The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zuzana Gazdaricová rod. Šavrtková (* 1932)

• narodila sa 18. apríla 1932

• 1933 úmrtie otca a život polosiroty

• 1939 – 1940 svedkyňa prenasledovania Židov v rodnej obci

• 1944 – 1945 pomoc partizánom a svedkyňa bombardovania Liptovských Revúc

• 1949 – 1953 násilná kolektivizácia majetku a vynútené spĺňanie kontingentov

• 60. roky – vyšetrovanie za obhajobu miestneho kňaza

• 1984 verejné protesty v prospech kňaza Filipeka a list adresovaný ministerstvu kultúry

Zuzana Gazdaricová sa narodila 18. apríla 1932 do rodiny Šavrtkovcov ako tretie dieťa. Rodina žila v dedine Liptovské Revúce, v časti Nižná. Otec Ján pracoval ako lesný robotník a mama Zuzana ako žena v domácnosti. Dcéru Zuzanu delil od najstaršieho brata Emila 11-ročný a od stredného Jána 8-ročný rozdiel. Na detstvo si spomína ako na obdobie plné práce, ktorou bola poznačená každodennosť ich rodiny.

„Keď som mala jeden rok, otec mal v hore úraz. Spadol mu na hlavu konár. Po asi roku ho začala bolieť hlava, objavila sa mu hrča, zakrátko mu vypadali všetky zuby a umrel. Hovorili, že dostal asi otravu krvi.“ Ján Šavrtka starší sa nedožil ani štyridsiatych narodenín. Zostali po ňom tri polosiroty, ktoré sa spolu s mamou snažili vyžiť a udržať si malé hospodárstvo: „Mama nemala nárok na žiadny dôchodok. Na úradoch jej povedali, že je mladá vdova, že ak chce, nech sa vydá. A tak sa nás sama snažila vychovať.“

Rodina Šavrtkovcov mala malé hospodárstvo, na ktorom starší synovia po smrti otca postupne preberali všetky mužské práce. Zuzana chodila do základnej ľudovej školy v rodnej dedine. Na vyššie vzdelanie nemohla ani pomýšľať, pretože sa bolo treba starať o gazdovstvo. „Bratia po vyučení odišli z domu, pracovali ako baníci. Síce si niečo zarobili, ale všetka domáca robota zostala iba na nás s mamou.“ 

Prvé stretnutia s vojnou

Pod prelom detstva a dospievania sa v Zuzaninom živote výrazne podpísala druhá svetová vojna a jej dopad na rodnú dedinu. Autoritársky režim vojnovej Slovenskej republiky mladé dievča najskôr spozorovalo na osude židovskej obchodníckej rodiny, ktorá žila v jej rodnej obci. „Ono to bolo tak, že v každej z okolitých dedín bola aspoň jedna židovská rodina. Aj u nás boli. Pamätám sa, že keď ich chceli vziať, niektorí sa ukryli a celú vojnu prežili u niekoho v dedine. No po oslobodení sa im lepšie nevodilo. Veď aj potom bolo zle na Židov, a tak museli z dediny odísť.“ Ešte intenzívnejšie si dosah vojnového konfliktu uvedomovala vďaka tomu, že jej obaja bratia narukovali do vojenskej služby.

Živšie spomienky má na poslednú fázu vojny a najmä na Slovenské národné povstanie, ktoré okolie Liptovských Revúc zasiahlo veľmi intenzívne. Husté lesy a vysoké kopce Veľkej Fatry a Nízkych Tatier slúžili ako úkryt pre partizánske jednotky: „Presne si pamätám na prvé stretnutie s partizánmi. Mama ma poslala po niečo do obchodu. A tam prišli asi traja partizáni. Chceli od obchodníka kúpiť ovcu. Ten im povedal, že ich ja odvediem k jednému gazdovi, ktorý mal celý košiar oviec. A tak som hore dedinou viedla tých partizánov a ľudia pozerali, čo sa to robí. Keď sme prišli na miesto, ukázala som im, kde ten gazda žije, a utekala som domov. Veľmi som sa bála.“

Povstanie a bombardovanie Liptovských Revúc

Prvý stret s partizánmi však bol len začiatok a účastníci Povstania sa v dedine objavovali stále častejšie. Do Slovenského národného povstania sa aktívne zapojili aj viacerí obyvatelia Liptovských Revúc. Buď išlo o priamych účastníkov bojov, alebo o jednotlivcov, ktorí pomáhali ukrývajúcim sa povstalcom v horách. Ako vojaci základnej služby sa do ozbrojeného odporu pridali aj Zuzanini bratia Emil a Ján. Starší z nich bol prevelený do susednej dediny Liptovská Osada. „Mala som dvanásť či trinásť rokov, keď ma mama poslala zaniesť bratovi meteník, kus chleba a slaniny. Autobusy vtedy nechodili, tak som musela ísť pešo. Veľmi som sa bála ísť pomedzi to vojsko, ale zaniesla som to a vrátila som sa domov, nič sa mi nestalo.“ Spomedzi Revúčanov neboli bratia Gazdaricovci jedinými účastníkmi Povstania. „Viacerí mládenci išli k partizánom a ukrývali sa v horách. A ľudia im nosili na vŕšky zásoby. Aj mama bola viackrát zaniesť do hôr trochu slaninky, chleba – to, čo už doma bolo.“ Medzi vojakmi zapojenými do Povstania bol aj Zuzanin neskorší manžel Ján Gazdarica.

Odpoveď nacistickej vojenskej presily na pomoc partizánom nenechala na seba dlho čakať. Najskôr do dediny vtrhli vojenské jednotky nemeckej armády a tzv. Vlasovci. „Tých sme volali Vlasáci. A vtedy sa partizáni úplne vytratili z dediny do hôr.“ Na jeseň 1944 však bola dedina a jej civilné obyvateľstvo bombardovaná. Najviac obetí a škôd nálety spôsobili vo Vyšnej Revúcej, teda niekoľko kilometrov od Zuzaninho rodného domu. „Keď sme to bombardovanie počuli, išli sme sa schovať do hory. Utekali sme s mamou proti noci! Vzali sme si kúštik chleba a tam sme prenocovali. Ráno bolo treba kravičke dať žrať, a prasiatku. Tak, hybáj dole do dediny.“

Nižný koniec obce nebol bombami zasiahnutý, ale pred hrozbou utekali do lesa takmer všetci. Niektoré spomienky na vojnové udalosti dokonca pamätníčke vyvolávajú na tvári úsmev. Zuzana si pamätá, ako partizáni cez zimu zišli dole do dediny. „Bolo to u susedov a tam taká mladá dievka raz v sobotu umývala podlahu. Ako bola podlaha mokrá a namydlená, vtom vtrhol do izby partizán. Baganče nabité snehom sa mu šmykli a natiahol sa na zem taký dlhý, aký bol.“ Po zatlačení povstalcov sa domov vrátili aj Zuzanini bratia. Oslobodenie krajiny a koniec vojny už vyčkávali spoločne.

Tvrdá realita začiatku 50. rokov

Po vojne sa Zuzana ako dospievajúca žena na ľudovej zábave spoznala so spomínaným Jánom Gazdaricom, pochádzajúcim z časti Stredná Revúca. Po niekoľkých mesiacoch známosti sa pár zosobášil a onedlho sa im narodil syn Alojz. Mladej rodine však neprial režim, ktorý prišiel po februári 1948. Ukázalo sa to najmä v podobe násilnej kolektivizácie. Zuzana si podrobne pamätá, aké bolestivé boli nariadenia novej hospodárskej politiky a čo to pre ľudí znamenalo. „Roľu nám znárodnili a namiesto nej vyčlenili málo úrodné pole za dedinou. A na tom bol problém vychovať kravičku, natrápili sme sa. Síce nám vzali aj pár prasiatok, ale najväčšia ťažoba boli tie kontingenty. Veru, tie boli prísne nastavené, a keď nám chýbalo a chceli sme ich splniť, neraz som išla vajcia kúpiť,“ spomína. Mladá rodina sa aj napriek neprajným podmienkam a stavbe domu snažila drobné hospodárstvo udržať, aby sa jej žilo o čosi jednoduchšie.

Tento plán bol prakticky zrušený v júni 1953, keď sa uskutočnila menová reforma. Ľudovo nazývaná „mena peňazí“ mladú rodinu postihla až existenčne. „Ako mladí manželia sme si šetrili peniaze. Nebolo ich veľa, ale chceli sme v dome niečo pristavovať. No a keď prišla mena, zostalo nám málo. Veru, ťažko to bolo, ale museli sme sa cez to preniesť.“ Väčšina práce na hospodárstve a doma pritom spočívala na Zuzane. Jej manžel Ján pracoval ako baník, spočiatku v Příbrami a v 50. rokoch sa dostal do baní v Jáchymove. „Tam pracovali aj moji obaja bratia a viacerí Revúčania. Veru, spomínali si na tých politických väzňov a najmä na kňazov. Keď s nimi pracovali, snažili sa im aj pomôcť, veď vedeli, že sú to kňazi.“ Neskôr Ján západočeské bane zamenil za spišskú dedinu Rudňany, kde pracoval až do dôchodku. Zuzana celý život pracovala ako lesná robotníčka na viacerých miestach v okolí Ružomberka.

Vyšetrovanie na polícii

Zuzana bola ako aktívna veriaca a členka kostolného spevokolu zainteresovaná do viacerých aktivít, ktoré sa okolo farnosti organizovali. V 60. rokoch mal miestny kňaz možnosť získať do kostola novú krížovú cestu. „V kostole sme mali takú starú krížovú cestu, ešte maľovanú, ktorá tam bola hádam od jeho posvätenia. Pán farár vedel o možnosti odkúpiť si novšiu, vyrezávanú z dreva, čo sa nám ako veriacim veľmi pozdávalo.“ Keď sa medzi veriacimi o prípadnej kúpe ešte iba hovorilo, v dedine začalo vyšetrovanie.

Išlo totiž o protizákonnú činnosť, za ktorú mal byť farár zbavený svojho úradu a hrozilo mu aj väzenie. Niekoľko veriacich z dediny predvolali na výsluch. „Predvolali ma do Ružomberka k žandárom, kde som mala ísť vypovedať. Vypytovali sa, či kňaz vyberal peniaze a na čo nás nabádal. Odpovedala som, že nás len informoval, že je možnosť odkúpiť krížovú cestu, ale ostatné sme už my veriaci podnikali. My sami sme ju chceli vymeniť za tú starú.“ Po výpovediach sa situácia okolo kňaza upokojila a nechali ho na jeho pôsobisku.

Protesty za obranu kňaza a list adresovaný ministrovi

Totalitný režim sa podpisoval na živote v dedine aj v ďalšom období. V polovici 80. rokoch prišiel do dediny kňaz Andrej Filipek. Do farnosti bol presunutý za trest, keďže sa v spišskej dedine Hnilčík pokúsil zorganizovať zbierku na opravu kostola. V novej farnosti pôsobil len osem mesiacov, keď bol podmienečne odsúdený a prišiel o štátny súhlas s výkonom práce kňaza. Revúčania tak prišli o svojho farára veľmi rýchlo, proti čomu protestovali. „Asi štyria naši občania sa vybrali protestovať do Prahy priamo za prezidentom. Neboli však k nemu pripustení, ale rozprávali sa len s jeho tajomníkom. Pýtali sa ho, prečo pána farára stiahli, a vysvetľovali, že nič zlé neurobil.“ Návšteva hlavného mesta nebola úspešná a celú záležitosť prišla dokonať delegácia na miestny národný výbor. „Tam sme sa ako občania obce zišli. A vypytovali sme sa, nech povedia, čo zlé pán farár urobil, za čo im odnímajú súhlas. No došikovali psov na nás a išli na nás s obuškami! Tak potom sme sa rozišli.“ Revúčania tak prišli o svojho kňaza a farár Filipek musel odísť do civilného zamestnania.

Práve Zuzana Gazdaricová bola jedna z aktívnych farníčok, ktorej osud kňaza nebol ľahostajný. „Vlastnoručne som napísala list na ministerstvo kultúry, v ktorom som sa pýtala, prečo nám pána farára berú a že keby každý žil tak, ako oni kážu, že by bol raj už na tomto svete. Že by neboli preplnené väznice zločincami.“ Zuzana si kópiu listu prepísala aj pre vlastnú potrebu. Obávala sa, že by ju za obsah listu chceli vyšetrovať, preto si svoju verziu uchovala, aby sa v prípade sporu mohla brániť. Z ministerstva jej nakoniec prišla odpoveď. „Žiadala som ich, nech mi odpíšu. Najprv mi odpísali, že pošlú odpoveď neskôr. Potom aj napísali, že pán farár je nezodpovedný a že preto mu vzali štátny súhlas.“ Guráž pani Zuzane teda nechýbala ani v období, keď čelila absolútnej prevahe štátne moci.

Životný príbeh Zuzany Gazdaricovej sa môže zdať ako jednoduché rozprávanie obyčajnej dedinskej ženy. Pri jeho pozornom sledovaní však nachádzame utrpenia totalitných režimov 20. storočia a odvahu ľudí, ktorí sa s nimi snažili zápasiť. Spoločenské zmeny a demokratizáciu spoločnosti po novembri 1989 hodnotí veľmi pozitívne. Na druhej strane ju však trápi individualizmus a uponáhľanosť doby, v ktorej ľuďom unikajú dôležité hodnoty a rodinný život.