The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Valerij Doležal (* 1949)

• Valerij Doležal sa narodil v roku 1949 vo Frunze v Sovietskom zväze

• V roku 1950 jeho rodina prišla do Československa a začali žiť v Brne

• V roku 1960 sa rodičia rozviedli, vychovávala ho babka

• Vyštudoval gymnáziu v Brne a stal sa bubeníkom v rôznych bigbítových kapelách v Brne a Bratislave

• Pracoval v slovenskej televízii ako osvetlovač, neskôr ako redaktor v rozhlase

• Po revolúcii odišiel do Nemecka a založil nahrávacie štúdio

• Po siedmich rokoch sa vrátil na Slovensko

• V roku 1994 získal slovenské štátne občianstvo

• Dodnes sa venuje hudbe

Hranice Československej republiky prekročil Valerij Doležal ako osemmesačné dieťa. Matka Ruska a Sovietsky zväz ako miesto narodenia boli jediné dve veci, čo ho spájali s toutou krajinou. V Kirgizskej sovietskej socialistickej republike nikdy nebol. Dokumenty cudzinca mu však spôsobovali v Československu nemalé problémy. Až v roku 1994 získal konečne slovenské štátne občianstvo.

 

Interhelpo

Valerij Doležal sa narodil v roku 1949 v bývalom Sovietskom zväze v meste Frunze. V rokoch 1926 až 1991 sa tak mesto volalo na počesť veliteľa Červenej armády Michaila Vasilieviča Frunzeho. V súčasnosti je to hlavné a najväčšie mesto Kirgizskej republiky s názvom Biškek. Stará mama Ružena Doležalová priviedla svoju rodinu do Kirgizska v roku 1925.  „Otcova matka, pre ktorú bola strana dôležitejšia ako rodina, išla cez Interhelpo ako vdova s dvoma malými deťmi do holej stepi a dostala tam pôdu. Neskôr vo Frunze zakladala družstvo. Medzi inými tam boli aj rodiny Alexandra Dubčeka, Mareka Čulena či Júliusa Fučíka,“ približuje Valerij Doležal, ktorý v tom čase nebol ešte na svete. Interhelpo bolo priemyselno-výrobné družstvo československých robotníkov a roľníkov založené v máji 1923 v Žiline na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku. Počas vojny a po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom sa časť členov družstva vrátila domov, časť zostala v ZSSR. Päťdesiat jej príslušníkov bojovalo v 1. československom armádnom zbore pod vedením podplukovníka Ludvíka Svobodu. Medzi nimi bol aj Vítězslav Doležal, otec pamätníka. Po vojnových zraneniach sa neskôr zotavoval vo Frunze a tam sa zoznámil s pamätníkovou matkou Alexandrou Lenskaja. Zobrali sa a narodil sa im prvý syn, ktorý takmer vzápätí zomrel. Keď sa v roku 1949 narodil Valerij, rodina sa kvôli nebezpečnej situácii v oblasti presťahovala do Československa. Interhelpo bolo totiž zlikvidované roku 1943 a členovia boli po vojne stalinizmom perzekvovaní aj popravovaní ako nepriatelia Sovietskeho zväzu. „Stávalo sa, že ľudia tam zrazu zmizli v stepi a nikdy sa nenašli,” približuje Valerij Doležal. Po návrate do Československa v roku 1950 začala mladá rodina nový život v Prahe. Lenže pamätníkova matka si nevedela zvyknúť na odmeranosť ľudí, a tak sa rodina prisťahovala za starou mamou Ruženou do Brna. Tá sa do ČSR vrátila o dva roky skôr a dostala k dispozícii skonfiškovanú vilu v Brne, v Černovicích. Mladá rodina v nej bývala len chvíľku. Stará mama však dostala strach a vily sa vzdala. Dala ju k dispozícii na zriadenie jasiel. Miesto toho dostala byt v Brne. „Boli 50. roky a komunistickí straníci sa likvidovali medzi sebou. Babka musela mať obrovský strach, tej muselo takto cvakať, že toto ona opustila. Ja by som sa o to bil. Veď nič neukradla, dostala to,” hovorí vnuk. Otec Vítězslav si v Brne rýchlo našiel prácu ako riaditeľ strojných traktorových staníc.

 

Šľachtická krv

Matka Alexandra Lenskaja pochádzala z aristokratickej rodiny z Leningradu (dnešný Petrohrad - pozn. redaktorky). Jej otec bol námorný kapitán a matka zubná lekárka. Počas druhej svetovej vojny, keď bol Leningrad takmer 900 dní obliehaný Nemcami, pochovala rodičov a štyri z piatich sestier. Keď blokáda skončila evakuovali preživšie deti do chudobnej, ale kľudnej oblasti Kirgizska, do Frunze. Tu sa vydala a mala dve deti. Po príchode do Československa v roku 1950 začala matka trpieť tuberkulózou a liečila sa v sanatóriách. Keď mal Valerij štyri roky, rodičia sa rozviedli a on začal žiť v jednoizbovom byte s babkou a otcom. Keď mal desať, babka sa o nich prestala starať a otec si našiel prácu ako vodič sanitky. Napriek štvrti, kde údajne žili asociáli a nikto nemal čas na chlapcovu výchovu, skončil Valerij dvanásťročenku, dnešné gymnázium na Slovanskom náměstí v Brne.

 

Zachránila ho hudba

Prvý kontakt s hudbou mal Valerij v pionierskom tábore. „Stará mama mi cez prázdniny nenechala vydýchnuť a prihlásila ma do všetkých pionierskych táborov. Pri jednom nástupe sa nás pýtali, kto vie hrať na trúbke - fanfárke. Prihlásil som sa, že to viem, hoci som ju nikdy predtým nedržal v ruke. Učil som sa za pochodu. Po návrate z prázdnin v škole mi ponúkli zasa bubon, aby som hral v sprievode na oslavách 1.mája,” vysvetľuje Valerij. Hudobnú náuku sa potom učil spolu so sesternicou Světlanou Těšitelovou, ktorá hrala na klavíri a stala sa známou brnenskou herečkou. Neskôr študoval u profesora Jaroslava Nývlta bicie. Zaujímavosťou je, že jeho spolužiakom bol aj Vítězslav Vavrda, budúci bubeník v orchestri Gustava Broma. Prvou kapelou, do ktorej mladý Doležal vstúpil bola rhythm and bluesová skupina Stop the Gods. V roku 1967 ju založili Ivo Křižan, Gabriel Farkaš, Petr Neubauer a Valerij Doležal. Skúšali v kotolni budovy oproti brnenskej vlakovej stanici, v ktorej sídlila a dodnes sídli brnenská pobočka Aerolínií. Valerij doslova prepadol hudbe a povesť dobrého bubeníka mu určila životný smer. Hudobné kapely v tom období často menili členov, lebo muži mali dvojročnú povinnú vojenskú službu, oženili sa alebo sa rozhodli emigrovať. Druhou zastávkou Valerijho sa stala kapela Rocky Eagles, kde zastupoval pôvodného bubeníka Karla Antonína. Po jeho návrate skupinu opustil, no to už prišla invázia sovietskych vojsk do Československa v auguste 1968. Pamätník zažil tento deň v Brne. „Z tanku vystúpil Rus, namieril na mňa zbraň a hovorí. Davaj chazaj snimaj plagát. Z lekárne vybehli ženy s metlami a vedrami a začali sa na neho zahánať. Možno mi zachránili život. Mal som dlhšie vlasy ako bolo zvykom.” 

Vpád Rusov zabránil Doležalovi v spolupráci so známou brnenskou bigbítovou kapelou Synkopy 61, hoci už mal so skupinou naskúšaný celý repertoár. Synkopy 61 ho k sebe prizvali v čase prestávky, lebo pôvodný bubeník bol na vojne. Gitarista bol zasa na dovolenke v Juhoslávii a po vpáde vojsk nevedeli, či sa vráti. Z Bratislavy teda Doležal doviedol ešte aj gitaristu Mira Bedrika, aby kapela bola kompletná. K živým koncertom sa však nedostal. Po invázii vojsk sa pôvodný bubeník vrátil, lebo sa mu zrušila vojenská služba a sľúbil, že si vybaví modrú knižku. Gitarista zo skupiny The Beatman Miro Bedrik, ktorý býval u mladého Doležala, odišiel s ním. „Po niekoľkých dňoch zazvonila pri mojich dverách jeho priateľka Susan Jane z Londýna, ktorá v Bratislave pózovala pre časopis Móda ako modelka, ale zároveň bola speváčkou a nútila ho vrátiť sa naspäť na Slovensko. A mňa zobrali so sebou,” smeje sa Valerij.

V Bratislave sa nádejný bubeník zoznámil s Jarom Filipom. Medzitým z hnevu zo sovietskeho útlaku, požiadal o československé občianstvo. Vzdať sa toho pôvodného nebolo ľahké a v danej dobe aj dosť riskantné. Rebelujúci bubník sa nevyhol návšteve sovietskeho konzulátu, kde mu odobrali cestovný pas. V tom čase uvažoval Valerij aj o emigrácii do Rakúska, ale keďže nemal žiadne doklady, nemohol ísť nikam. 

 

Jaro Filip

Brnenskú hudobnú scénu pravidelne navštevovali aj slovenské kapely, ktoré tu boli populárne. Napríklad skupina Phantoms, Buttons, The Beatman či Soulman. Muzikanti ako Dežo Ursíny, Fedor Frešo či Jaro Filip prichádzali do moravskej metropoly často aj cez víkendy. Medzi Doležalom a Slovákmi vzniklo priateľstvo a navštevovali sa. Pri jednej návšteve Bratislavy mladého bubeníka očarila Slovenka Darina Vlašičová, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Odchod do Bratislavy bol teda vítanou zmenou. S Jarom Filipom sa stali nerozluční priatelia a neskôr aj muzikanti v kapele Fever of Music. Jaro Filip v nej hral na klavíri, gitaristom bol Kamil Paulovčin, basgitaristom Ali Andreánsky, speváčkami Adriana Kováčiková a Marika Turčanová. To bol Doležalov začiatok účinkovania na Slovensku. Fever of Music potom spolu so Synkopami 61 absolvovali aj úspešný koncert v Parku kultúry a oddychu. Tu si Filipa a Doležala všimol strýko Doležalovej priateľky Ladislav Vlašič. Ako kapelník a saxofonista súboru Larry`s Seven im ponúkol členstvo v kapele známej zahraničnými turné. Prijali ho a začali sa pripravovať na turné po Nemecku. Skupina Fever of Music zanikla.

 

Dvaja hudobníci však mali v Bratislave ťažké podmienky. Ani jeden nemal trvalý pobyt, čo sa v tej dobe kontrolovalo. Jaro Filip, síce skončil konzervatórium v Žiline, ale pracoval v televízii v redakcii spravodajstva na vedľajší pracovný úväzok ako asistent kamery. Aby kamaráti mohli robiť spolu hudbu, dohodil Doležalovi v televíznej redakcii miesto osvetľovača. „Raz za týždeň, keď sme dostali výplatu, sme si dovolili prespať v ubytovni YMCA, ale väčšinu nocí sme trávili v preslávenom nočnom podniku Kryštál bar. Po záverečnej sme šli pešo na Hlavnú stanicu, kde sme sa umyli a išli sme do televízie, kde sme si pospali v kreslách. Vyčerpaní sme potom nastúpili do televízneho štúdia. To sa nedalo fyzicky dlho vydržať,” priznáva Doležal.

Na skúšky s profesionálnym kapelníkom chodili neskoro. V tom čase však bolo pokutovanie za nedochvíľnosť u profesionálnych hudobníkov bežnou praxou, ktorú si sami dobrovoľne odsúhlasili. Dvom priateľom pokuty ešte pred nemeckým turné značne narástli, a tak sa rozhodli z hudobného zoskupenia odísť. Dlhu sa síce zbavili, ale pre Doležala to znamenalo návrat do Brna. Tu vstúpil do ďalšej rockovej kapely skladateľa a klaviristu Oldřicha Veselého Great Music Factory. Pri profesionálnych prehrávkach získala skupina najvyššiu triedu a podarilo sa im nahrať prvý hit. Zároveň sa v Brne oženil s Darinou Vlašičovou. Keď svokor, ktorý pracoval v straníckych novinách, išiel do politických služieb a odcestoval do Nemecka, mladomanželia po ňom získali v Bratislave byt a vrátili sa na Slovensko.

 

Rozhlas

Valerij Doležal dostal zakrátko ponuku nastúpiť do Československého rozhlasu v Bratislave ako hudobný dramaturg. Začínal v Mikrofóre, neskôr v relácii Modrá vlna či Pozor zákruta. Musel sa naučiť písať, ale hlavne rozprávať spisovne slovensky. V roku 1975 sa mu však rozpadlo manželstvo, z ktorého mal jedného syna. A keďže svokor chcel zobrať vnuka a dcéru so sebou na diplomatické misie, postaral sa, aby Valerij musel z rozhlasu odísť. „Vtedy som sa sám prihlásil na Psychiatrickom oddelení Štátnej nemocnice. Keď som im vysvetlil, že nemám kam ísť. Doktor ma prijal. Zachránil mi vtedy život. Ráno pri raňajkách som stretol Deža Ursínyho. Nepovedali sme si ani slovo, ale bol to veľmi smutný moment,” spomína Doležal, ktorého rozvod trval dva roky a zostal po ňom bez prostriedkov.

Vďaka kontaktom však dostal ponuku robiť tajomníka umeleckého oddelenia vo vtedajšom Pionierskom paláci (dnešný Primaciálny palác - pozn. redaktorky), ktorú prijal, aby si vylepšil kádrový profil. Bubeník a nekonformný živel dlho na novom mieste nevydržal a presunul sa na Obvodné kultúrne a vzdelávacie stredisko Bratislava (ObKas). Paralelne popri práci hrával a zaskakoval v rôznych kapelách a na rok zakotvil v skupine Hey. Práve kvôli turné so skupinou, odišiel z ObKas-u. Po skončení turné bol bez práce.

V komunistickom režime ale musel každý človek pracovať, a tak Valerijovi banskobystrický Slovkoncert ponúkol hranie v Handlovej v Hotely Baník. Slovkoncert bol umelecká agentúra garantujúca hudobné festivaly a jednotlivé koncerty v oblasti vážnej a populárnej hudby. Bola to štátna inštitúcia zaoberajúca sa organizovaním hudobného života v Československu. Postupne hrával po malých mestách a kapelách rôznej úrovne až sa dostal do Grand hotelu vo Vysokých Tatrách a dostal ponuku na šesť mesiacov vycestovať na zájazd do Juhoslávie na Malý Lošin. Po návrate objavil na strednom Slovensku svoju druhú ženu a v roku 1980 sa v Partizánskom oženil s Dankou Krajčiovou. Ešte sa mu dvakrát podarilo vycestovať do Nemecka, ale po problémoch s alkoholom sa stal “nevýjazdným umelcom”. Začal teda pracovať ako kurič v Liečebni pre dlhodobo chorých, neskôr na Lekárskej fakulte až do roku 1989.

Po Nežnej revolúcii odišiel do Nemecka a v Berlíne si s Ulli Schaufom založil nahrávacie štúdio s názvom Tonstudio. Po siedmich rokoch sa kvôli manželke a dcére, ktoré žili na Slovensku, vrátil späť. Hudbe sa venuje dodnes.