The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Yuri Dojč (* 1946)

• profesionálny fotograf narodený 12. mája 1946 v Humennom v rodine so židovským pôvodom

• rodičia pracovali v školskom prostredí – otec riaditeľ, matka učiteľka

• 1948 – narodenie sestry Evy

• rodičia prežili holokaust

• Yuri – prvých osem rokov život v Humennom, prvé stretnutia s antisemitizmom – otec sa stal nevhodným pre funkciu riaditeľa školy

• presťahovanie do Bratislavy

• otec znovu riaditeľom odborného učilištia, matka učiteľka

• 1960 – nástup na strojnícku priemyslovku – úspešné ukončenie a prijatie na vysokú strojnícku školu – po roku ukončenie štúdia z vlastného rozhodnutia

• pracoval ako kreslič, neskôr robotník vo zváračskom ústave

• 1968 – zapísanie na Univerzitu Komenského, odbor psychológia – nenastúpil z dôvodu emigrácie do Anglicka

• 1969 – ďalšia emigrácia do Kanady (Toronto)

• 1971 – univerzitné štúdium fotografie a práca v školských novinách

• 1971 – židovská svadba s Kanaďankou, ktorá bola pôvodom z Maďarska, narodenie dvoch synov

• po univerzite otvorenie ateliéru, fotografovanie reklamných fotografií, od 1989 prechod k umeleckej fotografii

• súčasnosť – život v Kanade, manželka trpí Alzheimerovou chorobou, aj v neľahkej životnej situácii Yuri stále fotografuje

„Ja som sa naučil byť fotografom a tá fotografia mi dala určité možnosti skrášľovať svet alebo, nechcem povedať že varovanie, lebo to je moc veľké slovo, ale v podstate urobiť takú malú pamiatku po týchto ľuďoch... To je všetko, čo človek môže urobiť.“

Mnoho z nás si možno ani neuvedomuje, aká dôležitá môže byť práca fotografa. Či už sú to fotografie zaslúžilých vojakov, ľudí preživších holokaust alebo akýchkoľvek hrdinov doby, sú najkrajšou pamiatkou, vďaka ktorej si ich môže pripomínať každá nasledujúca generácia. S úctou a pokorou, tak ich fotografuje Yuri Dojč. 

Pamätník Yuri Dojč, profesionálny fotograf, sa narodil 12. mája 1946 v Humennom do rodiny so židovským pôvodom. Obaja rodičia pracovali v školskom prostredí, otec ako riaditeľ a mama ako učiteľka. O dva roky neskôr do rodiny pribudlo druhé dieťa, dcéra Eva. 

Yuriho rodina počas druhej svetovej vojny a po nej

Otecko, pôvodom z Michaloviec, a mamička, za slobodna Fischerová, z Nového Mesta nad Váhom, neraz spomínali, aký bol život pred vojnou krásny. Práve druhá svetová vojna sa stala osudovou záležitosťou, doslova katastrofou v životoch ich oboch. Vojna zničila ich rodiny i nádej na krásnu budúcnosť. „Ten normálny život sa zmenil na peklo,” vysvetľuje pamätník.

Yuriho rodičia sa zoznámili v židovskej škole v Michalovciach, kde boli ako učitelia umiestnení. Keďže sa začiatky deportácií do koncentračných táborov zameriavali na starých ľudí a mladých židovských chlapcov, mylne sa domnievali, že zosobášené páry sa peklu vyhnú. Na škole pôsobili traja učitelia a tri učiteľky, ktorí po tejto informácii neváhali a vytvorili páry, ktoré sa narýchlo vzali. Jednou z týchto dvojíc boli Yuriho rodičia. V čase, keď sa transporty naplno rozbehli, už vedeli, že ich sobáš neochráni, a tak zvolili útek. Vďaka množstvu kresťanských priateľov, ktorých otec poznal, sa dostali z Michaloviec do lesov pri Bánovciach nad Bebravou, do obce Uhrovské Podhradie. Útočisko našli v dome rodiny Králikovcov, kde sa ukrývali v podkroví. Keď prišli Nemci aj do tejto malebnej obce, obaja sa uchýlili do bunkra v lese. Anička Králiková a jej brat im v tom čase nosili jedlo a práve vďaka nim sa Yuriho rodičom podarilo prežiť. Žiaľ, titul „Spravodlivý medzi národmi” už nedostali, keďže v dobe, keď ho Yuri mohol vybaviť, už nikto z tých, ktorí osobne pomáhali jeho rodičom, nežil. V roku 1990 sa však Yurimu podarilo Annu osobne stretnúť a po jej smrti sa jej bol pokloniť na cintoríne. „Tí Králikovci riskovali strašne veľa,” dodal Yuri. 

V období ľudáckej Slovenskej republiky zaznamenali v rodine mnohé straty. Z matkinej strany prežila jedna sestra, ktorá sa skrývala v horách, a brat, ktorému sa len zázrakom podarilo prejsť peklom v koncentračnom tábore. Koncentračný tábor prežila aj otcova sestra. Mal tiež dvoch bratov, ktorí emigrovali do Izraela ešte pred vojnou. Pamätník vie aj o tom, že otcova druhá sestra toľko šťastia nemala a zahynula. Yuri nikdy nechápal, prečo sa aj napriek vojnovým hrôzam, ktoré jeho rodičia prežili, rozhodli zostať žiť na Slovensku, keď vtedy emigrovali snáď všetci, ktorí mohli. Ale to sa už nikdy nedozvie. Pobožní však po vojne neboli, i keď otec, ktorý pochádzal z východu krajiny, mal k tomu blízko. Jeho viera sa nikdy nevytratila a po dlhých rokoch dokonca viedol židovskú obec v Bratislave. 

Prierez detstvom a vzdelaním

Rodina Dojčových žila v Humennom osem rokov a rané spomienky z detstva pochádzajú odtiaľ, z Yuriho rodiska. Ich dom bol situovaný do dvora, kde spolunažívalo ďalších desať rodín. Antisemitizmus Yuri prvýkrát pocítil už ako malý chlapec. Časté prezývky neboli nič nezvyčajné, no nezostal nič dlžný a nadávku zakaždým opätoval. Snáď najsilnejšia spomienka, ktorá v ňom dodnes rezonuje, pochádza z obdobia procesu so Slánskym. V tom čase bol Yuri žiakom tretieho ročníka, keď sa jeho učiteľ rozhodol spytovať detí na ich vierovyznanie. Väčšina z nich boli kresťania, a tak nenastal žiadny problém, kým neprišlo na Yuriho spolusediaceho, Vladka. Postavil sa a povedal, že je žid. Celá trieda sa začala smiať a bolo to pre neho veľmi nepríjemné. Výsmech a zahanbenie boli vidieť vo Vladkovej tvári. Keď prišiel rad na Yuriho, odvetil, že jeho rodina je bez vyznania. „Toto mám usadené v hlave navždy... to sa nedá vymazať.” Dodnes nevie pochopiť, ako mohlo také slovo napadnúť len osemročného chlapca. Bolo to zrejme aj vďaka „tréningu” jeho otca, ktorý ho doma upozorňoval, aby sa o svojej viere nikde nezmieňoval.  

Život v Humennom začínal byt pre rodinu náročný, niektorí funkcionári sa dokonca snažili odvolať pamätníkovho otca z postu riaditeľa školy. „Potom otec zistil, že je lepšie odísť z Humenného.” Nasledovalo sťahovanie do Bratislavy, kde Yuri pokračoval v štvrtom ročníku základnej školy. Časom sa aj tam stretol so štipľavými poznámkami o svojom pôvode, avšak snažil sa to filtrovať. Spočiatku bývali na Steinerovej ulici, odkiaľ však boli deložovaní. Ich novým domovom sa stalo bytové družstvo Unitas, kde dostali byt na piatom poschodí, bez kúrenia a výťahu. Bolo zo náročné obdobie, ktoré, našťastie, netrvalo dlho. Otec získal miesto riaditeľa odborného učilištia a spolu s ním aj veľmi pohodlný byt pri Mladej garde. Mamička pôsobila aj naďalej ako učiteľka na miestnej škole. 

Ako chlapec si pamätá, že občas videl otca modliť sa, ale hneď, ako sa ho na to opýtal, prestal a nič mu k tomu nepovedal. Bolo zrejmé, že v otcovi driemal veľký strach, strach o svoju rodinu. Yuri sa venoval aj športu, konkrétne džudu, ktoré mu dodalo mnoho sebavedomia a cítil sa tak lepšie. Ako dieťa bol iskričkou aj pionierom. Žiadne zvláštne spomienky v spojitosti s týmto obdobím si nezachoval. S príchodom strednej školy prišla aj nutnosť stať sa zväzákom, ale nikdy to na jeho konanie a uvažovanie nemalo podstatný vplyv. V roku 1960 Yuri nastúpil na strojnícku priemyslovku, čo v tom čase nebolo vôbec jednoduché. Bez otcových známych by sa študentom školy určite nestal. Sestra Eva, ktorá bola len o dva roky mladšia, sa rozhodla venovať farmácii, v čom bola neskôr aj veľmi úspešná. Yuriho štúdium strednej školy sa nieslo v pokojnom duchu, až kým sa nestretol s profesorom, ktorý bol voči nemu veľmi zaujatý. Niekoľkokrát mu udelil dvojku zo správania a rovnako sa snažil, aby pamätník nezmaturoval. Našťastie sa mu to nepodarilo a Yuri školu úspešne ukončil. Počas dospievania sa pamätník stretával so židovskými deťmi v tzv. Kuchyni, takže aj napriek režimu sa cesta k náboženstvu našla. 

Po absolvovaní strednej školy bol prijatý na Vysokú školu strojnícku v Bratislave, ale po roku sa rozhodol v štúdiu ďalej nepokračovať. Spočiatku sa zamestnal ako kreslič a neskôr ako robotník vo zváračskom ústave. Šesťdesiate roky boli plné elánu a panovala veľmi uvoľnená atmosféra. Yuri prvýkrát navštívil veľký koncert a dokonca si kúpil prvú motorku. „Malé veci robili človeku veľkú radosť,” konštatuje pamätník. V roku 1968 sa zapísal na Univerzitu Komenského na odbor psychológia. Nástupu na štúdium však predchádzal výlet do Anglicka, z ktorého sa už nevrátil. 

Emigrácia na západ

Počas mierneho uvoľnenia sa Yurimu konečne naskytla príležitosť vycestovať na výlet a zároveň brigádu do západnej krajiny. I keď mal v tom čase novú lásku a váhal či ísť, bál sa, že znovu už takú možnosť nedostane. Nakoniec odcestoval, ale keďže nevedel po anglicky, bolo doslova malým zázrakom dostať sa lietadlom z Prahy do Londýna, kde sa Yuri na vlastnú päsť dostal až do kempu. Tam sa pridal k skupine Čechoslovákov, ktorí už vedeli čo a ako. Venovali sa zbieraniu egrešov a jahôd. 

Na deň 21. augusta 1968, mal zarezervovanú letenku domov, kam sa pôvodne aj chcel vrátiť, avšak počas desiatovania neďaleko subway sa dopočul, že do Československa vtrhli okupačné vojská. „Ja sa tam nevrátim!” bolo prvé, čo mu napadlo a cestu na letisko zrušil. Rozhodol sa ísť pozrieť na jedno známe miesto, International student house, kde však už bolo vyše 2 000 Čechoslovákov, ktorí hľadali nocľah z rovnakého dôvodu. Na druhý deň na nástenke visel oznam, že anglické rodiny chcú pomôcť tým, ktorí sa rozhodli nevrátiť do rodiska a ponúkajú im miesto na spanie. Yuri býval v rôznych rodinách, napríklad aj u Švédky, ktorá ho stále posielala kupovať vodku a džús. Medzičasom bol doma odsúdený na 18 mesiacov v jeho neprítomnosti a tiež mu zobrali motorku. Rok po tom, čo nepriamo poradil sestre tiež odísť, rozhodla sa emigrovať do Izraela. Žiaľ, odchod detí si najviac odniesli rodičia. Obaja vo svojich funkciách museli skončiť. Otec preto nastúpil na dôchodok a v tom čase vrátil k svojmu náboženstvu v Kuchyni. 

Yuri sa v Londýne rok potĺkal kade-tade. Bolo to veľmi náročné obdobie, keďže nemal peniaze a stále veľmi slabo ovládal angličtinu. Nakoniec mu pomohla jedna pani, ktorá bola učiteľkou a zabezpečila mu kurz anglického jazyka. Určite stojí za zmienku, že v roku 1969 Yuri spolu so skupinou rodákov zo svojej domoviny absolvoval výlet do Izraela, ktorého cieľom bolo, aby sa mladí ľudia zoznámili s prostredím a všetci v Izraeli aj zostali žiť. Takmer nik však neostal. „My sme už boli všetci infikovaní západným životom,” vysvetľuje pamätník. Pravdepodobne to nebol ani Yuriho osud, a tak sa vrátil späť do Anglicka, kde sa ešte krátko venoval práci na poli. Už tam nebol takmer nik zo známych, ktorých predtým spoznal, keďže veľa z nich nevydržalo odlúčenie a vrátili sa domov. To bol pre Yuriho signál, že je čas ísť ďalej, do Kanady. 

Usadenie sa v Kanade, súkromný a pracovný život

V roku 1969 Yuri emigroval znovu, tentokrát do Kanady. Prvá noc bola veľkým zážitkom. Človek z organizácie, ktorý ho mal čakať na letisku, naň zabudol, a tak sa ocitol sám v cudzej krajine, bez peňazí a miesta na spanie. Keď sa už dlhší čas potuloval po letisku, prišli za ním policajti. Chceli ho vziať na úrad, ale nakoniec sa mu podarilo s nimi dohodnúť a dali mu aspoň kupón na taxík. Bola chladná novembrová noc a zostať na ulici bolo nemožné. Poradili mu síce lacný hotel, avšak s podivnou povesťou, a tak to aj dopadlo. V noci ho vyhodili z izby a Yuri sa ocitol sám a v mraze. Jediné, čo mu napadlo, bolo zavolať strýkovi, ktorý žil v New Yorku, dúfajúc že mu niečo poradí. On mal našťastie priateľa, ktorý pôsobil v Kanade a bol ochotný jeho synovcovi pomôcť s nocľahom. Nasledujúci deň sa mu síce organizácia ospravedlnila, ale s ubytovaním sa roztočil kolotoč problémov. Spočiatku mal bývať u pána, ktorý sa ho pokúšal obťažovať, tak odtiaľ hneď odišiel. Nasledovala pani, ktorá mu síce poskytla bývanie, ale doma jej pomáhal ako čašník. Neskôr mu poradila skupinu mladých Američanov, ktorí ho prijali a dali mu izbu. Krátko na to si našiel prácu ako robotník a spoznal sa s jedným Čechoslovákom, s ktorým si spoločne prenajali byt. Situácia sa konečne upokojila a mohol sa rozhodnúť, čo so svojím životom urobí ďalej.

Písal sa rok 1971 a Yuri sa prechádzal po škole, na ktorej sa študovala fotografia, ktorej sa túžil ďalej venovať. Akurát keď si prezeral nástenku, prišiel k nemu profesor, ktorý sa zaujímal, čo tam robí. Yuri sa trochu vystrašil, keď mu povedal, aby išiel za ním. Nakoniec vyšlo najavo, že tento profesor škótskeho pôvodu je riaditeľ univerzity a má záujem sa s Yurim porozprávať o Dubčekovom období v Československu. Následne sa rozhodol ho prijať, bez skúšok či akýchkoľvek odporúčaní. Yuriho znovu postretlo veľké šťastie. Prvé dni v škole bol veľmi zaskočený. Panovala tam uvoľnená atmosféra, študenti mali nohy na stole a učiteľov oslovovali krstnými menami, čo bolo pre Yuriho nepochopiteľné. Prijal prácu v školských novinách a z dobrovoľníka sa za dva roky stal foto editor. „To bola najlepšia education, akú človek mohol dostať,” pochvaľuje si Yuri. Po troch rokoch dostal diplom a univerzitu opustil. 

Rok 1971 bol výnimočný nielen vďaka prijatiu na univerzitu, ale aj kvôli Yuriho svadbe. Manželka pochádzala z Maďarska a do Kanady sa jej rodina presťahovala, keď mala sedem rokov. Bola schopná, študovaná a krásna. Je rovnako ako Yuri židovského pôvodu a majú spolu dvoch úspešných synov. Mladší žije v USA a venuje sa podnikaniu, starší vyučuje marketing na miestnej univerzite. Žiaľ, v súčasnosti Yuriho manželka trpí Alzheimerovou chorobou. Momentálne u nich býva veľmi šikovný manželský pár z Nepálu, ktorý im pomáha zvládať túto neľahkú situáciu. 

Po univerzite sa Yuri zamestnal ako asistent fotografa, u ktorého však vydržal len dva týždne. Zistil, že ho taká práca veľmi nudí, a tak sa rozhodol postaviť na vlastné nohy. Obliekol si oblek a chodil z dverí do dverí reklamných agentúr, čakajúc na prácu. Zobral takmer všetko a fotil skutočne rôzne žánre. Snáď jediné, čo nebral, boli svadby. V Toronte si otvoril ateliér a až potom pocítil naozajstnú konkurenciu. Yuriho práca bola na vysokej úrovni, dokonca istý čas pôsobil aj v New Yorku, kam sa však nikdy nepresťahoval. V tom čase sa venoval najmä reklamným fotografiám, ktoré boli v kurze oproti dnešku, kedy sa do popredia dostáva umelecká fotografia. Podobne sa preorientoval aj Yuri a zlomový bol pre neho rok 1989, keď sa udiala veľká zmena v jeho tvorbe i v spôsobe myslenia. Začal pracovať na projektoch s emotívnym podkladom, ako napríklad fotografovanie vyše storočných kanadských vojakov. 

Na záver svojho príbehu Yuri dodáva, že ak by si mohol svoju emigráciu zopakovať, cieľom by už zrejme nebola Kanada. Po skúsenostiach, ktoré dnes má, by si asi zvolil Brazíliu. Avšak s istotou vie, že na ceste životom mal veľké šťastie a je zaň veľmi vďačný. Svoju rodnú krajinu navštívil po emigrácii prvýkrát v roku 1989, po páde režimu. Už to bola úplne iná krajina, s ktorou nemal takmer nič spoločné, snáď len jazyk. Mal možnosť stretnúť sa v zahraničí s viacerými slovenskými veľvyslancami, ktorí boli nápomocní a veľmi vzdelaní ľudia. Aj vďaka nim si na svoju rodnú krajinu spomenul vždy v dobrom.