Tibor Ehrenfeld

„Každý druhý deň boli iní dozorcovia. Raz to boli starí Nemci, resp. starí Rakúšania, niekedy to boli Hitlerjugend, malí chlapci, čo mali pušky. Tých, ktorí nevládali, postrieľali. Pred dedinou Eisenerz, tam neviem presne, čo to bolo, už sme niekoľko dní boli na pochode, keď začali strieľať. Nemci asi nejakú bitku prehrali a oni sa to dozvedeli. Neviem, v ktorom mesiaci to bolo, no neboli sme už od koncentráku ďaleko. To viem, že tam boli nejaké železiarne - tabuľa Hermann Göring Werke. Niekoľko sto ľudí zastrelili. Potom sme dostali povolenie na oddych a zbierali ľudí, ktorí pôjdu pochovávať mŕtvych. Nedávali však veľký pozor, tak som šiel k veľkému stromu a tváril sa, že idem piškať, ale nepiškal som. Tú skupinu potom zobrali preč. Ja som z tej skupiny ani jedného potom nevidel."

„Matka, ktorá sa narodila v roku 1886, sa dostala do Poľska, do Osvienčimu, a v takej dobrej kondícii bola, že pracovala ako kuchárka. Samozrejme, že v tej skupine, kde bola, boli aj Rožňavčania. Na konci vojny v januári 1945 sa dohovorili, že ujdú. A na to moja matka hovorí: ,Počkajte, ešte niečo mám v kuchyni.´ Čo konkrétne, neviem. Išla preč a nikdy sa nevrátila. Tí Rožňavčania sa vrátili domov, ona ostala tam."