Tibor Ehrenfeld

„Matka, ktorá sa narodila v roku 1886, sa dostala do Poľska, do Osvienčimu, a v takej dobrej kondícii bola, že pracovala ako kuchárka. Samozrejme, že v tej skupine, kde bola, boli aj Rožňavčania. Na konci vojny v januári 1945 sa dohovorili, že ujdú. A na to moja matka hovorí: ,Počkajte, ešte niečo mám v kuchyni.´ Čo konkrétne, neviem. Išla preč a nikdy sa nevrátila. Tí Rožňavčania sa vrátili domov, ona ostala tam."

„A tak sme sa dostali do tej dediny Pusztavám. Tam bola aj tá rota intelektuálov. A boli tam aj Rožňavčania. My sme tam išli a povedali nám, že večer ideme preč. No nakoniec sme nešli preč, pretože veliteľ mal dovolenku - išiel do Rožňavy, Jozef Varga sa volal. No dosť toho, že po tých ľudí, ktorí tam ostali aj z našej roty, lebo boli umiestnení po domoch, na druhý deň prišli ľudia nemeckej národnosti. Vyviedli tých ľudí na pole, mali si sami vykopať hrob a zastrelili ich. Bol tam aj jeden lekárnik a jeden lekár, všetci zahynuli. Potom po vojne urobili rekonštrukciu, tým ľuďom zistili na 99 percent mená a na hlavnom židovskom cintoríne je pamätník."