The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Gajdošík (* 1933)

• narodil sa 23. júla 1933 v obci Horný Moštenec

• v mladom veku bol svedkom lokálnych udalostí súvisiacich s vypuknutím Slovenského národného povstania

• jeho otec bol za neochotu vstúpiť do JRD (jednotné roľnícke družstvo) väznený v Ružomberku

• na základe zlého kádrového posudku absolvoval Anton Gajdošík v rokoch 1953-1955 trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP

• pri nebezpečnej práci utrpel niekoľko úrazov

• v roku 1959 sa oženil s Jozefínou Kudlovou, s ktorou mal štyri dcéry

• v roku 1991 nastúpil do dôchodku, v súčasnosti žije v Hornom Moštenci

Anton Gajdošík sa narodil 23. júla 1933. Pochádza z obce Horný Moštenec, ktorý je terajšou mestskou časťou Považskej Bystrice. Bol najmladším spomedzi šiestich detí a jeho detstvo bolo tak ako detstvo mnohých vtedajších chlapcov späté s rodinným hospodárstvom, zvieratami a pôdou, v čom mu bol otec Valent Gajdošík spoločne s matkou Katarínou Gajdošíkovou (rod. Galomičovou) odjakživa príkladom: „Otec bol skromný, ale skúsený rozvážny človek. Prešiel si štyrmi rokmi ťažkej vojenskej služby počas prvej svetovej vojny, bojoval na viacerých frontoch, viackrát bol ranený a mal triezvy pohľad na veci, ako aj úctu k životu. Táto jeho rozvážnosť sa nám mala ešte zísť v období, keď našu obec zasiahli vojnové časy.“

Malá obec v kolobehu vojny

Dospievanie a školské časy sa po vypuknutí SNP v auguste 1944 rýchlo zmenili na dobrodružné obdobie plné uniforiem a vojnových okolností. Horný Moštenec sa stal na dlhú dobu miestom, kde sa striedali vojenské posádky oboch znepriatelených strán. Partizáni sem zvykli chodievať do dediny dopĺňať potravinové zásoby, nemecké posádky v súčinnosti s oddielmi Hlinkovej gardy zas prehľadávať domy a vykonávať represívne zatýkacie akcie. Na prítomnosť partizánov si očami jedenásťročného chlapca spomína aj samotný Anton: „Otec s nimi vychádzal dobre, keď prišli a niečo potrebovali, rád im pomohol. Zväčša to boli potraviny, prípadne šatstvo. Partizánsky veliteľ mu dokonca vystavil dekrét, ktorý potvrdzoval jeho pomoc odboju.“

Istý čas dokonca rodina Gajdošíkovcov ukrývala aj židovského zememerača Ing. Ľudovíta Berkoviča, ktorý ich prišiel požiadať o pomoc v hraničnej situácii po potlačení povstania: „V našej obci pracoval ako zememerač, po čase sa však pridal k partizánom a pripojil sa k odboju. Počas jedného pochodu ich však v obci Pružina prekvapili Nemci a celú jednotku rozprášili. Podarilo sa mu uniknúť, avšak nemal sa kam vrátiť, ako Žid a povstalec by nemal žiadnu nádej na prežitie. Otec ho ukryl u nás v senníku, nosil mu stravu a staral sa o neho. Nám ako deťom samozrejme o tom veľa nehovoril, aby sme ho neprezradili. Ja sám som ho objavil v tom senníku len náhodou. Rýchlo som však pochopil, že treba mlčať. Strávil tam celý zvyšok vojny až do príchodu spojeneckých vojsk.“

Ako to častokrát býva, v krízových časoch sa najviac prejavia skutočné charaktery ľudí. Inak tomu nebolo ani v Hornom Moštenci. Raz prišlo anonymné udanie na suseda, ktorý pomohol partizánom: „Jedného dňa prišla do našej obce početná skupina partizánov, podľa reči pravdepodobne z Čiech. Ubytovali sa aj v dome miestneho občana Mateja Pauleca, ktorého poprosili o civilné šaty a odložili si u neho pušky a vojenské oblečenie. Dodnes sa nevie prečo, ale niekto ho udal. Zakrátko prišla po neho nemecká posádka, ktorá ho zatkla. Odvliekli ho do Prečína, kde sídlil útvar gestapa, a podrobili krutému mučeniu. Našli u neho v humne ukryté spomínané uniformy aj zbrane. Odvliekli ho do koncentračného tábora Mauthausen. Podľa jedného z väzňov, ktorý pobyt v tomto tábore prežil a poznal ho, bol zlikvidovaný po tom, ako sa u neho objavila kožná choroba. Už sa nikdy nevrátil a zostali po ňom tri deti. Nikdy sa neprišlo na to, kto ho udal, ani aký mal z toho prospech, ale ten človek nemohol mať svedomie.“

Gajdošíkovci zažili na vlastnej koži pobyt aj prechody rôznych armád: od partizánov, povstalcov, cez nemecké oddiely a príslušníkov Ruskej oslobodeneckej armády generála Vlasova (tzv. vlasovcov), až po prechod frontu a postupujúcich príslušníkov rumunskej armády. Smutnou udalosťou na sklonku vojny bolo aj bombardovanie Považská Bystrica spojeneckými vojskami 16. apríla 1945. V meste sídlila fabrika na výrobu zbraní a streliva, mesto bolo v tej dobe už súčasťou bojovej zóny a hemžilo sa to tam viacerými vojakmi nepriateľských armád. Počas niekoľkých náletov dopadli bomby aj na civilné objekty. Celkovo umrelo počas náletov 14 miestnych obyvateľov a boli spôsobené rozsiahle materiálne škody.

Vojnové časy nakoniec predsa len pominuli a rodina Gajdošíkovcov sa tešila, že z tejto hektickej doby vyviazli živí a zdraví. Túžili sa opäť venovať svojmu hospodárstvu a tešiť sa z plodov poctivej práce. Geopolitická hra dejín a povojnové usporiadanie Európy však vrhla obnovené Československo do rúk komunistického bloku, v ktorom to statkári a hospodári nemali jednoduché.

Z poctivého hospodára „kulak a sabotér”

V roku 1948 ukončil Anton základné vzdelanie a pomáhal rodičom obrábať hospodárstvo. V neskoršom období sa zamestnal v Považských strojárňach (vtedajšie Považské strojárne Klementa Gottwalda), kde dostával pevnú mzdu. Pracoval tu po zaškolení ako frézar na úseku výroby súčiastok pre opätovne sa rozbiehajúci zbrojný priemysel, symbolizujúci príchod éry studenej vojny.

Po februárovom prevrate v roku 1948 sa v krajine ujali moci komunisti a postupne po vzore sovietskych súdruhov stanovili za jeden z hlavných cieľov kolektivizáciu poľnohospodárstva zakladaním lokálnych buniek JRD (jednotných roľníckych družstiev), kam mali ľudia odovzdávať svoj po generácie zveľaďovaný majetok. To sa samozrejme stretlo s nevôľou obyvateľstva a rovnaký postoj zdieľal aj Antonov otec: „Rodičia doplatili na to, že mali 10 hektárov pôdy, ktorá padla do oka miestnym agitátorom. Označili nás za kulakov, pretože otec odmietal svoj majetok odovzdať družstvu.“

Keď to nešlo po dobrom, začali miestne úrady s odobrením štátnou mocou tlačiť na hospodárov zavádzaním čoraz neúnosnejších povinných odvodov úrody, tzv. kontingentov. Istý čas sa rodine vďaka nesmiernemu uskromňovaniu darilo dodávky spĺňať, avšak nakoniec straníci dosiahli svoj cieľ. Otec nestihol odovzdať dostatočný objem a stal sa okamžite terčom perzekúcií: „Otca označili za sabotéra, ktorý úmyselne marí zásobovanie pracujúceho ľudu. Skrátka klasická hra so slovíčkami a očierňovanie jeho osoby. V roku 1952 bol zatknutý a poslaný na 4 mesiace do väzenia v Ružomberku. Ako rodina sme túto krivdu veľmi ťažko znášali, pretože sme vedeli, že je nevinný. Celý život pomáhal ľuďom a nakoniec takto dopadol.“ V tej chvíli padol tieň označenia za nedôveryhodných občanov na celú rodinu Gajdošíkovcov. Antonovi sa navyše blížilo obdobie absolvovania povinnej vojenskej služby, ktorá sa nakoniec stala jednou z najťažších skúšok jeho života.

Z hospodára baníkom – Antonova cesta útvarmi PTP

Na jeseň roku 1953 prišiel Antonovi povolávací rozkaz. Jeho kroky viedli spočiatku do príjímacieho tábora vo Vratimove: „Tu som pochopil, kde sa práve nachádzam. Vysvetlili nám, že sme politicky nespoľahliví a podliehame „klasifikácii E“, ktorou sa takíto občania označovali. Nemali sme dôveru na službu so zbraňou a naša prevýchova mala spočívať v ťažkej baníckej práci pre zabezpečenie socialistického hospodárstva. Začalo mi dochádzať, čo bude na najbližšie roky mojím údelom, ako aj to, že som sa ocitol v trestanom útvare ako syn údajného nepriateľského kulaka.“ Po mesačnom zácviku presunuli Antona spoločne s jeho jednotkou do Petřvaldu, kde v bani „Július Fučík 1“ okúsil trpké podmienky pracujúcich pétépákov: „Šachty boli úzke, niekde sa dalo fárať len ležmo alebo kolenačky. Neznesiteľná horúčava nás prinútila pracovať nahých. Boli to úseky, ktoré robili len trestaneckí vojaci a ktoré neboli určené civilným baníkom.“

Kruté pracovné tempo si vyžiadalo svoju daň. Dvaja vojaci z Antonovej roty v dôsledku závalu zahynuli, on samotný utrpel napriek obozretnosti počas svojej služby dva úrazy. Prvýkrát mu padajúca hornina prerazila prilbu a spôsobila úraz hlavy. Z tohto zranenia sa zotavil rýchlo. Neskôr však utrpel vážnejší úraz, pri ktorom mu opäť kus horniny presekol nohu, čo si vyžiadalo dlhšiu hospitalizáciu. Len svojej mladosti a húževnatosti vďačí Anton za to, že sa z týchto zranení dostal opäť na pracovisko a mohol znovu pomáhať svojim kamarátom v ich ťažkej práci: „Vznikli tam kamarátstva, ktoré nás spájali na dlhé roky. V bani je človek odkázaný jeden na druhého a od človeka vedľa vás závisí aj váš život. To nás stmelilo a snažili sme sa ten údel niesť s akýmsi humorom. Počas vychádzok sme sa zabávali a skúšali na chvíľu zabudnúť na neistotu zajtrajšieho dňa.“

Po reorganizácii útvarov PTP na útvary TP (Technické prápory) v roku 1954, ktorá súvisela s vývojom po smrti Josifa Stalina a Klementa Gottwalda, bola vojakom zrušená klasifikácia E označujúca „triedneho nepriateľa“. Pre Antona a ďalších vojakov to však prakticky nič neznamenalo, celý zvyšok vojenskej služby strávil v útrobách bane dolujúc uhlie z najnedostupnejších a najnebezpečnejších úsekov. Na základe mimoriadnej vojenskej situácie mu plánovali vojenskú službu predĺžiť o ďalší rok. Nakoniec však nadsluhoval len dva mesiace, a tak sa živý a zdravý po 26 mesiacoch úmornej práce vrátil v roku 1955 naspäť domov k hospodárstvu. Neustále však prebiehal agitačný boj a bolo treba vymyslieť, akým spôsobom sa vysporiadať s vládnucou mocou tak, aby už nikto z rodiny nebol prenasledovaný.

Poučený minulosťou družstevníkom

Anton si uvedomoval, že problémy neprestanú, kým niečo neurobí, a tak zanechal možnosť práce v miestnych Považských strojárňach, kde by mal istejší príjem, a sám sa ponúkol pracovať pre JRD Horný Moštenec: „Majetok družstvo aj tak zákonom zabralo a otec s rodinou už mali toho dosť. Chcel som sa o rodinu postarať a povedal som, že im tam budem teda ja toho otroka robiť. Spočiatku bola práca neistá a organizácia katastrofálna. Tam sa presne ukázala realita tej doby. Kto mal stranícku knižku, ten mal aj pravdu a patent na rozum. Hoci to boli prevažne hlúpi a práce v poľnohospodárstve neznalí ľudia. Nevyberali odborníkov, ale straníkov. A na tom celý ten systém nakoniec skolaboval na prebytok ega a nedostatok triezveho rozumu.“

Anton sa v roku 1959 oženil s Jozefínou Kudlovou, s ktorou sa im postupne narodili dcéry: Janka, Marta, Viera a Milada. Rodina si prešla aj neľahkým obdobím normalizácie a v roku 1989 sa príchodom Nežnej revolúcie zbavil Anton konečne jarma minulosti, ktoré ho ťažilo. V roku 1991 nastúpil do predčasného dôchodku a poslednou ranou, ktorú mu osud uštedril bola strata milovanej manželky v roku 2004.

V súčasnosti je spoločne s ďalšími perzekvovanými obeťami komunizmu členom Konfederácie politických väzňov Slovenska, ako aj držiteľom viacerých vyznamenaní, z ktorých posledné mu udelil minister obrany Slovenskej republiky ako jednému z mála žijúcich obetí prenasledovania 50. rokov. V súčasnosti žije Anton Gajdošík obklopený láskou najbližších naďalej vo svojom rodnom Hornom Moštenci.