The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Debnár (* 1934)

• narodil sa 7. júla 1934 v obci Jamník na Liptove

• študoval na textilnej škole v Ružomberku

• ako dieťa bol počas 2. svetovej vojny svedkom usmrtenia židov výfukovým plynom v nákladnom aute

• z diaľky pozoroval počas 2. svetovej vojny dobýjanie Liptovského Mikuláša

• počas povinnej vojenskej služby strážil hranice pri obci Cetvina

• po vojne sa zamestnal v textilnom závode v Revúcej

• v Revúcej zriadil stavebné bytové družstvo a pomáhal zabezpečiť výstavbu Domu kultúry

• po páde totalitného režimu bol aktívny v komunálnej politike

• Jánovou najväčšou záľubou je recitovanie, čomu sa venuje aj na dôchodku

Ján Debnár sa narodil 7. júla 1934 v obci Jamník na Liptove. Jeho otec Jozef Debnár bol murárskym majstrom a mama Mária, rodená Slabejová, sa starala o domácnosť. „Dožila sa krásnych skoro 90 rokov.“ Starý otec Adam Slabej bol tiež murárskym majstrom. Pracoval aj na stavbe mrakodrapu v Budapešti, kde žil 8 rokov. Zažil ešte prisťahovalectvo na Dolnú zem počas Rakúsko-Uhorska.

Ján spomína, že mama ako domáca sa starala o kŕdeľ husí a taktiež si pamätá na vynikajúce domáce mlieko a syr, ktorý chodil predávať do Liptovského Hrádku na trh. Na základnú školu chodil 5 rokov v rodnej obci a následne štyri roky na meštiansku školu v Liptovskom Hrádku. V rokoch 1948 – 1952 absolvoval textilnú školu v Ružomberku. Vo voľnom čase sa rád venoval korčuľovaniu na klzisku.

Najskôr pozoroval židov pri modlitbe, potom ich popravu

Ján má na detstvo pekné, ale aj kruté spomienky. Pamätá si, že židia stavali príjazdové a odletové dráhy na letisku Mokraď a na večer sa vždy prišli okúpať do potoka Jamníček. Ján spomína, ako pozorovali ich večerné modlitby. „Neskôr, keď sa blížilo oslobodenie, všimli sme si, že dali pri potoku povel, aby si zložili čiapky a kabáty a zostali len v nohaviciach. To bol signál, kedy sme sa zľakli, keď ich takých polonahých postavili do nákladných krytých vozov. To už bolo nedobré, pretože tie výfukové plyny, ktoré boli namierené do kapoty, ich zabili a ich mŕtvych potom vyhádzali v Liptovskom Hrádku v hájiku, ktorý bol ich dočasným odpočinkom. Neskôr ich exhumovali a dali pochovať vo Zvolene na vojenskom cintoríne.“

Nemeckí vojaci dobýjali Liptovský Mikuláš kvôli pálenke

Jánov otec bol v armáde necelé dva mesiace. Vďaka žiadosti, že sa potrebuje starať o rodinu, ho predčasne prepustili. Chcel si na pamiatku nechať pušku, na ktorú nadriadení skoro zabudli, ale nakoniec ju musel odovzdať.

Bolo bežné, že v domoch miestnych rodín sa ubytovali nemeckí vojaci. U rodiny Debnárovcov síce nie, ale Ján spomína, že nemeckí vojaci boli u richtára, zatiaľ čo v podkroví boli ukrytí partizáni. „Veľmi sme sa báli, lebo chýr o vypaľovaní dedín bol strašný a báli sme sa, aby popolom neľahla aj naša obec Jamník. Nestalo sa, pomerne dobre obišlo, lebo richtár s pánom farárom to vedeli ukočírovať.“

Veľké boje medzi povstalcami a nemeckými vojakmi sa odohrávali aj pri dobýjaní Liptovského Mikuláša. Ján s kamarátmi to sledovali z kopca nad mestom. Tvrdí, že Nemci mali za cieľ liehovar a vždy po dobytí mesta sa opili. „Mikuláš bol trikrát dobýjaný, bohužiaľ, pre pálenku. To je taká krutá pravda.“

Oslobodenie obce Jamník a okolia bolo radostné, prinieslo však aj smutné udalosti

Obce v okolí Liptovského Mikuláša boli oslobodzované prevažne slovenskými vojakmi, ktorí bojovali v armáde 1. ČS armádneho zboru. Ján spomína, že generál Ludvík Svoboda, neskôr v rokoch 1968 – 1975 prezident Československa, mal svoj stan v susednej obci Liptovský Peter. Podľa Jána sa práve on spolu s miestnym evanjelickým farárom pričinili o to, že Jamník získal aspoň nejaké privilégiá.

„Deň oslobodenia bol úžasný. Išiel som od husičiek, ktoré sa kúpali v Jamníčku hore ulicou Špankovie. Zrazu počujem zvoniť zvony a nielen u nás, ale aj v susedných obciach. V Petre, vo Vavrišove, v Pribyline. Celá dolina sa ozývala zvonmi. ,Čo sa robí?´ ,Koniec vojny, poď osláviť!´ Ako 10-ročný chlapec som sa zúčastnil pohostenia pred konzumom. V obci rozdávali dospelým po štamperlíku a nám dali prvýkrát po dlhom čase také malé čokoládky. To je taká detská spomienka.“

Oslobodenie malo pre niektorých aj tragické následky. Ján spomína napríklad učiteľa, ktorý spáchal samovraždu, pretože bol podozrivý zo zlého zaobchádzania s nemeckými deťmi, ktoré boli ubytované v obci Liptovský Ján. Podľa Jána to nebola pravda. „Doplatil na to chudák životom. Bál sa trýznenia po zatknutí, tak radšej odišiel dobrovoľne pri svojej obľúbenej studničke.“

Na založenie JRD si obyvatelia postupne zvykli a vnímali ho neskôr ako výhodu

Ján spomína, ako boli v roku 1948 všade na bránach vyvesené pozvánky na voľby. Cieľom bolo najmä zvýšenie volebnej účasti kvôli boju medzi demokratmi a komunistami. Jánovej rodiny sa po roku 1948 dotkla kolektivizácia poľnohospodárstva, kedy boli rozorané medze a založené jednotné roľnícke družstvo (JRD). Medzi ľuďmi to najskôr vyvolalo nespokojnosť, postupne si však podľa Jána zvykli. „Sprvu to nemalo pochopenie, neskôr sa to osvojilo a bolo pochopené ako dobrá vec k vyšším úrodám.“

Po škole sa zamestnal v textilnom priemysle

Ján nebol počas štúdia nútený angažovať sa v pionierskej organizácii ani v Československom zväze mládeže. Tvrdí, že to nebolo potrebné, pretože pôsobil v podniku s názvom Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina, čo pre vtedajší režim už podľa názvu pôsobilo dôveryhodne.

Po škole sa zamestnal v Strážkach, najskôr v pobočnom závode 02, čo bola pradiareň ľanu, a potom v závode 01, kde sa tkali na žakárskych strojoch náročnejšie tkaniny. Spomína si, že keď mal Stalin 70 rokov, tak vyrábali Stalinovu podobizeň, o ktorú bol obrovský záujem. Prácu v textilnom priemysle si ako svoje povolanie vybral na základe otcovskej rady: „Jano, drž sa tam, kde je to najvýhodnejšie, nerozmýšľaj dlho, lebo to uchytia iní.“ A na Liptove nebolo veľa iných pracovných možností, za najlepšie teda považoval ísť týmto smerom.

Smrť Stalina vyvolala smútok, až neskôr sa dozvedel o vraždách nepohodlných osôb

Na Stalinovu smrť si spomína ako na udalosť, ktorá vyvolala veľký smútok. Tvrdí, že až neskôr sa dozvedeli o odstraňovaní nepohodlných osôb a neprávostiach, ktoré sa počas jeho vlády diali. „Nechceli sme tomu ani veriť, stále sme cítili, že jeho vojská nás oslobodili, tak sa prižmurovali oči.“

Informácie mal Ján iba z počutia, pretože otec ani mama nechceli kupovať tlač. Hovorili: „Nechaj, Janko, politiku tak, nemiešaj sa do toho, lebo to zle dopadne. To sú zlé skúsenosti.“ Podobne ako ich susedia, aj oni mali obavy z režimu, čo by sa mohlo stať. V tejto súvislosti Ján ako príklad uvádza aj agitovanie dvoch činiteľov z obce, ktorí neúspešne verbovali obyvateľov Jamníka do Hlinkovej gardy. Nepochodili.

Ako vojak strážil hranice pri riečke Malši

Na povinnú vojenskú službu bol Ján odvedený v Kežmarku v roku 1954. Z obce Strážky cestoval vlakom cez Prahu až do Českých Budějovic, odkiaľ bol zaradený na pozíciu strážcu hraníc pri riečke Malši. Bol členom 7. roty, ktorá mala pôsobisko v dnes už neexistujúcej obci Cetvina. Vojaci strážili hranicu oddelenú ostnatým drôtom napojeným na elektrický prúd. Ján spomína, že ako mladí chlapci radi chodili na pivo do susednej obce a vždy, keď otvárali bránu, vypli prúd. Pre diverzantov, ako vtedy označovali ľudí, ktorí sa pokúšali nelegálne prekročiť hranice, to bola príležitosť dostať sa za železnú oponu medzi západom a východom.

Nepríjemnou udalosťou bola samovražda jedného z vojakov kvôli zrade partnerky. Po príchode zo zábavy sa zastrelil, z čoho mal veliteľ roty problémy, pretože neboli dodržané bezpečnostné predpisy. Pušky neboli uzavreté lankom so zámkami a vojaci si svojvoľne mohli kedykoľvek vziať zbrane a strieľať.

Ján tiež spomína na tzv. balónovú aféru, kedy zo západu prichádzali balóny s letákmi, ktoré spúšťali na územie Československa. Vojaci mali vtedy povolenú streľbu. Mali zabrániť tomu, aby sa balóny s letákmi dostali do vnútrozemia k civilnému obyvateľstvu. Ján hovorí, že dostali odmenu vždy, keď sa im podarilo balón zostreliť. Na strážení hraníc slúžil 27 mesiacov a 1. apríla 1957 sa vrátil do rodnej obce.

Po vojne sa zamestnal v Revúcej a založil stavebné bytové družstvo

Po vojne sa stretol so svojím bývalým riaditeľom z Tatraľanu, ktorý mu ponúkol prácu v závode v Revúcej, kde sa vyrábali priadze z ľanu a bola tu aj tkáčovňa. Kvôli práci sa teda presťahoval do Revúcej, kde žije dodnes. Dostal tu byt a založil prvé stavebné bytové družstvo vo východoslovenskom kraji (podľa vtedajšieho územného členenia). Zariadil postavenie štvorbytoviek, čo boli prvé družstevné byty v Revúcej. Výstavba trvala 3 roky a neskôr sa k výstavbe pridalo aj mesto. Ján mal v banke veľmi dobrého kamaráta, Jozefa Šafára. „Dal nám úver, ktorý sme splácali 27 rokov a získali sme tie štvorbytovky do osobného vlastníctva. To bolo prvé družstvo, ktoré sa stalo súkromným vlastníctvom vo východoslovenskom kraji.“

V Revúcej sa oženil s Ankou, rodenou Rončákovou, a má dcéru Danielu, ktorá v súčasnosti žije v Prahe. Predtým dlhý čas pôsobila v Amerike, kam sa odsťahovala, keď doma na Slovensku nenašla uplatnenie.

Veľká časť vyrobených ľanových plachtovín bola určená na export

Spomína, že ženy z textilky sa starali o sejbu ľanu, starostlivosť o úrodu, trhanie ľanu, ktorý sa ďalej dával na rosu a v trepárni v Kokave nad Rimavicou a v Hlinnom na východe sa robilo vlákno, z ktorého sa priadli nite a neskôr cez člnok sa tkali povestné ľanové plachtoviny. Prevažná časť vyrobených tkanín a plachtovín bola určená na export. Ženy z fabriky mu vraj vyčítali, že väčšina tovaru sa predáva na východ a len malá časť do severných štátov. Zdôvodňuje to tým, že: „Rusi brali všetko a severné štáty boli pri preberaní kvality tkanín prísnejšie.“

Vybavoval financovanie stavby Kultúrneho domu v Revúcej, kde neskôr hral ochotnícke divadlo

Pamätník sa okrem výstavby bytoviek angažoval aj pri vybavovaní finančných prostriedkov potrebných na založenie a výstavbu Domu kultúry v Revúcej. Obvolal ľanárske fabriky v Čechách, kde mali textilné známosti a dobré vzťahy, a tie im finančne pomohli. „Chceli sa zavďačiť, že sme dávali naše priadze z Tatraľanu aj z Revúcej na dokončenie tkania v tých podhorských obciach alebo mestečkách v Čechách.“ Bol čestným predsedom tzv. Klubu Domu kultúry a zároveň tu bol aj dobrovoľníkom. Recitoval a hral ochotnícke divadlo. Spolu s priateľom Paľom Škardiakom z Mokrej Lúky založili divadelný súbor. Hrali najmä divadelné predstavenia pre deti a winnetuovky od Karla Maya. „Osobne som hral náčelníka Inčučunu, otca Winnetoua.“ Chodievali hrať aj do Kokavy nad Rimavicou a iných obcí v okolí.

Pražskú jar vnímal ako úľavu od tvrdého režimu, na Sviečkovú manifestáciu spomína nerád

Uvoľnenie počas Pražskej jari v roku 1968 Ján vnímal ako veľkú úľavu, že odzvonilo tvrdému režimu.

Spomína si tiež na vpád vojsk Varšavskej zmluvy. V tom čase bol v Rožňave ako dobrovoľník na podujatí, kam prišla návšteva z Maďarska. Vraví, že po oslavách odišli návštevníci domov a na ďalší deň sa vrátili ako okupanti. Pamätá si tiež, ako cez Rožňavu prechádzali tanky. „Dodnes je diera na hoteli Kras po streľbe z protitankového dela.“

V Jánovi zanechalo obrovský dojem upálenie Jána Palacha na Václavskom námestí, ktorý týmto činom vyjadril svoj protest voči okupácii. „To upálenie veľmi zapôsobilo na oba národy. Bolo to veľmi pôsobivé, že svojím životom zaplatil za slobodu.“

Ján priznáva, že bol členom Komunistickej strany Československa (KSČ), ale bol vylúčený za smerovanie k demokratickým názorom. „Mama mi vtedy vytrhla legitimáciu a hodila do potoka.“

Na Sviečkovú manifestáciu nespomína v dobrom. Jeden z členov Jánovej rodiny, ktorého nechcel menovať, zasahoval proti demonštrantom vodnými delami v snahe rozohnať dav zúčastnených. Podľa Jána sa za to dodnes hanbí a pocítil za to aj následky. Myslí si, že sa to nemalo stať. „Nanič spomienky. Ale stáva sa to aj z rodinných kruhov.“

Po páde komunizmu sa aktívne venoval komunálnej politike

Pamäník sa aktívne zaujímal o komunálnu politiku a po páde komunizmu bol dve volebné obdobia poslancom a viceprimátorom Revúcej. Primátorom mesta bol vtedy Ing. Gočaldovský.

V tomto období bolo v meste vybudované klzisko a kúpalisko. Na roky v úrade si spomína aj v súvislosti s problémami s občanmi rómskej národnostnej menšiny. Keďže žili v nevyhovujúcich podmienkach v chatrčiach, dostali byty, ktoré však časom tiež zdevastovali. Vraví, že sú tak zvyknutí žiť a nedá sa to odrazu zmeniť. „To aj vidíte na týchto našich uliciach, že chodia do bytov cez okná ešte doteraz.“ Pochybuje, že by sa táto situácia mohla v blízkej dobe zlepšiť. Konštatuje, že viac ako prácou sa snažia uživiť žobraním.

Aj počas dôchodku stále patrí recitovanie k jeho najväčším záľubám

Je rád, že v súčasnosti je na Slovensku demokracia. „Aj s chybami síce, ale demokracia je vždy demokracia oproti bývalému režimu. I keď, ako som hovoril, aj tvrdý režim bol na niečo dobrý, pretože ľudí naučil robiť.“

Od detstva mal Ján vášeň pre poéziu a recitovanie a aj v dospelosti sa rád zúčastňoval súťaží v umeleckom prednese. Neskôr bol členom poroty a hodnotil mladších účastníkov. Verše má podľa vlastných slov nadovšetko rád dodnes. Okrem aktívneho recitovania sa tiež venuje záhradke, pretekaniu na bicykloch a chodeniu na trojkolke. Zo žijúcich súrodencov rád navštevuje brata Ivana v rodnom Jamníku a sestru Marienku v obci Východná.