Marta Hrušovská

„Ja som vedela, kto je Havel, pretože ja som bola informovaná o týchto kruhoch. Takže pre mňa bol Havel už dávno prvá osobnosť. Takže bola som veľmi šťastná, keď sa to potom... Veď tu na Slovensku by boli najradšej zvolili Dubčeka, tiež som to vnímala, ale som si myslela, že skutočne, toto by bol lepší reprezentant pre cudzinu [Havel, pozn. ed.]. Aj sa potom stalo." „A váš manžel potom bol aj vo VPN-ke? Keď bol na tom prvom stretnutí v Umeleckej besede?" MH: „Museli sme kupovať sveter, keď chodil do televízie na debaty, lebo on nemal sveter, iba obleky. Tak sme kúpili sveter. Chodil na tie diskusie, no ale politicky sa neangažoval, to nebola jeho parketa. Keď bolo treba sa k niečomu vyjadriť alebo niečo podporiť, tak to urobil, ale do politiky nešiel."

Redaktor: „Vy ste spomínali tú príhodu, s tým, že prišiel za vami nejaký šéf straníckej bunky. Nebáli ste sa o zamestnanie v tej prvej chvíli?" MH: „To bol šéf strany vo vydavateľstve, ktorý ma odporučil na ten Pamiatkový úrad. To bol dobrý človek. Takže pre mňa to v podstate dopadlo dobre. Isteže som to mala v materiáli a potom som si to ešte prisolila tým priateľstvom s Jablonickým. Ináč, mňa kontaktovali eštébáci, niekoľkokrát, s tým, že ma chceli získať, aby som na toho Jablonického informovala. No a to boli, presne tak, ako sa o tom píše, že najprv dobrý a potom horší. Mali sme ísť na dovolenku na Island, celkom bežne, cez Čedok. Ale eštebák prišiel a povedal, že alebo spoluprácu podpíšem, alebo že mi nedovolia žiadne zahraničné cesty, že mi nedajú odporúčania. Lebo to vždy ste museli mať z partaje podpis. No a ja som povedala, už koľkokrát som vám povedala, že ja som psychicky labilná a ja nemôžem nič také. A okrem toho, čo by som vám o Jablonickom povedať... A oni, nehovorte, že nič neviete, však vy mu opravujete články, ktoré on potom posiela do zahraničia. Veď to je vaše písmo. A ešte by som si mala uvedomiť, že môj muž je pedagóg, učil na VŠMU, a že on na to tiež doplatí. Tak sa doma pozhovárajte a my sa vám prihlásime. Tak sa zase prihlásili a ja som povedala, že môj muž mi nič nerozkazuje, že je to na mne a že teda, keď ma nepustia, tak budem tu sedieť. Ale ja by som ani spávať nemohla. Tak proste som sa vyhovorila, tak ako som vedela, nebola som nejaká hrdinka, aby som povedala, že šak ja vám teda slúžiť nebudem."