Pavel Kaiser

* 1939

  • „Otec žil v neustálom, takom by som povedal, napätí a strachu, lebo si to uvedomoval, že raz sa to môže ešte celé vrátiť, že môže nakoniec na Slovensku ten antisemitizmus vypuknúť do nejakých ďaleko horších vecí. A toto viem, že proste bol stále taký napätý napriek tomu, že sme sa o tom nebavili. Tak proste cítili sme, že niečo ako keby bolo vo vzduchu, alebo čosi takého. A nejak jako tá pravda, alebo čo za tým je, to sa ukázalo niekedy až v šesťdesiatom ôsmom. A neskôr, keď už bola na svete aj sestra, ktorá sa narodila v štyridsiatom ôsmom. A vtedy už sme sa začali aj otvorenejšie baviť o týchto veciach a pochopili sme, prečo to celé bolo, že otec je Žid a proste ten strach tam stále bol.“

  • „Mali sme okná na Jesenského ulicu. Ja som sa zobudil na nejaký taký čudný zvuk a bolo, ja neviem, šesť a možno ešte skôr, a pozriem sa dole z okna, bolo leto, otvorené okná a dole tanky s takým bielym pásom. Dymili, hrmelo to tam, posúvali sa všelijako, zostali stáť. A to bolo hrozné. Do toho začalo už rádio čosi vysielať vtedy. Niekto z vedľajšieho domu alebo opačne z domu hodil niečo, nejakú fľašu, alebo niečo hodil na tie tanky. A oni začali strieľať. Otočili guľomet, začali strieľať, tak sme okamžite vliezli na zem, ale naše okná nezasiahli, ale tam niekde vedľa áno. Ale tam vtedy nebol nikto mŕtvy, nič sa nestalo.“

  • „Ale chystala sa ešte druhá pohroma. Tak ja som, ako v podstate každý, musel byť v ROH a bol som dokonca ešte aj v ZČSSP, aby som nejak tak kompenzoval to, že nie som v strane. No to ZČSSP bolo nezaujímavé, ale ROH sa uznieslo, že to, že mám brata, že mi emigroval, nemôžem byť ani členom ROH, a vylúčili ma. To bola jeseň šesťdesiatosem. Len urobili chybu. Ja som si pozrel stanovy ROH a oni mi poslali taký list, že závodný výbor ma vylúčil na svojom zasadaní z radov Revolučného odborového hnutia. A ja som si potom prečítal v stanovách, že ma nemôže vylúčiť závodný výbor, ale len členská schôdza, že si to musia dať odsúhlasiť na členskej schôdzi. A som im to napísal. Tak to sa urazili zase oni a dali to vyššie na nejaký obvodný alebo okresný výbor ROH alebo čosi takého. No a potom prišiel taký súdruh z toho nejakého vyššieho výboru ROH, si ma zavolal do nejakého kabinetu, a povedal mi: ´Pozrite sa, súdruh Kaiser´, ja som ho neopravil, že nie som súdruh, ´ale pozrite sa, súdruh Kaiser. Máte dve deti a iste chcete, aby chodili do školy a možno potom aj na vysokú, a tak. Tak si to rozmyslite, či tú sťažnosť, alebo ten protest, že Vás vyhodil závodný výbor z ROH, a nie členská schôdza, či to nezoberiete späť. Tak si to ešte rozmyslite, no.´ No a ja som si to rozmyslel, tak som cúvol, a tak oni ma potom vyrazili riadnym spôsobom z ROH.“

  • „Starý otec najprv nemohol robiť tú lekársku prax a potom ich zobrali, boli v Seredi v koncentračnom tábore a posledné stopy o nich boli zo Žiliny, z vlaku, kde ešte mama vycestovala rýchle a tam ich videla a videla ich naposledy, no. Ten vlak už odišiel, alebo ten transport odišiel údajne do Auschwitzu, ja neviem, podľa toho, ako som ja pátral, možno Auschwitz vtedy ešte nie celkom fungoval, takže možno to bol Sobibor, ale úradne miesto úmrtia a dátum boli stanovené po vojne ako Osvienčim a neviem, nejaký dátum z roku 1942. No, takže takto skončili starí rodičia obidvaja.“

  • Full recordings
Full recordings are available only for logged users.

Snažiť sa hovoriť vždy pravdu

Pavol Kaiser počas EYD natáčania
Pavol Kaiser počas EYD natáčania
photo: Post Bellum SK

Pavel Kaiser sa narodil 4. apríla 1939 v Bratislave v židovsko-kresťanskej rodine stavebného inžiniera Gabriela Kaisera a mamy Vlasty. Jozef, starý otec z otcovej strany, bol lekár v Topoľčiankach. Pochádzal zo židovskej rodiny z obce Semerovo pri Nových Zámkoch. Stará mama Alica, rod. Perl, pochádzala zo Zlatých Moraviec z rodiny zubára Antala. Pavlova mama Vlasta pochádzala z Pardubíc z rodiny rušňovodiča Františka Reinberga. S Pavlovým otcom sa zoznámila počas jeho vojenskej služby. Zosobášili sa v roku 1937. V roku 1941 sa im narodil Pavlov mladší brat Peter. Do povstania v roku 1944 bývali v Banskej Bystrici, odkiaľ sa presťahovali do Piešťan. Po potlačení povstania musela mama svoje dve deti ukryť v maštali u blízkej sedliackej rodiny. Tam boli až do konca vojny v apríli 1945. Počas holokaustu sa otec skrýval na Morave, a keď sa po oslobodení vrátil, presťahovali sa už opäť ako úplná rodina do Bratislavy. Tam sa v roku 1948 narodila Pavlova sestra Gabriela. Najmladším Pavlovým súrodencom je sestra Hanka. Pavel chodil do jedenásťročnej strednej školy, kde v roku 1956 zmaturoval. V štúdiu pokračoval na Fakulte technickej a jadrovej fyziky v Prahe. Po skončení vysokej školy dostal Pavel umiestenku do prvého zamestnania v Závode jadrových elektrární v obci Vochov pri Plzni. V roku 1962 sa oženil s manželkou Janou. Potom pracoval v Energetickom výskumnom ústave v Prahe. Po roku získal zamestnanie v Jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice. V roku 1969 brat Peter emigroval aj so svojou rodinou na západ. Pavel bol z postu vedúceho odboru odvolaný a vylúčili ho aj z ROH. V tej dobe vzniklo na Patrónke nové výpočtové stredisko OSN, kde Pavel našiel nové profesionálne uplatnenie. Pracoval tu až do roku 1988.