Oľga Iváková

„Človek netrpel, že by nás v tej väzbe nejak bili, ale boli ťažké chvíle." „Najťažšia asi tá neistota?" „Skôr taká tá neistota, bolo to na psychiku, že sme museli tam byť. Že človek nevedel, čo bude s ním. Či prídu a odvezú vás niekam, alebo neodvezú. Alebo vás odstrelia, či neodstrelia, alebo čo vlastne."

„To ešte keď som bola v Tvrdošíne, tak som spoznala tých, čo prišli na tú prehliadku. Keď cestovali, alebo sme sa v autobuse stretli. Oni sa hanbili za to. Bolo vidno, že sa ani nepozreli do očí. Ale ja som sa vždy pekne pozdravila a išla ďalej. Len bolo vidno na nich, že im to nebolo jedno, že sa opäť stretli so mnou. Že mali určite výčitky."

„Zazvonili, že musíme otvoriť, že sú zo Štátnej bezpečnosti, že musíme otvoriť a idú nás prehliadať. Tak asi do tej jednej alebo do druhej v noci to trvalo. Všetko poprezerali. Niekde brali peniaze. U nás však peniaze nezobrali. Mali sme ich ukryté v takej krabičke, kde sme si zapisovali stravné a všetko." „Tam nabehlo viacero ľudí?" „Dvaja boli." „Aj sa preukázali, že sú od Štátnej bezpečnosti?" „Áno, a ešte sme si mali nájsť niekoho nezávislého, tak jedného suseda sme poprosili. Potom aj jednu rukavičku si tam zabudli bielu, to som bola prekvapená." „Aby nenechali dôkaz." „Áno." „A teda zhabali aj niečo z toho bytu?" „Nejaké knihy, čo sme mali, tak zobrali, ale moc nie. A nejaké pásky."