The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Karol Dubovan (* 1953)

• narodený 17. decembra 1953 v Maduniciach

• otec Karol, mama Magdaléna, rodená Bilková, mal mladšiu sestru

• vyrastal v silne nábožensky založenej rodine, kvôli čomu mala rodina problémy

• v auguste 1968 zažil príchod okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Trenčína

• strednú školu absolvoval v Piešťanoch, vysokú školu elektrotechnickú v Bratislave

• počas štúdia sa dostal do kontaktu s predstaviteľmi tajnej cirkvi

• aktívne viedol spoločenstvá kresťanskej mládeže

• zapájal sa do prenášania a distribúcie náboženskej literatúry

• počas základnej vojenskej služby ho chceli zlákať do kontrarozviedky, odmietol

• pracoval v trenčianskych Vodných elektrárňach, aktívne pôsobil v náboženskom spoločenstve Fatima

• pomáhal pri tvorbe a distribúcii samizdatov náboženskej literatúry

• bol sledovaný a vypočúvaný štátnou bezpečnosťou, bol mu odobraný pas

• v novembri 1989 sa zapojil do činnosti VPN, neskôr spoluzakladal KDH

• v roku 1990 sa stal poslancom NR ČSFR

• v politike pôsobil do roku 1994, vráti sa do štruktúr kresťanských rodín

• s manželkou Evou vychovali tri deti, aktuálne je dôchodca, stále činný v kresťanskom spoločenstve

Tí najbližší… prierez Druhou svetovou vojnou 

Náboženský aktivista Karol Dubovan, sa narodil 17.decembra 1953 v Maduniciach, ako prvorodený. Otecko, rovnako Karol a mamička Magdaléna, mali o niečo neskôr, v roku 1956, ešte dcéru Magdalénku. Karolova mama, za slobodna Bilková, bola ročník 1935 a pochádzala z Bardejova, kde v podstate žila do momentu, kým sa nerozhodla vydať. Išlo o bežnú robotnícku rodinu, kde starý otec Anton pracoval ako železničiar a babička Mária prv ako práčka pre miestnych vojakov, neskôr pre narodenie šiestich detí, už ako domáca. Dedko bol známy aj tým, že si privyrábal preparovaním vtákov, v čom bol miestny majster. Skrze chudobnejších pomerov, kultúrne sa mohli vyžiť len počas veľkých kultúrnych sviatkov, teda inými slovami, kultúra spočívala najmä v cirkevnom živote. Magdaléna absolvovala len základnú školu a do práce musela nastúpiť už ako 15 ročná, do neďalekých odevných závodov v Prešove. Starý otec ako železničiar, bol po vypuknutí Druhej svetovej vojny, svedkom mnohých transportov židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. “Podajte mi vodu pre deti… hneď ho chceli nemeckí vojaci zastreliť.” Keďže Anton nemal srdce z kameňa a bolo mu veľmi ľúto, čoho musel byť svedkom, chcel aj pomôcť, ale takmer sa mu to stalo osudným. Našťastie ovládal nemecký jazyk plynulo a dokázal sa z hroziaceho problému vyhovoriť. V Bardejove bola pred vojnou veľká židovská komunita a nakoľko náhle zmizli, v meste bolo zrazu príliš ticho a mnohí to pocítili viac, než si chceli pripustiť. Vojna prehrmela, avšak koniec sa ani v Bardejove nezaobišiel bez bombardovania a strachu o život. “Áno samozrejme, že boli poplachy… a to spomínala, že mali veľký strach.” Tým to však neskončilo. Strach z bombardovania, vystriedal strach z nového komunistického režimu, ktorého sa Bardejov doslova obával. 

Rodina Karolovho otca, bola skôr z tých poľnohospodárskych, miestnych roľníckych rodín. Starí rodičia Rudolf a Viktória vlastnili menšie pozemky, dve kravičky a jedného koňa. Dedo Rudolf bojoval už za Prvej svetovej vojny, a dokonca bol súčasťou ruských légií, odkiaľ bol zajatý a odvedený do srbského Kragujevaca. Neskôr pôsobil ako výkupca na železnici a tiež bol nejaký čas po roku 1948, miestnym starostom v Maduniciach. Spomínal, že s obyčajným ruským ľudom nikdy do stretu neprišiel, naopak mu neraz pomohli. Však keď sa v krčme rozrozprával aj o negatívnych skúsenostiach v Rusku, bol neraz aj vo väzení. Síce nakrátko, ale bol. “Raz to povedal, raz to… a už aj bol v base.”  S babičkou sa zoznámil už ako s vdovou a matkou troch detí, pričom spoločných mali ešte päť. Počas Druhej svetovej vojny už príliš aktívnym nebol, i keď Slovenského národného povstania sa túžil zúčastniť. Plány mu prekazila babka, ktorá kvôli deťom, si niečo také už nepriala. Po roku 1948, im bola novým režimom znárodnená časť majetku, avšak aj napriek tomu sa stal na istý čas miestnym starostom. Komunistov, si ale držal od tela. Karolov otec niekoľko rokov navštevoval školu v Maduniciach, odkiaľ prešiel do Leopoldova. Strednú odbornú školu strojnícku, absolvoval v Myjave. Koniec Druhej svetovej vojny prežívali rovnako v strachu ako v iných častiach Slovenska. Kvôli poplachom sa neraz museli skryť v pivnici. Otecko spomínal, že jeden zo susedov sa žiaľ skryť nestihol a tak prišiel o život. “Ten sa nestihol skryť, tak bol pri bombardovaní zabitý.” 

Keďže staršia sestra Karolovej matky Magdalény sa vydala do Maduníc, netrvalo dlho a počas návštev sa Magdaléna tiež zoznámila so svojim nastávajúcim. Karol sa s ňou zosobášil takmer okamžite, a to v roku 1953, nakoľko boli vystrašení mýtom, že svadby v kostole sa už realizovať nebudú. Po svadbe sa Karolova mamička presťahovala z Bardejova do Maduníc, kde v podstate začínali od nuly. Karol začal pôsobiť ako majster vo vodných elektrárňach a Magdalénka ako pomocná sila v odevných závodoch v Hlohovci. To však netrvalo dlho, keďže prvé dieťa bolo na ceste, a teda mamička už musela zostať doma. Stabilnú prácu nenašiel ani Karol. Zakrátko bol požiadaný o krivé svedectvo voči jeho kolegovi, ktoré sa rozhodol nepotvrdiť a tým si spečatil osud. “Ráno sa zastavte u mňa a rozmyslite si, či ste to počuli alebo nie!” Po slovách riaditeľa, zostal Karol ako zamrznutý. Však ani ráno nezmenil názor, čo znamenalo zosadenie z funkcie. Do rúk dostal vŕtačku a stal sa štítkovačom. Keďže plat neplynul takmer žiadny, muselo dôjsť k zmene práce. Karolov otec sa tak stal učiteľom na odbornej škole, kde sa síce nemal zle, ale kvôli nesplnenej úlohe, bol odtiaľ prepustený. Úloha režimu totiž znela jasne, zlikvidovať všetky kríže na škole, čo pre človeka z duchovne založenej rodiny, nebolo jednoduché. Úlohu nesplnil podľa očakávaní, takže ortieľ bol jasný. Bolo to stresujúce obdobie, keďže druhé dieťa bolo na ceste a rodina bola bez príjmu. Podarilo sa mu nakoniec zamestnať v strojárskych dielňach, kde pracoval do 80. rokov. V roku 1980 prácu ešte raz predsa len zmenil, a to za považské elektrárne, kdo zotrval do dôchodku. 

Karolove dospievanie a záujem o náboženskú skupinu  

Karol ako dieťa, mal krásne detstvo plné rodinnej atmosféry a dobrých vzťahov. Do roku 1965, navštevoval základnú školu v Maduniciach, a keďže sa Dubovanovci rozhodli presťahovať do Trenčína, štvrtý ročník základnej školy absolvoval už tam. “Nebolo to veľmi príjemné zvykanie, lebo tým, že vedeli niektorí, že sme prišli z dediny, tak nám nadávali do dedinčanov.” V Trenčíne sa už viacero vecí zmenilo. Hodiny náboženstva zo školy zmizli a rovnako sa stal súčasťou pionierov. Nejednalo sa však o zapálenú skupinu pionierov, skôr išlo len o formálne splnenie si povinností. Vo voľnom čase sa venoval zväčša futbalu alebo pomáhal aj so sestrou v domácnosti. Medzi Karolove koníčky patrilo tiež fotografovanie a vyvolávanie čiernobielych fotografií.

Netrvalo dlho a nastalo obdobie Pražskej jari. Ako dospievajúci mladík, si Karol závažnosť situácie uvedomoval a ako mnohí iní, aj on túžil po slobode a možnosti cestovať do zahraničia. Zvykieval počúvať Vatikánsky rozhlas či Hlas Ameriky. Doma sa hovorilo otvorene, rodičia nikdy pred deťmi nič netajili, keďže to čo sa povedalo za zatvorenými dverami, tam aj zostalo. Karol pochádzal z rodiny s duchovnými hodnotami, takže pravidelné návštevy kostola, boli samozrejmosťou. Aj v škole panovala uvoľnená atmosféra, pričom takmer všetci, stáli na strane Dubčeka. “Po šesťdesiatom ôsmom… sa začalo zrazu úplne inak rozprávať.” Úplne inak sa teda začalo rozprávať po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, v august 1968. Nakoľko Trenčínom reálne prechádzali vojská a reálne tam bol aj vojenský okruh, Karol nezaváhal a snažil sa byť aj ako mladík, značne aktívny. Rozhodol sa pomáhať pri zvešávaní tabúľ s názvami ulíc, aby prechádzajúcich Rusov zmiatol. Neustále počul pristávať lietadlá, ktoré prinášali techniku na Ostrov v Trenčíne. “To už tak rýchlo domov nepôjdu… a sme sa nemýlili.” Každý sa bál či nebude vojna, takže aj Karol bol na druhý deň poslaný do obchodu aby nakúpil najzákladnejšie potraviny, pre prípad potreby. Síce sa sovietski vojaci nesprávali voči civilom agresívne, aj napriek tomu, si prv dovolili zamieriť desať mínometov na neďaleké paneláky, čo rozhodne priateľským gestom nebolo. Síce hrozba visela vo vzduchu, no miestni si neodpustili provokácie, dráždenie poznámkami či otvorený výsmech. 

Veci sa radikálne zmenili a Karol si už musel dávať znova pozor na to, čo a kde povie. Po nástupe normalizácie, bol už študentom Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v Piešťanoch, ktorú úspešne ukončil v roku 1973. Vo voľnom čase ho zaujímalo kino, turistika a najmä futbal. Prvý rok štúdia, Karol býval na internáte, avšak pre striktné podmienky, sa rozhodol radšej každý deň dochádzať. V štúdiu pokračoval aj ďalej, teda výberom univerzity. Bol prijatý na elektrotechnickú vysokú školu v Bratislave, odbor automatizačná technika, ktorú navštevoval do roku 1978. Aj tu prvý rok žil internátnym životom, avšak nasledujúci rok, sa mu už na internát nepodarilo dostať. Spolu s ďalšími študentmi nakoniec získal  ubytovanie na priváte, v Dúbravke. Tu sa skamarátil so spolubývajúcim Petrom, ktorého sa neváhal opýtať na náboženské možnosti v Bratislave. Cez leto sa tak Karol dostal prvýkrát na výlet do Toporca, s menšou náboženskou skupinou, ktorú viedol odvolaný kňaz Jozef Broučák. Písal sa rok 1975 a Karol sa konečne mohol úplne otvorene porozprávať s kňazom o svojich duchovných hodnotách. “Jozef, ja by som sa možno, že aj viac tak duchovne vzdelával… nie len, že si niečo prečítať.” Zoznámil ho tak s Vladimírom Juklom, ktorý mal v tomto smere na starosti vysokoškolskú mládež, a vďaka ktorému sa organizovali stretnutia, práve s duchovným nádychom. On ich povzbudil k aktivite, teda k vytváraniu náboženských spoločenstiev aj v iných mestách. Karol mal byť iniciatívny práve v Trenčíne. V rámci náboženského spoločenstva išlo prevažne o mládežnícke stretnutia, ale boli prítomné aj robotnícke skupiny či celé, duchovne založené rodiny. Vždy sa preberali rôzne problémy náboženského charakteru, ktoré mali jadro napríklad v škole či v zamestnaní. Spoločenstvo situáciu mapovalo a po vyhodnotení, rôzne mená boli vyhlasované rozhlasom, čo mnohým ukrivdeným pomohlo zmierniť eskaláciu problému.

Nebezpečné, však odvážne angažovanie sa v náboženskom spoločenstve 

“To keď človek poznal… nenechal sa opiť rožkom.” V čase normalizácie, angažovanie sa v náboženskej skupine, bolo nesmierne nebezpečné. Vladimír Jukl, práve pre prípady zatknutia či kladenia zvláštnych otázok, vytvoril príručku, ako sa správať pri výsluchu ŠTB. Rovnako pre stretnutia spoločenstva v Trenčíne, platili rôzne pravidlá. Okrem toho, že sa organizovali každé dva týždne v dvojhodinovej frekvencii, nikdy sa nechodilo naraz, ale len postupne. Keď stretnutie skončilo, tiež bolo nutné opustiť byt jednotlivo. S odhalením v Trenčíne však nikto nikdy nepočítal, nakoľko išlo síce o náročne vybudovanú skupinu, ale o to silnejšiu. Ľudia si v nej vzájomne dôverovali a tak Karol, v tom čase ako vysokoškolský študent, mohol cítiť skutočnú slobodu prejavu. Stretnutie sa nenenieslo len v duchu rozhovorov, ale bola zapojená aj rôzna literatúra, pričom prvou knihou bolo “Posolstvo”. Nakoľko Karol žiadal stále viac a viac kníh, bola mu ponúknutá možnosť realizovať sa pri jej prenášaní na Slovensko. Vlastné kontakty spočiatku nemal, ale spomenul si na poľskú susedku, ktorej synovec bol len nedávno vysvätený za kňaza. Keďže sa už celkom poznali, neváhali sa osloviť a tak začali pašovať knihy spolu. Išlo však len o 50 kníh, čo bolo pre potreby spoločenstva málo. Poľský kňaz sa dopočul, že v Rusku sa začali tvoriť samizdaty, ktorých prítomnosť je viac než nutná, ak ľudia chcú zmenu. “Zo začiatku sme to brali ako také dobrodružstvo.” Až neskôr všetci pochopili vážnosť a vôbec aké následky ich mohli postihnúť. Vytvorené boli dve spoločenstvá, spoločenstvo s teologickým učením a spoločenstvo za účelom vytvárania samizdatov. Spočiatku bol Karol súčasťou oboch, avšak uvedomil si, že jeho úloha spočíva v zaisťovaní, rozvážaní literatúry a distribúcii samizdatov. Rovnako Karol pripravoval v rámci spoločenstva Fatima, oblastné stretnutia, kde zabezpečil potrebný počet literatúry a samizdatov s najaktuálnejšími informáciami. 

Písali sa 80.roky a novým kontaktom zo zahraničia kvôli dovozu literatúry, sa pre Karola stal Anton Hlinka z Mníchova. Prevážala sa prostredníctvom kamiónov, priamo ku Karolovi domov. Ten ju následne distribuoval do 25 oblastí na Slovensku. Karol sa tiež túžil stať apoštolákom v Rusku a keď už zmena, tak poriadna. Nakoľko tam chcel zotrvať dlhšie, musel získať potvrdenie, že sa tam bude mať kto o neho postarať. Po dopisovaní s dievčinou z Tadžikistanskej republiky, bol už takmer v cieli, avšak zrazu prišlo pozvanie z ŠTB na kontrolu pasu. Karolovi sa to vôbec nezdalo, a tak poslal otca, keďže mali rovnaké meno. Pravdaže mu ho hneď zadržali, takže jeho podozrenia boli správne. O mesiac neskôr, úrady zistili, že pas bol zadržaný nesprávnemu, a tak prišlo predvolanie znovu, a tentokrát už aj s dátumom narodenia. Na prelome rokov 1981 a 1982, bol tak Karolovi zadržaný pas, keďže nebolo v záujme cestovať do štátov Sovietskeho zväzu. Tým pádom musel skončiť tiež s distribúciou samizdatov, avšak v spoločenstve fungoval aj naďalej, len bez vedúcej funkcie. Tým pádom od roku 1982 a po Nežnú revolúciu v roku 1989, sa zúčastňoval len oblastných stretnutiach, bez významnejšej úlohy. V konečnom dôsledku, tak namiesto apoštolátu v Rusku, Karola čakala povinná vojenská služba. Narukoval v Chomútove, kde bol pár týždňov a následne bol pridelený do útvaru protivzdušnej obrany štátu, do Zhlúžia.

Po návrate z vojenčiny, Karol získal trojročné štipendium do Považských elektrární, kde pracovne zotrval dlhšiu dobu. Žiaľ, nakoľko mal konflikt s odbormi, teda sa nechcel zúčastniť školenia, bol preradený na posledné miesto zoznamu, podľa ktorého boli zamestnancom prideľované byty. Až po napísaní a odoslaní listu ohľadom diskriminácie v januári 1985, mu bol pridelený takmer okamžite. A bolo to už teda viac než nutné, keďže v roku 1982 sa oženil so svojou milovanou Evou, s ktorou sa spoznal ešte v stredoškolských laviciach, a s ktorou zakrátko si aj založil rodinu. Keďže spočiatku bývali u rodičov, kde pomaly vznikali konflikty medzi nevestou a svokrou, Karol vedel, že musí konať. Do svojho bytu sa už sťahovala štvorčlenná rodina, keďže Karol s Evou už mali dcéru Máriu, narodenú v roku 1983 a o dva roky mladšieho syna Metoda. V roku 1988, dvom súrodencom, pribudol ešte brat Emanuel. 

Výsluchy a prenasledovanie ŠTB… cez 80.roky až po súčasnosť  

Roky plynuli, a aj keď Karolovi bol odobratý pas už v roku 1982 a žiadne zásadné funkcie v spoločenstve nezastával, ŠTB sa nedokázal vyhnúť. Nečakane, bol v roku 1988 predvolaný, že si môže opäť požiadať o pas, bez zbytočných obštrukcií. Síce prišiel a tak urobil, dokonca mu bola sľúbená pomoc policajného náčelníka, pas naspäť okamžite nedostal. Až keď svoj nový pas začala riešiť aj manželka, vtedy mu po nej, poslali aj ten jeho. Napriek tomu Karol cítil, že tým ŠTB niečo sleduje a rozhodol sa, že v najbližšom čase nevycestuje nikam. 

Súčasťou Karolovho života boli aj výsluchy či prenasledovanie. Zásadné bolo zatknutie kolegu Ivana Polanského, ktorého odviedli z práce. Keďže sa to Karol dozvedel v expresne rýchlom čase, išiel sa presvedčiť na vlastné oči pred jeho dom v Dubnici. Prišiel, keď už bola domová prehliadka v plnom prúde. Síce sa snažil prostredníctvom telefónu dať vedieť aj do Bratislavy, nepochopili ho a dozvedeli sa o tom až na druhý deň. O dva týždne bol na výsluch predvolaný aj samotný Karol. Ten však už stihol doma všetko zlikvidovať, takže prehliadky sa neobával. Na výsluchu mu bolo povedané, že Polanský ho obvinil z distribúcie samizdatov, avšak on pravdaže všetko poprel. Žiadal aj o kópiu svojej výpovede, ktorú mu pravdaže odmietli dať. “Všetkých vás pozatvárame!” To boli posledné slová, ktoré počul a v momente, keď opúšťal ŠTB, mu rozhodne nebolo všetko jedno. Vo vzduchu totiž viselo trestné stíhanie, ktoré by mohlo Karolovi a jeho rodine výrazne skomplikovať život. Poslednýkrát bol teda vypočúvaný v roku 1988, ale aj napriek tomu bol stále v hľadáčiku ŠTB a každý jeho krok sledovali. Boli to rôzne momenty, pri ktorých si to Karol uvedomoval. Napríklad keď mal autonehodu a rozbité auto odparkoval na najbližšom parkovisku, akonáhle sa vzdialil, pri aute boli zrazu piati muži, ktorých to veľmi zaujímalo. Sledovacia akcia bola zahájená aj počas víkendu na chate v Perneku, pričom po návrate domov, ho ŠTB nezastavila len preto, lebo mali s manželkou deti na rukách. Často sa im striedali potom pred domom rôzni muži, ktorí vyčkávali na správnu chvíľu. Našťastie to ustalo a tri mesiace bol pokoj. Neskôr to začalo opäť, keďže aj susedka sa im zmieňovala, že pred ich chatou vyčkávalo cudzie auto. “Nemal som žiadne opletačky, len chceli vedieť, že kde idem.” Oveľa ťažšie to však znášala Karolova manželka, ktorá najmä kvôli rodine, si pravdaže priala pokoj. 

Pomaly, ale isto sa blížilo dlho očakávané obdobie Nežnej revolúcie a obdobie definitívneho pádu komunizmu. Karol sa predtým, ešte v roku 1985, zúčastnil aj Púte na Velehrad. Čo sa týka však Sviečkovej manifestácie, o jej organizácii vedel, ale prítomný nebol. “Pre pokoj v rodine, som tam nebol.” Karol sa o politické dianie veľmi zaujímal a svojou politickou angažovanosťou sa snažil o zmenu v náboženskom živote. O udalostiach v Prahe sa dozvedel cez zahraničný rozhlas, takže vedel, že čo chvíľu niečo zásadné vypukne. Dokonca bol oslovený demokratickou stranou, aby vystúpil za veriacich so svojim vlastným prejavom. Ponuku prijal, pričom spočiatku rečnil len pred stovkou ľudí a táto masa sa s pribúdajúcim počtom prejavov, stále zväčšovala. Keďže mali silné zastúpenie vo verejnosti, postupne malo dôjsť tiež k vytvoreniu kresťanskej politickej strany. Vďaka vynikajúcim kresťanským klubom v rôznych slovenských mestách, k jej vytvoreniu aj došlo, teda k vytvoreniu KDH. Karol bol predsedom okresnej KDH a neskôr bol vybraný na kandidátku, pričom po prvých voľbách, sa dostal do národnej rady ako poslanec. S výsledkom Nežnej revolúcie však najspokojnejší nebol. “Trošku naivne sme si mysleli, že je už všetko vyhraté, po tom 17. novembri.” Očakávali sa veľké zmeny, najmä v školstve, vo voľnosti cestovania a celkovo v prínose demokracie, avšak nie všetko bolo aj splnené. Nakoniec došlo aj k rozpadu KDH, na čo si spomína celkom smutne. Mali tomu predísť duchovnými cvičeniami, ale nakoniec k ich realizácii Antonom Hlinkom nedošlo, čo malo za následok rozpad. 

Karol sa síce aktívne zaujímal o náboženský život a angažovanie v ňom, avšak stále oficiálne pracoval už v spomínaných vodných elektrárňach. Na dôchodok odišiel v roku 2013, hneď potom čo rodičia začali chorľavieť a bolo nutné sa o nich starať. Žiaľ, obaja rodičia zakrátko zomreli, čo je dodnes pre Karola veľmi bolestivé, nakoľko ich nesmierne miloval. V súčasnosti sa stále angažuje v rôznych kresťanských fórach a inštitúciách. Na záver príbehu, sa rozhodol podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: “Každý deň mám na to… 24 hodín… aby som mohol spraviť niekomu, niečo dobré.”