Michal Hronec

“Samozrejme, že ťažobu toho, že sú v Maďarsku, pociťovali len v tom, že obec…na obecnom úrade mohol pracovať a pracoval len… vždy človek maďarskej národnosti. Ak chcel niekto zo Slovákov pracovať ako…povedzme… Poštár napríklad? Pri obecných býkoch…Lebo nemal každý plemenné býky. Tie sa chovali v obecnom úrade. Ak chcel byť ošetrovateľom týchto býkov, tak si musel zmeniť meno. Napríklad, ak sa volal Kančok, tak mu ho zmenili, aby maďarsky znelo…na Kancsó. A keď chcel byť policajtom…Teda, žandár bol jeden a policajti boli druhí, lebo vtedy to tam bolo takto…no, však tak ako u nás je to rozdelené, že sú policajti a títo…a druhá skupina. Takže tam bolo tiež…kto bol žandárom, tam mohol byť len Maďar. Teda všetci žandári, ktorí slúžili v obci a v okolí. A policajti, ktorí roznášali všelijaké pozvánky z obecného domu a dohliadali na poriadok v obci čo sa týka ulíc a tak…tak takisto, ak chceli takúto funkciu robiť, tak napríklad Ondrej Hirka, si musel zmeniť priezvisko na Herendy Andráš. Potom mohol túto funkciu vykonávať, ale musel sa okrem toho naučiť aj maďarsky. Takže túto ťažobu tam Slováci a naši predkovia nakoniec prežívali. Toto nezveličujem, lebo ja keď som už dorástol do piateho roku veku, tak ma tiež dali do škôlky, kde do poobedia nás trénovali maďarský jazyk. Proste, navešali nám na stenu tanier, lyžičku, nožík… to sme ako deti sedeli…a museli sme, ja neviem, dvadsaťkrát opakovať, taniere taniere…a naozaj sme si to zapamätali, keď sme to dvadsaťkrát zopakovali. A keď sme vybehli na dvor, lebo však vyvetrať…tak medzi nami chodili dámy, teda vychovávateľky…ale aj tie si museli pomaďarčiť priezvisko, napríklad z mojej rodiny tam bola jedna, ktorá sa volala Čemanová a dožila sa 104 rokov, ale musela si zmeniť priezvisko a volala sa Cseteová. Nemohla nosiť svoje pôvodné priezvisko Čeman. A keď medzi nami chodili a my sme lietali po tom dvore ako chlapci päťroční a sem tam…však sme sa začali hneď slovensky rozprávať, lebo ja som sa do piatich rokov nemusel s nikým maďarsky rozprávať, ani som maďarsky nevedel. Tak sme obyčajne dostali vždycky pohlavok.”

“A otec už ako desaťročný bol… odišiel do služby. Do dvadsiateho veku bol, bol stále sluha alebo vlastne, bol teda nejaký taký pastierik, potom bol bíreš a potom nejaký taký, ako by som povedal…poľnohospodársky robotník. Vedel obhospodarovať…teda okopávať kukuricu, kosiť a tak. Takže asi takto žil otec. No a moja mama žila pri starom otcovi, ktorý sa vrátil z vojny. Dostala macochu, s ktorou prišli dve deti, takže už to bola štvorčlenná rodina. Potom sa im ešte narodilo spoločné dievča, ktoré ako maličké zomrelo, neviem. Takže starý otec vychovával tieto maličké štyri, štyri deti. No a potom mama sa vydávala, keď mala necelých osemnásť rokov, ešte si musela vybaviť na obecnom úrade povolenie, aby sa mohla vydať. Lebo na priadkach…voľakedy chodili mládežníci do takých…k takým starým dámam alebo “ňaničkám”, my sme to volali…ktoré boli väčšinou vdovy. Takto si zarábali na živobytie, že prednú izbu prenajali mládeži. Mládež sa tam chodila zabávať, niektoré dievčence tam chodili priasť. No a mládenci si chodili vyberať medzi tými dievčencami a sem - tam niekto hral na taký…na taký hudobný nástroj, my sme to volali “tambory”, a tak si aj zatancovali. No…a vždy dievča alebo aj chlapec, keď si vybral tú frajerôčku, tak povedal tej starej dáme, ktorá organizovala to stretnutie mládeži, aby pošepkala, keď pôjde domov dotyčný alebo dotyčná, aby povedali tomu dotyčnému: Choď za ňou, lebo ona sa chce s tebou rozprávať! Tak potom v “pitvore” sa stretli, porozprávali sa, dojednali si rande a potom väčšinou takto sa vytvárali manželstvá. Okrem toho…v bohatších kruhoch…v kruhoch veľkých gazdov, väčších gazdov, tam chodili na pytačky. Zobrali sa rodičia a dohodli sa, koho si vezme za manželku alebo koho si…komu dajú dcéru za nevestu, a tak si išli vypýtať. Ale u chudobných až natoľko tieto pytačky nefungovali, ako u tých bohatých. Takže naši rodičia sa zoznámili takto…na takých priadkách, lebo moja mama rozprávala, že keď videla môjho otca, tak povedala tej “priadkovej mamovke”, ako sme to my nazývali…tej “hantirke”, v našom nárečovom slovníku, že: “ Toto bude môj muž.”