The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Denisa Havrľová (* 1971)

• narodená 30. novembra 1971 v Očovej, pochádza z rómskej rodiny

• v rokoch 1997 – 2006 pracovala ako redaktorka celoslovenského kultúrno- spoločenského týždenníka ROMANO NEVO ĽIL (Prešov) a v rokoch 2008 – 2009 bola šéfredaktorka tohto týždenníka

• novinársku kariéru rozvíjala v TASR, neskôr pôsobila ako politická redaktorka pre portál Aktuálne.sk

• v roku 2016 bola poradkyňou splnomocnenca vlády pre rómske komunity

• od roku 2019 vyučuje žurnalistickú fotografiu na Strednej umeleckej škole dizajnu v Bratislave

• Slovenský syndikát novinárov jej udelil 1. miesto za reportáž o rómskych osadách

Dokumentaristka, novinárka a aktivistka Denisa Havrľová sa narodila 30. novembra 1971 v stredoslovenskej obci Očová ako najstaršia z troch detí. Jej otec bol zámočník, pracoval na montážach v Rusku. Mama sa vyučila za obrábačku kovov. Od mladosti však rada recitovala, vyhrávala rôzne súťaže v umeleckom prednese, vďaka čomu sa do literatúry zamilovala aj Denisa. Spomína, že okrem poézie im mama čítala aj rozprávky Pavla Dobšinského.

Hoci má oboch rodičov rómskeho pôvodu, doma sa po rómsky nerozprávali. „Rómovia v Očovej sa tak asimilovali, že nechceli svoje deti učiť po rómsky, aby nemali jazykovú bariéru na základnej škole,“ vysvetľuje a dodáva, že jej rodičia vždy kládli dôraz na vzdelanie.

Dobrodružné detstvo a prvý aktivizmus

Denisa navštevovala základnú školu v Očovej. Od siedmich rokov chodila aj do Ľudovej školy umenia vo Zvolene na husle. Vyrastala medzi Nerómami, rasizmus nezažívala. „Mala som také bezproblémové detstvo, kde bolo krásne spolunažívanie, aj stále je, medzi Nerómami a Rómami. Je to pre mňa nesmierne motivujúce. Vždy, keď niekde hovorím o medziľudských vzťahoch, tak dávam príklad práve z mojej dedinky.“

V triede bolo 18 žiakov, pričom ona bola jediná rómskeho pôvodu. V tejto súvislosti si spomína na situáciu, ktorá jej utkvela v mysli. „Raz na základnej škole prišiel niekto do triedy a povedal učiteľke, nech napíše, koľko má v triede cigánskych detí. Nikdy nezabudnem, čo ona odpovedala – ja tu mám deti, a tým to ukončila. Odmietla selektovať. Povedala som to doma a moji rodičia to len tak prešli, zahovorili to. Nijakým spôsobom mi to nevysvetlili.“

Denisa vysvetľuje, že bývali v rodinnom dome. Susedia sa navzájom stretávali a pomáhali si. „Nikto nikomu nič nezakazoval, že s týmto sa nemôžeš hrať, lebo je Cigáň. Ale v rómskych osadách, ktoré nie sú súčasťou dediny, sú tí ľudia segregovaní. Tak ako sa majú spoznať?“

Rodný dom bol situovaný v krásnej prírode. „V lese sme sa hrávali na Indiánov. Ja som bola Winnetou a stavali sme si bunkre. Hrávali sme aj futbal. Mňa volali Panenka, lebo som bola veľmi rýchla,“ hovorí s úsmevom. Spomína aj na jedinečné ovocné sady v blízkosti jej domova, ktoré sa rozhodli družstevníci vyrúbať. Keď sa o tom vtedy 12-ročná Denisa dozvedela, okamžite zmobilizovala kamarátov a súrodencov, aby sa proti vyklčovaniu postavili. „Samozrejme, že som potom doma mala dosť veľké problémy, pretože sa sťažovali, ale nám to bolo nesmierne ľúto, pretože tie stromy boli súčasťou nášho detstva.“

Osudné stretnutie a objavovanie vlastnej identity

Po absolvovaní základnej školy chcela Denisa pokračovať v štúdiu hudby a hlásila sa na konzervatórium. Hoci vynikala v humanitných predmetoch, matematika, fyzika či chémia jej veľmi nešli. Pre horší priemer známok ju teda neprijali. Vyučila sa za hodinárku na Strednej odbornej škole služieb v Žiline. Remeslo ju nenapĺňalo a po ročnej skúsenosti s prácou hodinárky sa zo Žiliny vrátila do rodného kraja. Od roku 1990 pracovala v Domove sociálnych služieb vo Zvolene ako sanitárka. Veľký zlom v jej živote nastal, keď mala 23 rokov. Na besede v knižnici sa zoznámila so spisovateľkou Danielou Hivešovou-Šilanovou, ktorá bola v tom čase šéfredaktorkou rómskych novín Romano nevo ľil, čo znamená Rómsky nový list.

„Počas besedy som jej položila asi dve-tri otázky. Keď sa to skončilo, bežala za mnou po chodbe a spýtala sa ma, či som Rómka. Som sa na ňu tak zvláštne pozerala, že čo?“ Oslovila Denisu s ponukou, aby písala pre rómske noviny externe ako redaktorka pre stredné Slovensko. Denisa súhlasila. „Prvé články boli čistá tragédia. Keď som ich videla v novinách, vždy som si nechala kópiu, ako je to upravené. Takto som sa v podstate na diaľku učila, aké robím chyby. Danka mi potom zavolala, vždy to so mnou prediskutovala. Takto to trvalo rok.“ V roku 1997 sa presťahovala do Prešova a začala pre Romano nevo ľil pracovať interne.

Denisa hovorí, že v Prešove začala objavovať svoju rómsku identitu, na ktorú je dnes pyšná. „Moja prvá reportáž, kde ma Danka poslala, bola rómska osada v Hermanovciach. Oni čakali, že sa budem s nimi rozprávať rómsky. Ja som nevedela, tak začali hovoriť, ako je to možné a prečo sa hanbím za to, kým som, že som ich. Mala som s tým veľmi veľký problém. Pamätám si, že som volala rodičom, zodvihla to mama, chcela som vysvetlenie, čo to znamená, že ako mi mohli Rómovia povedať, že som ich. Tam sa to zlomilo. Mama mi vysvetlila, že áno, patrím do tohto etnika.“

Priznáva, že spočiatku mala voči Rómom nesmierne veľké predsudky, lebo videla, že vyrastajú v úplne inom prostredí, ktoré ona nepoznala. „Mala som veľmi veľa osobných otázok, ktoré som si kládla – ako môžu takto žiť. Aj vďaka Danke Hivešovej-Šilanovej som pochopila, kto vlastne som.“ Hovorí, že práve vďaka Rómom z východného Slovenska sa naučila „vážiť si samu seba“ a s mnohými nadviazala hlboké priateľstvá, ktoré trvajú dodnes.

Ťažký život v osade

Narodiť sa ako Róm by podľa Denisy rozhodne nemalo byť hendikepom. Problém vidí v prostredí, v akom deti v osadách vyrastajú. Je to ako bludný kruh. „Narodíte sa v nejakej chatrčke, kde je jedna posteľ a 6 detí, z toho 4 spia na zemi, kde je blato, kde nie sú parkety. Narodíte sa niekde, kde sú obaja rodičia nezamestnaní.“

Dodáva, že za skutočných hrdinov a hrdinky považuje práve deti z osád, ktoré sa dostanú na základnú, strednú a dokonca aj na vysokú školu. Ďalším problémom, s ktorým sa Rómovia stretávajú, je podľa nej segregácia, o ktorej ako novinárka často písala. „Deťom sa hovorilo, že keď budeš zlý, zoberie ťa Cigánka. Keď som sa to dozvedela, tak som si kládla otázku, čo si to dieťa môže myslieť. Vidí nejakú rómsku ženu a začne sa triasť, lebo sa bojí, že ho zoberie. Takže my sme v podstate boli ako strašiaci.“

Po skúsenostiach z východoslovenských rómskych osád skonštatovala, že ona mala šťastie na rodičov a prostredie, v ktorom vyrastala. V neposlednom rade na ľudí, ktorí jej v živote pomohli. „Keby nebol Prešov a nebola by Daniela Hivešová-Šilanová, tak nie som teraz tým, kým som. Ona vo mne videla talent a povedala si, že ho bude rozvíjať. Motivovala ma k tomu, aby som išla na strednú školu, a podporovala ma, aby som išla aj na vysokú školu.“

Hovorí, že vďaka nej si urobila maturitu v odbore herectvo na Strednej umeleckej škole v Košiciach. Ďalej pokračovala v štúdiu fotografie a réžie dokumentárneho filmu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Mala 32 rokov. Magisterský titul získala na VŠMU v Bratislave. „Takže tá cesta k môjmu vzdelaniu bola naozaj vydretá. Veľmi dlho som študovala, ale neľutujem ani deň, ani sekundu, ani minútu, lebo som stretla najzaujímavejších ľudí, ktorí zostali v mojom živote a viedli ma a ktorí boli mojou veľmi veľkou motiváciou. Keby som nešla študovať, nepoznala Danielu Hivešovú-Šilanovú, tak možno nikdy nespoznám fotografa Tibora Huszára, režisérku Oľgu Sommerovú a ďalších, ktorí vstúpili do môjho života.“

Žaloba na policajta pre prejav rasizmu

Incident sa odohral v roku 2002. Denisa, vtedy ako redaktorka rómskeho týždenníka, robila reportáž o chlapcovi z rómskej osady v Jarovniciach, ktorý ukradol drevo z lesa. Od miestneho policajta chcela vedieť, aký postih mu za tento skutok hrozí. Prišla teda na policajné oddelenie, predstavila sa a chcela mu podať ruku. Policajt jej odvetil, že jej ruku nepodá. Povedala, že mu môže dať novinársky preukaz. Na to jej odpovedal, že ho nepotrebuje. Opýtal sa, či má hygienický preukaz. „Samozrejme, že som to nepochopila. A povedala som mu, že prečo hygienický preukaz, veď nejdem niekam do kuchyne. Toto ma zarazilo a celé mi to došlo. Ešte som sa ho opýtala, či nemá pocit, že to je prejav rasizmu. Odišla som odtiaľ a povedala som si, že to teda nie. Toto už nechcem zažiť. A nielen ja, ktokoľvek. Keď sa takto správa ku mne, ako sa potom správa k tým Rómom z osady?“

Podala na neho trestné oznámenie. Tento prípad bol pod drobnohľadom médií. Vyšetrovanie trvalo dva roky. Pre Denisu to bolo mimoriadne náročné životné obdobie. Oceňuje, že sa jej vtedy zastali nielen kolegovia z novinárskej obce, ale aj mnohé známe osobnosti, medzi inými aj vtedajšia politička Iveta Radičová.

Nakoniec sa jej za správanie policajta verejne ospravedlnil vtedajší prezident Rudolf Schuster, minister vnútra Ivan Šimko a aj niekdajší komisár pre rozšírenie EÚ Gunter Verheugen. „Neviem, ako som vtedy nabrala odvahu, povedala som, že ďakujem veľmi pekne, ale ja o toto ospravedlnenie nestojím a oni sa mi nemajú čo ospravedlňovať. Mne sa má ospravedlniť policajt, lebo oni mi neublížili. Ten policajt si myslel, že kto bude počúvať nejakú Cigánočku, ktorá sa hrá na novinárku.“ Mýlil sa. Hoci sa jej nikdy neospravedlnil, zo služby ho prepustili.

Nové začiatky

Po 12 rokoch v Prešove sa rozhodla presťahovať sa do Bratislavy. Hlavným dôvodom bola podľa slov Denisy smrť jej „druhej mamy“. Tak totiž nazýva Danielu Hivešovú-Šilanovú. „Prevzala som vtedy po nej noviny, stala som sa šéfredaktorkou. Považujem to za svoje veľké zlyhanie, že som vydržala len rok. Nezvládla som to. Všetko mi ju tam pripomínalo a cítila som takú bolesť, že som sa rozhodla odísť.“

Definitívny zlom v jej rozhodnutí nastal po tom, keď s ňou novinár Karol Sudor urobil rozsiahly rozhovor pre denník SME. „Bolo to o identite, mala som veľa telefonátov, mailov. Autorizovala som článok a v januári som sa presťahovala do Bratislavy.“

Prvé zamestnanie v hlavnom meste si našla v Asociácii pre vzdelávanie a kultúru. Venovala sa projektu Gypsy Spirit, ktorého cieľom bolo priblížiť históriu, kultúru a tradície Rómov. Jej ďalšie profesijné kroky viedli do Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR), kde pracovala v obrazovej redakcii. „Začalo sa pre mňa také zaujímavé obdobie. Naučila som sa pracovať v totálnom strese. Bola to vynikajúca škola,“ zhodnotila. Pokračuje, že jej najsilnejšou stránkou bola politika, preto sa zamestnala v redakcii internetových novín Aktualne.sk. Mapovala dianie v parlamente. Tam sa zoznámila s vtedajším splnomocnencom vlády pre rómske komunity Ábelom Ravaszom. Ten jej ponúkol spoluprácu, ktorú prijala.

ĽSNS v parlamente

Pokojnému spolunažívaniu medzi majoritou a rómskou menšinou podľa Denisy rozhodne neprospel vstup Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS) do parlamentu. Jej predstavitelia totiž na svojich mítingoch označujú Rómov za parazitov či neprispôsobivých občanov. Na voľby do VÚC, keď sa Marian Kotleba stal banskobystrickým županom, má živé spomienky. „Pracovala som vtedy ako novinárka a robila som aj voľby. Pamätám si, že za mnou prišiel kolega a povedal mi: ‚Deni, mne je to tak ľúto. Kotleba sa dostal úradu.‘“

Vtedy sa vraj celá roztriasla, lebo si spomenula na nepríjemnú skúsenosť s Marianom Kotlebom, keď stál na čele ultranacionalistickej Slovenskej pospolitosti. Nepríjemných zážitkov s ním však mala viac. „Keď mal Tiso výročie, pracovala som vtedy pre TASR a mapovala som to. Kotleba prišiel, zobral si mobil a začal ma natáčať. ‚Prepáčte, prečo ma natáčate?‘ ‚No lebo tu provokujete.‘ ‚Ako provokujem?‘“ opísala a dodala, že toto video publikoval na webstránke ĽSNS, kde ju označil ako „nežiadúcu osobu“.

Tiež si spomína na svoju reportáž, keď Milan Mazurek (člen ĽSNS) vulgárne urážal moslimskú rodinu na Hlavnej stanici v Bratislave. „Keď som sa dozvedela, že on je jeden z nich, ktorý sa dostal do parlamentu, bola som absolútne nešťastná. Naozaj som rozmýšľala, či ešte zostať na Slovensku. Ale keby si každý toto povedal, tak by nás tu asi veľa nezostalo.“

Verila však, že v nasledujúcich voľbách sa do parlamentu nedostanú. Realita je iná. „Pre mňa je to absolútna tragédia. Stále neviem, čo sa stalo, že ich volia hlavne mladí ľudia. Sú nespokojní? Frustrovaní? Prečo im dávajú takú dôveru a čím ich tak zaujali?“ kladie si otázky, na ktoré nenachádza odpovede.

Rómska otázka je riešiteľná

Rómsky problém sa podľa Denisy zovšeobecňuje len na situácie, keď nastane nejaký problém. Či už je to zvýšená kriminalita v osadách alebo prípady, keď Rómovia niečo ukradnú. „Ja som za to, že ak spáchajú Rómovia kriminálny čin, samozrejme, že sa to má vyšetriť, tam neexistujú žiadne výnimky,“ vysvetľuje a dodáva, že za posledných 30 rokov urobili mimovládne organizácie, ale aj jednotliví splnomocnenci vlády pre rómske komunity veľa pozitívnej práce. „Ale nezmenili sa vzťahy medzi majoritou a rómskou komunitou, skôr sa zhoršili. ĽSNS sa dostala do parlamentu, vyostril sa slovník, Rómovia sú asociáli, sú nežiadúci a toto nerobí spoločnosti dobre.“

Denisa sa v minulosti viackrát vyjadrila, že podľa jej názoru nie je tzv. rómska otázka riešiteľná. Dnes tvrdí opak. Myslí si, že najdôležitejšia je úprimná vôľa ľudí, ktorí sa tejto problematike venujú. Hlavne to nemôžu chcieť nejakým spôsobom len zaplátať. Ako pozitívum vníma, že v súčasnom parlamente sedia traja Rómovia. Dôležité je podľa nej prizvať si aj Rómov k spolupráci.

V médiách ju často titulujú ako rómsku novinárku či rómsku aktivistku. Prezradila, že ju tento „prívlastok“ hnevá. „Nikde sa nepíše maďarská, rusínska alebo akákoľvek. Prečo potom rómska aktivistka? Som proste aktivistka. Ja neriešim len rómsku problematiku, ale snažím sa vyjadriť svoj názor a postoj vtedy, keď môžem; pri všetkom, kde vidím, že chcem prispieť k zlepšeniu.“

Denisa Havrľová v súčasnosti pracuje na Strednej umeleckej škole dizajnu v Bratislave, kde vyučuje žurnalistickú fotografiu. Je niekoľkonásobnou víťazkou krajskej súťaže v umeleckom prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín a niekoľkonásobnou víťazkou krajskej súťaže Ľudovej školy umenia v hre na husliach. Na svojom konte má aj desiatky ocenení za svoju novinársku činnosť. Medzi najvýznamnejšie ocenenie patrí 1. miesto Slovenského syndikátu novinárov z roku 2005 za reportáž o rómskych osadách. Venuje sa občianskemu aktivizmu v oblastiach, v ktorých pociťuje neprávosť. Vo voľnom čase píše básne. Inšpiráciu nachádza v najťažších obdobiach svojho života. „Je to najintímnejšie, čo môže byť. To je, ako keď sa zvlečiete z kože,“ uzatvára svoje rozprávanie.