The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dionýz Hochel (* 1967)

• narodený 10.11.1967 v Bratislave

• študoval na FF UK, kde patril do skupiny študentov nastavených kriticky voči komunistickému režimu

• čítal disidentskú literatúru, zapojil sa do aktivít ochranárskeho hnutia a chodil na stretnutia organizované laickým apoštolátom tajnej cirkvi

• aktívne sa zapojil do študentských štrajkov 16. a 20. novembra 1989, ktoré viedli k masovým demonštráciám na námestí SNP

• po roku 1990 študoval politológiu na Univerzite Karlovej v Prahe, absolvoval študijné pobyty v U.S.A. a v Veľkej Británii

• od roku 1997 pôsobil v zastúpení Európskej komisie na Slovensku

• v súčasnosti je vedúcim kancelárie Európskeho parlamentu v Bratislave

Detstvo v normalizácii

Dionýz Hochel sa narodil 10. novembra 1967 v Bratislave. Jeho otec pôsobil ako dramaturg v Československej televízii, mama pracovala ako redaktorka v týždenníku Televízia. Rodičom vďačí za to, že domov bol charakterizovaný slobodnou atmosférou, každodenným počúvaním českého a slovenského večerného vysielania Hlasu Ameriky z Washingtonu, BBC z Londýna a od septembra 1988 režimom nerušeným počúvaním Slobodnej Európy z Mníchova. Bývali v panelákovom byte v Karlovej Vsi. Keďže bol orientovaný na Petržalku, niekedy k nim doliehali zvuky samopalov určené ľuďom pokúšajúcim sa prekročiť železnú oponu. Dionýz si ako školák všimol nápis na blízkom obchodnom dome Centrum: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.” Prišlo mu to bizarné.  

Z detstva si pamätá pocit zo spoločnosti zviazanej tichým súhlasom s režimom. Inak sa rozprávalo doma a inak v škole, na pracoviskách mohli ďalej prosperovať iba tí, ktorí sa “poučili z krízového vývoja” a okupáciu vojsk Varšavskej zmluvy boli ochotní považovať za “bratskú pomoc.” Naplniť si svoje sny, aj keď by boli len také skromné ako návšteva Viedne, bolo vtedy veľmi ťažké.

“Častokrát som chodieval na Sandberg pod Devínsku Kobylu, odkiaľ je krásny výhľad do Rakúska. Jednak z toho miesta bolo vidieť železnú oponu, ten súvislý pás plotov a zábran, všelijakých prekážok, cez ktoré nebolo nemožné fyzicky prejsť, strážnych veží, pohľad na väznicu nášho života a za tým bolo vidieť rieku Moravu a prosperujúcu krajinu, so zachovanými historickými štruktúrami krajiny. Krajinu, ktorá nebola postihnutá totalitným režimom. Bolo vidno siluety Álp a Viedeň. No hovoril som si vtedy, je to iba 60 kilometrov, ale za náš život nebude umožnené prejsť túto hranicu a navštíviť Rakúsko. Možno o šesťdesiat rokov, keď budeme nejakí dôchodcovia, pre režim irelevantní, možno vtedy bude možné prejsť a navštíviť Viedeň.”

 

Triedenie duchov

Pamätníkov otec vstúpil v 70. rokoch do komunistickej strany, aby si udržal pozíciu v Československej televízii a zároveň si spolu s kolegami myslel, že režim bude možné reformovať zvnútra. S týmto sa už Dionýz a väčšina jeho spolužiakov na bratislavskom gymnáziu Vazovova na začiatku osemdesiatych rokov nestotožňovali.

“Už vtedy bolo jasné, že kto by sa chcel usilovať vstúpiť do komunistickej strany, tak to už bolo v tom čase raných 80. rokov pre nás čosi nepredstaviteľné. Ale boli medzi nami takí spolužiaci, ktorí hovorili, áno, my chceme vstúpiť do strany, lebo vieme, že je to podmienka ďalšej kariéry v Československu. Ale mnoho mojich priateľov a priateliek odmietalo takúto formu sebarealizácie.”

Ešte výraznejším sa toto rozdelenie ukázalo na vysokej škole, kedy sa pamätník zapojil do myšlienkových prúdov, v ktorých sa sformovala akási neformálna opozícia voči režimu.  

 

Ostrovy pozitívnej deviácie

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského mal šťastie patriť do okruhu desiatich-dvadsiatich študentov, ktorí mali možnosť čítať disidentskú literatúru. Jej „distribútorom“ bol ich spolužiak Daniela Bútora, ktorý mal k týmto knihám prístup cez svojho otca Martina Bútoru. Popri marxisticko-leninskej ideológii, šíriacej sa z katedier fakulty, tak spoznávali myšlienky Milana Kunderu, Pavla Tigrida, domácich disidentov Václava Havla, Dominka Tatarku, Šimečkovcov, či texty publikované v periodiku Fragment alebo v Sociologickej revue. Veľkou vzácnosťou bol aj Slovník zakázaných československých spisovateľov.   

“Ocitli sme sa v takej, povedal by som, prvej informačnej vlne, že sme mali prístup k materiálom disidentskej literatúry, o ktorých sa nám počas gymnázia ani nesnívalo. Vďaka týmto materiálom sme mali možnosť získať kontakt s československým disidentským svetom. Už filozof Francis Bacon poznamenal, že poznanie je moc. To nám potom pomohlo v roku 1989 byť v prvých radoch študentského protestného hnutia.”

Čítanie samizdatovej literatúry nebolo len intelektuálnym potešením, ale aj značným rizikom.

“Mal som strach, že príde k nám do bytu domová prehliadka, tak som tieto samizdaty zabalil do škatule a dal som ich medzi stúpačky ústredného kúrenia v suteréne paneláka. Ja som býval na deviatom poschodí. Keby k nám prišla policajná razia a našli by ich v suteréne, tak by nevedeli, komu patria.”

 

Ďalšou oblasťou, ktorá “inak zmýšľajúcich” priťahovala, bola starostlivosť o životné prostredie. Pamätník sa dostal vďaka informáciam novinára Eugena Gindla do prostredia “bratislavských ochranárov”, kde ochranári zachraňovali miznúcich svedkov krajiny: od salašov, senníkov, dreveníc vo Vlkolínci a Osturni až po záchranu domu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach a zdevastovaného kláštora v Mariánke. Osobnosti medzi bratislavskými ochranármi vydávali kritické stanoviská k dopadu stavby vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros na životné prostredie a asi najznámejšou publikáciou bola Bratislava nahlas. Dionýz Hochel pôsobil ako mladý aktivista v základnej organizácii číslo 6, v jednej z buniek mestskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny vedenou Miulášom „Maňom“ Hubom,  organizácie, ktorú profesorka Soňa Szomolányi nazvala “ostrovom pozitívnej deviácie.”

“Ten režim nepovažoval ekológiu za nepriateľa číslo jeden. Ale paradoxne, možnosť vystupovať voči režimu bolo možné v rámci témy zdevastovaného stavu životného prostredia a krajiny.”

 

Tretím takýmto “ostrovom”, poskytujúcim istý vnútorný azyl, bola tajná cirkev a laický apoštolát. V druhej polovici 80. rokov na každej vysokej škole vrátane Filozofickej fakuty UK boli organizované “stretká”, konajúce sa v súkromných bytoch, ktorých náplňou boli tajné stretnutia mladých veriacich ľudí nielen o náboženskych témach ale prirodzene sa diskutovalo o témach porušovania ľudských a občianskych práv v normalizačnom Československu. Významnú úlohu v mobilizácii mladých ľudí zohrali neoficiálne programy v rámci náboženských pútí.

“Tieto púte mali dve časti. Oficiálnu a neoficiálnu. Tá neoficiálna bola úžasná. Boli tam boli tisíce a tisíce mladých ľudí z celého Slovenska, ktorí si organizovali vlastný nočný program bez žiadosti o povolenie režimom, napríklad v roku 1988 na Kalvárii v Nitre, kde zazneli slová o prepustení politických väzňov, o náboženskej a občianskej slobode. Kde sa stretávali tajní kňazi s mladými ľuďmi v slobodnej atmosfére.“

 

Na rade je Československo

V októbri 1989 padol Berlínsky múr a Dionýz si pamätá výrok spolužiaka Daniela Bútoru “Na rade je teraz Československo.” Hoci tomu ešte sám neveril, energia a kritické postoje naakumulované pod povrchom spoločnosti sa nedali zastaviť. K ich prvej spontánnej erupcii došlo 16. novembra podvečer na stretnutí bratislavských vysokoškolákov a stredoškolákov na Mierovom námestí pri dnešnom prezidentskom paláci v Bratislave, kedy si nečakane veľká skupina študentov uctila pamiatku zavraždeného študenta Jána Opletala z roku 1939. Bolo to azda prvé stretnutie od roku 1969 bez žiadosti o povolenie. Impulz, ktorý im dala vlastná história, spontánne prerástol v pochod ulicami Bratislavy a v živelnú kritiku pomerov. Na pochode cez mesto smerom k Ministerstvu školstva študenti prevolávali heslá ako “Chceme slobodu”, “Dubček”, “dialóg“ a odvážni študenti vyzvali pred budovou ministerstva predstaviteľov moci na dialóg. Naštastie sa tento pochod skončil bez policajného násilia. Avšak brutálne potlačenie podobnej demonštrácie na Národní tříde v Prahe o deň neskôr udalosti ešte viac urýchlilo.

Dionýz Hochel sa spolu s okruhom spolužiakov v pondelok 20. novembra stretol v kaviarni Krym pri Univerzite Komenského, kde formulovali svoje požiadavky na vyšetrenie brutálneho potlačenia študentskej manifestácie na Národní tříde a výzvu na študentský štrajk. Viaceré body požiadaviek boli pripravené študentami už cez víkend na internátoch. Následne sa presunuli na Filozofickú fakultu.

“Vstúpili sme do priestoru Univerzity Komenského v pondelok 20. 11. 1989 ráno a postavili sme sa na parapety, pričom každý prečítal jednu z požiadaviek študentov – rovnomerne sme si teda rozdelili zodpovednosť, aby nás bolo viac, keby nás náhodou chceli vyhodiť zo školy. A vtedy k nám prichádzali študenti, reagovali, a išiel okolo aj dekan fakulty a hovorí: ,Čo to tu máte, aké stretnutie? Poďte do auly!´ No a otvoril nám aulu. A v tej aule v pondelok 20. 11. v atmosfére rozhorčenia nad brutálnym potlačením piatkového pochodu v Prahe vďaka odvážnym študentom vznikol prvý štrajkový výbor študentov, ku ktorému sa pripojili rovnako odvážni pedagógovia a vznikla výzva na celoslovenský štrajk študentov vysokých škôl za občianske a politické slobody.”

 

Keď sa rok pred tým konala Sviečková manifestácia a Dionýz Hochel sa jej chcel zúčastniť, rodičia ho zo strachu zamkli v byte. V apríli 1989 na obdobnej demonštrácii v Gruzínskom Tbilisi dal režim zastreliť 21 ľudí. V júni v roku 1989 čínsky režim brutálne povraždil stovky až tisíce študentov na pekinskom Námestí nebeského pokoja. Obavy z tvrdého zásahu moci tak boli opodstatnené.

“Dôležitá stránka je, že sme kolektívne nadobudli odvahu a prekonali sme strach,” spomína.

Hromadné demonštrácie na námestí SNP boli pokračovaním procesu, ktorý začal na iných miestach, na Univerzite Komenského a na Vysokej škole múzických umení a samozrejme v Umeleckej besede Slovenska, kde sa konštituovala Verejnosť proti násiliu. 

“Ten koncept nebol hneď v prvý deň ísť na námestie SNP, my sme sa v ten prvý deň stretli na dnešnom Centrálnom námestí, pri Dome odborov a odtiaľ sme išli podvečer cez Krížnu ulicu na Hviezdoslavovo námestie. To bol pre mňa mimoriadne silný moment, kedy ľudia vychádzali z balkónov, otvárali okná a tlieskali pochodu cez mesto. To bol veľmi silný životný moment. Ďalšie zhromaždenia v pamätnom týždni pokračovali  na námestí SNP.”

Koordinačný výbor VPN sa presunul do Mozartovho domu na Ventúrskej ulici, dovtedy slúžiacemu ako Večerná univerzita marxizmu-leninizmu. Dionýz podobne ako mnohí bratislavskí ochranári a študenti tu pracoval ako dobrovoľník. Najskôr na improvizovanej recepcii a neskoršie na tlačovom oddelení, kde prichádzali delegácie stoviek ľudí z celého Slovenska, ktorí si prichádzali po vyhlásenia Kooordinačného výboru VPN, ktoré čítali na protestoch vo svojich mestách a v podnikoch, kde zakladali pobočky VPN. Pamätá si aj na návštevu Karla Kryla v sídle VPN. Kryl prišiel do Bratislavy priamo z hraníc s Rakúskom, potom ako padla železná opona.

 

V roku 1990 zažíval pocit veľkej eufórie z toho, že režim nielenže padol, ale sa tak udialo nenásilnou cestou, bez krviprelievania. Nestačilo však už byť len “revolucionárom”, prišiel čas doplniť si vzdelanie. Dionýz Hochel využil možnosti, ktoré mu nová realita ponúkala a konečne realizoval svoje vysnívané štúdium politológie. Strávil tri mesiace na Hooverovom republikánskom inštitúte v Kalifornii, neskôr študoval rok na Londýnskej škole ekonómie a politických vied a rok na Novej škole pre sociálny výskum v rámci Newyorskej  univezity.

„V tých rokoch 90-tych bola pre československých študentov veľmi dobrá príležitosť, kedy nás na Západe prijímali vďaka Havlovi, vďaka étosu Nežnej revolúcie a tomu, že sme boli symbolom prechodu z totalitného režimu pokojnou cestou k liberálnej demokracii. Československé študentstvo malo na Západe enormné renomé.”

Hrdý na rok 1998

Ďalší vývoj v krajine ho spočiatku sklamal. Týkalo sa to najmä toho, kto stál za rozdelením Československa a vyslovené obavy o slovenskú spoločnosť mal v rokoch 1993-1998.

„V roku 1997 Slovensko nebolo na Luxemburskom samite Európskej únie spomenuté ako potenciálny kandidát do Európskej únie na rozdiel od našich vyšehradských susedov. O to viac som hrdý na výsledok volieb v roku 1998, kedy podstatná  časť slovenskej verejnosti odmietla populistický režim Vladimíra Mečiara.”

Vstup Slovenska do Európskej únie v roku 2004 spolu s Čechmi považuje za kľúčový krok v dejinách Slovenska, rovnako privítal aj užšiu integráciu vo forme prijatia spoločnej meny Eura. Považuje za dôležité, aby sme si pocit “vlastníctva Európanstva”, tejto našej povedané slovami Václava Havla “druhej domoviny”, nenechali vziať, no napriek tomu nikdy netúžil zo Slovenska emigrovať.

 

„Aj keď som pracoval deväť rokov v Bruseli, Karpaty, Dunaj, Stredná Európa so svojimi dejinami, paradoxami, tragédiami, toto je moja vlasť. Neviem žiť v inom prostredí ako v tejto časti strednej Európy so svojimi dejinnými výškami a pádmi. A myslím, že naše dejinné peripetie sú aj našim príspevkom do EÚ, táto naša tradícia a tieto naše rozpoloženia v 20. storočí. Moji starí rodičia nikdy neodišli z tejto krajiny a predsa prežili deväť zmien politických  zriadení.”

 

Od roku 2013 Dionýz pracoval ako zamestnanec inštitúcii EÚ „euroúradník“ v Európskom parlamente v Bruseli a neskôr v kancelárii EP na Slovensku. V súčasnosti je poverený jej riadením a podieľa sa na informačnej kampani k voľbám do Európskeho parlamentu v máji 2019.

 

Pre Slovensko má do blížiacej sa štvrtej dekády jeho existencie v post-totalitnej ére jasný odkaz: 

„Čo najužšie spojenie s krajinami západnej Európy, s tým civilizačným priestorom, z ktorého sme boli vyrvaní v roku 1939, od nástupu ľudáckeho režimu a fašizmu a ďalej komunisticého režimu až do roku 1989. Prajem si aby sme sa stali pevnou súčasťou západnej Európy, toho civilizačného celku, do ktorého sme vždy patrili.”