The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Daniela Elena Hroncová-Faklová (* 1950)

• narodila sa 12. augusta 1950 vo Zvolene

• v roku 1956 začala navštevovať základnú deväťročnú školu

• v roku 1965 sa stala študentkou Strednej všeobecne vzdelávacej školy v Banskej Bystrici

• počas rokov 1968 - 1973 študovala na Filozofickej fakulte UK odbor národopis, etnografia a folkloristika

• v roku 1973 pracovala v ÚĽUV v Bratislave

• od roku 1983 pracovala v Liptovskom múzeu v Liptovskom Hrádku

• od roku 1991 do roku 2008 bola riaditeľkou Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši

• v roku 2009 sa vydala a presťahovala sa do Košíc

Daniela Hroncová-Faklová sa narodila 12. augusta 1950 vo Zvolene v rodine evanjelického farára Daniela Faklu (1924) a Eleny Faklovej, rod. Maradíkovej (1925). Starí rodičia z otcovej strany boli Daniel Fakla a Anna Faklová, rodená Petranová, ktorí pochádzali z obce Ratková na Gemeri. Starí rodičia z maminej strany boli Ondrej Maradík a Mária Maradíková, rod. Grečová (1896) a okrem Danielinej mamy mali aj syna Martina (1922). Stará mama pochádzala z obce Hájniky nachádzajúcej sa naďaleko mesta Zvolen. Vydala sa do Prešova a do rodnej obce sa po vojne vrátila už sama bez manžela, ktorý zahynul v koncentračnom tábore Bergen-Belsen.

Starí rodičia počas prvej Československej republiky

Stará mama Mária prežila detstvo a časť mladosti ešte v Rakúsko-uhorskej monarchii. S manželom v Prešove vlastný dom nemali a bývali v prenájmoch najprv na Žižkove a neskôr na Sabinovskej ulici v dome židovskej rodiny. Danielina mama na toto obdobie rada spomínala: „A to bolo veľmi dobré. Mama mala plno spolužiačok, spolužiakov, kamarátok. Vpredu susedovci, ktorí vlastne v jednom dvore žili, tak bolo to veľmi dobré, veľmi príjemné. Mama vždy spomínala, že to bol celkom iný život a nikdy to nešla pochopiť, že to všetko mohlo tak skončiť, ako to skončilo. Vždy to uzavrela spomienkami na tie svoje kamošky, spolužiačky z gymnázia, ktoré jedného dňa jednoducho neboli. No a so židovským obyvateľstvom, ktoré bolo z okolia Prešova, bolo ich strašne veľa, tak oni vychádzali perfektne.“ Mama sa v detstve venovala bežným hrám a tiež veľa a pekne kreslila: „Všetkým židovkám, vraví, som kreslila obrázky. A som im kreslila ornamenty a oni mi za to doniesli čokoládu a to, čo som si ja nemohla dovoliť.“

Počas I. svetovej vojny starý otec Ondrej bojoval na Piave v a po jej skončení sa dostal k polícii. Bol strážnikom v Prešove a postupne sa vypracoval až na inšpektora. Hoci neboli bohatí, žili pokojným životom so zabezpečenými potrebami pre rodinu. Deti vyštudovali gymnázium.

Starý otec Daniel z otcovej strany bol remeselník, garbiar. Počas prvej republiky bol dvakrát za prácou v Amerike. Zarobil peniaze a po návrate si kúpil malé nákladné auto. Stará mama bola v domácnosti a po večeroch veľa čítala. Popri všetkej skromnosti sa vzdelanosť v rodine veľmi cenila. Vďaka svojej poctivej práci boli v mestečku Ratková vážení, potrební a slušne zarábajúci ľudia. Danielin otec bol jediným dieťaťom svojich rodičov. Bol vzdelaný a inteligentný, od detstva veľa čítal a vyštudoval za evanjelického kňaza. V Ratkovej žili aj židia, ktorí sa venovali prevažne obchodovaniu.

II. svetová vojna

V roku 1942 sa prenasledovanie židov vyostrilo, na šatách sa objavili žlté hviezdy a vyvrcholilo to prvými transportmi do koncentračných táborov. Danielina mama ale dovtedajšie kamarátstva so židovskými dievčatami neprerušila: „Kamarátila sa, stretávala sa, po korze chodila. Vidíte, toto vždy spomínala: ´Ja som sa nebála ísť so židovkami. Mali hviezdu, ale ja som sa nebála ísť so židovkami. Však prečo?´ Jej to nebolo pochopiteľné, že prečo by sa ona odrazu mala báť, ja neviem, dákej Marty, ktorá s ňou prežila detstvo, respektíve mladosť, počiatky mladosti. Takže ona nevidela rozdiel až dovtedy, kým niektoré nezmizli. Až kým nevidela pochody cez mesto. A toto si pamätám, že rozprávala: ´Tak si predstav, že ich zobrali a oni idú s tými kufríkmi po meste ku stanici. Hlavy dole a nie jeden plač, jeden krik, ešte aj tie maličké deti, ktoré ťahali so sebou, nezamrnčali, neotravovali, všetci šli pokorne. Pokorne s veľkým „P“ ku tej stanici.´ A toto opakovala sto razy, že to nešla chápať, že s takou oddanosťou, pokorou odchádzali.“ Tieto udalosti Danielinu mamu poznačili na celý život a často hovorievala, že v nej niet radosti. V roku 1993 dostala ocenenie Spravodliví medzi národmi a pamätnú medailu s diplomom Jad va-šem.

Starý otec Ondrej Maradík – záchranca židov

Danielin starý otec Ondrej z titulu svojej funkcie policajného inšpektora pomerne presne vedel, čo sa v meste bude diať a vedel aj o chystaných nepriateľských akciách a pogromoch chystaných proti židom. Často bol z udalostí, ktorých bol svedkom, deprimovaný a snažil sa prenasledovaným pomôcť. Židov, vrátane židovských majiteľov domu Schwarzovcov, u ktorých bývali v podnájme, vždy dopredu varoval o chystanej razii. Záznamy o mnohých židoch povyberal z policajnej evidencie a keď potom úrady hľadali židov v kartotékach, títo sa tam už nenachádzali. Vďaka starému otcovi Ondrejovi sa v evidencii nenašli ani dvaja židovskí chlapci – zlatnícki učni Martin Wieil a Jakub Vogelfang (Ján Kol), ktorí bývali v podnájme vo dvore toho istého domu, v ktorom žili starí rodičia s Danielinou mamou. Napriek tomu sa však raziám gardistov nevyhli: „Keď prišli a robili razie po domoch, tým, že prvý dom bol židovský, tak prišli k nim, do Schwarzov a potom išli do dvora. A tam naši bývali v podnájme. No a tá stará mama, ktorá bola na jedno oko od malička slepá, mala toľko duchaprítomnosti a toľko smelosti aj takej inteligencie a kumštu, lebo to treba aj zahrať! Mama vravela: ´Tak ja si tú mamu pamätám, ako prišli tí gardisti, vovalili sa do dvora, že pani Maradíková, prišli sme vás skontrolovať, čo vy to tu máte a neviem ešte čo a ukážte, kde máte schody na pôjd!´ Stará mama ukázala a postavila sa na tie schody na pôjd (a povedala): ´A vy na žiadny pôjd nepôjdete. Vy ste v byte policajného inšpektora a vy si tu nebudete dovoľovať!´ Jednoducho im pohrozila. A tí dvaja na tej povale. Nebola to taká skrýša, že by... To vlastne sa skryli len na ten moment, že vedeli, že bude razia.“ Tak isto odvážne a šľachetne sa stará mama zachovala pri razii gardistov aj v prípade majiteľky domu pani Schwarzovej, ktorej taktiež pomohla.

Židovskí chlapci tu žili až do leta roku 1944. Po vypuknutí SNP Jakub (Ján) Vogelfank spolu s maminým bratom Martinom odišli do hôr, kde prečkali do konca vojny. Mama zmaturovala a so starou mamou sa presťahovali do Hájnikov (obec v blízkosti Sliača v okrese Zvolen, dnes je už jeho súčasťou, pozn. ed.). Odišiel s nimi aj Martin Weil a tu sa dočkali oslobodenia. Po vojne sa Martin oženil a s manželkou odišiel do Izraela a odtiaľ do Los Angeles, kde po celý svoj život pracoval ako zlatník a dožil sa takmer sto rokov. Jakub Vogelfank svoj život prežil v Brazílii a po celý čas zostal s rodinou svojich záchrancov v kontakte. Danielin starý otec ostal v Prešove sám bez rodiny a mal v úmysle ich zakrátko nasledovať do Hájnikov. V dome oproti bývali gardisti a tí ho udali: „No a ešte pred bombardovaním Prešova milého starého otca prišli gardisti zobrať. Zavreli ho v prešovskej väznici a niekedy v novembri štyridsaťštyri išiel do transportu. Prišiel do Buchenwaldu, Sachsenhausenu a skončil v Bergen-Belsene a to je najhoršie, že vlastne, že už na prahu mieru, pretože v apríli štyridsaťpäť Bergen-Belsen oslobodili a on neprežil. Dostal týfus, slabučký, zlomená ruka, dakde v kameňolome v Buchenwalde si zlomil ruku, či už neviem v ktorom tom tábore. Toto vieme“. Rodina o starom otcovi však dlho nemala informácie. Bol odvlečený ako politický väzeň za to, že pomáhal a zachraňoval židov. Až tri roky po skončení vojny, niekedy v roku 1948 bol vyhlásený za mŕtveho.

Po vojne

Hoci to neboli bohatí ľudia, u rodičov starej mamy na gazdovstve v Hájnikoch mali strechu nad hlavou a o základné potraviny nebola núdza. Tešili sa, že vojna skončila. Po roku 1948 počas kolektivizácie prišli o gazdovstvo aj o auto, ktorým zabezpečovali rozvoz zeleniny a ďalšieho tovaru. Do konca života v nich zostala zatrpknutosť. Mama odišla pracovať za strýkom do Bratislavy, kde sa zamestnala ako úradníčka v Slovenskom rozhlase. V tom čase Danielin otec študoval v Bratislave teológiu. S Danielinou mamou sa zoznámili vo vlaku. Zosobášili sa v roku 1949.

Detstvo

Rodina žila na evanjelickej fare v Radvani v Banskej Bystrici. Hoci neboli bohatí na hmotné statky, detstvo mala Daniela vďaka rodinnému duchovnému bohatstvu úžasné. Vyrastala s o štyri roky mladšou sestrou Evou a o desať rokov mladším bratom Jánom. Sestra Eva po skončení konzervatória učila na hudobnej škole a istý čas spievala v zbore Banskobystrickej opery. Brat Ján vyštudoval divadelnú fakultu v Prahe a celý život sa venuje divadlu a umeniu. V roku 1956 začala Daniela navštevovať základnú deväťročnú školu. Chodila aj do hudobnej školy, veľa bicyklovala, v zime sa s kamarátmi radi korčuľovali. V roku 1965 sa stala študentkou strednej všeobecne vzdelávacej školy, na ktorej o tri roky neskôr zmaturovala. Napriek tomu, že bola dcéra evanjelického farára, v politicky uvoľnenej atmosfére v roku 1968 bola prijatá na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na odbor národopis, etnografia a folkloristika.

Rok 1968 a vysokoškolské štúdium

Príchod okupačných vojsk 21. augusta 1968 zastihol Danieliných rodičov na dovolenke v Bulharsku, odkiaľ sa v prvých dňoch okupácie nevedeli vrátiť domov. Nakoniec sa naspäť dostali vlakom cez Juhosláviu, pričom cesta im trvala 10 dní. Počas tohto obdobia bola Daniela na fare sama a ak bolo treba, susedia jej pomohli. Po nástupe na vysokú školu sa zúčastnila na rôznych protestných akciách, ktorými študenti vyjadrovali svoju nespokojnosť s ruskou okupáciou. Hoci bývala na priváte, lebo internát nedostala, nechýbala na študentských pochodoch, štrajkoch a demonštráciách. Po prvom ročníku internát dostala a žila bežným študentským životom, na ktorý rada spomína. Vysokú školu ukončila v roku 1973.

Sedemdesiate roky

Po promócii zostala v Bratislave a pracovala vo výskume v ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby). Po roku sa vrátila do Banskej Bystrice. Danielin otec po osemnástich rokoch zmenil svoje pôsobisko a slúžil ďalej ako evanjelický farár v Kremnici, po desiatich rokoch prešiel do Dobrej Nivy pri Zvolene. Daniela mala s prvým manželom, profesorom matematiky a deskriptívy Jánom Komárom, dve deti. Dcéra Madlena vyštudovala herectvo. Ovláda päť jazykov a pracuje po celom svete ako art-terapeutka. Syn Matej ukončil v Prahe medicínu a pracuje ako lekár v Drážďanoch. V roku 1983 sa Daniela rozviedla a presťahovala sa do Liptovského Mikuláša.

Osemdesiate roky a Nežná revolúcia

Daniela sa zamestnala v Liptovskom múzeu a pracovala na jeho pobočke v Liptovskom Hrádku. Po niekoľkých rokoch prešla na Osvetové stredisko do Liptovského Mikuláša, kde pôsobila do začiatku deväťdesiatych rokov. V roku 1991 sa prihlásila do konkurzu na post riaditeľky Múzea Janka Kráľa. Konkurz vyhrala a múzeum viedla do roku 2008.

O Sviečkovej manifestácii v roku 1988 vedela a o udalosť sa zaujímala, sama sa jej však nezúčastnila. S veľkým záujmom a nadšením sledovala Nežnú revolúciu a bolo jej veľmi ľúto, že kvôli zápalu priedušiek sa demonštrácií nemohla zúčastniť. Verila v zmeny k lepšiemu a očakávala pozitívny obrat aj v medziľudských vzťahoch. Mnoho vecí sa skutočne k lepšiemu zmenilo, no rozdelenie Československa v roku 1993 k nim podľa Daniely nepatrí a nevnímala ho pozitívne.

Súčasnosť

V roku 2009 sa zoznámila so svojím druhým manželom profesorom Ondrejom Hroncom. Odišla do dôchodku, vydala sa a presťahovala sa do Košíc. Venuje sa písaniu a je autorkou niekoľkých kníh. Jej knižná novela Mamele vyšla v niekoľkých jazykoch a zachytáva detstvo Jakuba Vogelfanga, voľakedajšieho židovského zlatníckeho učňa v Prešove. Naďalej má v pláne formou beletrie dokumentovať osudy židov počas II. svetovej vojny, ktorých svedkami, vzácnymi pomocníkmi a záchrancami boli aj Danielini starí rodičia v Prešove.

Daniela si veľmi váži a má rada svojich predkov. Svoj život sa snaží žiť tak, aby svojim blízkym v ich životoch neprekážala a naopak, aby im pomáhala. Aby všetkým bolo duchovne tak dobre, ako je jej samej a aby „všetky deti žili taký pokojný život vo svojich rodinách, akým mne dopriali žiť moji predkovia,“ uzatvára svoj príbeh pamätníčka.