The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Sláva Gálová (* 1942)

• narodila sa 11. decembra 1942 v Novej Vsi nad Žitavou

• detstvo prežila v Novej Vsi nad Žitavou v rodine úspešného stolárskeho majstra Jána

• mama pochádzala z Novej Vsi nad Žitavou z rodiny richtára

• starí rodičia Kováčovci pracovali ako nádenníci na veľkostatku

• prežila dve bombardovania počas II. svetovej vojny

• po roku 1948 bol ich podnik zrušený

• ukončila Strednú pedagogickú školu v Modre

• učila na základných a materských školách

• päť rokov pred dôchodkom sa stala riaditeľkou materskej školy

• celoživotne sa venovala spevu a folkloristike

Sláva Gálová sa narodila 11. decembra 1942 v Novej Vsi nad Žitavou neďaleko mesta Vráble.

Otec Ján sa narodil 6. júna 1912 a vyučil sa za stolárskeho majstra v dielňach pána Bončika. Po vyučení si založil vlastnú stolársku dielňu. Neskôr sa u neho učili učni aj neskorší majstri: „Snažil sa im otec dať, aby sa vedeli pohybovať, on ich aj vychovával, aby chodili aj do Moraviec do meštianky, aby mali aj určité vzdelanie. Trom sa to podarilo, tí druhí neboli takí šikovní do učenia, tak tí robili stolárčinu, ale doma, alebo odišli aj do Čiech a do rôznych podnikov aj do Moraviec a do Vrábel.“ Výroba v stolárskej dielni bola úspešná a otec Ján neskôr vo Vrábľoch založil obchod s nábytkom. V dedine mala rodina vďaka otcovej šikovnosti ako prvá vodovod, elektriku či rádio. Otec bol štedrý a dobrosrdečný človek, závisti sa však nevyhol: „Keď aj voľačo sa zbieralo, tak môj otec prvý dával. A boli takí funkcionári, čo by ho boli rozniesli, lebo mu závideli. Hovorím, my sme sa tak mali ako nikto v Novej Vsi.“ V roku 1938 sa narodil jej starší brat. Otcova dielňa a obchod prosperovali až do roku 1948.

Starí rodičia z otcovej strany, Jozef Kováč a Katarína Kováčová, sa živili ako nádenníci na miestnom veľkostatku. Slávina mama Mária bola dcérou Jozefa Sénašiho, ktorý v Novej Vsi nad Žitavou pôsobil štrnásť rokov ako richtár. Pochádzala zo siedmich súrodencov. Vlastnili vinice a patrili medzi bohatých obyvateľov obce.

Príbeh manželovho dedka z I. svetovej vojny

Paľko Čergeť pochádzal z Horných Lefantoviec. Spoznal sa s dievčaťom menom Viktorka a po čase sa do seba zaľúbili. Po vypuknutí I. svetovej vojny dostal Paľko povolávací rozkaz a musel narukovať. Viktorka mu sľúbila, že na neho počká. Písali si listy a v jednom z listov sa Paľko Viktorky spýtal, či si ho vezme za muža, hoci prišiel o obe nohy. Paľko jej porozprával, ako vyliezli zo zákopov v presvedčení, že nastal mier, keď zrazu Rus spustil guľometnú paľbu, pričom mnohých pozabíjal a jemu rozstrieľal nohy. Keď ležal ťažko zranený v snehu, začul kohosi hovoriť po slovensky. Podľa hlasu spoznal kamaráta Joža, na ktorého zavolal, a Jožo ho zachránil. Dostal sa do nemocnice, odkiaľ ho po ošetrení a liečbe poslali domov. Viktorka svoj sľub, ktorý Paľkovi dala pred jeho odchodom na vojnu, dodržala: „Tak sa z tých Slažian ohlásili farárovi, že teda Viktorinka sa za neho vydá. Ona ho tískala na tom vozíku oblečená krásne za nevestu, lebo ona mala troch bratov a ona bola štvrtá dcéra, takže mama o ňu dbali, takže pekne bola oblečená. Ale že ešte aj Židovky z Moraviec, lebo Slažany a Moravce to je len, to neni ďaleko, že prišli sa dívať na ten sobáš, že čo to aký je! A ona si ho pekne, teda sa zosobášili, všetko aj veselie bolo, ako sa patrí všetko.“ Po svadbe dostal Paľko list, že dostal umiestnenie v Cisárskej nemocnici vo Viedni a s ním môže ísť aj manželka. Manželka Viktorka bývala v dome vo Viedni u bezdetnej rodiny dôstojníka. Paľka liečili v nemocnici kúpeľnou liečbou vo vani. Manželka ho navštevovala a starala sa o neho. Počas pobytu v nemocnici mu ušili kožené protézy, na ktorých sa postupne naučil chodiť. Po roku sa vrátili do Paľkovho rodiska, do Lefantoviec, kde dostali dom aj s pozemkami, poliami a tiež licenciu na krčmu. Po čase opäť prišiel list, v ktorom ho gróf Edelsein ako účastinár poveril prácou v cukrovare. S manželkou im tam bol pridelený byt. Po čase sa však vrátili na svoje hospodárstvo, kde chovali kone, kravy aj hydinu. Paľko bol dobrosrdečný a štedrý človek a život prežil vo veľkej úcte a vážnosti.

II. svetová vojna

Počas II. svetovej vojny patrila obec Nová Ves nad Žitavou do ľudáckej Slovenskej republiky. Otcovi Jánovi sa v podnikaní naďalej darilo. Bol spoločenský človek a mal veľa kamarátov, vojnu prežila rodina spoločne v rodnej dedine. Niekoľkokrát prežili bombardovanie: „Mala som dva aj pol roka a mama sedela v takom kresle tuto na dvore. Tam sme mali takú veľkú záhradu a ja som na takom šamlíku sedela a odrazu naleteli také zelené lietadlá a ja som kričala, že už pikujú, už pikujú, ale neviem ani dočilku, čo to je a len som to kričala a otec vybehol aj s tým žandárom, čo tam v našej kuchyni mali žandársku kanceláriu alebo čo, že aby sme už aj išli dovnútra, lebo bude nálet. Ja si to presne pamätám a presne viem. Od hentade išli tie lietadlá a takých po tri boli. Neviem, či ich bolo dvanásť. Tak toto si presne pamätám, ako sme utekali. Lenže my už sme mali takú malú pivnicu tam, ale u strýca, tam som sa aj narodila, u strýca Jozefa, tam bola veľká pivnica. Tak všetci, aj starí rodičia, všetci sme tam išli do tej pivnice. A tam sme boli, až pokiaľ sa to neutíchlo.“

Počas vojny Slávin otec zachránil dve Židovky: pani Fleischerovú z Nitry a pani Schlésingerovú z Krškan (dnes časť mesta Nitry, pozn. ed.). V roku 1944 zachránil na dedinskej tancovačke pred gardistami a gestapom i kamaráta Antona Záhorského z Novej Vsi nad Žitavou: „Všetko sa vrtelo, spievali a teraz prišli títo esesáci a chceli ho zobrať. A z tých jeden gardista bol otcov kamarát. A musel otec teda povedať, že ten Anton zajtra ráno pôjde do Zlatých Moraviec a prihlási sa, že on je doma, on neni nikde partizán, rozumiete. A pekne aj išiel. A vtedy tá teta Ilka hovorili, že v Moravciach obesili pri kostole, to už je tam taký stĺp elektrický, ale taký štvorhranný a tam boli obesení partizáni. Lebo však okolo Moraviec je strašne veľa hory, tam Skýcov, Obice, to bolo všetko samý partizán. Voľakerí boli aj kukuriční, ale boli. No a ten sa zachránil a ten vždy povedal, že: ´Janko, ty si ma zachránil!´“

V otcovom dome sa počas vojny schádzali ilegálni pracovníci KSČ. Po vojne dostal Slávin otec osvedčenie o účasti v národnom boji za oslobodenie podľa zákona č. 255/1946 Zb.

Rok 1948 a päťdesiate roky

Po roku 1948 im všetky stroje zobrali, obchod s textilom Vesna a obuvou, ktorý mal otec s pánom Kalmárom a tiež obchod s nábytkom vo Vrábľoch znárodnili: „Prišlo jedno auto a ten stroj zobralo a potom že to odkúpia a čo ja viem, a ništ potom z toho nebolo.“

Otec bol na dva dni zadržaný vo Vrábľoch, potom ho však pustili. Po roku 1952 pracoval otec Ján v jáchymovských baniach, po návrate sa zamestnal v závode Tesla vo Vrábľoch. Mama chvíľu pracovala pre družstvo Jednota a potom v závode na výrobu topánok v Kňažiciach (dnes obec Žitavany neďaleko Zlatých Moraviec, pozn. ed.). Manželku otcovho spoločníka pani Kalmárovu zatkli a v roku 1953 uväznili. Súčasne bol uväznený aj pán Kalmár. Boli to ich rodinní priatelia.

1953 – menová reforma

Rodina starého otca z maminej strany mala veľký majetok. Pri výmene peňazí si starý otec zavolal svoje deti a hotovosť medzi ne rozdelil, aby im spolu viacej zostalo, keďže sa v kurze 5:1 zamieňalo iba malé množstvo peňazí. (Ostatné peniaze boli zamenené v kurze 50:1, pozn. ed.) Po zámene peňazí si celú hotovosť vzal opäť k sebe.

Detstvo

Detstvo mala Sláva krásne. Otec z každej cesty Sláve priniesol bábiku či inú hračku. Bratovi raz na Vianoce priniesol elektrický vláčik až z Budapešti. Rodičia boli štedrí a dobrosrdeční a to nielen ku svojim deťom. Pokiaľ mali dostatok peňazí, neváhali pomáhať aj iným. Sláva si spomína na svoju mamu, ktorá na Vianoce deťom od susedov rozdávala pomaranče. Základnú školu navštevovala pamätníčka v rodnej obci Nová Ves nad Žitavou.

Učiteľka 

Učiteľstvo vyštudovala v Modre, kde aj zmaturovala. Po skončení školy v roku 1960 Sláva učila na základnej škole v Horných Lefantovciach, kde sa v roku 1962 vydala. Učila ruštinu siedmakov a ôsmakov. Rodina bola veriaca a Sláva svojho syna Paľka vodila do Zlatých Moraviec k sestrám misionárkam na výuku náboženstva. Tam mal aj prvé sväté prijímanie. So svojou vierou sa skrývali a za možnosťami jej praktizovania cestovali do rôznych kostolov v okolí.

Sláva viedla folklórnu skupinu. Chodievali na folklórne festivaly do Východnej, Strážnice, na Myjavu. Výborne spievala a mnohokrát sa zapojila do rôznych súťaží. Spolu s vnučkou Zorkou Turancovou sa zúčastnila aj televíznej súťaže, ktorú moderovala Elena Galanová a súťažili v nej hudobne nadané rodiny. Túto súťaž napokon aj vyhrali. Slávin manžel bol vynikajúci harmonikár a mal svoju hudobnú kapelu.

V roku 1968 bývala rodina v Lefantovciach. Dňa 20. augusta 1968 bola v Nitre so švagrinou a svojimi deťmi, dcérou Nórikou a synom Paľkom. Tam strávili celý deň. Na druhý deň ráno prišla ku nim susedka so slovami: „Pani učiteľka, Rusi nás obsadili!“ Z Lefantoviec prišli k rodičom do Novej Vsi nad Žitavou. Na tanky a vojakov po ceste si spomína aj jej vtedy len dvojročná dcéra Nórika.

Osemdesiate roky a Nežná revolúcia 1989

Sláva pôsobila ako učiteľka a folkloristka. Počas rokov viedla rôzne umelecké krúžky na školách, na ktorých pôsobila. Manžel pracoval ako šofér a nákupca vo Vodohospodárskych stavbách v Nitre. Gorbačovovu perestrojku takmer nevnímali, spolu s manželom sa venovali najmä folklóru a veľa nacvičovali, vymýšľali scenáre svojich umeleckých vystúpení. Od starých žien zbierala ľudové pesničky. Sláva sa ako prvá z učiteliek odvážila chodiť do kostola a dokonca v ňom aj spievala: „Ja som prvá z učiteliek začala v Novej Vsi chodiť do kostola. A boli tu taký, ja som spievavala v kostole s organistom. A keď tak už na nás pritvrdili, tak taký starý farárko tu bol, hovoril: ´Sláva, len vtedy bude dobre, keď ty zaspievaš z „chvôrusa“ Víťaz Kristus z mŕtvych vstáva.´ No a ja som to potom zaspievala, to bolo, keď prišla Veľká noc (v roku 1990, pozn. ed.) a hovoria ten farárko že: ´No, budeš to spievať?´“

Päť rokov pred dôchodkom sa stala riaditeľkou Materskej školy v Novej Vsi nad Žitavou.

Vývoj po Nežnej revolúcii je pre Slávu sklamaním: „Ja som si myslela, že keď toto príde, že sa to prekotí, že nebude toľko zloby medzi ľuďmi. A viete, prišlo jej ešte viacej.“ V novembri 1989 bola už dcéra Nórika v Bratislave a Sláva sa zúčastnila aj jednej z bratislavských demonštrácií. Po návrate referovala v škole kolegyniam, ktoré zaujímal každý detail jej zážitku z demonštrácie na Námestí SNP v Bratislave. Na ich otázku, či nám už bude lepšie, však odpovedala, že nebude, naopak, bude horšie. Nemýlila sa, nasledovali deväťdesiate roky mečiarizmu, ktoré vnímala veľmi negatívne.

Sláva sa úprimne snažila každému pomôcť a svoje deti, vnukov i pravnukov učila a učila svojmu životnému krédu, ktorým je konať dobro. Ak tak človek činí, v dobrom sa mu to vráti. A ak nie, aj to sa mu v živote vráti.