The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miloš Bunda (* 1938)

• narodený 14. 10. 1938 vo Veľkom Ďure

• 1939 – 45 jeho otec Vojtech Bunda sa zapojil do odbojovej činnosti

• 1956 otec väznený a odsúdený na 3,5 roka, on vylúčený z vysokoškolského štúdia

• počas obdobia komunizmu celá rodina – občania druhej kategórie

• v súčasnosti žije na dôchodku v Bošáci

Miloš Bunda sa narodil 14. 10. 1938 vo Veľkom Ďure. Jeho otec Vojtech Bunda (1904 – 1996) pracoval ako vedúci obvodný notár, matka Matilda (1909 – 1963) bola v domácnosti a starala sa o Miloša, jeho dvoch starších bratov Vojtecha a Róberta a o mladšiu sestru Emu.   

Veľký Ďur po Viedenskej arbitráži pripadol Maďarsku. Vojtech Bunda vedel dobre po maďarsky, a tak tu mohol ostať úradovať, ale už ako maďarský úradník – čo odmietol. Dostal ultimátum, že sa musia vysťahovať: „Sťahovali nás jednotky Československej armády, a keďže otec mal pôvodné bydlisko v Bošáci, kde jeho mamička vlastnila mlyn, tak nás provizórne odsťahovali do Bošáce.“ Tu ďalej pokračoval ako notár a zastihlo ho tu aj vyhlásenie Slovenského štátu. Miloš Bunda spomína, že už v dobe, keď na Slovensku vo všeobecnosti panovalo spontánne nadšenie zo vzniku Slovenského štátu, jeho otec rozlišujoval vzťah k štátu a k režimu: „Keďže mal veľmi dobrý prehľad politický aj spoločenský, počúval rádio a ovládal cudzie jazyky, vedel, že Slovenský štát bude vazalom Hitlera. A on bol človek zásadne demokratického zmýšľania, tak sa hneď postavil proti nemu. Najprv názorovo a potom aj aktívne.“

Vojtech Bunda neváhal a ako jeden z mála katolíkov sa ihneď sa zapojil do odporu proti ľudáckemu režimu; už v roku 1939 sa stal príslušníkom odbojovej skupiny Obrana národa. Ako notár sa kvôli svojim postojom (napr. vystupoval proti lampiónovému sprievodu k oslavám Hitlerových narodenín organizovaných miestnym učiteľom – veliteľom gardistov) dostal do problémov a bol preložený do Hrádku nad Váhom, kde pôsobil do roku 1942, no potom si ho vyžiadali naspäť do Bošáce, lebo im chýbal schopný notár.

Po návrate sa naplno zapojil do odboja a vyhliadli si ho aj odbojári a antifašisti z českej strany, keďže blízko boli hranice. Pôsobil ako dôležitý člen skupiny VELA, ktorá presúvala z Protektorátu utečencov či už židovského pôvodu, politicky prenasledovaných alebo príslušníkov odboja: „Previedli niekoľko stoviek ľudí a bolo to možné tak, že môj otec ako notár mal dosah na žandársku stanicu. A vždy v dobe, keď sa mal prechod uskutočniť, im povedal: ‚Chlapci, tu sa teraz moc nemotajte!‘ A tí ľudia boli transportovaní cez hranicu do Nového Mesta nad Váhom, kde ich preberala ďalšia skupina.“  

V okolí Bošáce a v oblasti Javoriny bola veľmi aktívna aj partizánska činnosť a zdržovali sa tu paradesantné skupiny, ktoré takisto potrebovali kontakt na domáci odboj. „Otec, keďže bol znalý toho, čo sa tu všetko dialo za Slovenského štátu a neskôr aj za prítomnosti nemeckej okupačnej armády, ktorá sa tu objavila po období Povstania, tak on podával informácie partizánom. A čo bolo veľmi dôležité, mal nezastupiteľnú činnosť v tom, že chránil obyvateľstvo, ktoré bolo v dôsledku partizánskej činnosti dosť v podozrení u Nemcov. Ale on vzhľadom na to, že bol veľmi dobrý diplomat, mal veľmi dobrú rétoriku a veľmi dobre hovoril nemecky, to dokázal pred nemeckými veliteľmi zažehnať.“   

Jeho odbojová činnosť paradoxne nebola doteraz, ani po rokoch, ocenená hlavne tam, kde najviac pôsobil, v Bošáci, kde pomohol svojou taktikou v tyle dobrými jazykovými znalosťami nemčiny, ruštiny a maďarčiny ochrániť Bošácu pred represáliami a možným zničením najmä po bojoch v Španí, kde boli aj obete na životoch. Odbojová činnosť Vojtecha Bundu spočívala hlavne v jeho prístupe k informáciám, možnosti vydávania úradných dokladov a zabezpečovania zásobovania partizánskych skupín potravinami. Túto nebezpečnú ilegálnu činnosť vykonával tak, že si síce plnil svoje pracovné povinnosti, ale využíval všetky dostupné prostriedky na to, aby napomáhal odboju. Vykonával ju už od vzniku Slovenského štátu pre odbojovú skupinu Obrana národa, neskôr v rámci skupiny Vela a aj pre partizánske skupiny – Stalinovu brigádu a štáb práporu Brigády Jana Žižku.

Podľa spomienok MIloša Bundu bol jeho otec veľmi humanisticky založený a aj kvôli tomuto svojmu presvedčeniu bol ochotný ísť do veľkých osobných rizík. Stále bol v podozrení a na muške nemeckej okupačnej moci a kolaborujúcich gardistov. Bol aj udaný a dvakrát u nich prebehla domová prehliadka gestapom: „Prišli gestapáci vo vysokých čižmách, s brigadírkami, na ktorých bola lebka. To bol pre mňa ako decko šok a samozrejme aj mama veľmi ťažko prežívala tieto chvíle, lebo vedela o otcovej činnosti. To bol taký paradox, že on vybavil týchto ľudí legitimáciami, keďže to bola jeho kompetencia v rámci notárskeho úradu. A často vznikali také kuriózne situácie, že jeden večer sedel u otca Brunovský, ktorý bol po Dibrovovi veliteľom partizánskej brigády. No a druhý večer musel sedieť aj s veliteľom nemeckej posádky. Čím otec získal určitú ochrannú ruku a samozrejme bol natoľko opatrný, že sa mu nikdy nič pri tých prehliadkach nedokázalo.“

Odbojár väznený a prenasledovaný komunistickým režimom

Po vojne Vojtech Bunda pokračoval v notárskej práci, ale všetko sa zmenilo po nástupe komunizmu. Dalo by sa očakávať, že mu nový režim ako významnému odbojárovi zaručí ďalší kariérny postup a funkcie. To však nebol prípad Vojtecha Bundu, ktorý sa po fašizme vyhranil aj voči komunizmu. Vo februári 1948 bol na vlastnú žiadosť uvoľnený z úradu: „Urobil jednu chybu, keď verejne sa vyznal: ‚Ja som bojoval proti totalite hnedej, nemôžem súhlasiť s červenou!‘ To sa potom s ním začalo vliecť, začali sa robiť rôzne intervencie proti nemu. Potom to zašlo tak ďaleko, že keď sa stretával sa svojimi spolužiakmi, kamarátmi, vznikla zámienka, že sa spolčujú proti republike.“   

V roku 1956 bol Vojtech Bunda zatknutý spolu s Vincentom Pokojným, Vincentom Bohušom, Stanislavom Schusterom, Viktorom Čárskym a Jánom Kostihom, všetko právnikmi, notármi, učiteľmi, s ktorými mal priateľské či profesné styky už v minulosti. Mali byť členmi protištátnej skupiny a boli obvinení z velezrady, s tým, že pripravovali štátny prevrat. Bol na nich vytváraný silný nátlak, aby sa k tomu priznali: „Jeho priatelia väčšinou podľahli po jednom či dvoch mesiacoch v komunistických väzeniach, ale otec bol veľmi tvrdý človek a ani po sedemmesačnej vyšetrovacej väzbe sa k ničomu nepriznal.“

Táto situácia mala nezanedbateľný vplyv na celú rodinu a Miloš, vtedy maturant, to veľmi silno vnímal: „U nás robili domové prehliadky, a keď ho zatkli, tri týždne u nás sedela skupina eštebákov, ktorí tam boli nielen cez deň, ale sedeli tam aj v noci! Ja som spal v izbe, kde pri mne sedeli dvaja eštebáci, ktorí si svietili a kúrili. Takúto prípravu na maturitu som mal! Mama spala so sestrou v druhej miestnosti, kde im eštebáci sledovali dvere. Keď sme ráno išli do školy, tak nás prezreli, aj keď sme sa vrátili zo školy, my sme vlastne boli väzni vo vlastnom byte.“

Čo považuje pamätník za obzvlášť odporné a nemorálne, bolo to, že sa ho eštebáci snažili primäť, aby svedčili proti vlastnému otcovi: „Oni mi sľubovali, že nebudem mať problém, lebo som bol krátko pred maturitou a mal som aj podanú prihlášku na vysokú školu.“ 

Po maturite chodil aj otcove súdne procesy, ktoré boli fraškou: „Bolo to zinscenované a oni boli odsúdení za velezradu, otec dostal trest asi na 10 rokov, samozrejme sa odvolal. Potom bol odvolací súdny proces v Prahe, kde som tiež vycestoval, a bol som zvedavý, ako to dopadne. A kultúra toho súdu bol úplne iná, komunistická, ale lepšia. Už sa to nekvalifikovalo ako velezrada a dokonca to vyzeralo, že ten trest by nemusel byť udelený. V pamäti mi utkvela hlavne obžaloba prokurátora, ktorý otca označil za nepriateľa pracujúceho ľudu, inteligenta odchovaného 1. československou buržoáznou republikou.“

Priťažila mu námietka Miestneho národného výboru (MNV) v Bošáci. V ich kádrových materiáloch odoslaných v roku 1956 aj na ŠtB bol označený za protisocialistický živel a dokonca za člena Hlinkovej gardy (HG) a HSĽS, hoci spolupracoval s významnými partizánskymi veliteľmi ako generál Dibrov či generál Brunovský a ďalší. Nakoniec ho odsúdili na 3,5 roka za spolčovanie proti republiky a na konfiškáciu majetku. Už predtým bol rodine zoštátnený mlyn. Vojtech Bunda bol umiestnený vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave, keď prebiehalo odvolacie konanie, na Pankráci, potom v Leopoldove a Ilave, kde sedel s najhoršími kriminálnikmi, bol vystavený šikanovaniu, ale sa aj spoznal s biskupom Jánom Vojtaššákom. Po polovici trestu mohol požiadať o podmienečné prepustenie. S týmto návrhom za ním šiel aj syn Miloš: „Otec mi hovorí: ‚Vieš ty, za akých podmienok? Že musím oľutovať to, čo som urobil! To je prvá zásadná vec, ktorú nemôžem akceptovať. Ja som nič neurobil, ja som sa k ničomu nepriznal, a tu urobím takéto nepriame priznanie? A druhá vec je, že musím podpísať spoluprácu s ŠtB. Ja si to dosedím!‘ A tak si to odsedel do dňa a hodiny.“

Druhotriedni občania

Po prepustení z väzenia mohol Vojtech Bunda, hoci vysokokvalifikovaný človek, vykonávať len podradné zamestnania. Bol robotníkom v záhrade, čo ho však bavilo, lebo záhradníčenie bol jeho koníček. Neustále bol pod dohľadom ŠtB. Problémy mala aj ostatná rodina, jej členovia sa stali doslova druhotriednymi občanmi. Po konfiškácii majetku museli platiť až do pádu komunizmu za nájom vo vlastnom dome. Milošov najstarší brat Vojtech mal problém s vydaním vysokoškolského diplomu, už len formálneho kroku po absolvovaní štátnic a obhajobe diplomovej práce. Druhý brat Róbert ako 16-ročný bez vedomia rodiny emigroval a neskôr žil v Austrálii, čím jej ešte viac priťažil. S bratom sa Miloš videl až po vyše 40 rokoch. Sestra Ema bola vylúčená z gymnázia.

Milošovi sa ako triednemu premiantovi síce podarilo bez problémov zmaturovať, ale stratil možnosť vyznamenania pre zníženú známku zo správania, čo sa dozvedel pri odovzdávaní vysvedčenia a čo pamätníka dojíma aj po rokoch. Čo urobil a prečo ju dostal, sa dozvedel od riaditeľa školy. Bolo to na podnet ŠtB, ktorá to škole prikázala s vykonštruovaným zdôvodnením, že je v podozrivý z napísania anonymného (!) výhražneho listu na prokuratúru, aby prepustili jeho otca.  Miloš bol prijatý na vysokú školu, aj tam nastúpil, lebo informácia o uväznení jeho otca sa tam ešte nedostala. Avšak už po krátkom čase mu bolo povedané, že musí školu opustiť. Miloš sa bránil, ale dekan mu oznámil, že dostali list z jeho obce, že je nemysliteľné, aby syn človeka s protištátnym zmýšľaním študoval na vysokej škole. Miloš bol zo školy vylúčený, ale nevzdal sa; ako správny syn svojho otca písal odvolania na všetky úrovne. Konečné rozhodnutie mu prišlo z povereníctva školstva. Pamätník si ho pamätá dodnes: „Vysokoškolské štúdium je vám zakázané, nakoľko ste synom otca, ktorý bol proti ľudovodemokratickému zriadeniu, a nie je v záujme tohto štátu, aby ste boli riadnym poslucháčom vysokej školy a požívali všetky výhody, ktorá naša spoločnosť vysokoškolským študentom poskytuje.“

Vyštudoval teda nadstavbovú priemyselnú strojnícku školu. Aj s tým mal problémy, ale odvolával sa na to, že zákaz má uložený len na vysokoškolské štúdium. Ťažkosti mal aj so získaním adekvátneho zamestnania a jeho rodina, hlavne počas otcovho väznenia, mala existenčné starosti. Každý sa bál zamestnať syna politického väzňa. Nakoniec ho po príhovore jednej známej zamestnali ako robotníka, pracoval päť rokov v autodielni. Spravil si aj výučný list v obore a druhú maturitu.

Neskôr si spravil aj zváračský kurz a potom robil dielenského konštruktéra. Na svoj osud rovnako ako jeho otec nezatrpkol a podľa jeho vzoru sa nenechal pokoriť. Poctivo si robil svoju prácu. Zaslúžil si aj pracovný postup, stal sa námestníkom technického riaditeľa, čo považoval do určitej miery za satisfakciu, lebo sa o to pričinil svojou pracovitosťou a vedomosťami, a nie kompromismi s totalitnou mocou. Komunisti mu však neustále hádzali polená pod nohy, napríklad nemohol vycestovať do zahraničia.

Pád komunizmu, zachovanie otcovho odkazu

Veľmi ho, rovnako ako jeho otca, potešil pád komunizmu. Naopak ho mrzelo rozdelenie Československa a odsudzuje éru Vladimíra Mečiara, s ktorým mal osobnú skúsenosť ako s právnikom už za komunizmu: „To bol egocentrik a arogantný človek. Už keď sa stal ministrom vnútra, hovorím manželke: ‚Katastrofa so Slovenskom! Toto nie je človek pre demokraciu!‘“

Pamätník si svojho otca veľmi váži a záleží mu na tom, aby sa neho a na jeho skutky nezabudlo: „Ja som si u otca cenil to – a to som už ako decko pochopil –, že bol vždy na správnej strane. Nie pre výhody, pre nejakú kariéru, ale preto, že mal charakter. On bol veriaci katolík, ale konfesiu neriešil a bol demokrat aj v tomto smere. A on vlastne vždy stál na strane morálky, spravodlivosti a demokracie. A bol jeden z tých, ktorý vystupoval aj proti fašizmu, aj proti komunizmu.“  

Mladých ľudí varuje pred návratom totality v akejkoľvek forme: „Každá totalitná ideológia musí hlásať nenávisť, musí stavať jedných ľudí proti druhým. Na najhoršie vášne sa vždy klepe a rozsieva sa nenávisť voči druhému, a potom rozumné veci idú bokom. Keď sa ľudia nespamätajú, skĺznu či už do takej istej totality, ako bola, alebo do nejakej inej, jemnejšej a sofistikovanejšej. Ale mám nádej a budúcnosť vidím pozitívne, ja som optimista, ktorým som bol odjakživa.“