The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alica Frühwaldová (* 1947)

• narodila sa 11. decembra 1947 v Banskej Bystrici

• časť jej rodiny zahynula v koncentračných táboroch, o čom napísala knihu

• 1963 – 1966 študovala na Strednej všeobecnej vzdelávacej škole v Banskej Bystrici

• absolvovala angličtinu na Pedagogickej fakulte UK v Trnave (1966 – 1970), postgraduálne štúdium na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (1976 – 1978) a diaľkové štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1979 – 1983)

• učiteľka na základnej škole (1970 – 1978) a profesorka angličtiny na gymnáziu v Banskej Bystrici (1979 – 1991)

• počas normalizácie vypočúvaná a sledovaná kvôli práci tlmočníčky

• 1992 – 2006 manažérka Englisch Teaching Resource Centre The British Council v Banskej Bystrici

• 2020 žije v Banskej Bystrici, má tri deti a šesť vnúčat

Alica Frühwaldová sa o svojom židovskom pôvode dozvedela až v puberte. Aj keď mala informácie, že časť jej rodiny zomrela počas druhej svetovej vojny, dlho netušila akým spôsobom. Keď je o tom rodičia porozprávali, napísala knihu.

Prvé pamätné kamene patrili starkým

Alicini starí rodičia z otcovej strany boli Viliam Berger a Berta Leimdörfer z Ľubietovej. Mamičkin otec Hugo Mittelmann a jeho žena Šarlota, rodená Fassel, žili v Brezne. Ešte pred rokom 1939 mal starý otec Mittelmann obchod s rôznym tovarom. Zároveň vyrábal bryndzu, ktorú sám rozvážal po Horehroní a každý večer išli dve 50-kilové gelety nočným rýchlikom do Prahy. Jeho malý obchod sídlil na námestí v centre Brezna. Pred ním boli v 90. rokoch osadené prvé pamätné kamene na Slovensku, tzv. stolpersteiny pre Aliciných starých rodičov a ich druhú dcéru Alicku (1926 – 1942), po ktorej naša pamätníčka dostala meno. Teta Alica pred 2. svetovou vojnou práve dokončievala základnú školu, Edita vtedy študovala na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici, kde na ňu spolužiaci pokrikovali: „Húsenice, von z kapusty! Židia, het do Palestíny!“ V Brezne bola židovská komunita i škola. S majoritou Mittelmannovci vychádzali dobre, neustále boli v kontakte s ľuďmi. V obchode a bryndziarni mali aj kresťanských pomocníkov. Keď im počas arizácie zavreli obchod, stará mama každý rok v období Vianoc robila spoločnú večeru aj pre nich. Na stole stál chanukový svietnik a pri stole ozdobená jedlička. Na sviatky chodievali do synagógy, ale neboli silne veriaci. Mamička našej pamätníčky o svoju vieru prišla po vojne.

Z rodiny sa zachránila iba mamička

Rodičia pamätníčky, Edita Mittelmannová (1922) a Oskár Berger (1913), sa spoznali vo vlaku. Edita dochádzala do Banskej Bystrice na Obchodnú akadémiu a Oskár ako učeň kožušníka. Svadbu mali 16. septembra 1941, týždeň po vyhlásení Židovského kódexu. Sobášom si Edita pravdepodobne zachránila život. Jej muž mal hospodársku výnimku, ktorú mu u prezidenta vybavila Elena Slivková, dcéra kožušníka, u ktorého Oskár pracoval a mali spolu dobrý vzťah. Elena prevzala podnik po smrti otca v roku 1938 a hneď, ako bolo potrebné, urobila prvé kroky k záchrane Aliciných rodičov. Oskár sa musel dokladom o výnimke často preukazovať a nikdy nemal istotu, či ho uznajú. Editini rodičia a sestra boli deportovaní v prvých transportoch v roku 1942. Otec 28. marca aj so svojím bratom Emilom do Treblinky, mama so sestrou Alickou a svojou mamou 6. júna do Sobiboru. Tam nemali žiadnu nádej. Posledného pol roka predtým žili vo veľmi biednych podmienkach v pivniciach domu v Banskej Bystrici. Rodičia pamätníčky sa takto skrývali o tri roky dlhšie. Po vypuknutí SNP a najmä po jeho potlačení to bolo najťažšie. Z Bystrice stihli Bergerovci ujsť posledným vlakom v druhej polovici októbra 1944. Najprv išli do Brezna, kde sa ale situácia ničím nelíšila. Vydali sa teda na pílu do Ľubietovej, kde pracoval ockov brat Dezider.

Keď ho vzali gardisti, museli ujsť

Bergerovci sa v Ľubietovej tiež stretli s ockovou sestrou a jej rodinou. Ockov brat Dežo, ako ho volali, po vyhlásení Povstania zásoboval partizánov a s pár najdôveryhodnejšími budoval bunkre nad Ľubietovou, Šajbou a Povrazníkom. Skryť sa tam prišla tiež rodina majiteľa píly, pána Löwyho. Rozdelili sa do jednotlivých bunkrov a v jednom nad Ľubietovou ich spolu s Editou a Oskárom bolo dvanásť. Dva-trikrát do týždňa ich potravinami zásoboval zamestnanec píly, pán Potančok. Po malých dávkach si tú stravu delili, prakticky hladovali. Takto sa skrývali viac ako dva mesiace. Krátko pred Vianocami prišiel syn pána Potančoka Janko s varovaním, že musia odísť, lebo gardisti vzali jeho otca do Bystrice na vypočúvanie. Ľudia ho videli chodiť do hory s batohom a zrejme ho niekto udal. Hrozilo, že ich pod nátlakom prezradí. Oskár všetkých cez hory vyviedol nad Ľubietovú. Po troch dňoch v daždi pod holým nebom si vyrobili provizórny úkryt pod stromami. Hora hučala bojom, medzi Ľubietovou a Šajbou neustále prechádzali vojenské autá, kone, lietali lietadlá.

Prežiť im pomohli dobrí ľudia

Alicin ocko sa vybral hľadať pomoc, ktorú našiel u rodiny pána Majera Šuchu v Šajbe (teraz Strelníky) a jeho zaťa Čiefa. V noci previedli celú skupinu k nim do sena a do šopy. Tam sa ukrývali asi dva týždne. Pani Majerová Šuchová im varila husté polievky, občas upiekla kysnutý koláč. Vedeli však, že nie sú v bezpečí a svojou prítomnosťou ohrozujú aj Majerovcov. Nemci už chodili z domu do domu. Všetky bunkre ale boli obsadené. A tak sa páni Majer Šucha a Čief rozhodli, že nad Šajbou pod Bukovinou vykopú nový. Začiatkom januára sa tam všetci dvanásti presunuli. A zase tie isté podmienky – mokro, zima, hlad. V malých pieckach mohli kúriť iba večer, cez deň by ich prezradil dym. Páni Majer Šucha a Čief im nosili raz za týždeň jedlo. Koncom januára ale bolo vyhlásené stanné právo. Koho po zotmení našli vonku, v lese, bez upozornenia zastrelili. Dodávky zásob sa obmedzili. Stihli priniesť iba jedno vrece zemiakov. Mali rozpočítané dva zemiaky na deň na hlavu. Oskár vždy dal zo svojho prídelu svojej manželke. Pod srdcom už totiž nosila Alicinho staršieho brata. 

Dodnes sa stretávajú

Banskú Bystricu oslobodili 25. marca a Ľubietovú asi dva-tri dni predtým. Vtedy si ukrývaní uvedomili, že je nezvyčajne ticho. Oskár vystrčil hlavu z bunkra a dole svahmi už tiahli rumunské vojská. O pár dní prišli Majer Šucha a Čief so šťastnou novinou, že vojna skončila. Alicin ocko od radosti vybehol z bunkra a začal lietať po stráni, ktorá bola celá podmínovaná. Našťastie ho pán Majer Šucha včas zastavil. Skupinka zúbožených konečne opustila svoj úkryt. Zarovno s nimi tiahlo do Ľubietovej z rôznych úkrytov nesmierne veľa ľudí. Alicini rodičia po pár dňoch odišli späť do Banskej Bystrice aj s ockovým bratom Dežom, sestrou Valkou a jej vtedy 16-ročnou dcérou Verkou. Doma sa stretli s bratom ich otca, Árminom Bergerom. Ten vojnu prečkal za hrubými múrmi domu a v pivniciach. O dva mesiace sa narodil Alicin brat Ivan. Na svet ho priviedol významný banskobystrický lekár Daniel Petelen, ktorý pomáhal partizánom i Židom. Mamička bola veľmi slabá a vychudnutá a pôrod náročný, no chlapček sa, našťastie, narodil zdravý. Mamička ich záchrancom z vďaky každé Vianoce posielala na Šajbu a do Ľubietovej balíčky. Navštevovali sa cez sviatky, počas výletov a rodinných udalostí. Dodnes sú si ako rodina a udržiavajú vzácny kontakt aj v rámci ďalších generácií. Za ich obetu a nezištnú pomoc získali ocenenie Jad Vašem.

Mohli mať rodinu ako svet

Krátko po vojne si dal Oskár zmeniť priezvisko, aby znelo viac slovansky. Alicu po narodení 11. decembra 1947 už zapísali ako Belanovú. Rodičia kúpili záhradku a v roku 1956 začali stavať dom. Oskár popritom opäť pracoval v kožušníctve u pani Slivkovej. Detstvo mali súrodenci vďaka rodičom plné lásky, i keď veľmi skromné. To, že majú židovský pôvod, zistili až v období puberty. Ako zomreli starkí, sa Alica dozvedela až v dospelom veku, keď mamička nechcela, aby sa vydávala v deň, v ktorý transportovali jej starého otca. A potom začali rodičia rozprávať. Ich príbeh Alica spracovala do knižky s názvom „O koľko lásky som prišla“. Celý život veľmi citlivo vnímala dopad 2. svetovej vojny na svoju rodinu, hlavne to, že nemala starých rodičov. So smútkom v hlase konštatuje, že mohli mať rodinu ako svet. Ocko pochádzal z dvanástich súrodencov. Dvaja zomreli pred vojnou, po vojne ostali iba traja. V Brezne žila sestra mamičkinho otca s rodinou, s ktorými sa často navštevovali. Alica nechápala, prečo mamička zakaždým povedala, že nemá rada Brezno, veď bolo jej rodným mestom. Raz jej to vysvetlila: „Vieš, ja sa bojím, že niekoho uvidím v oteckovom kabáte alebo v mamičkiných šatách, alebo že niekde za oknom zbadám naše obrazy. Lebo to boli Brezňania, ktorí si rozoberali naše veci.“ Viac o tom nehovorila. Aj keď bola neskôr možnosť získať majetok naspäť, bez rodičov a sestry nič nechcela.

Nedokázali opustiť rodičov

Alica začala v roku 1954 chodiť na základnú školu v Banskej Bystrici. S úctou spomína na svojich učiteľov, vďaka ktorým pochytila túžbu učiť a športovať. Najviac ju chytil basketbal. Na Strednej všeobecnej vzdelávacej škole (1963 – 1966) hrala za Sláviu Banská Bystrica. S tímom sa dostali aj do celoslovenského kola. Asi aj vďaka svojmu zanieteniu pre šport a angličtinu najprv vôbec nevnímala politickú situáciu. Po strednej vyštudovala angličtinu na Pedagogickej fakulte v Trnave (1966 – 1970). Počas politického uvoľnenia sa jej dokonca v júni 1968 podarilo vycestovať na zber jahôd do Anglicka. Práve v tom čase bol jej brat ako študent medicíny na praxi v Janove. Po júlovej delegácii komunistických predstaviteľov Československa a Sovietskeho zväzu v Čiernej nad Tisou sa obával, že sa niečo udeje. Telefonoval sestre, čo budú robiť. Obaja mali možnosť zostať v zahraničí, no nevedeli si predstaviť, že opustia rodičov. Nadránom 21. augusta sa Alica zobudila na mamičkin plač. Rodičia jej povedali, že nás obsadili Rusi. Na protest proti normalizácii sa viacerí vybrali pešo z Trnavy do Bratislavy s heslom „S Husákom na čele, Slovensko veselé!“ Chceli, aby politika zostala uvoľnená ako pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Zúčastňovala sa schôdzí a čosi aj podpisovala. Naďalej sa však zameriavala na šport a angličtinu.

Bez slobody slova

Na univerzite v Trnave sa Alica zoznámila so svojím budúcim manželom Ivanom, ktorý ju trénoval v basketbale. V roku 1970 začala učiť na základnej škole s rozšíreným vyučovaním jazyka. Po nástupe normalizácie museli do pol roka vymeniť učebnice angličtiny – v príbehoch opisujúcich život v Británii totiž figurovali sluhovia. Také slová sa deti nemali čo učiť. Keďže učila angličtinu, jazyk západnej krajiny, niektorí kolegovia na ňu pozerali cez prsty. Predsedníčka strany ju napríklad osočila, že propaguje západnú kultúru len preto, že si do školy obliekla rolák s dielami francúzskeho impresionistu. A preverovali ju aj kvôli ockovi. Mysleli si, že vlastnil kožušníctvo, v ktorom pracoval ako vedúci, čo nebola pravda. Alica na toto obdobie spomína nerada. Ľudia si museli dávať pozor, čo komu môžu povedať. Počas ideového politického vzdelávanie raz za mesiac počúvali dôvody, prečo sa im žije dobre. Raz im kolega, ktorý to politické vzdelávanie viedol, povedal, že má škola problémy a musia sa zamyslieť nad tým, ako vychovávajú deti. „Problematické“ bolo, že v priebehu troch rokov odišli na teológiu štyria ich študenti. Alica tomu nerozumela, teológia predsa bola legálne vedená vysoká škola. Na to jej kolega odpovedal, že má šťastie, lebo ak by tam sedel niekto z krajského výboru, už by viac neučila.

Sledovali ju a vypočúvali

V rokoch 1976 – 1978 absolvovala Alica postgraduálne štúdium na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Po ukončení štúdia začala učiť angličtinu na gymnáziu. Súbežne diaľkovo vyštudovala angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1979 – 1983). Štyri roky viedla študentský časopis Reflektor. Tam sa prejavovali študentské záujmy, ich slobodomyseľnosť. Alica mala radosť, že si trošku dovolili čo-to prezradiť zo svojho vnútra, nie však na politické témy. Aj vďaka časopisu mala so študentmi pekný vzťah, lebo sa jej s kadečím zdôverili. Dokonca bola po dva roky s partiou svojich študentov na brigáde, kde vracali život Čiernohronskej železničke. Okrem učenia Alica aj tlmočila. Banská Bystrica mala družbu s anglickým mestom Durham, a keď prišla zahraničná delegácia alebo nejaká mládežnícka skupina, často volali ju. Po jednej takej oficiálnej návšteve ju kontaktovala štátna bezpečnosť. Chceli poznať obsah rozhovorov. „A ja som im vtedy hovorila, že ja som len tlmočník. Ja nemám nárok hovoriť o tom, o čom sa rozprávajú. A nakoniec to bola družobná návšteva. Neviem o ničom, čo by bolo nebezpečné.“ Inokedy, keď bola tlmočiť na basketbalovom turnaji pre družstvo z Izraela, všimla si pri raňajkách, že ich od vedľajšieho stola pozoruje muž, ktorého poznala z videnia. Jej manžel Ivan, ktorý robil športovú psychológiu, mal tiež svoje skúsenosti. Pri návrate zo zjazdu Československého svazu tělesné výchovy v Prahe diskutovali v kupé. Niekto začal provokačne nadávať na amerického prezidenta a Ivan len povedal, že na prezidenta by sa nemalo nadávať, lebo to je určitá pozícia, ktorú si vyslúžil a zaslúžil. Kvôli tomu si ho potom predvolali na výsluch vysvetľovať, ako to myslel. Bol šokovaný, čo všetko o nich vedeli. Hrozili mu aj tým, že pre jeho nesprávne postoje sa ich syn nemusí dostať na medicínu, na ktorú sa hlásil. 

Úžasné časy pre učiteľov angličtiny

Keď prišiel november 1989, Alica bola šťastná. Študentov viedla na námestie, kde spolu stáli, kričali revolučné heslá a štrngali. Chodila na protesty aj mítingy. Po páde režimu angličtinu učila oveľa viac. Volali ju na kurzy a týždenne odučila aj 37 hodín. Po 22 rokoch v školstve začala v roku 1992 pracovať pre British Council ako manažérka English Teaching Resource Centre v Banskej Bystrici. Bolo to centrum pre učiteľov angličtiny, ktoré uviedli do Československa po roku 1989 na základe dohovorov Jiřího Dienstbiera a Margaret Thatcher. V každom vtedajšom krajskom meste Československa také centrum vzniklo. Poslaním projektu bolo pomôcť učiteľom angličtiny, podporovať kultúrne, vzdelávacie, odborné a vedecké akcie. Prišli metodickí odborníci, ktorí viedli učiteľov a sami aj učili, pôsobili na univerzitách. Projekt sa rozrástol a na Slovensku fungoval pätnásť rokov. Jeho patrónom bola britská kráľovská rodina. Alica mala v roku 2000 tú česť previesť po rodnej Banskej Bystrici samotného princa Charlesa. Sama v centre pôsobila do roku 2006. Bola tiež pri zakladaní iniciatívy Nie v našom meste, pri vzniku projektov Human Forum, Embargo aj Živé knižnice, do ktorých chodila rozprávať. Pri nich zostala aj na dôchodku. Okrem toho stále učí na univerzite 3. veku.

Cez šport oživili židovské tradície

Cestu k svojim koreňom Alica našla krátko po revolúcii. V 90. rokoch začali s bratom a štyrmi ďalšími priateľmi hovoriť o oživení židovských tradícií, čo sa im podarilo cez šport. V Bystrici začali organizovať makabiádu – židovské športové hry, ktoré sa časom rozrástli a potom ich prevzala Bratislava. Jej deti i vnúčatá vedia o svojich koreňoch, aj keď najprv premýšľala, či im o nich vôbec povedať. Vážia si svoj pôvod a Alicu povzbudzovali, keď váhala, či napísať knihu o osude svojej rodiny. Dnes už sa na svet viac-menej len díva, pozoruje a do diania sa nezapája príliš aktívne. Je jej však veľmi smutno. Ľudia, ktorí vedú krajinu, by mali byť vzorom, ale vidí opak. Sme svedkami ich hádok, vážneho úpadku správania a celej spoločnosti. Zasahuje to aj mladých, ktorí sa nestačia čudovať, čo sa to deje. Svojim vnukom sa snaží veci vysvetľovať a byť vzorom v správaní, tak ako boli pre ňu vzorom jej rodičia. Ich život, vzájomné porozumenie, pomoc a lásku preniesli aj na svoje deti. To všetko sa Alica snažila odovzdať nielen svojim potomkom, ale aj študentom. V čase natáčania jej životného príbehu žije v dome svojich rodičov, má štyridsaťdeväťročného syna Mareka, o 2 roky mladšie dcéry Ivanu a Miriam a šesť vnúčat.