The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Judita Haasová (* 1947)

• Judita Haasová sa narodila v roku 1947 v Komárne

• vyrastala v Svätom Petri

• starý otec bol rabín

• väčšinu rodiny nepoznala, zomreli v koncentračnom tábore

• mama bola učiteľka na základnej škole

• otec bol pekár a mal dvoch zamestnancov

• pri znárodňovaní im zobrali pekáreň

• otec robil vedúceho v štátnej pekárni a bol vyznamenaný za pomoc pri oslobodzovaní

• bol členom komunistickej strany, neskôr bol sklamaný

• do Komárna sa rodina presťahovala po povodni v roku 1965

• v roku 1966 vyštudovala Strednú zdravotnú školu v Nových Zámkoch

• bola členkou Slovenského zväzu mládeže

• po skončení školy pracovala sedem rokov na očnom oddelení v Komárne

• v roku 1971 pracovala na poliklinike v Galante

• bola predsedníčkou sociálnych odborov, neskôr pracovala v domove dôchodcov

• pomáhala pri budovaní židovského domovu dôchodcov Ohel David v roku 1996 a pracovala tam ako hlavná sestra

• Keď nastúpila do dôchodku, stala sa predsedkyňou Židovskej náboženskej obce v Komárne.

• Má dcéru a syna.

Rozprávať o II. svetovej vojne a holokauste bolo v židovskej rodine Judity Haasovej tabu. Keď sa ako desaťročná prvýkrát začala zaujímať o tieto veci, požičala si knihu v knižnici. Na názov si nespomína, ale bola o začiatkoch Hitlerovej vlády a o nemeckých Židoch. Keď to jej mama zbadala, nedovolila jej to čítať. Všetko, čo vedela o starých rodičoch, z jednej alebo druhej strany, jej porozprávali susedia, ktorí poznali jej otca ešte pred vojnou. Dokonca mu pomáhali skrývať sa. Jediné, čím si pamätníčka bola istá, bolo, že v dedine Svätý Peter ostali po vojne jedinou židovskou rodinou. 

Vyznamenaný

Otec Ľudovít Perl bol pekár a narodil sa v roku 1912 niekde na Ukrajine do rodiny židovského rabína Samuela Perla. Nie je známe, kedy rodina prišla na územie Slovenska. Starý otec Samuel ako rabín pôsobil vo viacerých mestách. Chudobná rodina, ktorá mala 13 detí, sa nakoniec usadila v dedine Čičov, ktorá sa spolu s väčšou časťou Slovenska po prvej viedenskej arbitráži v roku 1930 stala súčasťou Maďarska. U susedov Paszternákovcov, ktorí cez vojnu pomohli jej otcovi, sa pamätníčka dozvedela niečo o starom otcovi Samuelovi, ktorého nikdy nepoznala. Nosil dlhý kaftan a klobúk a bol vysoký. Keď vraj starý otec prišiel k otcovi na návštevu, tak si bral jedlo so sebou. Otec už ani pred vojnou asi nebol kóšer. V knihe pamätí o židovskej komunite v Komárne sa dočítala, že starý otec mal domček v Čičove, kde bývali s rodinou v jednej izbe. V druhej učil židovské deti, ktoré patrili do jeho oblasti. Tie sa tam chodili aj modliť, lebo nemali inú modlitebňu. „Pred vojnou bol otec ženatý. Stratil manželku a dieťa, svokrovcov, aj takmer celú svoju rodinu. Nebol ochotný o tom hovoriť. Ja to viem len od susedov. My sme bývali vo Svätom Petri v blízko Komárna. Tam býval otec ešte pred vojnou so svojou prvou rodinou. My sme tam potom bývali do roku 1965,” vysvetľuje.

Keď začala vojna, otec Ľudovít bol v niekoľkých pracovných táboroch už od roku 1942. Keďže bol pekár, podobnú pozíciu vykonával všade. Nebol na fronte. Keď počul, že Nemci berú Židov z územia dnešného južného Slovenska do koncentračných táborov, tak sa snažil ujsť. Nakoniec sa mu v roku 1944 podarilo utiecť. Chcel zachrániť svoju rodinu. Pri návrate do dediny ich už nenašiel. Otec sa po úteku z niektorého pracovného tábora skrýval v lesíkoch pri dedine. Jeden zo susedov, ktorý mal malé gazdovstvo v Svätom Petri, prišiel pre neho na voze a skryl ho pod seno. Potom prišli do dediny Nemci. Vpredu v dome boli ubytovaní Nemci a otec ešte s jedným pánom boli ukrytý na povale. Tam prečkali do konca vojny. Keď prišla ruská armáda do dediny, otec sa k nej pridal. Neskôr bol za pomoc pri oslobodzovaní miest vyznamenaný. Cez vojnu zobrali celú rodinu, ale nikto nevedel kam. Z celej rodiny prežil len otec Ľudovít a jeho sestra Frida.  

Ukradnutý bicykel 

Mama Lýdia Perlová, rodená Heftová sa narodila v roku 1927 v Komárne do rodiny obchodníka s látkami, Júliusa Hefta a Etely. Ako jedináčik mala pekné detstvo. Kým v roku 1941 nevyšli na Slovensku protižidovské zákony, nemala so židovským vierovyznaním žiadne problémy. Mama ukončila meštianku, ale jej ďalšie štúdium pedagogiky prerušila vojna. Najprv sa museli presunúť do geta, ktoré bolo v Komárne zriadené v časti opevnenia protitureckej pevnosti. V polovici apríla 1944 žilo v Komárne podľa hlásenia župana 2 170 osôb židovského vierovyznania. Asi 1 950 bolo sústredených v gete. Tam ich nepúšťali ani na vzduch. Potom rodinu odviezli do koncentračného tábora Osvienčim, kde sedemnásťročná Lýdia videla svoju mamu naposledy. Potom spolu s kamarátkami z Komárna prešla viacerými pracovnými tábormi. Pracovala napríklad v kameňolome aj v nemeckej fabrike na súčiastky do lietadiel. Holokaust sa jej podarilo prežiť. Oslobodená bola niekde v Nemecku 1. 5. 1945 ruskou armádou. Spolu s tromi kamarátkami sa vydali na cestu späť peši. „Ľudia im dali občas nejaké šatstvo alebo jedlo. Potom im niekto daroval bicykel. Keďže boli tri, tak sa na bicykli vymieňali. Potom sa pri nich pristavili nejakí ruskí vojaci na džípe a ponúkli sa im, že ich zoberú. Nakoniec naložili bicykel a ušli. Takže oni išli ďalej peši. Neviem odkiaľ, potom nastúpili na vlak a prišli až po Nové Zámky. Odtiaľ sa peši vydali do Komárna,” hovorí pamätníčka. V ich dome boli ubytované ruské vojačky. Holokaust sa podarilo prežiť aj matkinmu otcovi Júliusovi, ktorý bol tiež vo viacerých pracovných táboroch. Po vojne si založil novú rodinu v Komárne a narodila sa mu druhá. S dcérou Lýdiou v kontakte veľmi nebol. Jeho nová žena si to nepriala. V roku 1946 sa mama Lýdia stretla na návšteve s otcom Ľudovítom prvý raz. Vtedy netušila, že sú to zásnuby. Krátko na to sa vydala za vdovca a presťahovala sa do dediny Svätý Peter pri Komárne. 

Nový život

Mladomanželia bývali v dome Ľudovítovej prvej rodiny, u bývalých svorkovcov a boli jedinou židovskou rodinou v obci. Mama si dokončila štvorročné štúdium pedagogiky a neskôr pracovala ako učiteľka v maďarskej škole na prvom stupni. Otec pracoval v pekárni vo dvore, ktorú kedysi vyženil. V prednej časti bol obchod. Pamätníčka sa narodila v roku 1947 v Komárne. Nastúpila na základná maďarskú školu v roku 1953. Spomína, že v škole na ňu deti ráno čakali, lebo im nosila čerstvo upečené rožky. 

V dome s manželmi bývala ešte teta Frida, ktorá pomáhala v obchode. Tá v roku 1948 emigrovala do Izraela. Aj rodičia pamätníčky mali v pláne ísť do Izraela. Párkrát sa im nepodarilo dosť do skupiny smerujúcej do Izraela. Napokon sa to otcovi podarilo vybaviť vďaka vyznamenaniu za vojnu. Rodičia už mali kúpený lístok, ale nakoniec mama odmietla odísť. Bála sa lode a nevedela jazyk. Nechcela tu tiež nechať svojho otca, hoci nemali blízky vzťah. Otcova sestra Frida sa za to na švagrinú dlho hnevala. Rodina však udržovala korešpondenciu. Pamätníčka sa s tetou Fridou mala párkrát stretnúť, ale nedarilo sa to. Raz nedostala s manželom povolenie na vstup do Československa, druhý raz muž pri ceste po Európe dostal infarkt. Nakoniec sa s ňou prvý raz stretla až v Izraeli pred dvadsiatimi rokmi, ale už bola v zlom zdravotnom stave. Keď začali Perlovci stavať dom, dcéra  za ten čas bývala u susedov. Tam sa dozvedela niečo o svojej rodine. 

Po roku 1948 sa otec stal vedúcim výroby v novopostavenej štátnej pekárni v susednej dedine. Stalo sa to po tom, čo mu bol jeho pekáreň, kde roky pracoval s dvoma pomocníkmi, znárodnená. Otec Ľudovít bol členom komunistickej strany, ale bol považovaný za starého straníka. Po rokoch v strane bol sklamaný. V dedine poznal všetkých, ktorí vymenili kabáty. Chcel vystúpiť, ale už sa nedalo. Po povodniach v roku 1965 opustil Svätý Peter a presťahoval sa s rodinou do Komárna. 

Nečakaná smrť

Medzitým pamätníčka už rok chodila na zdravotnú školu do Nových Zámkoch, kde bola v triede okrem nej ešte jedna židovka. Po škole chodila na židovské mládežnícke stretnutia, koncerty a prednášky. Bola aj členkou Slovenského zväzu mládeže a neskôr aj predsedníčkou, preto musela chodiť na povinné školenia. Strednú školu skončila v roku 1966. Rok chcela pracovať na očnom oddelení a pripravovať sa na prijímačky na medicínu do Bratislavy. Otec z nej chcel mať doktorku. Jej plány ale v roku 1967 prerušila tragická smrť otca Ľudovíta, ktorého zrazila motorka v Brne. V Komárne na očnom oddelení nakoniec pracovala sedem rokov. Po otcovej smrti sa s matkou k domu s pekárňou, kde boli dve pece či plisovací stroj na žemle v reštitúciách, neprihlásili. Chýbali im dokumenty. 

Učitelia museli byť počas komunizmu aktívni. Mama pamätníčky o to viac, že bola vdova. Robila preto pioniersku vedúcu a veľakrát bola volaná na súpis ľudí či zvierat po dedinách. Pamätníčka s mladším bratom Tiborom boli automaticky iskričky aj pionieri. Pravidelne spolu navštevovali aj pionierske tábory. Do komunistickej strany však s bratom nikdy nevstúpili. Príklad sklamaného otca ich vystríhal. Pamätníčka tiež spomína, že v roku 1967 išla s otcom do Maďarska hľadať vzdialených rodinných príslušníkov. V rozstrieľanej Budapešti vtedy otec našiel jedného bratranca, ktorý neskôr emigroval do Kanady. Objavil aj vzdialenejšiu rodinu jeho prvej manželky. 

Armády sa poznali 

Na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 si pamätníčka živo spomína. Bývali totiž v blízkosti mostu do Maďarska. Volala im vtedy známa, že hlásili v rádiu, že Československo obsadili. Z balkóna videli, ako idú tanky. Na vojsko boli zvyknutí, lebo vojaci v Komárne mali družbu s Maďarmi. Deň predtým sa vracal brat Tibor z Balatonu, kde sa bol s kamarátom previezť na pionierkach. Hovoril, že pri hranici videl obrovské vojsko, ale nevedel, že aké. Myslel si, že asi bude nejaké veľké cvičenie. A ráno sme vyšli do ulíc. „Mama nás nechcela púšťať, lebo tvrdila, že ju oslobodili Rusi. Protiruská nálada sa jej nepáčila. Napriek tomu sme boli na moste, kde stáli tanky a ruskí vojaci s vytasenými samopalmi. Mierili na ľudí, ktorí sa tam zbehli. Počula som, že Komárno malo šťastie. Boli tu vraj ruskí vojaci, s ktorými malo naše vojsko družbu. Takže šarže sa poznali. Obkľúčili kasárne, ktoré boli v protitureckej pevnosti. Nakoniec naši vojaci odišli a oni sa tam nasáčkovali,” konštatuje pamätníčka. Pripomína tiež, že po invázii 1968 skoro všetka mládež zo židovskej komunity odišla. Aj pamätníčka s bratom dostali ponuku od otcovho bratranca v Kanade. Dokonca mal pre nich aj prácu. Mama ale nechcela odísť. Tak s bratom Tiborom ostali na Slovensku. Pamätníčka spomína, že v roku 1969 prišli do Komárna Slováci z dediny Zelený háj, ktorých tam prisťahovali zo stredného Slovenska. Pochodovali s tabuľami “Maďari za Dunaj” a podobné. V Komárne však nemali úspech, lebo okres bol viac maďarský. 

Židovská komunita

Na otázku, či sa niekedy stretla s otvoreným antisemitizmom po vojne odpovedá pamätníčka príbehom z Galanty, kde sa po roku 1971 vydala. S manželom Tiborom Haasom sa zoznámila v Trnave. V roku 1972 sa jej narodila dcéra. Po roku nastúpila do práce, ale nemala stále miesto. Robila sociálnu a terénnu sestru, zastupovala v rôznych ambulanciách, a na centrálnej karte, kde bol lístkový systém. V Galante totiž bývali špecialisti len párkrát do týždňa, nie denne. Niektoré odborné ambulancie pracovali len v určité dni. Zamestnankyne mohli vydať len obmedzený počet lístkov do jednej ambulancie. Časenky sa začali rozdávať o pol siedmej a to už tam bol väčšinou dlhý rad. „Raz tam prišiel pán a chcel ísť na očné. Lenže ten býval v Galante len dva dni v týždni. Mal presný počet ľudí, ktorých je schodný za deň vyšetriť. Tak som mu povedala, že mu môžem dať lístok len na nasledujúci ordinačný deň. Na veľké prekvapenie mi vynadal do takých a onakých židoviek. Ja som ho nepoznala. Bola som z toho dosť vykoľajená. Aj moje kolegyne. Jedna duchaprítomná kolegyňa si poznačila značku auta, keď pán odchádzal. Povedala to aj môjmu mužovi. Ten zistil, že to vol príslušník ŠTB. Dokonca sused, ktorý býva na rovnakej ulici ako moja svokra. Môj muž si to chcel s ním rozdať, v minulosti boxoval. Našťastie ho nepustili do domu. Tak sme to nahlásili na Národný front. Povedali, že to budú riešiť, ale výsledok nám nedajú vedieť. Susedova žena bola za mojou svokrou a prosila ju, aby sme z toho nerobili veľké haló, lebo jemu len ušli nervy,” opisuje pamätníčka, ktorá neskôr pracovala na poliklinike. Priznáva tiež, že Galanta bola ortodoxná. Všetky sviatky a bohoslužby boli v piatok večer a sobotu ráno. Žilo sa tam židovským životom. V Galante to bolo normálne, v Komárne menej. Pamätníčka mala svokru, ktorá do konca života mala kóšer kuchyňu. 

Na poliklinike pracovala ako zdravotná sestra. V roku 1986 prešla do zariadenia sociálnej starostlivosti v Galante. Od roku 1989 robila predsedníčku okresnej odborovej organizácie sociálnych služieb. Niektorí pracovníci po 1989 začali nahlasovať nespokojnosť so straníckym vedením. Nasledovali sedenia s kolektívmi a VPN a vyslovenie dôvery a nedôvery. Ako zdravotníci mali zákaz zúčastňovať sa na revolučných stretnutiach. „Už som bola rozvedená a musela som dávala pozor na moje deti, lebo boli veľmi angažované. Dcéra bol v poslednom ročníku na gymnázium a robila predsedníčku SZM. Raz po ňu prišli do školy z Bratislavy, aby išla do VPN. Našťastie ešte nemala 18, preto mi volal riaditeľ, či ju môže pustiť. Nikdy som sa nechcela angažovať v politických záležitostiach a nedovolila som to ani deťom, “ upozorňuje pamätníčka. S rozdelením Československa v roku 1993 nebola stotožnená. Vnímala, že vznikom Slovenskej republiky prišlo k nárastu antisemitských, protimaďarských či protirómskych nálad.  

Pozvánku do Bratislavy dostala v roku 1997. V pôvodnej budove židovského chlapčenského sirotinca, ktorý dostala židovská obec späť v reštitúcii, sa americká židovská organizácia JOINT rozhodla vybudovať domov dôchodcov pre preživších holokaustu. Pamätníčka bola oslovená ako zdravotná sestra so skúsenosťami zo seniorského zariadenia, aby sa stala poradným orgánom pri stavaní a zariaďovaní domova. Po ukončení stavby dostala ponuku stať sa hlavnou sestrou. V židovskom domove Ohel David pracovala deväť rokov až do dôchodku.

Pamätníčka má dve deti, dcéru Andreu a syna Róberta. Obidvaja už ako študenti aktívne pôsobili v židovskej komunite. Dcéra robila predsedníčku v mládežníckej organizácii. Neskôr pracovala pre nadáciu Shoah, ktorú založil americký režisér a producent Steven Spielberg. Syn zakladal s Michalom Szatmárym židovské noviny Delet.

Pamätníčka dnes žije v Komárne, kde dlhé roky stále aktívne pôsobí v rámci Židovskej náboženskej obce.

Dnešnú situáciu vníma s obavami, keď vidí v parlamente stranu vychádzajúcu z fašistickej ideológie. Jej životným mottom je: Ľudí treba posudzovať podľa ich činov, ale zlu sa treba postaviť tvárou.