The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Gondová, rod. Selinová (* 1946)

• narodila sa 20. mája 1946 v Snine

• 1950 vyhodenie rodičov zo zamestnania a biedny život v Snine

• 1958 rodina v USA sa vyzbierala na kúpu domu v Humennom

• 1961 - 1965 štúdium na strednej ekonomickej škole v Humennom

• 1965 - 1970 ekonomické vzdelanie na VŠ v Bratislave

• 1971 a 1978 narodenie detí

• 1997 práca riaditeľky penziónu Slatinka vo Zvolenskej Slatine

• 2002 odchod na dôchodok

Mária Gondová sa narodila v učiteľskej rodine Jozefa Selina a Márie, rodenej Gutíkovej. Jej otec pochádzal z rodiny poľnohospodára a krčmára z Nižnej Jablonky na severovýchode Slovenska, kde sa narodil ako posledné, dvanáste dieťa. Všetci jeho bratia boli vyučení kováči, a to mal byť aj Jozefov údel: „Ale nášho ocka keď dedko niesol na rukách na krst do cerkvi, vyriekol slová: ,Tebe dam študovaty, ty budeš učiteľ.‘“ Jozefovi ako mladému 10-ročnému chlapcovi umrela mama a paradoxne ako polosirote sa mu otvorili dvere k vyššiemu vzdelaniu. Stal sa štipendistom prešovského eparchu Petra Pavla Gojdiča, ktorý podporoval v štúdiu nadané deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Jozef chlapčenský učiteľský ústav v Prešove aj doštudoval a odišiel za svojou praxou do najvýchodnejšieho kúta vtedajšieho Československa, na Podkarpatskú Rus.

V polovici 30. rokoch sa Jozef na Podkarpatskej Rusi zoznámil s kolegyňou, absolventkou mukačevského učiteľského ústavu, Máriou Gutíkovou: „Ona pochádzala z rodiny piatich sestier a mali jedného brata. Ujo Vasiľ, ten bol tiež absolventom prešovského chlapčenského učiteľského ústavu. Jej otec, dedo, bol dokonca šľachtic – malý zeman, tak to bol ďalší biľag pre 50. roky, keď im všetko zobrali.“ V roku 1938 sa zosobášili, zakrátko sa im narodili synovia Jozef a Ivan. Keďže bola Podkarpatská Rus anektovaná Maďarskom, Jozef Selin musel nakoniec na jeseň 1944 narukovať do pracovného lágru na juhu Maďarska. Slúžili tam bez uniformy, keď ako podpora armády mali po náletoch sústreďovať splašené a zatúlané kone. Po skončení vojny musel Jozef z okolia Pécsu putovať takmer dva mesiace za rodinou pešo. Následne sa po pričlenení Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu rodina Selinovcov musela vysťahovať z jej územia. Prišla na územie východného Slovenska, do Sniny, kde bol Jozef Selin od začiatku septembra 1945 menovaný za riaditeľa rusínskej meštianskej školy. O rok neskôr, 20. mája 1946, sa do rodiny narodila aj vytúžená dcéra Mária. Udalosti po februári 1948 sa však kruto otočili voči celej učiteľskej rodine.

Útok na rodinu v útlom detstve

Najmladšie dieťa rodiny, Mária, si aj napriek svojmu útlemu veku na utrpenie rodičov a celej rodiny veľmi presne pamätá: „Po kňazoch, mníchoch a mníškach, ktorých začali prenasledovať tým Prešovským soborom v marci 1950, nášho otecka odvolali z funkcie k 30. júnu 1950. Nielen ako riaditeľa meštianskej školy, ale celkovo zo školstva bol vyhodený takzvaným paragrafom dvadsať.“ Živiteľ rodiny tak zostal nielen bez zamestnania, ale bol s celou rodinou prísne ostrakizovaný aj mimo spoločnosti, bez nádeje na zabezpečenie základných potrieb pre svojich najbližších. I napriek svojmu vzdelaniu a pomerne úzkej špecializácii na trhu práce bola direkcia štátnej moci voči nemu presná a krutá: „Zamestnať sa mohol len v práci s lopatou alebo vo výrobe, a to 200 kilometrov najbližšie od bydliska. Takže chodil, hľadal, zháňal, lebo sme boli tri drobné deti, ja som bola štvorročná, nebohý brat osemročný a najstarší brat jedenásťročný. Žilo sa strašne, pretože všetci piati sme boli hladní, a otecka nakoniec horko-ťažko zamestnali. Dostal sa k dvojručnej píle u Štátnych lesov Stakčín. Ale predtým hľadal prácu aj neďaleko Svätého Kríža nad Hronom, v Žarnovici a na západe – rafinéria nafty sa tam otvárala – Kúty-Gbely.“

Keďže bol útlej postavy, na ťažkú prácu s drevom pri píle mal nulové predispozície. Za problém to považovali nielen predáci, ale aj kolegovia: „Chlapi chceli v lese robiť výkony a otec im vzhľadom na svoju postavu kazil normy.“ Časom sa však nadriadeným zišiel jeho um a vzdelanie a čoskoro sa dostal do kancelárie štátnych lesov, kde robil mzdové účtovníctvo. Svoju degradáciu a hlavne znemožnenie vykonávania svojho milovaného povolania niesol veľmi ťažko: „On bol učiteľom telom aj dušou. Preplakal každý prvý september, keď videl tie aktovočky na plieckach detí, on fyzicky trpel. On si zobral dovolenku a preplakal celý deň. Stále si myslel, že sa ľady pohnú, veď nikomu neublížil.“ Degradácia rodiny prebiehala veľmi dôsledne a sústavne: „Mamka sa päťkrát pýtala do práce, ale nikdy nedostala kladnú odpoveď. Ale medzi riadkami bolo napísané, že manželku prepusteného riaditeľa nezoberú nikde, ani v družine, dokonca ani zametať ulice.“

Dovtedy však rodina nemala prakticky z čoho žiť. Mária si na toto obdobie spomína veľmi bolestne: „Viem, čo je hlad, čo obnáša hlad a podvýživa, jednoducho prázdny tanier. Ako sliny človeku tečú ako Pavlovovým psom. Ja mám tak zdravie podkopané z toho detstva, že mám otvorenú kavernu pľúc, ktorú mi lekári identifikovali v predškolskom veku, skôr než som do školy išla. Museli sme predávať cennejšie veci, aby bolo na chlieb, aby bolo raz do mesiaca na mäso. Keď prišli bratia z internátu a keď bola vychádzková nedeľa, tak vtedy bolo mäso u nás, ale aj to len bravčovina, lebo to bolo dvadsať korún. To bol len bôčik buď upečený alebo uvarený, alebo len také v skromnosti, držky a také.“

Rodina žila veľmi biedne a Mária ako malé dievča veľmi citlivo okrem hladu prežívala aj ďalšie dôsledky útlaku socialistického zriadenia voči ich rodine: „Oblečenie takisto mne ako dievčaťu, sa prešívalo z bratových, z úsporných dôvodov, lebo nebolo. Mamka mi nemala ani len výbavu z čoho pripraviť. Ani moji rovesníci to nechápali, že nosím po bratoch šponovky. Mama štrikovala a preštrikovala svetre a tak ďalej, ponožky. Bola veľmi šikovná a ovládala ručné práce ako učiteľka.“ 

Aj napriek veľkej biede, ktorú museli zažívať v Snine, sa vo svojom okolí stretávali s rôznymi ľuďmi: „Tam boli dve skupiny ľudí. Ktorí s nami súcitili a pomáhali aj verbálne, aj fyzicky. Ale zasa boli aj takí: ‚No tak im treba, keď sú takí kracheľníci, keď sú takí koleniaci, do kostola bežia, namiesto toho, aby sa o seba postarali!‘ Ale čo sa postaráte, keď nemáte nič? My sme boli v podnájme, my sme nemali svoj grunt, ako sa povie, lebo sa vrátili z tej Podkarpatskej Rusi, kde boli od roku tridsaťpäť.“

Mária ako žiačka základnej školy prežívala chudobu a biedu v porovnaní so svojimi spolužiakmi ešte bolestnejšie: „Celá trieda išla do kina, no ja som nešla a išla som domov s plačom. Lebo mama mi nedala tú korunu, lebo sama nemala, nebolo ani na chlieb. Treli sme biedu, ktorú neprajem nikomu, absolútne nikomu!“ Z najväčšej biedy im pomohla otcova rodina a súrodenci žijúci v Zámorí. „Rodina sa zmobilizovala, že zozbierali v Amerike peniaze a poslali nám na kúpu domu, aby sme sa aj z tej Sniny dostali preč.“ Tak sa po ôsmych rokoch najväčšej biedy rodina Selinovcov mohla presťahovať do Humenného.

Postavenie sa na vlastné nohy

Mária sa spolu so svojimi rodičmi mohla akoby nanovo nadýchnuť pre nový trochu slobodnejší život. Bratia vyštudovali stavebnú priemyselnú školu v Košiciach. Starší Jozef „chcel ísť na teológiu, ale s tým kádrovým profilom ho ani na pohovory nepripustili. Tak išiel na banícku, tam brali hocikoho. Vtedy bolo u nás veľmi smutno, on bol totiž jednička, bol z nás najnadanejší. Tam ho zobrali a skončil aj na červený diplom.“ Najmladšia dcéra rodiny študovala v prvej polovici 60. rokoch na strednej ekonomickej škole v Humennom a vďaka svojmu úsiliu a talentu vedela, že má na to, aby dosiahla aj vysokoškolské vzdelanie podobne ako jej starší bratia: „Doma sme sa s bratmi učili cudzie jazyky – angličtinu ako buržoázny prežitok. Ako učiteľské deti sme hrali na pianíno, ktoré bolo doma. Preto bol môj sen cestovný ruch. Ruštinu ovládam perfektne a angličtinu som tiež zvládala. Doma sa mi veľmi hlasito smiali. Prijímačky som zdatne urobila, v komisii ale rozhodli, že ma zoberú na všetko iné, len nie na cestovný ruch s mojím kádrovým profilom.“

Mária sa nakoniec rozhodla pre ekonomické vzdelanie na univerzite v Bratislave, v odbore financie a úver. Ako správny, nielen teoretický ekonóm sa snažila získať si vlastné prostriedky na štúdium a život v Bratislave. Bola podnikovou štipendistkou Chemkostavu Humenné a privyrábala si aj ďalšími brigádami, ako spomína, „z mojich peňazí som nosila domov rodičom“. Štúdium zvládla ako jedna z najlepší absolventiek a v júli 1970 promovala. Počas štúdia sa zoznámila so študentom stavebnej fakulty Ondrejom Gondom, s ktorým sa po skončení školy na jeseň toho istého roku aj zosobášili. Rozhodli sa usídliť vo Zvolene, keďže Ondrej pochádzal z neďalekého Podpoľania. Našli si zamestnanie v Národnom podniku Bučina. Rok po svadbe sa im narodili dvojičky Andrea a Mária a o ďalších šesť rokov neskôr aj syn Dušan.

Život vo Zvolene však nebol bezproblémový. Aj napriek tomu, že sa v práci potešili novej ekonómke s titulom inžiniera, v tejto práci sa našli ideoví nepriatelia. „Bučina mi dala najviac pocítiť, aký mám kádrový profil. Aj keď celému podniku zvyšovali platy, Gondovej málokedy. Ja som sa s nástupným platom vrátila aj po dvoch rokoch materskej, zatiaľ čo manžel už mal trikrát zvyšovaný plat.“ Preto sa po druhej materskej dovolenke v roku 1979 rozhodla zmeniť zamestnanie a odišla na odbor miestneho hospodárstva na Okresný národný výbor. „Tam nado mnou šéfovala predsedníčka strany v rámci ONV. Tá mi nepridelila žiadne odmeny. Keď to urobila už druhýkrát, dala som hodinovú výpoveď.“ Preto v polovici 80. rokoch odišla do Výrobného družstva Vzor: „Stále boli za mňa platení ľudia, ktorí ma sledovali, či som bola v nedeľu chráme, alebo nie. Manželovi sa lepšie darilo, kariérne a platovo rástol, ale nebol ani on v strane. Jednoducho sme sa neušpinili.“

Aktívny život na dôchodku

Na pozadí týchto udalostí zostarli aj Máriini rodičia, ktorí sa presťahovali k dcére a jej rodine do Zvolena. V roku 1987 umrela mama, a tak sa udalostí z novembra 1989 dočkal len Máriin otec Jozef: „Dožil sa prevratu, satisfakcie a rehabilitácie“. Mária sa o neho starala vo vlastnom byte, čo bolo popri pracovných povinnostiach ťažké skĺbiť. Keď sa jej v roku 1997 naskytla možnosť stať sa riaditeľkou penziónu pre seniorov vo Zvolenskej Slatine, túto možnosť využila a starala sa tam aj o svojho starnúceho otca. Tam ho aj mohla doopatrovať a vidieť jeho pokojný odchod z tohto sveta v októbri 2000, keď umrel vo veku nedožitých 95 rokov.

„Otec a manžel boli vášniví šachisti a otec tam hore asi nemal dobrého parťáka.“ Tak spomína Mária na okolnosti náhlej smrti svojho milovaného manžela len pol roka po smrti otca. Ten umrel po tragickej autonehode. O rok neskôr odišla Mária do dôchodku, počas ktorého sa jej starajú o plný program hlavne milované vnúčatá. Tým sa naplno venuje a odovzdáva im to, čo mohla sama dostať od svojich rodičov – učiteľov. Lásku ku vzdelaniu, jazykom, hudbe a hlavne odovzdanie sa a dôveru v Boha. Aj napriek príkoriam rada rozpráva o svojej životnej skúsenosti, hoci neraz dostáva bolestivú odozvu: „Je mi len ľúto, keď mladí tak na nás pozerajú, ako by sme si vymýšľali. Keď je raz niečo biele, je biele, keď je niečo čierne, tak je to čierne! Ten komunizmus tu bol! Skoro sto rokov od 1917-teho sem ľudia utekali z boľševického Ruska. Nedá sa to zľahčovať, jednoducho to tak bolo!“