Ján Hanes

„Ostrú muníciu sme nemali u seba, ale brali sme ju. Všetko bolo v drevených debnách naložené v jednej vetrieske, a tá sa strážila deň-noc. Boli tam samopale s ostrou muníciou. Nuž sme si domýšľali, že bude vojna. V Poľsku je more, tam vraj prídu Američania. To už boli všelijaké kombinácie. K tomu to strašenie z postihov pri priestupkoch. Všetko sa muselo dodržiavať na 100%. Veľký pozor dávať, aby nikto neprešiel. Jednoducho sme sa báli. Nevedeli sme, čo bude. My sme dovtedy strieľali jedine na strelnici."

„Oni už vraveli, že údajne sa pôjde domov. To vraveli štyri-päť dní. A nakoniec k tomu prišlo a všetko sme museli dať do pôvodného stavu. Keď sme vybrali vetriesky, tak sme to zahadzovali, tie jamy, a aj suché záchody. Zarovnávali sme to, ako keby tam nič nebolo. Už som vedel, že pôjdeme preč. Dva dni sme to čistili, jamy zahrabali, a zase sme čakali do večera a večer sme šli. Zase sme cestou prišli na nejaké naše cvičisko, tam sme prespali, ale už sme potom išli domov cez deň. Do kasární, do autoparku v Terezíne sme prišli za vidna. Autá sa dali pod prístrešok, všetko sa odložilo a prešli sme riadne pešo do kasární."