy sprevádzať.“ Alena bola veľmi dobrou adeptkou, lebo mala vzdelanie a v galérii ju poznali, lebo so študentmi chodila do galérie na výstavy.

 

V čase normalizácie nevnímala Alena žiadne normalizačné reštriktívne opatrenia. Vnímala, že si veci robia po svojom. Riaditeľom galérie bol ale v tom čase člen UV KSS, historik Mruškovič, predtým riaditeľ Národného múzea v Martine. Slepo počúval vedenie strany a vyhadzoval umelecké diela, ktoré do „správnej socialistickej galérie“ nepatrili. Počas Nežnej revolúcie ho prišiel vystriedať vo vedení František Guldan, ktorý mu po príchode povedal, že v dôsledku zmien preberá galériu on.

 

Od Sviečkovej manifestácii po dôchodok

 

Pamätníčkina práca v SNG bola blízko miesta, kde sa odohrala Sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988. Dostali vtedy správu, aby galériu opustili o 14:00, kvôli chystanej demonštrácii. Niektorí sa cestou z práce zastavili na Sviečkovej manifestácii a dostali zásah delami, keď čakali na električku. 

 

Do dôchodku išla Alena v roku 1991 súčasne s manželom, ktorý je o 5 rokov starší. Pamätníčka si nepamätá, žeby počas Nežnej revolúcie chodili štrngať kľúčmi. Venovali sa bežným povinnostiam, prežívali chvíle s prvým vnukom v Nitre.

 

Na dôchodku sa venovala prvých 10 rokov rodine mladšieho syna. Presťahovali sa k ním bližšie do Nitry. Matej vtedy prednášal na poľnohospodárskej univerzite, jeho manželka bola zase zamestnaná ako biologička. Alena sa v Nitre realizovala v občianskej spoločnosti v čase mečiarizmu. Bola aktívna v Spoločnosti kresťanov a Židov na Slovensku. Usporadúvala rôzne akcie a zháňala peniaze na obnovu nitrianskej synagógy. 

 

Rozdelenie Československa v roku 1933 vnímala negatívne kvôli svojmu českému pôvodu. Keď na Nový rok ostala v televízii čierna obrazovka, vnímali šok z dejinnej udalosti s ktorou nesúhlasili. V roku 1993 zomreli aj Alenini rodičia, ktorí zanechali dom v Piešťanoch.

 

Syn Matej sa nakoniec presťahoval do Čiech, takže sa po 10 rokoch aj Alena s manželom presťahovala naspäť do Bratislavy. Zase musela obnovovať staré kontakty. Alena Bugárová prichádza v posledných rokoch na to, že žiť sa musí a treba konať tak, aby zanechala dobrú stopu a nikomu neublížila. Žije naďalej v línii na ktorú ju nasmerovali rodičia.