The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Hedviga Forbátová (* 1950)

• narodila sa 28. októbra 1950 v Košiciach

• v roku 1956 začala navštevovať základnú školu na Puškinovej ulici

• v rokoch 1966 až 1969 navštevovala SVŠ na Šrobárovej ulici

• v rokoch 1969 - 1976 absolvovala medicínu v Košiciach

• v roku 1976 nastúpila ako lekárka do Nemocnice Košice-Šaca

• v roku 1990 prešla na detskú polikliniku, kde pracovala až do svojich 66 rokov

• dnes žije na dôchodku v Bratislave

Kozmopolitný pôvod rodiny

Hedviga Forbátová pochádza zo židovskej strednostavovskej rodiny z Košíc. Otec pamätníčky sa volal Alfréd Forbát (narodený 9. júla 1923). Pôvodne sa volal Friedman, ale ženil sa už ako Forbát. Zmenil si meno, aby ľudia nevedeli, že je Žid.

Pamätníčka nevie toho veľa o pôvode otcovej rodiny, pretože o tom nerozprával a nechcel sa k téme vyjadrovať. Jeho mama pochádzala z Budapešti a otec z Belehradu. „Otec mal mladšiu sestru Hedu, na ktorú sa ja podobám a otec veľmi chcel, aby som nosila jej meno,“ hovorí pamätníčka. Po skúsenosti z koncentračného tábora sa zaťal a nechcel o minulosti rozprávať.

Mama pamätníčky sa volala Valéria Karpová. Narodila sa 12. septembra 1924 v Košiciach. Jej mama pochádzala z Varšavy. Otec zase z Mukačeva. Ani o tejto vetve rodiny veľa nevie – ani to, prečo prišli do Košíc.

Život v Košiciach pred vojnou

Pamätníčkini rodičia sa pravdepodobne zoznámili cez šport na kúpalisku. „Mama plávala a otec hral vodné pólo a tenis. Preto sme doslova vyrastali na kúpalisku. Po práci sa tam chodilo každý deň, aj v nedeľu,“ spomína si pamätníčka na detstvo v Košiciach. O živote pred vojnou jej rodičia nerozprávali, alebo iba málo. Zobrali sa až po vojne – 7. marca 1948.

Z maminej strany bola rodina viac nábožensky založená a praktizovala židovskú vieru v synagóge aj počas náboženských sviatkov. „Mama svätila všetky židovské sviatky, aj šábes. Nemali sme síce kóšer jedlá, ale chlieb s bravčovou masťou či so salámou sme nikdy nejedli,“ spomína si pamätníčka.

Otec náboženstvo neriešil, ale do synagógy chodil kvôli mame. Po vojne sa zaprisahal, že do synagógy chodiť nebude, lebo boh dopustil holokaust. Jedine na sviatok Jom Kipur sa šiel pomodliť za rodinu.

Keď Košice po prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadli Maďarskému kráľovstvu, otcovi pamätníčky sa to páčilo. „Rodinu sme mali aj v Budapešti a otec inklinoval k maďarskej histórii a aj na Horthy spomínal pozitívne. Mal aj maďarské školy a aj maturitu. Aj ja som vyrastala na maďarskom jazyku. Až neskôr ma dali do slovenskej školy, lebo si mysleli, že je to dobré pre budúcnosť,“ spomína si pamätníčka.

Alfréd Forbát chcel pôvodne študovať elektrotechniku ale keď sa zoznámil s mamou pamätníčky, tá ho prehovorila, aby zmenil školu. Napokon vyštudoval optometriu, pretože jej otec mal optiku. Alfréd ju prevzal v Košiciach po svokrovi a postupne sa vypracoval na odborníka v tejto oblasti. Robil aj šošovky. „Život venoval práci, vodnému pólu, tenisu a nám deťom,“ spomína si pamätníčka.

Cesta do Osvienčimu

Diskriminácia Židov začala už na území autonómnej Slovenskej krajiny na jeseň 1938, čiže skôr ako v Maďarskom kráľovstve, kde Košice pripadli. Podľa Hedvigy rodičia silne vnímali antisemitizmus už pred vypuknutím druhej svetovej vojny, ale neskôr to chceli vymazať zo svojej pamäte. Nerozprávali o tom. „Mama sa raz preriekla, že videla, ako esesák zabil babičku. Bolo to v Osvienčime, kde bola celá rodina,“ spomína. Jej otec bol cez vojnu v pracovnom tábore v košickej tehelni. Tam videl naposledy aj svojich rodičov a aj sestru Hedu.

Alfréd sa počas transportov, ktoré sa začali v Maďarsku až v roku 1944, skrýval v Budapešti v nemocnici. Ukryla ho tam sestrička, ktorá bola z rodiny. Hedviga si spomína na príhodu, že keď otca hľadali esesáci, tak ho lekári zobrali na operačnú sálu kvôli slepému črevu, aby ho zachránili. Spomína si tiež na to, že predtým boli s otcovým kamarátom v akomsi tábore, odkiaľ utiekli.

Mama cez vojnu ostala v Košiciach. Židov skoncentrovali v tehelni, kde bola spočiatku spolu so svojimi sestrami, ale neskôr ich rozdelili.  Mama odtiaľ išla do Osvienčimu. Prežila koncentračný tábor a aj so sestrou Magdou (Magdaléna Zádorová) zažili pochod smrti. O tom nikdy nehovorila, to bola tabu téma. Po vojne a oslobodení Osvienčimu sa jej mama dostala do Prahy a odtiaľ sa vrátili s tetou Magdou do Košíc. „Mama stále hovorila, že tábor v Osvienčime oslobodili nielen Sovieti, ale aj Američania. A že čo sa učíme v škole, tak to nie je celkom tak,“ hovorí pamätníčka.

Holokaust prežil aj jej otec a starý otec. „Obaja prišli z Osvienčimu postupne, neprišli naraz z mamou,“ spomína si pamätníčka. „Mama a otec pomáhali celej rodine sa vysťahovať. Mali ísť poslední, ale potom zavreli v komunistickom Československu hranice a už nemohli odísť,“ spomína si.

Po vojne

Jej starý otec si po návrate z Osvienčimu obnovil svoju optiku, ale robil popri tom aj hodinára. Komunistický prevrat vo februári jej rodičia veľmi nespomínali.

„Otec so znárodnením nesúhlasil a v slabej chvíľke o tom rozprával,“ spomína si pamätníčka. Trikrát jej otca lákali do komunistickej strany, ale vždy odmietol. Napriek tomu ho nechali robiť v odbore, pretože nemali iného odborníka na optometriu.

Cez túto profesiu sa zoznámil v 60. rokoch s anglickým optometristom. Prostredníctvom neho sa mu podarilo chodiť na kongresy a aj na Západ, nakoľko ovládal jazyky. Neskôr si jej otec vychoval nasledovníka a ten sa mu neskôr poďakoval tak, že ho z optiky v roku 1975 vyštval. „Keď vznikla druhá optika, kde bol otcov žiak, ktorý bol straník, tak niektorí straníci išli k nemu. Mnohí sa potom vrátili k otcovi, lebo boli s jeho prácou spokojní,“ spomína pamätníčka. 

Škola a práca v nemocnici

Pamätníčka navštevovala základnú školu na Puškinovej ulici v Košiciach. Bola to dobrá inštitúcia. Hedviga mala len jednu židovskú spolužiačku, s ktorou sa hrali aj v synagóge. „Uvedomovala som si, že som židovka, pretože cez židovské sviatky ma mama alebo otec vypýtali zo školy a mala som voľno.”

V socialistickom Československu sa v tom čase pracovalo aj v sobotu. Vtedy mali mať Židia voľno. Jej rodičov sa to netýkalo. Pracovali doobeda a poobede šli na kúpalisko, alebo na výlet. V škole si nespomína na aktívnych komunistických učiteľov. Na základnej škole bola aj pionierkou. Na strednej musela vstúpiť aj do ČSM (Československý zväz mládeže).

„Vyplnila sa prihláška a ani sme o tom neuvažovali, že by sme tam nevstúpili. Na vysokej škole ma chceli nalákať do komunistickej strany, ale to som odmietla. Robila som rôzne aktivity ako kvízy a aj som lyžovala, takže mi potom dali pokoj,“ dodáva.

,,Na strednej škole SVŠ sme mali perfektných učiteľov. Najmä učiteľ dejepisu nám rozprával aj veci, ako skutočne boli a nie tak, ako sa o tom písalo v knihe. Prežil aj čistky po roku 1968, lebo už bol v dôchodkovom veku. Mali sme aj výborného ruštinára. Mali sme rozšírene vyučovanie nemčiny aj ruštiny. Učil nás jazyk cez literatúru. Ovládam ešte maďarčinu aj angličtinu. Na učiteľov som mala šťastie, mali úroveň, vedomosti, ktoré nám chceli odovzdať a venovali sa nám,“ uzatvára spomienky na strednú školu pamätníčka.

Na strednú školu má veľmi pekné spomienky. Jediná smutná spomienka je, že jedna jej spolužiačka, ktorá mala rodičov učiteľov, vytiahla na ňu jej židovský pôvod. ,,Na základnej mi hovorili, že židovka dnes nie je v škole, lebo je v synagóge. Na strednej škole si pamätám, že jedna spolužiačka hovorila niečo proti mne zo zadnej lavice. Po maturitnom stretnutí mali viacerí spolužiaci poznámky z môjmu židovskému pôvodu, a preto som povedala, že nikdy viac na stretnutie neprídem,“ dodáva Hedviga.

Návštevy Izraela

Pamätníčkinu mamu pustili na návštevu za starým otcom až po 14 rokoch. Bolo to niekedy v rokoch1962/64. Pustili ju však len s bratom, ktorý bol o osem rokov mladší od pamätníčky.

„My s otcom sme museli ostať doma. Boli u nás aj eštebáci a zisťovali, či sa mama vrátila. Bola tam tri mesiace a vrátila sa. Mama bola tvrdá a málokedy s nami zdieľala svoje pocity z cesty,“ hovorí pamätníčka. Rozdeľovanie rodín robil komunistický režim bežne, aby im zabránil emigrovať v celku.

Pamätníčka išla v roku 1966 do Izraela spolu s otcom. Pamätá si, že v lietadle si dali Coca-Colu, lebo v Československu vtedy nebola. ,,Ostali sme tri dni v Aténach, kde sme prestupovali, lebo bol štrajk. Potom sme prišli do Izraela a nikto nás nečakal, lebo nevedeli, prečo sme neprišli včas. Potom sme prišli v noci k starému otcovi a pamätám si, ako ten hovorí otcovi po maďarsky: „Fredy, ako si sa sem dostal? A ty budeš asi Heda,” spomína pamätníčka.

V Izraeli sa organizovali stretnutia celej rodiny a pamätníčka si zapisovala, kto je kto, lebo v príbuzenských vzťahoch mala, ako sama hovorí, guláš. ,,Starý otec tam mal optiku a chcel, aby som sa zoznámila s celou rodinou. Mala som veľmi rada červený melón, tak mi ho každý deň nosili. Boli sme tam skoro tri mesiace,“ spomína, pretože na strednú školu prišla až 15. septembra.

Uvoľnenie v 60. rokoch a invázia v roku 1968

Uvoľnenie v spoločnosti v 60. rokoch sledovala ako tínedžerka len okrajovo. Tie roky si skôr spája s programami v televízii, kvalitnými filmami v kine a zábavou ako s politikou. „Mali sme televízor a ľudia k nám chodili pozerať šport. Ja som zase rada chodila do kina,“ spomína si na tie časy.

V spoločnosti aj škole však stále fungoval “systém stáda”. „Prišli ľudia z ČSZM a pýtali príspevky na národnú zbierku na moderný jednokoľajovú visutú železnicu Alweg vo Vysokých Tatrách, kde mali byť majstrovstvá sveta v lyžovaní. Tak sme všetci prispeli,“ vysvetľuje stádovitý efekt. Chodilo sa aj na pochody na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie -VOSR. „Mali sme ich radi lebo sme vždy skončili v nejakej krčme a zabavili sme sa,“ spomína. Aj prvomájové sprievody mali svoje čaro, lebo sa stretla s kolegami v súkromí na byte a mali chlebíčky. „Chodila som tam, lebo sme museli, ale z presvedčenia to nebolo,“ dodáva pamätníčka.

V tom čase nemala pocit, žeby ju v škole chceli o niečom presvedčiť. „Ale všetci sme v tom čase vyrastali v určitej schizofrénii. Inak nás veci učili v škole a inak doma. Navyše sme mali židovských známych. Angažovali sme sa veľmi málo, temer nijako,“ dodáva.

V 60. rokoch si ešte pamätá na to, že jej spolužiaci zháňali hudobné pásky na magnetofón so zakázanou hudbou, ktoré si požičiavali. Ona chodila do hudobnej školy, kde mala spolužiaka, ktorý pásky vedel zohnať. „Zvyčajne ich nahrávali zo zakázaných rádio staníc, ako bola Slobodná Európa. Potom som aj ja skúšala túto stanicu chytiť, ale bola tak rušená, takže to bol problém,“ spomína si.

Napriek tomu nemala pocit, že žije v neslobodnom režime, lebo bola mladá, športovala, chodila do kina, ktoré mala rada. „Dokonca som kvôli filmom vynechávala aj školu a chcela som ísť aj na filmovú vysokú školu, ale tam ma nezobrali. Potom mi otec musel zháňať ospravedlnenky,“ dodáva s úsmevom. Keďže jej otec rád filmoval a aj fotil, mal pre ňu pochopenie. Navyše sa v škole, napriek absenciám, dobre učila skoro na samé jednotky. Keďže aj lyžovala a robila gymnastiku, tak ju v škole nebuzerovali ani za časté absencie.

Neuskutočnené emigrácie

V 1948 sa jej rodičia nedostali do Izraela, lebo komunisti už zavreli hranice. Chceli sa tam legálne vysťahovať za rodinou, ale režim im to zamietol. Ostali preto v Československu. Rodina bývala v Košiciach v centre mesta a po vojne nikdy veľa necestovali. Prvý krát bola pamätníčka u rodiny v Budapešti, keď mala 12 rokov.

Počas invázie spojeneckých vojsk do Československa v auguste 1968 bola rodina Forbátových na dovolenke v Rumunsku. Ostali tam o týždeň dlhšie, lebo ich Rumuni nechceli pustiť. Nevedeli, čo bude v Československu, tak vyčkávali.

„O okupácii sme sa dozvedeli tak, že sme sa ráno zobudili a mali sme na autách kvety. Takto nám Rumuni vzdali sústrasť,“ spomína. Jej rodičia uvažovali o tom, že sa už domov nevrátia a emigrujú do Izraela. „Dodnes nechápem prečo sme sa vrátili a myslím si, že to bola chyba. Mohla som sa vzoprieť rodičom a neskôr by môj brat nebol vyhodený zo strednej školy,“ uvažuje s odstupom času.

Jeden z dôvodov návratu mohol byť podľa nej aj ten, že jej otec bol už v tom čase hlavný odborník na optometriu. Robil šéfa v optike a v Košiciach mal zázemie. „Neskôr som sa otca pýtala a on mi vysvetlil, že chcel, aby som študovala medicínu. V Izraeli by mi to nevedel zabezpečiť,“ vysvetľuje. Ďalší možný dôvod, prečo nechceli ísť do Izraela, boli aj jeho vojny s Arabmi. Nechceli ísť na miesto, kde sa strieľa.

Normalizácia a kariéra lekárky

O upálení Jána Palacha sa v jej rodine hovorilo a bola z toho v šoku. „Obdivovala som ho, že bol taký silný a prejavil odpor v tejto situácii,“ spomína si na svoje pocity po rokoch. Pamätá si aj aj legendárny hokejový zápas medzi ČSSR so Sovietskym Zväzom na jar 1969, keď československí hokejisti porazili sovietsku zbornú a v uliciach nasledovali protisovietske demonštrácie.

Na medicínu ju prijali v roku 1969. Pri štúdiu medicíny nemali dostatok kníh ani skrípt, tak si ich požičiavali. Niektorí sa učili v noci, iní cez deň. „Prednášky mali výrobnú úroveň, takže sme na nich chceli chodiť,“ dodáva. „Na škole sme boli súťaživí, každý chcel byť najlepší, neflákali sme sa. Len keď som išla lyžovať, tak som vynechala nejaké prednášky,“ spomína. ,,Mali sme pravý študentský život, nebola som prenasledovala. Skúšky som robila bez problémov. Len na jednu si spomínam, bola o očiach. Vtedy mi pred skúškou otec ponúkol okrem kávy aj cigaretu, hoci som nefajčila. Bál sa či ju urobím, ale spravila som ju,“ spomína si.

Po škole sa špecializovala na ORL choroby. „Bolo to preto, lebo to bolo blízke očiam, ale oči som nechcela robiť, lebo som nechcela mať protekciu vďaka otcovej špecializácii,“ vysvetľuje. Nastúpila do železničiarskej nemocnici v Košiciach-Šaci. Mala tam skvelých kolegov, od ktorých sa veľa naučila. „Raz som pacientovi povedala, že ja neliečim uši či nos, ale jeho ako človeka, ktorý má problémy s týmito orgánmi,“ vysvetľuje svoj prístup k práci. Tam pracovala 14 rokov. Potom odišla do detskej polikliniky na nosno-ušno-krčné. Pracovala tam aj ako dôchodkyňa až do 66 rokov.

Ľudia sa počas normalizácie menej angažovali a veľa jej blízkych priateľov emigrovalo. „Riadili sme sa heslom: Dáš pokoj, máš pokoj,“ hovorí.

Nežná revolúcia v Košiciach

O novembri 1989 sa Hedviga dozvedela z televízie počas služby v nemocnici „Dúfala som, že budú lepšie časy, ale nechcela som sa a priori aj vzhľadom na môj židovský pôvod veľmi angažovať,“ vysvetľuje. Na demonštrácie však chodila a najmä na prejav Václava Havla v Košiciach si pamätá. „ Ľudia boli nadšení a radi ho počúvali. Prečo sa to potom zvrtlo iným smerom, to už neviem,“ dodáva.

Z prvých slobodných volieb v roku 1990 sa tešila, že si môže vybrať, koho voliť. Ale politiku považuje za pánske huncúctvo. Rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov jej bolo ľúto. „Cítila som sa ako občianka Československa,“ vysvetľuje. Obdobie mečiarizmu sa jej nepáčilo, ale snažila sa negatívne javy, ako napríklad vzostup nacionalizmu, ignorovať.

To, že sa do politiky dostávajú opäť nacionalisti a antisemiti, nevníma pozitívne. „Mám pocit, že celá Európa je chorá a niekde sa stala veľká chyba, čo mi je nesmierne ľúto,“ dodáva. To, že Igor Matovič vyhlasuje za žida 21. storočia, ju nahnevalo. „Vždy bol prostoreký. Teraz ako minister by si mal zvážiť čo povie, lebo to neprospeje spoločnosti,“ uzatvára.