The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Dudák (* 1914)

• narodený v roku 1914

• jeho otec bol počas prvej svetovej vojny čs. legionárom v Rusku

• Michal pracoval v zbrojovke v Považskej Bystrici

• v roku 1944 aktívny účastník SNP v okolí obce Domaniža

• viedol najmä písomnú agendu pri mobilizácii mužov z okolitých dedín

Michal Dudák sa narodil v roku 1914. Bolo to tridsať rokov pred udalosťami Slovenského národného povstania z roku 1944, ktorých priamym účastníkom sa stal v oblasti obce Domaniža.

Ako množstvo ľudí z okolia aj on pracoval v považskobystrickej zbrojovke. Udalosti v obci Domaniža dostali spád na prelome augusta a septembra 1944: „Začalo to tak, že ešte pred Povstaním prišla do Domaniže asi tridsaťčlenná skupina vojakov z Martina. Najskôr obsadili poštu. My sme ich pohostili, ako sa patrilo. Zarezali sme barana a uvarili guľáš. Vojaci však odišli a asi dva dni na to prišiel do dediny partizánsky veliteľ Popov, ktorý mal prejav a povedal, že sa utvorilo partizánske veliteľstvo v Kunerade.“ Následne po vyhlásení mobilizácie bol Dudák poverený vedením písomnej agendy mobilizácie.

Spomenul tiež bojovú potýčku s nemeckými vojakmi blízko Prečína, kde padol aj člen jeho rodiny: „Dostali sme správu, že Domanižu majú obsadiť Nemci. Tak sme ako úderná čata v sile desať-dvanásť mužov išli k Prečínu, kde nastali boje. Padol tam môj bratranec Jožko, ale ubránili sme sa a Nemci ďalej nepostupovali.“

Okrem bojového prieskumu a administrácie zabezpečoval Michal aj spojenie a výmenu informácií s partizánskym veliteľom Popovom: „Chodili sme do Kuneradu za veliteľom Popovom. Nakoľko som mal motorku ČZ, tak som spojku robil väčšinou ja. V Domaniži sa sústredili chlapi aj z okolitých dedín a posádka zo Žiliny nás vystrojila obuvou a uniformami.“

Partizánska skupina však nebola vyzbrojená ťažšími zbraňami určenými na boj proti obrnenej technike. Preto nakoniec musela ustúpiť pred nemeckou presilou a posledná rezistencia sa sústredila v blízkej doline: „Prišiel však silný bojový tlak z viacerých strán. Padol Prečín aj Domaniža a museli sme sa vzdať, ale partizánska čata stále existovala v Suchej doline.“

Následne boli účastníci Povstania, ktorým sa nepodarilo ujsť a schovať v horách, vrátane Michala Dudáka, zatknutí a vyšetrovaní. V dedine vládlo napätie: „Nemci nás všetkých považovali stále za nepriateľov, pretože sme boli partizánska obec. Mňa samozrejme vyhodili zo zbrojovky.“

Takáto situácia pretrvala v podstate až do odchodu nemeckých vojsk a oslobodenia obce rumunskou armádou v roku 1945.