Ľubor Guniš

„Dňa 21. júla som sa stretol na nepovolanom stretnutí, ktoré poriadal Čarnogurský. Za to potom išiel aj do väzenia, ešte v tom '89 aj spolu s Hanou Ponickou. To bolo v susednej obci Predmier, kde bola jediná socha Štefánika na Slovensku. Čarnogurský a Hnutie za občiansku slobodu poriadalo toto stretnutie pri príležitosti takého neokrúhleho 109. výročia narodenia Štefánika. Tam nás už monitorovali, keď som sa otočil pri odchode a zachádzali sme za kostol, tak som sa díval rovno do kamery ako teraz. ŠtB nás zrejme natáčala z balkóna miestneho národného výboru."

„Ja som tým žil ako sedemnásťročný a vstup vojsk bol teda pre mňa veľký zlom. Odvtedy som ten režim – nemal rád by bolo ako slabé slovo, nenávidel možno až moc silné, keď som v ňom zostával. Odvtedy som sa snažil byť v pasívnej rezistencii. Hoci svojím spôsobom som kolaboroval na rozdiel od disidentov, že som bol v ROH. Ako učiteľ som bol tiež vo Zväze československého priateľstva. To sme museli byť všetci. Ale každodenne som počúval Slobodnú Európu, Hlas Ameriky. Avšak pripojiť sa úplne k tomu disentu som sa neodvážil kvôli rodine. Pýtal som sa sám seba, či mám právo do toho zatiahnuť deti, rodinu. Urobil som to až pred revolúciou v lete v ’89."