The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Oľga Domanická (* 1940)

• narodená 12. júla 1940 v Kamennej Porube v Rajeckej doline

• otec Ondrej, mama Mária, rod. Letková, mala troch súrodencov

• počas druhej svetovej vojny boli obce Rajeckej doliny obsadené nemeckými jednotkami

• otca chceli zastreliť, lebo nechcel dať vojakom prasa

• rodina aj ostatní obyvatelia horného konca boli vysťahovaní za dedinu, chceli ju vypáliť

• neskôr žili u cudzích ľudí na dolnom konci, po návrate domov našli vyrabovanú maštaľ

• v okolitých horách pôsobili partizánske skupiny, mama im varila guláš, otec ho vozil do hôr

• rodičia zachránili zajatca, ktorého Nemci doviedli k nim domov, po vojne sa im prišiel poďakovať

• pamätníčke jeden nemecký vojak daroval bábiku, pri leteckom nálete o ňu prišla

• po vojne vychodila školu, pracovala na MNV, musela odísť, lebo otec nechcel vstúpiť do družstva

• pôsobila v ochotníckom divadle, vydala sa, porodila štyri deti, politicky sa neangažovala

• v čase dokumentovania na dôchodku, stále žije v Kamennej Porube

Oľga Domanická sa narodila 12. júla 1940 Márii, rodenej Letkovej a Ondrejovi Verešovcom v Kamennej Porube. Oľga sa narodila ako tretia v poradí, mala staršiu sestru Emíliu, brata Rudolfa a najmladší brat Bohuško sa narodil počas druhej svetovej vojny v roku 1944. Podhorská obec Kamenná Poruba, ktorá mala v tom čase asi deväťsto obyvateľov, leží v Rajeckej doline neďaleko Kuneradu, kde počas Slovenského národného povstania sídlila 2. partizánska brigáda M. R. Štefánika. Okolité podhorské obce a husté lesy Strážovských vrchov sa stali ideálnym miestom na presun a skrývanie sa rôznych partizánskych a odbojových skupín. Rodina Verešovcov bývala na hornom konci obce a v čase SNP mala pamätníčka štyri roky. „Prežívali sme spolu tú vojnu, stále som sa motala pri rodičoch doma. Veľmi som sa bála, keď letelo lietadlo. Lebo už hovorili: ‚Už bude vojna, už bude vojna! Prídu vojaci!‘ Aj tak bolo, prišli tí vojaci,“ spomína pamätníčka na slová rodičov, ktoré jej z raného detstva najviac utkveli v pamäti.

Domáci pomáhali odboju

Obyvatelia podhorských obcí počas povstania pomáhali partizánskemu hnutiu, keďže v ich radoch bolo aj mnoho príbuzných či blízkych susedov. Pamätníčka si spomína, že aj jej rodičia pomáhali, ako vedeli. „Mama varila guľáše partizánom do hory. Tie naložili na voz a mali sme koníka, otec išiel s tými guľášmi k partizánom. My sme stáli v okne, či ho Nemci tak kdesi nestretnú, aby ho nezabili. Našťastie, vždy sa vrátil. A keď prišiel, tak už zasa sme sa museli schovávať, lebo boli nálety. Nemci robili ponad Porubu nálety a my sme museli utekať do pivníc a tam sa schovávať,“ spomína pamätníčka. Najmladší brat Bohuško mal v tom čase iba niekoľko mesiacov a celá rodina sa o neho bála. V neďalekej obci Konská sídlilo veliteľstvo Grenadier Regiment 585 a v Rajeckých Tepliciach pôsobilo niekoľko stoviek nemeckých vojakov. Tí často chodili po dedinách a brali, čo mohli. „Tí vojaci prišli aj k nám a čo sa im dalo, to nám pozabíjali. Raz prišli takí Nemci a chceli zabiť prasa. Prišli a otcovi povedali, ja som tam tiež stála, som sa dívala, otcovi povedali, aby išiel zobrať nožík, aby ho zaklal. Aby si mali čo dať variť a jesť. No ale otec povedal, že on nemá taký dlhý nožík, že on ho nemôže zaklať len krátkym nožíkom. Povedal, že iný nemá,“ spomína pamätníčka na to, ako ich prišli Nemci obrať o prasiatko. „Ten Nemec otrčil pištoľ na otca, že ho zastrelí, keď otec to prasa nechcel dať zabiť. Ale sestra, tá najstaršia, tá si kľakla pred toho Nemca a prosila ho, aby otca nezastrelil, že nemáme taký nožík, že ona ide do susedov, že požičia ten nôž a že im ho donesie, aby mohli to prasa zaklať. Aj tak bolo. Išli, nožík nám požičali, otec prasa zaklal, urobil s ním poriadok, aby si oni mohli navariť.“ Verešovci teda prišli o prasa, ktoré im malo zabezpečiť potravu na blížiacu sa zimu.

Horný koniec mali vypáliť

Po potlačení Slovenského národného povstania koncom októbra 1944 Kamennú Porubu aj okolité obce pravidelne napádali nemecké jednotky a terorizovali domáce obyvateľstvo. „Prišli a povedali nám takí vojaci, Nemci, že tento horný koniec bude vypálený. Tak nás zobrali a dali nás na také lúky. Pobrali sme si, čo sa dalo, aby sme sa mali v čom vyspať, nejaké periny a na voz. Tak sme sa tam museli schovať, akože ubytovať na tie lúky,“ spomína pamätníčka na deň, keď ich nemeckí vojaci vyhnali z domov a vyhrážali sa vypálením obce. „Celá dedina bola obsadená Nemcami. Dalo sa tam dať iba na trávu, volalo sa to Rybníky. To si pamätám z toho, že nemohla som akosi spať, som sa budila. Naši tiež dávali pozor na mňa aj na toho malého a videla som, ako tí Nemci nás na koňoch obhliadavali, aby sa niečo nestalo. Boli sme tam asi dva dni.“ Po čase sa situácia upokojila, no domov sa vrátiť ešte nemohli. Vyhnané rodiny z horného konca sa postupne ubytovali u príbuzných, známych alebo aj úplne cudzích ľudí na dolnom konci. Pamätníčka si spomína, že mama sa striedala pri sporáku s nejakou ženou, ktorú nepoznala a varievala iba kašu. „Otec jej hovoril, že už mu ide tá kaša aj ušami. No ale tak čo mohla, to uvarila. Postavila na sporák a keď sa to varilo, zatrepala a už teda nám to dala. Ešte keď kravy dojili tí z dolného konca, dali nám trochu mlieka k tej kaši. Nejako sme takto prežili.“ Pamätníčka si pamätá, že ľudia vtedy dostávali na prídel kocky cukru a ona si ich skrývala ako najväčší poklad. Potajomky ich vyjedala.

Mama varila guláš pre partizánov

Rodiny z horného konca sa asi po týždni vrátili domov, no medzitým im z chlievov pomizol dobytok aj hydina, ktorú pobrali Nemci pre svoje potreby. „Už sme nemali nič. Nemali sme, už nám všetko potĺkli. Len ostal ešte ten jeden koník.“ Druhého koňa už v maštali nenašli. Nemci však stále chodili a kontrolovali, či sa v chalupách neskrývajú partizáni. „Mama moja, keď sme už nič nemali a všetko nám pobrali. Sliepky, husi, všetko pojedli, na mäso si to spravili. Mama uchytila kocúra a takto mu ho dala pred seba, že aj toho kocúra že už mohli zožrať. A on zase len otvoril tú pištoľ na ňu,“ s hrôzou opisuje, ako nemecký vojak mieril na mamu s pištoľou. Nemci častokrát navštevovali nielen Verešovcov, ale aj iné domy v dedine. Napriek týmto častým kontrolám sa darilo rodičom pamätníčky pomáhať aj odboju v horách. Spomína si, že partizáni niekoľkokrát potajomky v noci doniesli k nim domov mäso a mama z neho navarila guláš. „Viete, ako to prebiehalo? Mama varila guláš, ale ešte len začala mäso chystať a videla, že idú Nemci. Tak ona chytro to mäso potlačila do prasacej kaše (pomyje). A oni, tí Nemci, videli, že nie je nikde nič, tak sa zobrali a odišli. Tak zase to mäso umyla a už navarila toho gulášu,“ popisuje pamätníčka. Uvarený guľáš otec naložil na vozík, zapriahol jediného koníka, čo im zostal a odviezol do hory. Otec okolité hory poznal ako vlastnú dlaň, keďže často v nich robieval na koňoch. „Tam sme si užívali hodne strachu, či sa vráti. Ale našťastie, takto to dopadlo. Vrátil sa,“ uzatvára spomienku a to, ako jej rodičia podporovali odboj.

Darček od nemeckého vojaka

Návštevy Nemcov neprestávali ani počas zimy 1944/1945. Občas sa v dome Verešovcov objavili aj hladní a uzimení partizáni. Rodičia ich nakŕmili, dali im zohriať sa a oni sa opäť pobrali ďalej, lebo Nemci stále chodili na kontroly. „Oni tak prišli. Len tak chodili, či tam nenájdu partizánov. No a jeden raz sa to stalo, že... Prišli tam a našli tých partizánov u nás. Tak strieľali do chalupy, až nám prestrieľali chalupu. Ale otec ma tak stiahol na bok. Oni strieľali tak do polovice tej chalupy. Tak ma vzal na ruky a skočil nabok a mame ukázal. Tá zase malého vzala tak na ruky nabok, aby do ktoréhosi nestrelili. Mysleli si, že tam už nemáme nikoho, tak sa pobrali a tiež išli preč,“ spomína na ďalšiu nebezpečnú situáciu pamätníčka. Pri jednej takejto kontrole dostala nečakaný darček. „Jeden Nemec prišiel a zobral ma na ruky. Pýtal sa ma, ako sa volám, povedala som mu. No také dievča, nosil ma na rukách. A doniesol mi krásnu bábiku. Veľmi peknú, takú vlasatú. A povedal mi, že aj on má doma také dievčatko. Mi ukázal fotku. A nosil ma po tej kuchyni. Tak som si tú bábiku zobrala, usmiala som sa a aj som ho postískala za to trošku.“ Pamätníčka ako malé dieťa vôbec nerozumela tomu, že tá krásna bábika je vlastne darom od nepriateľa.

Rodičia zachránili mladého muža

Jedného dňa k Verešovcom opäť prišla skupina nemeckých vojakov. „Prišli Nemci a dopratali jedného partizána. Štyria boli tí Nemci. Povedali, že si ho zoberú k sebe a že bude pri nich spať a že oni ho budú strážiť. Mama, tá im musela robiť večeru, pravda, tým Nemcom,“ spomína na ďalšiu návštevu. Mama zobrala zemiaky a začala robiť podlesníky. Mladý vystrašený mladý muž sa potajme vypytoval mamy pamätníčky, ako by sa dostal na Rajec. Nemci im, samozrejme, nerozumeli. „Keď to otec videl, tak jej ukázal prst na ústa, aby čušala a aby nič nevyprávala. Mali sme kuchyňu a pitvor sa to volalo. Tam bol vešiak a otec tam nebadane zavesil taký hrubý kabát, potom takú oravskú čapicu-baranicu a čižmy, filcáky. Také gumofilcáky a tiež tam onučky položil.“ Chlapec sa stále motal okolo mamy pamätníčky a potichu sa vypytoval. Ona mu posunkami ukázala nachystanú výbavu v pitvore, ktorú pre neho pripravil otec. Vysvetlila mu, kadiaľ sa má pobrať preč. Mama dopiekla podlesníky, poriadne ich pomastila a ponúkla hladným Nemcom. „Keď začali tí chlapi jesť tie podlesníky a čaju k tomu. Oni boli tí Nemci vyhladovaní. Tak sa dobre najedli, napili toho čaju a strašne zaspali. A on sa tak sem-tam hniezdil. No ale tiež zaspal medzi tými Nemcami,“ spomína pamätníčka. Keď všetci tvrdo pospali, otec chlapca zobudil a potichu ho nasmeroval do pitvora. Rýchlo si obliekol nachystané teplé veci a zmizol z chalupy preč. V oblečení obyčajného dedinského chlapa nebol nápadný. „Keď už dobrú chvíľu spali, už musel byť kdesi až za Rajcom, tak potom otec vstal a ich zobudil a ukázal, že no teda nemajú ho, že kde je?! A oni povyskakovali a behom od nás a hľadať ho. Ale ten už bol ďaleko,“ spomína na zachráneného mladého muža pamätníčka.

Koniec vojny

Na jar roku 1945 už všetci túžobne očakávali koniec vojny. Začiatkom apríla sa začali nemecké jednotky sťahovať aj z Rajeckej doliny a všetkým sa uľavilo. Malá, takmer päťročná pamätníčka sa pri zvukoch lietadla a výbuchoch bála. „Plakala som a k mame sa tisla: ‚Bude ešte tá vojna? ‘ som sa pýtala. A ona mi hovorila: ‚Neboj sa, už nebude. Pozri sa, už idú vojaci dole cestou.‘ A oni išli, išli, išli, také vojská dole cestou. A už mama vraví: ‚Neboj sa, už je koniec vojny. Pozri, oni nám mávajú.‘ A aj my sme im mávali, tak si to viem pekne vybaviť. A oni už tiež takí uťahaní, usmiati trošku, že už je koniec vojny.“  Počas ustupovania nemeckej armády ponad obce ešte prelietavali aj nejaké lietadlá. „Keď už bolo po vojne, tak už sme išli na záhradu, zobrali sme si s mamou podhlavek (pozn. vankúš), ľahli sme si tam a už som sa bavila s tou bábikou, čo mi ten Nemec dal. Hrali sme sa a naraz prišiel nálet. Mama sa naľakala, že zase niečo príde. Tak ma uchytila a išli sme chytro sa schovať. Bábiku som si nechala tam. Keď som prišla naspäť, celá bola roztrhaná. Tak som plakala za tou bábikou, že som si ju tam zabudla. A takto sa to všetko akosi ukončilo.“ Zničením bábiky od nemeckého vojaka symbolicky skončila vojna aj pre rodinu Verešovcov.

Poďakovanie za pomoc v SNP

Po vojne prišiel pamätníčkinej mame osobne poďakovať Konstantin Karpovič Popov, ukrajinský veliteľ II. slovenskej národnej brigády, ktorá pôsobila aj v Strážovských vrchoch v okolí Kamennej Poruby. Mame boli uznané aj oficiálne zásluhy podľa zákona č. 255/1946 za pomoc v SNP. Oveľa väčšieho poďakovania sa však Verešovcom dostalo asi dva roky po skončení vojny. Prišiel ich navštíviť mladý muž, ktorému kedysi pomohli ujsť zo zajatia z ich domu. Zachránili mu tým život. „On po takých dvoch rokoch sa vrátil k nám. Prišiel sa ukázať, že mu je dobre, že sa zachránil aj so ženou. Ona už bola v druhom stave, on bol ženatý a veľmi ďakoval za to, že mu zachránili ten život. No tak sa tak potom veľmi dobre rozišli, “ spomína pamätníčka na vďačného mladého muža. Nepamätá si, ako sa volal, no pochádzal kdesi od Bytčice. „Dobre to padne, keď tak príde a ukáže sa, poďakuje sa. Lebo tiež naši nevedeli, ako to s ním dopadlo. A naraz sa len objavil,“ spomína s úsmevom na krásny moment vďaky pamätníčka. Viac sa navzájom nekontaktovali, no dobrý pocit v nich zostal až do konca života.

Školské časy a láska k divadlu

Časom pamätníčka nastúpila do školy v Kamennej Porube. Učenie jej išlo veľmi dobre. V tom období objavila aj čaro ochotníckeho divadla, ktorému sa dlhé roky s láskou venovala. Učila ju bezdetná učiteľka. Keď bola pamätníčka v deviatom ročníku, navrhla jej mame, že by si ju adoptovala a zabezpečila jej vyššie vzdelanie. Mama s tým, samozrejme, nesúhlasila. Učiteľka mamu presviedčala, že pamätníčka je veľmi šikovná a mali by ju dať študovať. V tom čase si však mama zlomila ruku a pamätníčka ju musela zastúpiť v práci na hospodárstve. Sna o škole sa musela vzdať. „Ale keď som už bola doma, už keď mala ruku v poriadku, som sa dopočula, že v Martine v Necpaloch je dvojročná škola hospodárska. Tak som išla do tej školy. To už bola skoro zima. Ešte som sa za odmenu dostala do Tatier, Jasnej pod Chopkom a tam som potom ešte bola na rekreácii. Takže nebola som zlá žiačka. Ešte naviac, potom, keď som sa vrátila, tak som chodila do Martina učiť sa spartakiádu. Naučila som sa presne tak, ako bolo treba a potom som chodila po dedinách a učila tú spartakiádu ďalších ľudí. Naučili sme sa a boli sme v Prahe. To bola pekná vec,“ spomína na školské časy. Po skončení školy v Martine sa vrátila domov k rodičom a zamestnala sa. „Všetko bežalo normálne, no potom už bolo, že sa muselo platiť, keď mali ľudia kravy, husi, sliepky... tú poľnohospodársku daň.“ Spomína si, že rodičia museli povinne odovzdávať poľnohospodárske produkty v podobe kontingentov a niekedy im ledva vystačilo na vlastné živobytie.

Zamestnanie a kolektivizácia

Ako osemnásťročná nastúpila so svojho prvého zamestnania na miestnom národnom výbore. Práca ju veľmi bavila. V tom období začalo v Kamennej Porube vznikať družstvo a miestnych gazdov presviedčali, aby doň vstúpili. Pamätníčka mala na starosti práve súpisy majetkov, ktoré prechádzali pod družstvo. „Joj, pamätám si na to, veď som robila na MNV. Tato môj ani počuť. Nadal im tam. No tam potom som musela už aj ja... Jednoducho nepodpísal to. A keď to tak dlho trvalo, tak som musela z MNV odísť. Ja som kvôli tomu odišla,“ spomína na problémy v práci kvôli tatovmu nesúhlasu s družstvom. Nejaký čas ešte Verešovci hospodárili samostatne, no napokon aj tak museli do družstva vstúpiť. „Potom bol rád, keď to pobrali aj bez podpisov. Dobre bolo, že nebolo toľko tej roboty. My sme mali 6,5 hektára.“ Rodičia už mali svoj vek, mladí sa rozutekali do sveta a na poliach nemal kto hospodáriť.

Pamätníčka sa v roku 1959 vydala za Pavla Domanického a postupne sa im narodili štyri deti. „Muža som mala z dolného konca. Aj som mu to koľkokrát vyčítala, že nás nechceli, keď sme boli na tých pasienkoch. Že keby bol vedel... Ale dobrého muža som mala...“ spomenie s láskou na nebohého manžela pamätníčka. Pribudli jej rodinné povinnosti a starostlivosť o dom. Milované divadlo musela obmedziť. Časom sa zamestnala ako účtovníčka v reštauračných službách v neďalekých Rajeckých Tepliciach. Neskôr pracovala v Žiline v montážnom podniku, kde pôsobila ešte ďalších trinásť rokov po odchode do dôchodku.

Pamätníčka sa politikou nikdy nezaoberala a neovplyvnili ju ani také udalosti, ako bol vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968, ani novembrové udalosti v roku 1989. Najdôležitejšou súčasťou jej života vždy bola rodina, manžel a štyri deti Mirko, Darinka, Olinka a Vierka. Stále žije v Kamennej Porube obklopená vnúčatami a pravnúčatami.