The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Ďurišová (* 1938)

• narodená 25. marca 1938 vo Veľkých Stankovciach

• jej mama kedysi slúžila v židovskej rodine notárov Franklovcov

• v roku 1942 rodinu Franklovcov postupne deportovali do pracovných táborov

• posledných nechali v dome najstarších manželov, Anna im nosila každé ráno teplé mlieko vo fľaši

• Annin otec bol počas vojny richtárom, obracali sa na neho o pomoc partizáni aj nemeckí vojaci

• chodila varovať statkárov pred raziami, keď brali kone

• pamätá si na odvlečenie 160 mužov z vedľajšieho Selca na výsluchy do Beckova

• v ich dome žil nemecký dôstojník, neskôr sa v ich humne zložili rumunskí vojaci s 11 vozmi

• po vojne pracovala ako poštárka a v domoch susedov našla veci po odvlečených Franklovcoch

• rodičia nevládali platiť vysoké kontingenty, nedobrovoľne vstúpili do družstva

• po zmene režimu reštituovala združstevnené pozemky a aj pôdu, ktorú mali kedysi jej rodičia v árende od Franklovcov

• dnes dôchodkyňa, venuje sa ochotníckemu divadlu, spevokolu a krojom

Anna Ďurišová sa narodila 25. marca 1938 vo Veľkých Stankovciach v rodine roľníka Adama Ďuriša a Anny, rodenej Záhumenskej. Mala ešte o jedenásť rokov staršiu sestru Zuzanu. Keď bola jej mama malá, rodičia odišli za prácou do Ameriky. Spolu s bratom ju nechali na Bodovke u starých rodičov. No tí čoskoro jeden po druhom pomreli a dve deti zostali v chalupe samé. Chvíľu sa o nich starali dobrí susedia, neskôr si ujca zobral gazda z Krivosúd Bodovky do služby. Mama pamätníčky putovala k otcovej sestre Eve do Veľkých Stankoviec. Teta uprosila farára, aby ju už ako 9-ročnú konfirmoval a mohla ísť do služby. Slúžila ako opatrovateľka malého dieťaťa, neskôr pomáhala v domácnosti v židovskej rodine Löwyovcov, či počas sezónnych prác. Teta žila sama a mama pamätníčky jej chodila do obchodu kupovať veci, ktoré potrebovala. Tak sa spoznala aj so židovskou rodinou Franklovcov vo Veľkých Stankovciach. Ako dvanásťročná k nim nastúpila do služby ako pomocnica v domácnosti. Stará pani Franklová ju naučila variť, piecť, starať sa o domácnosť a všetko, čo nestihla jej vlastná mama, ktorá bola v tom čase v Amerike. Vrátili sa v roku 1916. V roku 1926 sa vydala za Adama Ďuriša, syna najlepšej kamarátky starej pani Franklovej.

Malá Anna nosila Franklovcom mlieko

Pamätníčka žila s rodičmi kúsok od domu Franklovcov. Rodiny sa priatelili a pomáhali si. V dome žili starý pán Samuel Frankl s manželkou Rozáliou, ich syn Viliam s manželkou Irenou a ich deti Evka a Paľko. Evka bola rovesníčka a kamarátka pamätníčkinej sestry Zuzany. Okrem prevádzky obchodíku starý pán Frankl a ich syn pôsobili ako notári v neďalekej Sedličnej. Príchodom druhej svetovej vojny však životy židovských rodín začal negatívne ovplyvňovať Židovský kódex, ktorý ich oberal nielen o materiálne, ale najmä o ľudské práva. Na jar roku 1942 začali z územia Slovenska odchádzať prvé transporty Židov do pracovných a koncentračných táborov. Toto nariadenie postihlo aj židovskú komunitu vo Veľkých Stankovciach a v okolitých obciach. Najprv vyviezli Viliama Frankla s rodinou, dom obsadili gardisti a starých manželov Samuela a Rozáliu vysťahovali z domu do chladnej maštale. „No keď prišla táto vojna, tak ich vyviezli preč. Ešte predtým sme sa tam chodili hrávať. Viete, ja som mala okolo seba samých chalanov, tak sme sa tam hrávali na schovávačku. Bola tam taká nová pajta a v nej boli tí starí dvaja Franklovci spredu vysťahovaní. Dali ich do tej pajty. Pán Frankl aj s manželkou, ona sa volala Róza. Pamätám si, že bola vo fotelke a také deky mala na kolenách aj cez chrbát. Boli tam aj cez noc, tak bola celá zabalená,“ spomína pamätníčka na starých Franklovcov. „Keď moja mama ráno podojili kravy, tak mi dali do krachelkovej fľašky teplého mlieka. Ja som nosila kroj a v jeseni a cez zimu vlnáček. To mlieko som si skryla podeň. Tam sme sa hrali s tými mojimi kamarátmi na schovávačku. Gardisti, čo tam mali službu, nás do tej maštale pustili, my sme sa tam schovávali. Ja som sa vždycky išla schovať pod to kreslo a tú fľašku s mliekom som jej dala. Ten starý pán ma vždycky tak hladkal a stiskol a ona tiež. Oni boli strašne vďační, že som im to každé ráno doniesla. Takže mohli to vypiť z tej fľašky. Stráž bola len medzi dverami, dovnútra nechodili,“ spomína, ako nosila mlieko Franklovcom, až kým nevyviezli aj ich. Zachránila sa len ich dcéra, ktorá bola v tom čase už vydatá v Trenčíne.

Tragédia židovských rodín

Vo Veľkých Stankovciach a v okolí žilo niekoľko židovských rodín. Franklovci, Löwyovci, Marleovci, vdova Schlesingerová, Grünovci a ďalší. V neďalekej Sedličnej mali aj svoju modlitebňu a cintorín, kde pochovávali svojich predkov aj zo širšieho okolia. Venovali sa predovšetkým obchodu, jedna rodina prevádzkovala liehovar, iná mäsiarstvo. Franklovci boli notári. Všetci boli v roku 1942 deportovaní do koncentračných táborov. Viliam a Irena Franklovci boli so synom Paľkom a s rodičmi deportovaní do tábora v Novákoch. Po vypuknutí SNP bol zrušený a podarilo sa im utiecť do Banskej Bystrice. Nakoniec ich však chytili, popravili a pochovali v hromadnom hrobe pri Kremničke. Dcéra Evka bola deportovaná do koncentračného strediska Patrónka v Bratislave a odtiaľ odsunutá prvým ženským transportom do Auschwitzu, kde zahynula. Ďalší Židia boli odsunutí do Žiliny a odtiaľ do Auschwitzu-Birkenau, Sobiboru a do iných táborov, kde prišli o život.

Dedina musela kŕmiť hladných vojakov

Na jeseň v roku 1944 sa otec pamätníčky stal v obci richtárom. Prechádzajúce nemecké vojenské jednotky sa často zastavili na okraji dediny, hľadali ho a žiadali o pomoc. Jeden podvečer prišiel k ich dverám nemecký veliaci dôstojník a pýtal pre desiatky svojich vojakov stojacich pred dedinou potraviny. Otec s ním zašiel k veliteľovi gardy Jánovi Chudému. Pamätníčka išla s otcom. Nemecký veliteľ predostrel svoje požiadavky na 300 vajec, 70 pecňov chleba a slaniny. Ak by to nedostali, pustil by vojakov do dediny a vyrabovali by ju. Dohodli sa a dali bubeníkovi vybubnovať, nech ľudia splnia ich požiadavky, aby uchránili dedinu od nešťastia. „Tá jeho žena to počúvala. Išla zobrať chlieb, odkrojila krajec chleba a išla mu ho dať. Môj tato vedeli trochu po maďarsky aj po nemecky. Ten veliteľ povedal, že keby ho nemrzelo, že je to stará žena, že ju hneď zastrelí. Že ona mu ide hento dávať?! Na kraji dediny stojí 300 hladných vojakov, ktorých potrebuje nakŕmiť a ona mu odkrojila len krajec. Ten Nemec sa normálne urazil. Muž ju rýchlo radšej zahnal do domu,“ spomína pamätníčka na kritickú situáciu.

Slovenské národné povstanie

Pamätníčka nastúpila do školy v septembri 1944, akurát v čase Slovenského národného povstania. Veľké Stankovce neboli podhorská obec, tak dedina nezažívala nápory partizánov, ako neďaleký Selec ležiaci pod úpätím Považského Inovca. Pamätníčka si spomína, že v ich dome istý čas býval nemecký veliteľ aj so svojím pobočníkom. „On sem väčšinou chodil iba spávať. Takže sa ráno vychystal a išiel preč aj s tým svojím pucákom,“ uvádza. „Partizáni boli v Selci v horách. Dole dedinou išiel jeden partizán a pýtal sa na richtára. Tak ho usmernili k nám. Prišiel sa pýtať, aká je tu divízia. Tato mu to povyprával, ale boli úplne strachom strnutý. Mama mu zabalili póltik slaniny a peceň chleba. Tato ma zavolali, že: ‘ Anička, choď tadeto a vystroj ho preč!‘ Ešte sme boli len na záhumní a už sme boli udaní. Ja som sa vracala dole dvorom a už tu bol ten Nemec, čo u nás spal. Kopol do dverí, mama s tatom boli vnútri v kuchyni. Puškou na nás mieril a po všetkých kútoch hľadal partizána. Doteraz nevieme, kto nás udal,“ spomína na krušné chvíle.

Nemeckí vojaci často chodili pýtať kone. Prvého vždy oslovili richtára. Pamätníčka bola stále pri ňom, a keď to začula, nebolo viac treba. Vedela, čo má robiť. „Ja som bola vycvičená tak, že keď to môjmu tatovi povedali, zobrala som sa a išla po tých koniaroch ‚Schovajte sa, lebo bude razia, schovajte sa!‘ Tato im (Nemcom) povedali, že môžu skúsiť, ale všetci išli do Trenčína na zákopy. Tam sa vtedy povinne chodilo. Prešli po dedine, ale tam bola prázdna maštaľ, aj tam bola prázdna maštaľ. Niektorí gazdovia mali maštale a stodoly a za nimi bývali ešte také plevince. Tie si prerobili a kone si tam ustajnili,“ spomína, ako s otcom uchránili gazdom niekoľko koní.

Blížil sa koniec vojny

Na jar sa v dedine objavili vojaci rumunskej armády. Jedenásť vozov plných vojakov zaparkovalo v humne u Ďurišovcov. „Pokradli nám sliepky, pozabíjali a varili si z nich polievku tu u nás na dvore. V druhom kotle vyvárali košele, takí boli zavšivavení. Nemali mydlo, tak ich čistili popolom. V potoku ich plákali a povešali všade po plotoch,“ spomína na rumunských vojakov. „V noci sme mávali na dvore službu aj so susedmi z dvora, aby nám nepobrali zásoby mäsa a masť, čo sme mali v kamennej pivnici uskladnené. Jednu noc sme strážili my a druhú noc strýco, čo tu býval,“ dopĺňa pamätníčka. Rumunskí vojaci sa v humne u Ďurišovcov zdržali niekoľko dní a zase išli ďalej. Počas oslobodzovacích bojov a ostreľovania Ďurišovcom poškodilo strechu na dome, ale inak ich väčšie škody obišli. Koniec vojny sa jej ešte spája s balíčkami, ktoré zhadzovali Američania v rámci humanitárnej pomoci. Vtedy prvýkrát ochutnala keksíky, čokoládu a kakao, ktoré im v škole pripravoval učiteľ Štukovský s kuchárkou.

Ťažký život po vojne

Veľké Stankovce a okolie boli oslobodené sovietskou a rumunskou armádou začiatkom apríla 1945. Pamätníčka si spomína, že od Selca prichádzali partizáni, za nimi povstaleckí vojaci a veselo vykrikovali, že už je koniec vojny. Po vojne sa dedina ťažko spamätávala. Otec už viac nebol richtárom, zostal radšej hospodáriť na svojich roliach. Ešte pred vojnou v roku 1936 si Ďurišovci zobrali do árendy (pozn. prenájom) niekoľko rolí od Franklovcov, tak sa mali čo oháňať. V roku 1948 sa politická situácia zmenila. Ďurišovcom kvôli veľkým pozemkom vypočítali vysoké kontingenty, ktoré museli odvádzať. „Keď sme nemali dosť mäsa alebo mlieka, tak sme to mohli nahradiť aj vajíčkami. Chodila som po Selci a kupovala vajcia. Koľkokrát som aj 300 vajec za mesiac kúpila a dávali sme to ako kontingent. Jeden mesiac sme odovzdali prasa a teľa a na druhý prišli a dali nám 5000 korún pokutu, že nemáme plánovaný stav dobytka. To museli tato zaplatiť, ale nebolo z čoho. Tak museli ísť do roboty do Šánerovej továrne do mäsokombinátu a pokutu odrobiť,“ spomína na ťažké povojnové časy.

Združstevňovanie a zložité časy

Pamätníčka sa učila dobre a rada, išla jej najmä matematika. Napriek maminmu nesúhlasu nastúpila na strednú ekonomickú školu v Trenčíne. Ako jediná tam prišla v kroji, lebo mama jej nechcela kúpiť mestské šaty. Tak po pár dňoch kvôli posmechu od spolužiakov štúdium vzdala. Ďalšie ťažké časy však na Ďurišovcov ešte len čakali. Pamätníčka sa zamestnala v žiackom domove v Trenčíne v kuchyni, aby aspoň čosi zarobila a mali z čoho žiť. V tom období sa začalo vo veľkom združstevňovať. No jej otec nechcel o družstve ani počuť. Veľa ľudí v dedine dalo na jeho mienku a tiež nechceli podpísať družstvo, tak ho na niekoľko dní zavreli do basy. Z obecného úradu prišiel do jej zamestnania prípis, že ju musia prepustiť, lebo nemá uvedomelého otca. Pamätníčka teda zostala bez práce. Otec nakoniec družstvo podpísal, nevládali platiť vysoké kontingenty. S ním vstúpili do družstva aj ostatní roľníci v Stankovciach. Ďurišovci okrem svojich rolí odovzdali aj tie, ktoré mali v árende ešte po Franklovcoch. Pamätníčke sa podarilo zamestnať na pošte. Ako poštárka sa dostala do mnohých domácností susedov a tam ju čakali nepríjemné prekvapenia. „Prišla som do jedného domu a tam mali na posteli návlečky na perinách. Boli také vyšívané v rohoch. Poznala som ich. Boli to periny Franklovcov, čo po ich odchode ľudia rabovali. U takých ľudí, čo by som si v živote nebola pomyslela. Stále v kostole sedeli. A na druhom mieste som zase našla skrinku. Biely kredenc, ale takto vysoká (ukazuje) a bolo na dverách také povyrezávané ako sitká, aby do nej išiel vzduch. Tú skrinku mali v kuchyni a mali v nej veci,“ spomenie ešte aj dnes v šoku.

Politické zmeny a rodinný život

Pamätníčka sa vydávala v roku 1959 a za muža si vzala Pavla Ďuriša. Priezvisko Ďurišová jej teda zostalo aj naďalej. Mladomanželia zostali bývať v jej rodičovskom dome a čoskoro sa im narodila dcéra. Potom nastúpila do práce a z obecnej pošty odišla robiť na poštu do Trenčína. Naskytla sa jej možnosť dokončiť si vzdelanie. Prvé skúšky nestihla kvôli narodeniu prvého syna a druhý termín zmeškala tiež, lebo malý synček ochorel a musela s ním byť v nemocnici. Viac sa už do školských lavíc nevrátila. Ďurišovcom sa narodil ďalší syn a pamätníčka sa v roku 1965 zamestnala v Merine ako pradiarka. Tam ju zastihol aj august 1968. Nikdy sa politicky neangažovala, tak ju ani politické zmeny v tom období nijako neovplyvnili. Jej manžel pracoval v trenčianskych kasárňach, neskôr tiež v Merine. Z Meriny chodievali zamestnanci na výmeny do podobných podnikov v Čechách a pamätá si, že Česi a Slováci nežili rovnako. Slovenské ženy mali prísnejšie normy, náročnejšie pracovné podmienky, menej prestávok a nižšie platy oproti ženám v českom závode. November 1989 ju zastihol v kúpeľoch v Dudinciach. Spomína si, že českí kúpeľní hostia to niesli ťažko. Najmä chlapi si vymieňali svoje názory trochu hlučnejšie a veľa z nich odišlo domov oveľa skôr. V čase rozpadu Československa už pamätníčka nepracovala, starala sa o ťažko chorého manžela.

Pozdrav z dávnej minulosti

Po revolúcii sa rodine Ďurišovcov, rovnako ako ďalším rodinám v obci, naskytla možnosť reštituovať pozemky, ktoré kedysi s ťažkým srdcom jej rodičia odovzdali do družstva. Na základe vlastníckych listov im boli pozemky vrátené, no naďalej ich obrábalo družstvo, za čo im začali vyplácať dividendy. Najprv im vrátili pozemky, ktoré mali vo vlastníctve a chcela dať na poriadok aj tie, ktoré mali v árende od Franklovcov. Stará dohoda medzi Ďurišovcami a Franklovcami bola taká, že role postupne splácali s tým, že si ich časom od nich celkom odkúpia. Avšak, všetko vtedy zmenila druhá svetová vojna a neskoršie združstevňovanie. Najprv im žiadosť zamietli. „Medzitým tu bola návšteva z Izraela, prišla vnučka dcéry Franklovcov, pani Stella Marošová, čo sa vydala do Trenčína. Navštívila aj miesta, kde žili jej starí rodičia. Rozprávala, že jej stará mama si veľmi dobre pamätá na Aničku Zahumenskú, čo sa za Adamka Ďuriša vydala. A že oni boli veľmi dobrí priatelia a nielen s nimi, ale aj Adamka Ďuriša mama bola jej starej mamy najlepšia kamarátka. Ako moja babka. Mám to teda aj takto potvrdené, že ich dcéra prežila,“ spomína s dojatím, ako jej do života opäť vstúpila rodina Franklovcov, ktorej kedysi aj ona ako malé dievčatko pomáhala aspoň trochu zmierniť krutosti nezmyselného holokaustu.

Pamätníčka sa od detstva veľmi zaujímala aj o kultúru vo svojej obci a od detstva hrávala v miestnom divadelnom súbore. V roku 1995 v Trenčianskych Stankovciach spoluzakladala Jednotu dôchodcov. V rámci jednoty vytvorili aj spevácku skupinu pod vedením Ladislava Žiška a stali sa neoddeliteľnou súčasťou všetkých kultúrnych podujatí v širokom okolí. Svojím repertoárom sa snažia udržiavať tradície a zvyky predkov, aby ich poznala aj mladá generácia. Popri spevokole dôchodcov spievala aj cirkevnom spevokole pri evanjelickom zbore. Je aj dlhoročnou členkou dobrovoľného hasičského zboru. Pamätníčka dnes žije spokojným životom dôchodkyne, s láskou opatruje kroje svojej rodnej obce a teší sa z rodín svojich troch detí.