František Godla

Keď som bol v Hrabkov, to bolo asi v 6. ročníku, tak cez prestávku sme si odbehli kúpiť cukríky do krčmy. Krčma bola blízko. A tam sedeli chlapi. A jeden, keď ma uvidel, tak vstal a prišiel ku mne a hovorí: „To ty sedíš z našim Jankom?“ A ja hovorím, že hej. „No tie cukríky zaplatím ja a ty seď z Jankom ďalej.“ Lebo ja som sa dobre učil, lepšie ako Janko, ja som nechodil do školy špinavý, tak on nemal problém, alebo byť proti. A zrejme aj ta atmosfére spoločenská bola iná. Aj tam u nás, to už som ženatý bol, to už sme mali obidva detí, a keď som prišiel domov k mame, ráno už jedna suseda alebo druhá suseda doniesli mlieko, bez toho aby som si bol objednal. Lebo malým deťom... Takže tam tie vzťahy boli veľmi dobre.

Otec bol profesne obuvník a ako taký, najmä v období jesene mal dosť roboty, lebo z okolitých dedín mu podonášali na opravy topánky, čižmy a tak. Ja si spomínam, že v tom starom dome, čo sme ešte mali, tak v jednom kúte bolo tej obuvi veľmi veľa. Ale bolo to dobre, lebo mal prácu. A zväčša to roľníci boli, ktorí donášali tie veci na opravu, a neplatili peniazmi ale naturáliami.

V tej dedine sme sa cítili dobre, aj ľudia s nami sa cítili dobre, naši nerómski susedia. Tie vzťahy boli aj kmotrovské. Mojou krstnou nebola Rómka, ale jedna teta, ktorá už dávnejšie zomrela. A vždy sa o mňa zaujímala, vždy bola zvedavá,, že ako, čo, kde chodím do školy, ako sa mi darí atď.

V obci sa nediali nejaké... Keď vyšlo nariadenie, že cigánov vysťahovať mimo dediny, tak oproti nám býval starosta obce, toho si pamätám dobre. A rada obecná rokovala aj o tomto, samozrejme. A on vraj vtedy tam vystúpil a povedal: „Sú to moji susedia, spolu tu žijeme a nikdy sme nemali nič zlé medzi sebou. Ja som proti tomu.“ Lebo obec mohla rozhodnúť. A vraj ani jeden hlas nebol za to, aby došlo k tomu vysťahovaniu. Aj toto si ja dosť vážim a cením, že mali takýto postoj. Ale to je lokálna skúsenosť s ľuďmi, ktorí tam žijú.