Pavel Kaiser

„Mali sme okná na Jesenského ulicu. Ja som sa zobudil na nejaký taký čudný zvuk a bolo, ja neviem, šesť a možno ešte skôr, a pozriem sa dole z okna, bolo leto, otvorené okná a dole tanky s takým bielym pásom. Dymili, hrmelo to tam, posúvali sa všelijako, zostali stáť. A to bolo hrozné. Do toho začalo už rádio čosi vysielať vtedy. Niekto z vedľajšieho domu alebo opačne z domu hodil niečo, nejakú fľašu, alebo niečo hodil na tie tanky. A oni začali strieľať. Otočili guľomet, začali strieľať, tak sme okamžite vliezli na zem, ale naše okná nezasiahli, ale tam niekde vedľa áno. Ale tam vtedy nebol nikto mŕtvy, nič sa nestalo.“

„Ale chystala sa ešte druhá pohroma. Tak ja som, ako v podstate každý, musel byť v ROH a bol som dokonca ešte aj v ZČSSP, aby som nejak tak kompenzoval to, že nie som v strane. No to ZČSSP bolo nezaujímavé, ale ROH sa uznieslo, že to, že mám brata, že mi emigroval, nemôžem byť ani členom ROH, a vylúčili ma. To bola jeseň šesťdesiatosem. Len urobili chybu. Ja som si pozrel stanovy ROH a oni mi poslali taký list, že závodný výbor ma vylúčil na svojom zasadaní z radov Revolučného odborového hnutia. A ja som si potom prečítal v stanovách, že ma nemôže vylúčiť závodný výbor, ale len členská schôdza, že si to musia dať odsúhlasiť na členskej schôdzi. A som im to napísal. Tak to sa urazili zase oni a dali to vyššie na nejaký obvodný alebo okresný výbor ROH alebo čosi takého. No a potom prišiel taký súdruh z toho nejakého vyššieho výboru ROH, si ma zavolal do nejakého kabinetu, a povedal mi: ´Pozrite sa, súdruh Kaiser´, ja som ho neopravil, že nie som súdruh, ´ale pozrite sa, súdruh Kaiser. Máte dve deti a iste chcete, aby chodili do školy a možno potom aj na vysokú, a tak. Tak si to rozmyslite, či tú sťažnosť, alebo ten protest, že Vás vyhodil závodný výbor z ROH, a nie členská schôdza, či to nezoberiete späť. Tak si to ešte rozmyslite, no.´ No a ja som si to rozmyslel, tak som cúvol, a tak oni ma potom vyrazili riadnym spôsobom z ROH.“

„Starý otec najprv nemohol robiť tú lekársku prax a potom ich zobrali, boli v Seredi v koncentračnom tábore a posledné stopy o nich boli zo Žiliny, z vlaku, kde ešte mama vycestovala rýchle a tam ich videla a videla ich naposledy, no. Ten vlak už odišiel, alebo ten transport odišiel údajne do Auschwitzu, ja neviem, podľa toho, ako som ja pátral, možno Auschwitz vtedy ešte nie celkom fungoval, takže možno to bol Sobibor, ale úradne miesto úmrtia a dátum boli stanovené po vojne ako Osvienčim a neviem, nejaký dátum z roku 1942. No, takže takto skončili starí rodičia obidvaja.“