The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Jangl (* 1955)

• narodený 1955 v Šintave

• 1974 – 1980 stavbyvedúci HSV, Priemstav

• 1980 – 1984 stavebný technik, Technické služby Sereď

• 1984 – 1994 veliteľské funkcie v armáde ČSFR a SR, poručík - kapitán, Sereď, Trenčín

• 1988 – 1993 vysokoškolské štúdium na Vysokej škole Pozemného vojska vo Vyškove (ing.)

• 1994 – 1995 riadiace funkcie v Medzinárodnej mierovej misií OSN UNPROFOR na území bývalej Juhoslávie - hlavný pyrotechnik, veliteľ roty, zástupca veliteľa práporu

• 1995 – 1996 náčelník skupiny prípravy a výcviku Výcvikovej základne mierových síl OSN, Nitra (pplk.)

• 1996 – 1998 veliteľ ženijného práporu mierových síl OSN, veliteľ kontingentu v misií UNTAES na území Chorvátska (pplk.)

• 1998 – 2005 doktorandské štúdium na Vojenskej akadémií OS SR v Liptovskom Mikuláši (PhD.)

• 1998 – 1999 riaditeľ organizačného a plánovacieho oddelenia Úradu pre výzbroj techniku a materiál Ministerstva obrany SR (plk.)

• 2000 – 2002 vedúci oddelenia obrany, ochrany a utajovaných skutočností Ministerstva školstva SR

• 2002 – 2008 riaditeľ Bezpečnostného úradu Ministerstvá obrany SR

• 2008 – 2021 vysokoškolský pedagóg - odborný asistent – zástupca vedúceho katedry bezpečnostného manažmentu, Žilinská univerzita, Fakulta bezpečnostného inžinierstva, Katedra bezpečnostného manažmentu

Štefan Jangl sa narodil 10. marca 1955 v rodine pochádzajúcej zo Šintavy a v tejto dedine pri Seredi aj vyrastal. Jeho otec Štefan bol vyštudovaným baníkom, ktorý fáral urán v Jáchymove až do doby, kým tam nenasadili trestancov, potom na inom mieste do 49 rokov. Štefan Jangl starší bol silno veriaci a s dobrým politickým prehľadom, jeho krédom bolo: „My komunisti, čo v Boha veríme.“

Od stavbára k vojakovi

On sám, v dobe okupácie bol ôsmak na základnej škole. Z tých pohnutých si dní vybavuje školácku vzburu, ktorá sa prejavila tým, že sa v triede odmietali učiť ruštinu a samozrejme kade-tade po múroch písali v tej dobe rozšírené heslá. S nástupom normalizácie nastúpil Štefan na strednú školu, konkrétne Strednú priemyselnú stavebnú školu do Nitry, ktorá potvrdila a rozvinula jeho záujem o stavebníctvo. Sám tvrdí, že v tom zohralo veľkú rolu to, že mal vždy šťastie na starších učiteľov. Jeho triedny Dezider Kamenec bol židovského pôvodu a nielen výborný odborník, ale aj charakter. Na brigáde v Nemecku preto ukázal svojim žiakom aj koncentračný tábor. Bolo to blízko Weimaru, kde boli obyvatelia v značnej miere presídlenci zo Sudet, plní trpkosti. Štefan vyjadril svoj pocit, že to boli ľudia, ktorí sa nechali veľmi ľahko sfanatizovať.

Pamätník po maturite nastúpil na vojenskú službu do Čiech, kde bol aj v rámci ročnej dôstojníckej školy zasvätený do základov ženijného remesla, ktoré sa mu malo stať životným osudom. Ako stavbár sa dostal na ročnú absolventskú prax na nanajvýš zaujímavé miesto – spolupracoval na úprave Pražského hradu, konkrétne prezidentskej časti. Hoci ho lanárili pokračovať v takto začatej kariére, vrátil sa na Slovensko, kde sa stal už po štyroch rokoch praxe stavbyvedúcim, špecialistom na stavby priemyselných hál v Priemstave. Ročne zakladal aj tri – štyri stavby a kvôli charakteru práce neustále cestoval.

Túžil sa v tejto oblasti ďalej vzdelávať – lákali ho najmä podzemné stavby a preto si podal aj žiadosť na vysokú školu. No v roku 1980 sa oženil a „nastal najväčší problém – žiť na stavbách a kde bývať“.  Vtedy prišla ponuka pracovného miesta, spojená s bytom, od Mestského úradu v Seredi, kde sa chystala stavba veľkolepého kúpaliska. Štefan sa už ako stavbár dobre uviedol a Priemystav stál podľa jeho slov na mladých odborníkoch, ktorí pracovali s vtedy novými metódami a materiálmi  a tak ho odtiaľ ani nechceli pustiť. Spor sa dostal dokonca až pred súd, ktorý napokon rozhodol, že má právo nasledovať manželku do miesta bydliska.

A tak sa stal zamestnancom Technických služieb mesta Sereď, od ktorého dostal svoj prvý byt. Hlavným projektom, ktorému sa mal venovať, mali byť už spomenuté bazény. Počas výkopu bazénov sa dostal do styku s vojakmi a medzi nimi aj s dôstojníkom, ktorý mu navrhol štúdium na Vojenskej akadémií v Brne.  Vŕtalo mu to v hlave dlhšie, no v tom čase už mal dve deti a peňazí nikdy nebolo nazvyš, tak sa napokon v roku 1984 dal k vojsku „a stal sa zo mňa poručík. Nebol som tým nadšený, pretože mi bolo povedané, že to máš do 55 rokov. A ja som mal prosím pekne 28. To nebolo povzbudzujúce, ale tak dal si sa na boj, tak bojuj.“ Šťastie naopak mal opäť na staršieho veliteľa, od ktorého sa mnohému naučil a získal množstvo nových poznatkov a skúseností. Prihlásil sa na spomenutú vysokú školu, ale odbor, ktorý chcel študovať, otvárali až na ďalší rok. Ten teda vyplnila práca, odlišná od tej, ktorú vykonával dovtedy a nástup k vojenskému útvaru znamenal aj zmenu v spôsobe jeho života. Dovtedy zvyknutý na relatívnu voľnosť a slobodu sa dostal do prostredia, ktoré fungovalo úplne inak. Ako veliteľ čaty zažil obdobie veľkých vojenských cvičení v 80. rokoch, a to znamenalo „prach, blato, špina, montérky... to bol vojenský život mladého dôstojníka, ráno o piatej vstávať, večer o jedenástej spávať, stále a stále dokola, plniť úlohy, stále vo výcvikovom priestore, stále sa niečo plnilo, stavalo, niečo robilo. ... V Seredi sme mobilizovali dva a pol tisíca ľudí a do poslednej chvíle sme nevedeli, čo sa bude diať. ... Bola to veľká škola v tej vojenskej oblasti života, ale neboli to krásne roky. Vôbec som nebol doma.“

Ďalšia studená sprcha prišla, keď mu už ako veliteľovi roty oznámili, že je už príliš starý na denné štúdium. Rozhodol sa preto pre diaľkové štúdium na Vysokej škole pre Pozemné vojsko v moravskom Vyškove, kde študoval inžiniersky ženijný program. Zaujímavé bolo, že sa tak dialo v rokoch 1988 – 1993, takže tam zažil nielen zmenu režimu, ale aj rozdelenie Česko-Slovenska. Končil totiž už vlastne na zahraničnej škole.

K problematike zmien roku 1989 Štefan vysvetľuje: „Vojak je uzavretý v určitom priestore. A to čo sa deje vedľa, neviete. Neviete nič. Viete akurát to, že tu je rozkaz, toto sa plní takto, toto je taká úloha. Tých vojakov ste mali odtrhnutých od bežného života, od vecí, čo sa tu diali. A do toho prišli nové doby, prišli vojenskí novinári, začali sa nás pýtať, či poznáme Havla, či poznáme toho... a ja hovorím: „Prosím Vás aký Havel, čo mi to tu rozprávate.“ Ja som akurát poznal, čo sú vojenské priestory, videl som Rusov, ako stavajú svoje tábory, videl som našich vojakov, ale nikdy som nevidel Havla... – mne to meno nič nehovorí.“

Konkrétnejšie spomienky má na obdobie rozpadu Československa. Bol Slovákom, vojakom, na škole, ktorá sa mala od 1. januára 1993 ocitnúť v inom štáte. Od niektorých učiteľov v tej dobe zažil aj prístup, pri ktorom sa musel cítiť ako cudzí. Medzi vojenskými a civilnými učiteľmi bol výrazný rozdiel, tí prví robili z nadchádzajúcej rozluky veľkú vec, slovenskí profesori sa báli o miesto, kuriozitou bolo zapisovanie niektorých k „moravskej národnosti“. „Nebolo to príjemné rozhodovanie“, konštatuje Štefan neistotu doby  a zdôrazňuje – aj s ohľadom na svoju juhoslovanskú skúsenosť – že vtedy nikto nevedel – a nemohol vedieť – ako to dopadne. “Obdobie prechodu sme zažívali aj tak, že sme mali aj rôzne ceny za stravy, pretože naša koruna už nebola taká silná ako ich koruna. To všetko ste cítili.“  V tejto situácií nemal ani dôvod opravovať si jednu z posledných skúšok, aby dostal červený diplom. „Načo mi bude červený diplom v Čechách?“ Našťastie aspoň „bola dohoda medzi ministerstvom obrany a školstva o uznávaní, aby sa nemuseli robiť vyrovnávacie skúšky“, čo bolo pre študovaných príslušníkov armády zvlášť dôležité, keďže „všetky hlavné vojenské školy boli v Čechách, na Slovensku sme mali len jednu“. Najväčší problém tak napokon nečakane nastal so sľubom vernosti pri príležitosti ukončenia štúdia: „ Lebo keď končíte, tak sľubujete akadémií. Ale komu budeme my sľubovať ? Bol tam zástupca slovenskej armády, tak sme sľubovali, že nezaprieme odbornosť, ktorú sme získali. A Česi sľubovali Českej republike.“

Z Československa do Juhoslávie, od pyrotechnika k veliteľovi

S čerstvým inžinierskym titulom sa Štefan vrátil do čerstvo vzniknutej Slovenskej republiky, netušiac ešte, že sa už zakrátko premiestni z jednej rozpadnutej federácie do druhej, ktorá sa však delila neporovnateľne horším, krvavým spôsobom. Svojim typicky priamym spôsobom sa na neho obrátil Ľubomír Kolenčík, ktorý bol už vtedy na Balkáne, vymenovaný za veliteľa prvej slovenskej misie pri OSN, pôsobiacej v krajinách vtedy už bývalej Juhoslávie. „Štefo, potrebujem ťa!“, zaznelo v telefóne od staršieho dôstojníka, pod ktorým Štefan už predtým slúžil v seredskej posádke. „A tak som sa ocitol tam, kde som sa ocitol – na Balkáne. Moja žena nevedela až do decembra, že čo tam robím, lebo som povedal, že idem stavať bunky.“

V skutočnosti mal na starosti omnoho nebezpečnejšiu prácu ako stavať bunky – hoci v občianskou vojnou zmietanom juhoslovanskom priestore nebolo bez rizika ani to. V slovenskom ženijnom prápore (SLOVENGBAT) zastával totiž funkciu hlavného pyrotechnika. Najskôr sa musel do detailov zoznámiť so všetkými typmi používaných mín, ktoré boli úplne iné ako všetok materiál, s ktorým pracoval dovtedy. Od jeho znalostí a profesionality záviseli životy. „Videli sme, ako sa tie míny chovajú, videli sme, čo to dokáže spraviť, vedeli sme ako to reaguje, vedeli sme aké to má účinky, čo dokáže nášľapná mína, čo dokáže protitanková, ktorá aká, ako sa to hľadá, tam som si robil aj taký prieskum hĺbky uloženia mínového materiálu v štrku, hline, íle, piesku...“

V troch misiách za sebou v období od februára 1994 do jesene 1995 vystriedal Štefan funkcie hlavného pyrotechnika, veliteľa roty a zástupcu veliteľa pre odmínovanie. Už ako pyrotechnik bol zvyknutý, že medzi kolegami, ktorí spolu dennodenne riskujú a od ktorých stopercentného výkonu závisia životy mnohých ďalších, sa musí vytvoriť absolútna dôvera – a tá nie je záležitosťou okamihu. Ako veliteľ stál potom navyše okrem profesionálnych úloh aj pred výzvou vytvoriť či upevniť svojej jednotke sebavedomie. Technické odbory boli totiž v armáde už tradične zaznávané, hoci od nich závisí všetko ostatné. „To sebavedomie som im musel ešte na tej funkcií hlavného pyrotechnika budovať. Chlapci, bez vás títo na tých autách neprejdú nikde. Títo, čo tu hovoria, že sú veľkí frajeri, ani jeden z nich neprejde. Vodičák máte aj vy. Na tie Tatry si sadnete aj vy. To dokážete. Ale to, čo robíte vy, to oni nedokážu.“

Najväčším problémom medzi vojakmi bol neprekvapivo alkohol. „Dosť ťažké bolo dostať ich do pozície, že alkohol tam nepatrí.“ Na začiatku prišlo do misie veľa dobrodruhov, ktorí nemali dostatočnú disciplínu a podmienky, v ktorých sa nachádzali, ju ani veľmi nepodporovali. Ako veliteľ roty so skúsenosťami s trhavinami, kde sa jediný chybný krok alebo malá nepozornosť môžu stať osudnými, bol už preto Štefan tvrdší a nemal veľký problém previnilcov repatriovať späť na Slovensko. Z toho samozrejme vzišlo aj veľa zlej krvi a ohovárania, v jednom prípade bol dokonca predvolaný pred súd, keď ho jeden z bývalých podriadených obvinil z poškodenia dobrého mena (avšak v situácií, keď uviedla alkoholizmus ako dôvod k rozvodu jeho žena).

Pred príchodom do Juhoslávie mal Štefan podľa vlastných slov charakteristické skreslené predstavy o tom, kto je dobrý a kto zlý a relatívny nezáujem o tamojšie dianie, no keď prišiel na miesto činu:  „tri mesiace som sa nevedel spamätať z toho, že prečo sa títo ľudia zabíjajú, prečo to robia.“ Spomína, že pri spoločných záujmoch, akým bola napríklad stavba mosta, „oni sa stretli, oni sa poznali, oni vedeli kto je kto, lebo boli susedia, ale na seba nepozreli. ... Všetko to bolo pod kuratelou OSN. Vždy tam musel niekto byť, lebo oni by sa boli pobili.“  Veľký problém videl v nevyzbrojenosti mierových síl, ktoré mali minimum skutočných zbraní na ochranu či už seba alebo civilistov. Nezvládnutosť a bezmocnosť misie sa ukázala aj na konci jeho prvého pôsobenia v Juhoslávií, kedy zažil obe veľké chorvátske ofenzívy Bljesak a Oluja v auguste a septembri 1995. Väčšina zamestnancov OSN bola vtedy na dovolenke, „a to sme zisťovali postupne. ... Keňania, ktorí mali strážiť tábor pri Knine, utiekli do Splitu, všetci... A kanadský sektorový ženista žiadal mojich vojakov, aby išli strážiť tábor, brániť tábor.“  Štefan o tom dostal správu a jednoznačne musel vyhlásiť: „Ženisti sú v tábore na to, aby plnili ženijné úlohy. Ochranu tábora majú na starosti jednotky na to určené. ...  Ty somár, reku, ja teraz vydám pokyn, alebo povel, aby moji vojaci bojovali proti Chorvátom? Však to je medzinárodný prúser, veď ja na to nemám mandát! ... Ja predsa nemôžem strieľať do Chorvátov na ich území! ... No a samozrejme tí Chorváti sa tlačili do toho tábora, lebo tam utekali tí Srbi...,“ spomína Štefan na horúce chvíle počas najintenzívnejších bojov chorvátskych operácií.

Ako väčšina ľudí, ktorí to zažili na vlastnej koži, ani Štefan sa nepozerá na konflikt v bývalej Juhoslávii čiernobielo – a to platí aj pre masaker v Srebrenici: „Je chybou OSN, že tam dala jednu rotu. Tá jedna rota, tých chlapcov, tí neboli absolútne na to pripravení, tí nemali ani nádej. Nič nemali. Rota nemôže udržať niekoľko tisíc vojakov, ktorí útočili a vôbec nemali žiadne spojenie s ničím. Ani NATO ich nepodporilo.“ Druhá misia OSN v bývalej Juhoslávii UNTAES to už neskôr našťastie mala vyriešené a „Tuđman si rozmyslel, či dokončí reintegráciu pod patronátom OSN alebo nie“.

Rok medzi dvoma pôsobeniami v Juhoslávii strávil Štefan ako náčelník skupiny prípravy a výcviku vo Výcvikovej základni mierových síl OSN v Nitre. Záujemcovia o účasť v misií, ktorí prešli výberom, sa tu popri vojenských predmetoch pripravovali fyzicky aj psychicky. „Moja hlavná úloha bola, aby sme zistili psychický stav tých ľudí,“ spomína Štefan. „Cez zimu to bolo veľmi jednoduché. ... Na koniec toho výcviku sme vycestovali na Turecký vrch, kde ja osobne som sa sústredil na presun horským masívom. Deň predtým som si to prešiel celé sám. A potom som sa postavil na úseky, ktoré som vnímal, že budú kritické, aby som tých ľudí videl. No a podľa toho sme potom vyberali.“

Po roku na Slovensku, v roku 1996, prišiel na program výber nového veliteľa slovenskej misie. Štefan sa chcel do Juhoslávie vrátiť, hoci nie nutne ako veliteľ práporu, bol však menovaný práve do tejto funkcie. Na rozdiel od svojich predchodcov však bez udelenia vyššej hodnosti, zostal podplukovníkom. „Postavili to do pozície veliteľa práporu na Slovensku, nie ako veliteľa práporu v misií, ktorí tam obvykle vysielajú plukovníkov. ... Trebárs Rusi tam mali zástupcu veliteľa divízie, Belgičania veliteľa pluku...“ Pakistanský veliteľ bol vojenským diplomatom v USA a veliteľ jordánskeho kontingentu pochádzal dokonca z rodiny jordánskeho kráľa! „To boli zaujímavé osobnosti a medzi tým Slovák – veliteľ, ženista, podplukovník. Nikto nechápal,“ konštatuje Štefan zvláštny, až pochybný, prístup zodpovedných činiteľov na Slovensku voči misií, ktorá robila svojej vlasti u celosvetovej verejnosti to najlepšie meno.

Dôkazom (a pokračovaním) dobrej povesti bola aj misia UNTAES (United Nations Transitional Administration for Eastern Slavonia, Baranja, and Western Sirmium), v ktorej slovenský prápor vykonával všetky ženijné práce, „takže sme sa tam narobili ako otroci.“ Jednalo sa o uzavretú misiu s dočasným administrátorom z poverenia generálneho tajomníka OSN, ktorý mal spravovať územia, komunikovať s oboma prezidentami a dohodnúť, kde budú hranice medzi Chorvátskom a Srbskom. Cieľom bola reintegrácia územia východného Slavónska do Chorvátska mierovým spôsobom. Tu sa „prakticky zmenila celá štruktúra práporu. ... Všetko zostalo, ale úplne sa pracovalo v iných podmienkach a zostavách.“  Jednotky boli maximálne na troch miestach a „úlohy sa už neplnili po družstvách, ale po celých rotách... všetci celý deň spolu. Takže ak bolo na základni dvesto ľudí, tak tých dvesto ľudí sa tam večer zišlo. ... Predtým sa problémy riešili na úrovni desiatich ľudí, ale teraz sa to už nedalo zakryť.“ Problémy boli opäť hlavne s alkoholom, s čím sa Štefan ako veliteľ už vôbec nepáral a posielal dotyčných domov, ale v rozvrátenej vojnovej oblasti („stále sme v republike Srbská krajina, stále tu platia zákony, ktoré neplatia“) kvitol aj čierny obchod („celý UN si tu kupoval cédéčka za euro“) a na „hraniciach sa dohodli všetci, vždycky sa dohodli.“ Kšeftovalo sa so všetkým a vojaci OSN boli dobrými zdrojmi aj príjemcami všemožného tovaru. Stalo sa, že keď Štefan zakázal východ z tábora, do týždňa zmizli všetky stánky v neďalekej obci...

Na rozdiel od predchádzajúcej, misia UNTAES splnila svoj cieľ, „to znamená reintegrácia nastala tak, že polovojenské jednotky sa odzbrojili, munícia a zbrane sa vykúpili a zničili, no a všetko ostatné čo sa týka ženijného zabezpečenia sme robili my ... takže sme sa tam narobili ako otroci,“ spomína Štefan. Jednalo sa hlavne o stavbu táborov a ich rozoberanie a odmínovanie ciest Osijek-Vinkovci či hraničného prechodu do Maďarska. Celkovo sa jednalo asi o 700 splnených úloh a okrem toho, mimo povinnosti OSN, výdatnú pomoc slovenskej komunite v Iloku, materiálovú, technickú aj pracovnú. Jednalo sa predovšetkým o rekonštrukciu Slovenského národného domu, kde bolo „roboty ako na kostole“, kde hrozilo obvinenie z protežovania jednej národnostnej menšiny pred ostatnými a prístup samotných domácich nebol vždy najférovejší čo sa aktivity týka...

Z vojska na ministerstvo, z bojiska na univerzitu.

Podobne ako kolegovia, teda ostatní slovenskí velitelia v misií OSN, zistil Štefan po návrate na Slovensko, že je problém nájsť pre neho zodpovedajúce miesto. Dostal síce dodatočne plukovnícku hodnosť, ale akosi nebolo kam ho s ňou umiestniť. Hoci si od jedného vtedajšieho ministra vypočul: „A veď vy ste veliteľ, nie úradník“, postupne, v priebehu niekoľkých rokov vystriedal pozície hneď na troch ministerstvách. „No a tam som prakticky zistil, čo to znamená byť dôstojník. Všetko sa tam rozhodovalo, všetky obchody, všetko.“ Zastával funkciu riaditeľa Organizačného a plánovacieho oddelenia Úradu pre výzbroj, techniku a materiál Ministerstva obrany SR a potom vedúceho Oddelenia obrany, ochrany a utajovaných skutočností Ministerstva školstva SR. Otočil sa aj na Ministerstve spravodlivosti SR, s ktorým sa však rozlúčil už po mesiaci, pretože „Existuje niečo ako vojenská česť... a ja nikomu dobermana robiť nebudem.“

Popritom bol poradcom pre krízový manažment na Úrade vlády SR a následne, v rokoch 2002 – 2008 riaditeľom Bezpečnostného úradu Ministerstva obrany, a to práve v citlivom období, kedy Slovensko vstupovalo do NATO, takže mal plné ruky práce s potrebným zabezpečením podľa požadovaných noriem.

V rokoch 1998 – 2005 študoval Štefan Jangl doktorandský odbor Operačné a bojové použitie pozemného vojska na Vojenskej akadémií OS SR (Ozbrojených síl SR), ktoré ukončil dizertáciou o tom, čo poznal najlepšie – o odmínovaní v mierových misiách. Na akademickú pôdu sa potom vrátil, keď v rokoch 2008 – 2021 pôsobil ako odborný asistent – zástupca vedúceho Katedry bezpečnostného manažmentu na Fakulte bezpečnostného inžinierstva Žilinskej univerzity. V tomto období sa stal autorom alebo spoluautorom množstva odborných článkov a publikácií z oblasti obrany a bezpečnosti, výbušnín a terorizmu. V roku 2010 bol spolu s Ľubomírom Kolenčíkom uvedený medzi prvými do Siene slávy MO SR (Ministerstva obrany SR). „To bol ďalší taký prvok, ktorý neznamená nič. Ste niekde napísaný – a dodnes neviem, čo to znamená. Výhody z toho nemáte žiadne, povinnosti akurát, že aby ste niekde spravili hanbu Slovensku,“ konštatuje Štefan s rovnakým humorom ako skutočnosť, že za väčšinu svojich kníh nedostal žiadny honorár.

Práca ženijného práporu SLOVENGBAT v misiách UNPROFOR a UNTAES v rokoch 1993 – 1998 je vo svete stále vnímaná s ďaleko väčšou vďakou a uznaním než na Slovensku samotnom, o čom svedčia aj početné apelačné listy vysokých funkcionárov OSN hlavným predstaviteľom slovenskej politiky. Štefan sa ako praktik pozerá na debaty, ktoré prebiehajú v politickej aréne, s nadhľadom. Od roku 2012 bol prezidentom občianskeho združenia UN VETERAN SLOVAKIA a na základe svojich početných životných skúseností hovorí: „Občianske združenie je apolitické. Tým pádom nechcem mať nič spoločné s politikou. Dneska tam sedí ten, zajtra tam bude ten. ... Nepleťme sa do politiky. Potom sa chlapci zapletú do politiky, sú to čatári, sú to rotmajstri, ktorí vedia dve veci o tom, čo sa deje v tom svete, viete a zdvihnú transparent...“

V súčasnosti (2022) je Štefan Jangl na dôchodku a vo výslužbe a naďalej žije v Seredi.