Pál Csáky

„Spomínam si na tú atmosféru, hlavne v tom prvom momente boli nervózni najmä profesionálni vojaci, profesionálni dôstojníci. U vojakov to ešte nebolo tak badať, potom ale nariadili nástup tankov. Tie boli napáskované od veliteľskej budovy až po záložné zázemie, až na jeden tank, ktorý bol v plánovanej oprave a nemal motor. Chlapci boli na tých tankoch a vtedy už začali premýšľať. Spomínam si, že to bolo ráno a začali premýšľať, že niečo sa deje, prečo ideme von, ideme na výcvik, ale stále si to neuvedomili, čo sa deje. Tak sa čakalo asi do druhej poobede, potom prišli nákladné autá, nacúvali k jednotlivým tankom a začali do nich dávať ostré náboje. A vtedy sa zmenila atmosféra. Chlapci boli práve po obede a vtedy si začali uvedomovať, že sa niečo deje, keď už ideme s ostrými.“

„Keď sa vrátili, ja som končil službu tuším o šiestej, tak som išiel na rotu, vtedy sa tam chlapci už znova ubytovali a ten nadporučík zo štábu, ten chemik, tam práve prišiel. Bol už dosť napitý a povedal mne aj môjmu kolegovi, aby sme išli k nemu do kancelárie. Tak sme tam išli a on nám nalial nejaké pitie a povedal, že si to máme osláviť, lebo predsa to dopadlo dobre. Začal nám vysvetľovať niečo také, že naše jednotky Varšavskej zmluvy sa pohli k poľským hraniciam a tým naše západné československé hranice ostali odkryté. Na to sa posunuli americké a nemecké jednotky priamo na čiaru. A niekto si to potom uvedomil, že tam nie je efektívna ochrana, tak ich potom odvelili naspäť.“