Ing. Marián Jurčák

„To mi bolo jasné, že HZDS vyhrá voľby. Preto, keď prišli za mnou, ako za starostom, hľadali ľudí vo funkciách. Dovtedy som bol nezávislý. Aj za VPN som bol nezávislý a nikdy som nebol organizovaný. Prišli za mnou, že mi ponúkajú miesto na kandidátke do Národnej rady. Boli to predstavitelia HZDS z obvodu Bratislava 4. Jeden z nich sa potom stal poslancom Národnej rady, ale takým bezvýznamným. Hľadali ľudí a ja som bol starosta dosť veľkej mestskej časti. Ponúkli mi funkciu a ja som išiel, lebo som si myslel, že sa do parlamentu dostanem. Aj by som sa podľa zákona mal dostať. Ja som bol totižto na kandidátke asi sedemnásty. Bol som dosť hore. Po parlamentných voľbách to vyšlo, že som bol medzi náhradníkmi. A keďže z tých predo mnou sa stalo osem alebo deväť ministrov v Mečiarovej vláde. Tým pádom sa uvoľnili miesta v parlamente. Mal som tam ísť ako náhradník, teda s tou skupinou, len, bohužiaľ, Mečiar zmenil zákon hneď, ako sa dostal do čela parlamentu. Takže náhradníkov určovala strana. Vo voľbách sa nešlo podľa poradia na kandidátke, ako to bolo predtým. Novelou zákona to zmenil a dosadil si tam svojich ľudí: tých ôsmych - deviatich náhradníkov."

„Išli sme do Juhoslávie, do slovenskej dediny Selenča. Veľká čisto slovenská dedina. Boli sme tam ubytovaní u sedliakov v kresťanských rodinách. Nazad nás naložili knižkami z Kanady. Nevedel som, čo mám urobiť, či odmietnuť, zahodiť. Oni nevedeli, aké sú u nás problémy. Nakoniec kufor v embéčke sme mali plný špinavého prádla. Ako po dovolenke s deťmi. Tak som sa rozhodol, že knižky zamotám, doslova, do toho prádla. Mal som ich odovzdať sestričkám z Trnavy cez nejakého sprostredkovateľa. Ani som nechcel vedieť, cez koho a komu, aby som niekoho do toho nenamočil. Proste tí ma tam naložili. Ja som to takto vyriešil a šli sme. Zrazu sme išli cez Maďarsko a v Komárne si zrazu myslím, už som v base. Maďarskí vojaci na moste na hraniciach prehľadávali autá Čechoslovákom. Nedalo sa tomu uniknúť, lebo sme boli na moste. Tak som sa len v duchu modlil, ako to dopadne. Štyri deti spali na zadnom sedadle. Videl som, že colná kontrola vyhadzovala všetko. Prišli sme na kontrolu a vojak hovoril maďarsky. Tak som sa tváril, že nerozumiem. Ukázal mi, že mám otvoriť kufor, a to sa nedalo nepochopiť. Otvoril som kufor a zrazu začali moje štyri deti na zadnom sedadle plakať. Vojaci pozreli dnu, uvideli štyri malé deti, zatvorili kufor a pustili nás. Tak som prešiel cez hranice."

„Zavolal, neviem, odkiaľ mal telefóne číslo, domov, otcovi. Aby som k nemu prišiel na skúšku. Skúšky sme mali mať uzavreté do 31. augusta a on mi dal nejaký mimoriadny termín 1. septembra. Prišiel som k nemu. Tie skriptá, čo napísal, som mal naučené. Vedel som dokonca bezpečnostné koeficienty -sedemmiestne čísla, aby ma nemohol ničím prekvapiť. Boli sme sami v kancelárii. Dal mi jednoduchú otázku. Aký kladkostroj je na obrázku. To nezabudnem do smrti. A chcel vedieť, koľkonásobný je to prevod. To som vedel hneď, ale hovoril som si, že to bude nejaký chyták. Prečo by mi dával takú jednoduchú otázku, po tom všetkom, čo ma vyhadzoval. Po dlhšej odmlke som povedal, že je to päťnásobný prevod, lebo som nevidel iné riešenie. On mi zobral index a povedal, že toto keby som vedel pred dvomi rokmi, tak sa so mnou nemusel otravovať. A zapísal mi trojku do indexu.”

„Dostali sa cez hranice. To sa im podarilo. Ale hliadky ich zachytili a začali po nich strieľať. Boli traja. Jedného zastrelili priamo vo vode. Jedného postrelili, za tým poslali psov. Tí ho vraj dovliekli do člna. Tento Dlubač sa, neviem akým spôsobom, dostal na druhú stranu. Či bol postrelený, ranený alebo čo sa dialo, to nikto nevie, lebo to sa tajilo. Len dostali jeho rodičia oznam z Viedne, že sa našlo synovo mŕtve telo už v Rakúsku, že je vo Viedni a majú si prísť po neho. Tak to bolo dohodnuté medzi štátmi, že on bol uzatvorený v cínovej truhle. Tí rodičia ho nesmeli vidieť. To telo eskortovali vojaci až k nim do rodiska. Strážili ešte aj pri pohrebe, aby nebola rakva otvorená."

„Zaľahli do granátových jám pri rieke a čakali na čln. Keď prišiel čln, tak ho tí traja vojaci osvietili a zakričali Stoj! Ale tí piati ľudia naskákali do člna, diverzant z Rakúska nevystúpil a vracali sa nazad. Neviem, či ten čln bol preťažený, alebo sa jednoducho zachytil na ostnatých prekážkach. Voľajaké zmätky tam vznikli a vojaci začali po nich strieľať. Diverzant mal granát a hodil ho tam, odkiaľ išla streľba. Skončilo to tak, že za chvíľu prišli do našej uličky gáziky a vetriesky plné vojakov. Keďže my sme bývali na rohu, od môjho otca žiadali vozík. Mali sme taký vozík, v ktorom sme vozievali seno pre kozy a zajace. Povedali, že je malý a zohnali väčší od stolára, ktorý býval asi tristo metrov od nás. My sme s otcom za bránou čakali, čo bude. Asi po pol hodine viezli mŕtvoly. To sme zistili len podľa toho, že cez bránu sme videli, ako vojaci tlačili vozík. Tam boli dekou prikryté voľajaké telá. Podľa toho, že z toho trčali vojenské bagandže sme usúdili, že to boli pohraničníci.“