The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alica Chladeková, rod. Grofová (* 1952)

• narodená 2. apríla 1952 vo Vajnoroch pri Bratislave

• starý otec bol vojenský pilot počas vojnového slovenského štátu (1939 - 1945)

• mnohonásobná reprezentantka Československa v stolnom tenise

• získala historické striebro a bronz z MS v Sarajeve 1973

• vypočúvaná a sledovaná Štátnou bezpečnosťou

Alica Grofová-Chladeková je bývalá reprezentantka Československa v stolnom tenise. Narodila sa 2. apríla 1952 vo Vajnoroch. Najväčší úspech dosiahla v roku 1973, keď na majstrovstvách sveta v Sarajeve získala historické striebro vo dvojhre žien a bronzovú medailu s Josefom Dvořáčkom v zmiešanej štvorhre. Počas jej kariéry sa však nevyhla ani nátlaku straníckych funkcionárov a neskôr bola vypočúvaná aj na Štátnej bezpečnosti.

 

Starý otec pomáhal počas slovenského štátu

Už v útlom detstve sa Alica venovala rôznym športom. Vyrastala medzi chlapcami a podľa toho vyzerali aj športy, ktorým sa venovala. Hrávala hokej, futbal a ako deväťročná jazdila na motorke. Spomína si aj na svojich starých rodičov. Jej starý otec, Václav Grof, bol vojenský pilot a počas vojnového slovenského štátu bol aktívny v odboji. Spoločne s Aliciným otcom a jeho bratom pomáhali prenasledovaným ľuďom a ich rodinám, niektoré ukrývali u seba doma.

Václav Grof sa preslávil aj tým, že v tom období ako jediný pilot preletel popod bratislavský Starý most, za čo bol napokon uväznený. Celkovo politiku však rodina doma neriešila, rodičia neboli členmi strany. Alica si myslí, že sa o tom mlčalo aj kvôli starému otcovi a jeho tajným odbojovým aktivitám.

K stolnému tenisu sa dostala v podstate náhodou, počas dovolenky na chate v Orlických horách. Keďže veľa pršalo, s otcom, bratom, a niekedy aj s maminou, využívali pingpongový stôl. ,,Tento šport nás zaujal a keď sme prišli domov, rozložili sme jedálenský stôl, do stredu položili drevenú dosku a hrali sme. Neskôr som hrala aj v škole vo Vajnoroch,“ spomína.

 

Prvýkrát za hranicami Československa

Nadšenie pre stolný tenis súrodeneckú dvojicu neopúšťalo, a tak ich otec prihlásil do stolnotenisového klubu v Rači, ktorý patril medzi najlepšie na Slovensku. Deti trénovali v miestnej krčme, ktorá sa volala Peklo. Viedol ich tréner Milan Mach, ktorý oboch naučil základy stolného tenisu. Brat po roku skončil, Alicu trénoval až do konca kariéry. V trinástich rokoch už hrala prvú celoštátnu ligu žien. Dostala sa do finále Československa medzi staršími žiačkami a zároveň sa prebojovala aj do reprezentácie. V roku 1965 sa po prvý raz zúčastnila Majstrovstiev Európy juniorov v Prahe.

Do zahraničia sa Alica prvýkrát dostala ako reprezentantka Československa o rok neskôr, keď sa zúčastnila ME juniorov v Maďarsku. Jej trénerom v reprezentácii bol bývalý svetový šampión Ivan Andreadis, ktorý otcovi poradil, aby zmenila štýl hry na útočný, a to aj urobila. Na jej druhom šampionáte československá reprezentantka ešte nezískala žiadne medaily. O rok v Dánsku to už bolo lepšie. Mala pätnásť rokov a podľa vlastných slov len veľmi ťažko chápala, prečo to doma vyzerá úplne inak ako v zahraničí na Západe. Zúčastnila sa piatich juniorských majstrovstiev Európy, na posledných troch získala 8 medailí.

Rozdiely medzi východných blokom a Západom boli viditeľné aj medzi samotnými športovcami. Alica trénovala popri škole, pretože vzdelanie bolo preňu vždy prioritou. No podmienky jej oproti iným žiakom veľmi neuľahčovali. Na strednej škole mala problémy kvôli absenciám. V maturitnom ročníku za rok nazbierala až 300 vymeškaných hodín. Mala však šťastie, že jej triedny učiteľ na ZŠ pán Januschke a aj triedna profesorka na strednej škole, pani Štefčeková, boli veľmi ústretoví. „Vždy sme našli riešenie, ako dobehnúť zameškané hodiny. Musela som však mať dobrý prospech. Pomáhali mi tiež spolužiačky Anna Kostolná na strednej škole a na FTVŠ Mária Kaliská – dcéra známeho publicistu a disidenta Romana Kaliského. Všetkým som za pomoc veľmi vďačná.“

 

Česi Slovenku v družstve veľmi nechceli

Alica Grofová bola v československej stolnotenisovej reprezentácii jediná Slovenka. Český stolný tenis bol na vyššej úrovni, zároveň však slovenskí funkcionári a tréneri za svojich hráčov nebojovali a tí teda nepociťovali oporu. Alica na to spomína: ,,Českí hráči boli viac pretláčaní svojimi trénermi, my sme museli byť lepší, ak sme sa chceli niekam dostať. Mala som však otca, ktorý za mňa bojoval. Spočiatku som bola tiež terčom posmeškov, kvôli slovenčine. Bol to vždy veľký tlak, stále som musela všetkým dokazovať, že mám na to, aby ma nominovali na ďalší a ďalší turnaj.“ Každoročne od septembra cestovala po Európe a zúčastňovala sa medzinárodných šampionátov. Do zahraničia sa vždy tešila, pretože tam mohla sledovať a učiť sa od iných hráčov. Tréningy doma totiž neboli na takej úrovni, ako potrebovala.

August 1968 a inváziu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa, zastihol stolných tenistov Lokomotívy Rača na sústredení v Prievidzi. Alica o tom hovorí: ,,Nechápala som, čo sa deje. Len pár týždňov predtým sme boli v Leningrade na ME juniorov a neboli žiadne náznaky toho, že nastane okupácia. Keď sme raz cestovali autobusom z priateľského zápasu späť do Prievidze, oproti nám šli transportéri a tanky, úplne nás vytlačili z cesty, boli úplne bezohľadní. Boli sme zdesení a veľmi sme chceli ísť domov. Potom, keď som konečne prišla domov, ma rodičia zo strachu nechceli pustiť ani do mesta, čiže demonštrácií som sa nezúčastnila.“

Po roku 1968 emigrovalo do zahraničia množstvo ľudí, vrátane športovcov. Medzi nimi bola aj najlepšia československá stolná tenistka Marta Lužová, ktorá sa stala reprezentantkou Nemeckej spolkovej republiky. Alica sa s ňou stretla na medzinárodných majstrovstvách vo Švédsku a v napätej medzinárodnej atmosfére studenej vojny dostala od vtedajšieho trénera Ernesta Demetroviča príkaz, že ju musí poraziť. Senzačne sa jej to podarilo, hoci na domácich turnajoch s Lužovou vždy prehrávala. Počas zápasu však mala podporu aj od československých reprezentantov v hádzanej, pretože medzinárodný turnaj v stolnom tenise sa hral v tej istej hale zároveň so známym Turnajom štyroch v hádzanej. Striedavo sa hral zápas v hádzanej a stolný tenis.

 

Štyri dni cesty do Japonska

V roku 1969 sa zúčastnila prvýkrát majstrovstiev sveta ako členka seniorskej reprezentácie. Mala len sedemnásť rokov a hneď dosiahla veľký úspech, keď získala spolu s Ilonou Voštovou a Jitkou Karlíkovou bronzovú medailu v družstvách. O dva roky neskôr, na MS v Japonsku, cestovali kvôli vysokým finančným nákladom len dve československé hráčky: Alica Grofová s Ilonou Voštovou. Kvôli tomu, že cesta bola veľmi nákladná, museli letieť z Prahy do Moskvy, potom do Chabarovska, odtiaľ vlakom do Vladivostoku a nakoniec loďou do Japonska. Trvalo to celé štyri dni a bola to prvá zámorská krajina, ktorú pamätníčka navštívila. Obe československé hráčky dosiahli v Japonsku veľký úspech, v družstvách získali bronz a ako jediné Európanky sa dostali do štvrťfinále. Voštová dokonca získala bronzovú medailu.

Aj počas ciest po svete športovci cítili tlak komunistického režimu. Vedúci výpravy, ktorý reprezentantov sprevádzal, musel mať podľa Alice stranícke zázemie. Spomína si, že pri niektorých zájazdoch mimo reprezentácie vznikali rôzne zaujímavé situácie, keďže dané osoby takmer nikto z výpravy nepoznal a navyše neovládali žiadny cudzí jazyk. Športovci ich teda museli akceptovať ako nutné zlo. ,,Niektorí vedúci výprav nás sledovali, aby sme pri cestách v zahraničí nerobili niečo, čo by mohlo poškodiť našu socialistickú vlasť. Tiež nám niekedy vraveli, s kým môžeme a s kým nesmieme komunikovať, s kým sa stretávať, predovšetkým s našimi emigrantami. Nikdy som tieto príkazy nerešpektovala, musela som však byť opatrná, “ dopĺňa.

 

Najväčší úspech v histórii slovenského ženského stolného tenisu

Najväčší úspech pre Alicinu kariéru znamenali MS v Sarajeve 1973. Po štvormesačnej nútenej prestávke zo zdravotných dôvodov začala s tréningom až v decembri 1972. Reprezentačný tréner, Václav Ostravický, vtedy nanútil Alici iný poťah na raketu, ktorý sa jej samej nepáčil, pretože poťah bol vhodný najmä pre univerzálne hráčky a obranárky. Novinka však priniesla úspech, Alica s defenzívnym poťahom hrala svoju útočnú hru a len po mesiaci tréningu vyhrala medzinárodné majstrovstvá Československa a stala sa akademickou majsterkou sveta. Následne sa dodatočne dostala do nominácie na MS. V spomínanom Sarajeve potom dosiahla historický  úspech – striebro vo dvojhre a bronz v zmiešanej štvorhre. Kľúčový bol najmä zápas druhého kola dvojhry s obranárkou Maďarkou Beatrix Kisházyovou (hrala s rovnakým poťahom), kedy Slovenka prehrávala už 0:2 na sety a 16:9 v treťom. Nakoniec sa jej zápas podarilo otočiť a zastavila ju až vo finále Číňanka Hu Ju-lan. Skvelý výsledok však mohol byť ohrozený. Alica si totižto počas voľného dňa na šampionáte nešťastne zranila koleno. Nakoniec svoje zápasy odohrala a podala skvelý výkon. Odvtedy sa zatiaľ žiadnej Európanke nepodarilo dostať do finále MS v stolnom tenise. Tento úspech sa zároveň považuje za najväčší úspech v rámci histórie slovenského ženského stolného tenisu. Alica Grofová mala v čase MS v Sarajeve len 21 rokov. Zúčastnila sa štyroch MS, okrem posledných v indickej Kalkate, vždy priniesla medailu.

V roku 1969 na ME v Moskve získalo Československo aj zásluhou Grofovej striebornú medailu. ME sa konali každý druhý rok striedavo s MS. Na každom zo štyroch šampionátov, ktorých sa zúčastnila, získala medailu, štyrikrát bola vo finále.

 

Nepovšimnutý koniec kariéry

Rok 1976 bol posledným rokom, kedy sa Alica Grofová objavila v reprezentácii Československa. Na ME v Prahe už nefigurovala v súťaži družstiev. Vyradená bola preto, že odmietla ísť na tréning pre prechladnutie a horúčku, na šampionáte chcela byť fit. Napriek tomu získala neočakávanú striebornú medailu vo štvorhre s Danou Dubinovou. Na vyhodnotení sezóny o dva mesiace neskôr už Alica vôbec nebola v zozname reprezentantov. Predseda zväzu Dr. Demetrovič vtedy vyhlásil, že samotná hráčka podala žiadosť o ukončenie reprezentačného pôsobenia kvôli zdravotným a študijným dôvodom. To však nebola pravda a Alica nikdy také vyhlásenie nevydala. Sama k tomu hovorí: ,,Bol to šok, no nedalo sa nič robiť. Ani medaila nestačila na to, aby ma v reprezentácii nechali. Tak som prišla domov a odhodila raketu.“

Alica Grofová medzitým úspešne ukončila štúdium na FTVŠ UK, trénersko – metodický smer so špecializáciou stolný tenis, ktoré začala ešte počas reprezentačnej kariéry. Následne ju zväz oslovil s tým, že vyradenie z reprezentácie bola chyba a potrebujú ju späť. Rozhodla sa, že začne trénovať a vráti sa. Musela si však všetko v kariére vybudovať od začiatku, keďže počas pauzy spadla vo všetkých rebríčkoch. Zároveň popri športe pracovala. Nedostatok času a zlá forma spôsobili, že sa Grofová nedostala na ďalšie majstrovstvá. Napísala tak dva listy, v ktorých ozrejmovala zväzu a jeho predsedovi, Ernestovi Demetrovičovi, prečo končí. Nikto jej však už neodpísal. Odchod Alici Grofovej, ktorá získala počas reprezentačnej kariéry dvadsať medailí na MEJ, ME, AMS a MS, ostal teda v stolnotenisovom zväze takmer bez povšimnutia. Oficiálne sa s ňou rozlúčil podpredseda ÚV Československého zväzu telesnej výchovy Rudolf Dušek. V roku 1973 vyhrala anketu o najlepšieho športovca Slovenska, ďalší rok skončila na 3. mieste. V československej ankete z roku 1973 obsadila 5. miesto. Jej najlepšie umiestnenie vo svetovom rebríčku bolo 4. miesto.

 

Pri stolnom tenise ostala

V perestrojkovom roku 1987 nastúpila Alica, v tom čase už Grofová-Chladeková, na Slovenský stolnotenisový zväz, kde mohla pôsobiť na mieste metodika. Organizovala turnaje, školenia či sústredenia. Krivdy, ktoré zažila počas aktívnej kariéry, ju však zastihli aj počas práce v štruktúrach Slovenského stolnotenisového zväzu pod vedením Dr. Kríža a nakoniec tam dlho pracovať nevydržala. „Bola som presvedčená, že mám čo ponúknúť slovenskému stolnému tenisu. Nemohla som však pracovať v prostredí, kde nebol vypočutý môj názor, naopak, bola som zaň pranierovaná. Kde sa neprijíma kritika, argumenty a fakty sa nerešpektujú,“ hovorí.

Ešte pred pádom komunistického režimu ale dostala ponuku z Rakúska, kde opäť začala aktívne hrávať stolný tenis. Najmä vďaka predošlým úspechom jej režim povolil vycestovať do zahraničia a vybavili jej víza. Tri roky dokonca hrala prvú ligu a stala sa ťahúňom družstva. Následne v Rakúsku zostala aj trénovať.

To všetko však pamätníčka robila popri zamestnaní, pričom sama mala dve malé deti. Počas jej pôsobenia v zahraničí si ju raz zavolali na vypočúvanie príslušníci Štátnej bezpečnosti. ,,Pýtali sa ma, čo a kde som v Rakúsku videla a musela som im sľúbiť, že budem sledovať, čo sa deje na hraniciach a informovať ich.“ Štátna Bezpečnosť ju zároveň nechala sledovať. Po prvotnej skúsenosti bola natoľko vydesená, že sa príslušníkom ŠtB vyhýbala ako vedela. Sama tvrdí, že by nebola ochotná donášať, ani keby ju mučili.

V roku 1995 dostala opäť ponuku z Rakúska, kde mala viesť reprezentačné družstvo žien. Pár mesiacov predtým jej zomrela matka. Otec ju však prehovoril, aby ponuku prijala, že jej s deťmi pomôže. Následne sa mala stretnúť so zástupcami rakúskeho stolnotenisového zväzu. V deň, keď si mali dohodnúť stretnutie, jej však náhle zomrel otec. Stretnutie preto zrušila a ponuku neprijala.

Pri stolnom tenise chcela ostať a rozhodla sa trénovať na Slovensku. Kvôli názorovým rozdielom a totalitným praktikám popredných slovenských stolnotenisových funkcionárov sa jej to ale nepodarilo. Podľa jej slov na zväze ešte stále fungovalo staré vedenie z čias normalizácie (Demetrovič, Kríž), ktorí rozhodovali aj o rozdelení trénerov. Ďalej potom pôsobila v oblasti marketingu a reklamy. A popri zamestnaní viedla stolnotenisové krúžky na školách a motivovala deti k športovaniu.

Posledné dva roky Alica Grofová-Chladeková organizuje podujatia pre školy k Svetovému dňu stolného tenisu. V roku 2019 sa do projektu zapojilo až 187 škôl z celého Slovenska a takmer 20 000 účastníkov. „Stolný tenis je veľmi populárny a nenáročný šport, vhodný pre všetky vekové kategórie, aj pre zdravotne znevýhodnených ľudí.  Predovšetkým deti, ale aj my všetci, potrebujeme viac športovať a zdravo žiť. A to je cieľ môjho Projektu „...ideme hrať ping – poooooong...“. Chceme, aby školy vytiahli stoly a hrali s deťmi stolný tenis. Dokonca nás aj svetová federácia vyhlásila za najúspešnejší projekt na svete. Je to úžasné a veľmi sa z toho teším.“

 

Rodina

Za to najdôležitejšie v osobnom živote a športovej kariére však považuje svoju rodinu. „Bez opory, obetavosti a tiež veľkej finančnej podpory mojich rodičov, by som nikdy také úspechy nedosiahla. Patrí im obrovská vďaka. Otec bol veľmi prísny, ale spravodlivý, nikdy nechcel pre mňa viac, ako som si zaslúžila.“

Na záver rozhovoru ešte dodáva: „Bola som rebelka. Kvôli svojím názorom, kritike a snahe pracovať na vyššej odbornej úrovni, som bola vyradená z reprezentácie, neskôr zo Strediska vrcholového športu, tiež ma zbavili funkcie metodika SSTZ. Jednoducho vo vrcholovom stolnom tenise na Slovensku, ale v športe vôbec, pre mňa miesto nebolo. I napriek svojmu vzdelaniu, skúsenostiam a veľkému záujmu. Ponuky na prácu som mala zo zahraničia, ja som však nikdy emigrovať nechcela. Ako dieťa som nemala v stolnom tenise žiadne ciele, nepoznala som svetových vrcholových hráčov, svoj vzor som mala v klube v úspešnej reprezentanke Irene Bosej – Mikócziovej. Nebola som veľkým talentom, ako moja reprezentačná kolegyňa Ilona Voštová. Úspechy som dosiahla vďaka húževnatosti, taktickému mysleniu a agresívnemu forehandovému úderu. Politicky som sa nikdy neangažovala, nevstúpila som do KSS, nebola som ani členkou SZM. Veľmi ma mrzí, že som sa nemohla zúčastniť OH. Stolný tenis bol do programu OH zaradený až v roku 1988, desať rokov po ukončení mojej hráčskej kariéry.“ uzatvára.